ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nebol to jediný závažný rozhovor, ktorý mala pani Westmacottová v onen deň, ani nebol admirál jediným v Pustatine, ktorý svoju mienku o nej úplne zmenil. Dve rodiny, bývajúce v súsedstve: Winslowcov z Anerley-u a Cumberbatchovcov z Gipsy Hill-u pozvala pani Westmacottová na tennis, a pažiť sa pestrela jasnými flanelovými oblekmi mladých mužov a jarabými šatmi dievčat. Staršia spoločnosť sedela okolo v pletených foteľach a zarážajúce, uhybujúce sa a skáčúce biele postavy, viatie sukieň a mihanie sa plátenných topánok, klepot rakiet a ostré svišťanie lôbd, neprestajné volanie márkera „fifteen love — fifteen all!“ vykúzlilo veselý a povznášajúci obraz. Na rodičoch, vidiacich svojich synov a svoje dcéry s rumencom zdravia na lícach ihrať a veseliť sa, tiež sa zrkadlil odblesk veselosti a šťastia, a ťažko by bolo riešiť, kto sa lepšie zabával, či hráči a či diváci.

Pani Westmacottová práve skončila set, keď zazrela Kláru Walkerovú sedieť samú na druhom konci hrišťa. Prekrižovala behom pažiť, preskočila sieť k veľkému údivu svojich hostí, a sadla si vedľa Kláry. Zdržanlivá, jemná Klára štítila sa trocha hrmotnej úprimnosti a nezvyklých obyčají vdoviných, a jednako cítila inštinktívne, že za všetkými tými zvláštnosťami skrývalo sa mnoho dobrého a vznešeného. Usmiala sa jej tedy v ústrety a vítala ju kývnutím hlavy.

„Ale prečože vy nehráte? Len nezačínajte, pre pána Jána, byť mdlá a zahrávať si na dámu. Ak nebudete pestovať športy, vzdáte sa sviežosti a mladosti.“

„Už som odohrala jeden set, pani Westmacottová.“

„No veď tak, to je v poriadku, moja drahá.“ Nahla sa k nej a ťapkala ju raketou po ramene. „Ja vás rada, moja drahá, a budem vás volať Klárou. Nie ste síce natoľko útočivá, ako by som si priala, ale jednako ste mi veľmi milá. Sebaobetivosť má síce tiež dobré stránky, ale my ženy sme sa obetivosťou už až priveľmi preslávily a rada by som videla kus obetivosti už i na strane mužov. Ako smýšľate o mojom bratancovi, Karolovi?“

Otázka bola taká priama a nenadalá, že Klára až poskočila na stoličke. „Ja — ja — ja som o vašom bratancovi Karolovi ešte nerozmýšľala.“

„Nie? No tak si uvedomte, ako o ňom súdite, lebo by som sa o ňom rada s vami zhovárala.“

„So mnou? Ale načo?“

„To vám je nanajvýš chúlostivé. Vidíte, Klára, takto sa veci majú: dosť možno, že sa v krátkom čase octnem v celkom novej sfäre životnej, ktorá mi naloží nové povinnosti a znemožní mi žiť i naďalej v jednej domácnosti s Karolom.“

Klára bola celá zkoprnelá. Či chcela tými slovy naznačiť, že sa hodlá znovu vydať? Čo by to mohlo inšie znamenať?

„A preto musí mať Karol svoju vlastnú domácnosť. To je jasné. Ale mládenecké domácnosti sa mi nezdajú. Vám áno?“

„Naozaj, pani Westmacottová, ja som nikdy o tom neuvažovala.“

„Oj, vy malá, plachá dievčička! Či to kto kedy slýchal, že by dievča o takom niečom neuvažovalo? Ja myslím, že by sa 26-ročný mladý muž mal oženiť.“

Kláre bolo veľmi nevoľno. Hlavou jej kmitla nepríjemná myšlienka, či je táto pani nie vyslaná, aby jej navrhla vydať sa za spomínaného. Akože by to bolo možné? Veď sa ona s Karolom v celku leda ak tri-štyri razy shovárala a nevedela o ňom ničoho, iba čo jej predchádzajúceho večera sám o sebe hovoril. Čo zamýšľala tedy jeho teta týmto pretriasaním jeho privátnych záležitostí?

„Nemyslíte,“ dotierala, „že šesťadvadsaťročný mladý muž najlepšie urobí, keď sa ožení?“

„Ja sa nazdávam, že je už dosť starý, aby v tejto záležitosti sám rozhodoval.“

„Ale áno. On sa už rozhodol. Lenže je Karol trocha ostýchavý a trocha neobratný, keď sa má osvedčiť. Pomyslela som si tedy, že mu ja cestu prekliesnim. Dve ženy urovnajú také niečo ďaleko lepšie. Mužovia sa vše nevyslovia dosť jasno.“

„Nechápem, na čo cielite!“ zvolala Klára zúfale.

