ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľké shromaždenie panej Westmacottovej na osvobodenie žien sa odbavilo a skvele vydarilo. Všetky dievčatá a ženy južne ležiacich predmestí Londýna sišly sa na jej vyzvanie, a na tribúne sedel doktor Baltazár Walker a admirál Hay Denver medzi inými vplyvnými a vynikajúcimi obhájcami ženských práv. Jeden pomätenec votrel sa na shromaždenie a posmieval sa im s tamtej strany dvorany, ale bol s pódia napomenutý, rozhorčenými pohľadmi nevoľných div neprebodnutý a napokon Karlom Westmacottom z dvorany vyvedený. Oduševnené reformné návrhy maly byť predostreté mnohým vynikajúcim štátnikom, a shromaždení sa rozišli, kojac sa nádejou, že ženská otázka pokročila v značnej miere.

Ale jedna žena nemala potešenia ani zo shromaždenia, ani z ničoho, čo s tým súviselo. Klára Walker pozorovala s rastúcim nepokojom priateľstvo a intimitu, vzmáhajúcu sa postupne medzi jej otcom a vdovou. S týždňa na týždeň ich vzťahy mocnely, až napokon nebolo dňa, že by sa neboli sišli. Nastávajúce shromaždenie bolo srečiskom týchto stálych porád a rozhovorov, a teraz, hoc bolo už po shromaždení, doktorovi jednako záležalo pri každej maličkosti na úsudku svojej súsedy. Veľmi rád chválil i pred svojimi dcérami neobyčajnú silu jej charakteru, jej rozhodnú myseľ, a prízvukoval potrebu stýkania sa s ňou a sledovanie jej príkladu, až napokon už o inom ani hovoriť nevedel.

Všetko toto mohlo byť považované len za prirodzené; že starší pán teší sa spoločnosti umnej a peknej panej. Ale boly pri tom také okolnosti, že Klára privlastňovala tomu priateľstvu ďaleko vážnejšieho významu. Nemohla zabudnúť na to, že Karol Westmacott oného večera spomínal možnosť nového vydaju tetkinho. Alebo vybadal, alebo vedel už niečo, keď na to narážal. A potom jej sama pani Westmacottová povedala, že v krátkom čase pravdepodobne zmení svoj doterajší spôsob života, a že prevezme nové povinnosti. Čože to mohlo znamenať, ako že zamýšľa znova sa vydať? Ale za koho? Zdalo sa, že má málo priateľov mimo ich vlastného malého kruhu. Istotne myslela na ich otca. Bola to odporná myšlienka, ale jednako bolo treba postaviť sa tej myšlienke.

Jedného večera zabavil sa doktor neobyčajne dlho u svojich súsedov. Predtým chodieval po večeri k admirálovi, ale teraz častejšie zabočil iným smerom. Keď sa domov vrátil, sedela Klára ešte sama v salóne čítajúc mesačník. Vyskočila, prichystala mu fotel a odbehla mu po pantofle.

„Voľáka si preblednutá, moja drahá,“ podotkol.

„Ale čoby, tatuško, veď sa celkom dobre cítim.“

„S Haroldom je všetko v poriadku?“

„Áno. Jeho spoločník, pán Pearson, sa ešte vždy nevrátil a on musí všetku prácu sám zdolať.“

„Znamenite. Tak sa dopracuje zdaru. Kdeže je Ida?“

„Myslím, je vo svojej izbe.“

„Pred chvíľou bola ešte s Karlom Westmacottom na tennisi. Zdá sa, že je po uši zamilovaný do nej. Nemá síce blýskavých vlastností, ale myslím, že jej bude tým nežnejším manželom.“

„Isteže, tatuško. On je veľmi mužný a spoľahlivý.“

„Áno, i ja tak súdim, že nepatrí k ľuďom, ktorí od pravej cesty odbočia. O ňom niet tajností. A čo sa jeho ostrovtipu týka, na ten je nie odkázaný, lebo jeho teta, pani Westmacottová, je veľmi bohatá, ďaleko bohatšia, ako by sa podľa spôsobu jej žitia myslieť mohlo, a vydelila mu značnú summu na živobytie.“

„To ma teší.“

„Ale nech to zostane medzi nami. Ja som jej dôverníkom a tak znám jej pomery. A kedyže sa ty hodláš vydať, Klára?“

„Predbežne ešte nie, tatuško. Ešte sme o tom ani neuvažovali.“

„Veru neviem, prečo by ste s tým mali odkladať. Harold má dostatočné dôchodky, ktorých s roka na rok pribúda. A ak si si celkom istá, že lneš — —“

„Ale, tatuško!“

„No tak teda, aký to má smysel, že sa nesoberiete? A Ida sa tiež o niekoľko mesiacov vydať musí. Len to by som teraz rád vedel, čo si počnem, keď ma oba moji malí druhovia opustia.“ Hovoril ľahkým tónom, ale oči, hľadiace tázave na dcéru, mal vážne.

„Drahý tatuško, veď ty sám nezostaneš. Prejdú ešte roky, kým môžeme s Haroldom pomýšľať na sňatok, a keď sa soberieme, budeš bývať u nás.“

„Oj, nie, moja drahá. Ja viem síce, že tak myslíš, ako hovoríš, ale ja som už dosť sveta zkúsil, aby som vedel, že také spoločné domácnosti vše jednomu vše druhému nezodpovedajú. V jednom dome sa dvaja páni neznesú a v mojom veku je mi moja neodvislosť prepotrebná.“

„Ale veď u nás budeš úplne voľný!“

„Nie veru, duša moja, voľne sa nik cítiť nemôže, ak je hosťom v dome iného muža. Či neznáš iného východiska?“

„Budeme bývať my u teba.“

„Nie, nie. O tom nemôže byť reči. Sama pani Westmacottová hovorí, že prvou povinnosťou ženy je, aby sa vydala. Manželstvo, pravdaže, musí byť družstvom dvoch rovnocenných a rovnoprávnych duší. A preto si žiadam, aby ste sa obe vydaly, ale jednako by som bol rád, keby si ty naznačila, Klára moja, čo by som si potom ja počať mal.“

„Ale veď to nenáhli, tatuško. Predbežne dočkáme. Ja sa ešte nehodlám vydať.“

Doktor Walker sa zamračil. „Nuž dobre, Klára, keď si ty pre mňa nič nevymyslela, bude najlepšie, keď ja sám spravím prvý krok,“ riekol.

„Tak, ako by si to ty chcel zariadiť, tatuško?“ Hľadela naňho odhodlane, ako by čakala na úder, ktorý ju má zasiahnuť.

Pozrel na ňu a zháčil sa. „Ako veľmi sa na svoju drahú maminku ponášaš, Klára,“ skríkol. „Hľadiac na teba bolo mi, ani čo by sa ona bola z hrobu vrátila.“ Pristúpil k nej a bozkal ju. „Tak, a teraz choď chytro ku svojej sestričke, moja drahá, a netráp sa nado mnou. Ešte je nie nič rozhodnuté, ale uvidíš, že sa všetko znamenite urovná.“

Klára kráčala hore schodmi utrápená, lebo teraz už vedela určite, že, čoho sa obávala, to sa má uskutočniť, a že jej otec hodlá požiadať pani Westmacottovú, aby sa zaňho vydala. Vo svojej čistej a vážnej mysli spomínala si na matku ako na sväticu, a myšlienka, že by jej miesto mohlo byť niekým iným zaujaté, zdala sa jej hrozným znesvätením. A ešte horšou sa jej predstavila myšlienka na toto manželstvo, keď ho posudzovala s hľadiska budúcnosti otcovej. Isteže mu vdova zaslepila oči svojou znalosťou sveta, svojou eleganciou a krásou, svojou silou a svojou neviazanosťou — všetky tieto vlastnosti jej Klára vďačne priznala — ale práve preto bola presvedčená, že bude jej otcovi neznesiteľnou družkou života. Už dospela do veku, keď ľudia svojich obyčají viacej nemenia, a ona ani nepatrila k ženám, ktoré by maly vôľu upustiť od svojich zvykov. Akože by taký citlivý muž, ako jej otec, mohol vydržať stále napnutie v spolužití so ženou, ktorá bola stelesnenou rozhodnosťou, a nebola zvyknutá docieliť niečo nežnosťou alebo chlácholivosťou. Ono sa im to zdalo iba výstrednosťami, keď počuli, ako pije porter, fajčí cigarety, ba vše si i z čibuka zabafká, ako vyšibe bičom opitého sluhu a ako lne na hadovi Elize, ktorého nosieva vždy so sebou vo vrecku. Všetky tieto obyčaje by boly ich otcovi neznesiteľné, akonáhle by prvé opojenie lásky pominulo. A preto v jeho vlastnom záujme, ako i k vôli pamiatke matkinej, musí zamýšľaný sňatok prekaziť. Ale veď je na to ona nevládna, aby otcovi bránila… Čo si počať? Či by jej nemohol Harold pomôcť? Možno. Alebo Ida? Aspoň to povie sestre, azda tá niečo poradí.

Ida bola vo svojom budoáre, malej tapetovanej izbici, elegantnej a vkusnej, ako bola i majiteľka; nízke steny boly ovešané plaketami Imariho a peknými malými švajčiarskymi poličkami, na ktorých boly rozostavené belasé porcelánové predmety z Kagy a čisto biele čínske vázy. Pod červeno zatienenou stojacou lampou sedela Ida v nízkom foteli, oblečená v priezračných večerných šatách z mousseline de soie, červené svetlo oblialo rudou záplavou jej ľúbeznú detskú tvár a žiarilo na jej zlatistých vlasoch. Vyskočila, keď sestra vošla, a objala ju vrelo.

„Moja drahá Klára, poď si ko mne sadnúť. Už sme si tak dávno nepobesedovaly. Ale, beda! Aká si smutná! Čo sa stalo?“ I prešla sestre prstami po čele.

Klára si pritiahla k sestrinmu miestu stoličku a objala ju okolo drieku. „Veľmi mi je ľúto, že musím i teba znepokojovať, sestrička, ale si sama neviem rady.“

„Vari sa len Haroldovi nič nestalo?“

„Nie, moja.“

„Ani môjmu Karlovi?“

„Božechráň.“

Ida si vzdychla odľahčene. „Tak si ma naplašila. Ani netušíš, ako smutne hľadíš do sveta. Čo ťa trápi?“

„Obávam sa, že tatuško zamýšľa vziať si paniu Westmacottovú.“

Ida sa rozosmiala. „Ale ako si len prišla na takú myšlienku, Klára?“

„Bohužiaľ, je to pravda. Už som to predtým tušila, ale dnes večer mi to on sám len-len že nepotvrdil. A nemyslím, že by nám preto malo byť do smiechu.“

„A mne je to jednako smiešno. Keby si mi bola riekla, že sa oproti nám bývajúce milé staré slečny Williamsové obe zasnúbily, nebola by si ma väčšmi prekvapila.“

„Ako ti to môže byť smiešno, Ida, keď má niekto zaujať miesto našej drahej zvečnelej matky!“

Ale Ida smýšľala praktickejšie a menej sentimentálne. „Som presvedčená, že naša drahá maminka by bola so všetkým usrozumená, čo by tatuškovmu šťastiu slúžilo. My obe odídeme, a prečo by si on neurobil po svojej vôli?“

„Ale len uváž, aký by bol s ňou nešťastný. Veď vieš, ako si on vo všetkom pokojne počína, a ako ho najmenšia neriadnosť rozčulí. Akýže by to bol život pri boku ženy, ktorá by ho stále vyrušovala. Len si predstav, veď ona lieta po dome ani povíchrica. A muž v jeho veku privyká ťažko na inakší poriadok v dome. Som presvedčená, že nebude spokojný a že obanuje.“

Ida zvážnela, rozmýšľajúc o počutom za chvíľočku. „Uznávam, že máš pravdu, ako vždy! Ja síce obdivujem Karlovu tetu a viem, že je veľmi užitočná a dobrá stvora, avšak nemyslím, že by nášmu pokojamilovnému tatuškovi zodpovedala.“

„Ale on ju istotne požiada o ruku, a ja si myslím, že ona pôjde zaňho. Potom by sa to už nedalo odvrátiť. Zostáva nám iba niekoľko dní. Na aký spôsob by sme jeho úmysel zvrátiť mohly, poraď!“

Ida znova dumala. „On to ešte nezakúsil, čo to znamená žiť s takou neobyčajne ráznou ženou. Keby sme mu to aspoň tak vylíčiť mohly, že by to uznal, pochopil. Oj, Klára, už som si to premyslela; už to mám! To ti je roztomilý plán!“ A vyvaliac sa do fotela, začala sa chichotať tak srdečne a neodolateľne, že Klára zabudla na svoje trápenie a smiala sa tiež.

„Oj, to je veľkolepé,“ prehovorila napokon, ledva popadajúc dychu. „Úbohý tatuško! Aleže ti svitnú časy! Avšak všetko bude len k tvojmu vlastnému prospechu, ako si nám ty hovorieval, kedykoľvek si nás za malička potrestal. Klára moja, azda len budeš mať na to dosť odvahy!“

„Na hoďasčo sa podoberiem, len aby som ho zachránila.“

„Veru. Tou myšlienkou sa musíš obrniť.“

„Ale povedz konečne, čo zamýšľaš?“

„Oj, ja som ti veľmi hrdá na svoj plán. Odcudzíme ho na večné veky nielen od vdovy, ale od všetkých emancipovaných žien. Počkajže, ktoréže sú najdôležitejšie zásady panej Westmacottovej? Ty si sa s ňou o tom častejšie shovárala, ako ja. Ženy nemajú dbať tak veľmi o svoje domáce povinnosti, však?“

„Áno, ak totiž cítia, že majú vyššie schopnosti. Ďalej žiada, aby každá žena, ktorá má čas i príležitosť, študovala nejaké odvetvie vedy a aby si, nakoľko možno, každá žena zaopatrila kvalifikáciu obchodnú alebo k nejakému inému zamestnaniu a pri tom aby hľadela uplatniť sa v takom povolaní, ktoré bolo dosiaľ jedine výsadou mužských. Vynútiť si prístup do všetkých povolaní znamenalo by iba zdôraznenie terajšieho závodenia.“

„Tak. To je skvelé!“ Z belasých očú žiarilo šibalstvo, keď tľapkala rukami oduševnene. „To sa rozumie. Ona chce, aby všetko, čokoľvek posiaľ mužskí konali, i ženám bolo dovolené — však tak?“

„Áno.“

„A ohľadom šiat? Odporúča nosiť krátke sukne, sukne s rozparkami a tomu podobné.“

„Áno.“

„Musíme si nakúpiť látok.“

„Načo?“

„Každá si musíme spraviť po jednom obleku. Novučičké-nové, najmodernejšie emancipované obleky, dušička. Ešte ti nesvitlo? Nechápeš môj plán? Predstavíme oteckovi všetky názory panej Westmacottovej do najmenších podrobností, a ešte ich zdokonálime, priostríme. Potom zvie otecko, čo to znamená žiť so ženou, ktorá si všetky práva nárokuje. Oj, Klára, zahráme mu to výtečne!“

Ale miernejšia Klára zľakla sa takej odvážnej úlohy. „Ale to by bolo nesprávne, Ida!“ skríkla napokon.

„Ani mak. Veď ho chceme zachrániť.“

„Tak si s ním zahrávať sa ja neopovážim.“

„Ba veru sa opovážiš. I Harold nám pomôže. Ale možno, že máš lepší plán?“

„Nemám nijakého.“

„Tak musíš sa spriateliť s mojím.“

„Veď. Možno, že máš pravdu. K vôli cieľu sa mu podrobím.“

„Tak svoľuješ?“

„Keď iného spôsobu nevidím.“

„Moja zlatá, dobrá Klára! Teraz ti poviem, ako to navlečieme. Nesmieme do toho vhupnúť. To by vzbudilo podozrenie.“

„Akože to chceš urobiť?“

„Zajtra navštívime paniu Westmacottovú, sadneme si jej k nohám a budeme zbožne počúvať, keď nám bude svoje náhľady vysvetľovať.“

„Ale to je pokrytectvo!“

„My budeme jej najnovší a najoduševnenejší učedlníci. To bude zábava, Klára. Podľa toho sa dohodneme a pošleme si nakúpiť, čo nám bude potrebné a začneme náš nový život.“

„Azda len dlho v ňom zotrvať nemusíme. Nesmieme byť nemilosrdné k nášmu drahému tatuškovi.“

„Ako nemilosrdné? Keď ho chceme zachrániť!“

„Priala by som si, aby som bola presvedčená, že konáme správne. Ale nemáme iného východu. Kocka je hodená; zajtra pôjdeme k panej Westmacottovej.“