„On nemá povolania. Avšak má pekne vlohy. Každý večer číta Browninga. A je obdivuhodne silný. Kým bol mladší, sme sa vše boxovali, ale teraz ho už nemôžem na to nakriatnuť, lebo tvrdí, že nehrá dosť ľahko. Dávala by som mu appanáže päťsto funtov^[12] ročne, to by mu predbežne postačilo.“

„Moja drahá pani Westmacottová,“ zvolala Klára, „uisťujem vás, že nemám ani trochu poňatia, k vôli čomu vy mne toto hovoríte.“

„Čo myslíte, či by vaša sestra Ida šla za môjho bratanca Karola?“

Tedy šlo o jej sestru Idu? Až sa zachvela od radosti a odľahčenia pri tej myšlienke. Ida a Karol Westmacott. Nikdy na to nepomyslela, že by bolo možné tých dvoch spáriť. A stýkali sa veľmi často. Hrávaly sa tennis. Jazdievali spolu na tandem tricykli. A znova ju prenikol pocit radosti, ale zápäť zatým ozval sa káravý hlas svedomia. Prečože sa teší? V čom väzí pravá príčina plesania? A či v hĺbke srdca, v tom najtajnejšom záhybe duše číhala myšlenka: ak Karolovo uchádzanie sa o Idu nebude oslyšané, tak Harold Denver bude voľný? Oj, aká podlá, nedievčenská, nesesterská myšlienka by to bola! Odtískala tú myšlienku a utlumovala, ale stále dvíhala zlostnú malú hlavu. Zapýrila sa od hanby nad svojím nízkym smýšľaním, keď sa znova obrátila tvárou ku svojej družke.

„To vám veru nemôžem povedať,“ riekla.

„Ale je nie zasnúbená?“

„Aspoň ja o tom neviem.“

„Hovoríte váhavo.“

„Lebo som si nie celkom istá. Ale nech sa jej on opýta. Bude jej to lichotiť.“

„Ovšemže. Poviem mu, že vyznanie lásky je najzrejmejším komplimentom. On je trocha plachý, ale keď si niečo umieni, nuž to aj uskutoční. Veľmi je do nej zamilovaný. Také malé, živé stvorenia vždy priťahujú pomalých a nemotorných ľudí, to je lesť prírody, aby zobojetnila chorobné vlohy. Ale už idú všetci dnu. Ak dovolíte, nuž mu poviem, že nakoľko je vám známo, nestojí mu v ceste nijaká prekážka.“

„Nakoľko ja viem,“ opakovala Klára, keď vdova kráčala ku hráčom, shŕknutým pri sieti. Vstala, že pôjde za ňou, ale v hlave jej vírily nové myšlienky, nuž si sadla nazad. Ktorý že by bol Ide primeranejší, Harold a či Karol? Premýšľala o tom tak ustarostene, ani matka, uvažujúca o budúcnosti svojho jediného dieťaťa. V mnohom ohľade sa jej zdal Harold najšľachetnejším a najlepším mladým človekom zpomedzi všetkých známych. Ak by ona mala milovať niekoho, tak by to musel byť muž rázu Haroldovho. Ale jej neprichodí myslieť na seba. Bola oprávnená domnievať sa, že oba mladíci sú do jej sestry zamilovaní. Ktorý tedy zodpovie lepšie Ide? Ale možno, že je i to už rozhodnuté. Nemohla zabudnúť na úryvok rozhovoru, ktorý počula minulého večera, ani na tajnosť, ktorú jej Ida vyjaviť odoprela. A ak sa jej sestra ani teraz nezdôverí, môže jej to iba jeden človek vysvetliť. Vzhliadla a práve ten, na koho myslela, stál pred ňou.

„Veľmi ste pohrúžená do myšlienok,“ riekol Harold Denver, usmievajúc sa. „Ale azda do radostných.“

„Robím plány,“ riekla vstanúc. „Ačprave je to skôr mrhanie času ako upravenie niečoho, lebo udalosti si samy prekliesnia cestu a práve keď to najmenej očakávame.“

„A akéže ste robili plány?“

„O budúcnosti.“

„Čej?“

„O svojej vlastnej a o Idinej.“

„A či ste i mňa vtiahli do svojho krážu budúcnosti?“

„Azda len človek svojich priateľov nevylúči.“

„Nevojdite ešte,“ prosil, keď sa pobrala pomaly k domu. „Rád by som sa s vami shováral. Prechádzajme sa tu pozdĺž pažiti. Ale snáď vám je chladno, doniesol by som vám shawl.“

„Nie mi je chladno.“

„Včera večer shováral som sa s vašou sestrou Idou.“ Zbadala, že sa mu hlas trocha chvie a vzhliadnuc na jeho tmavú, pravidelne črtanú tvár, že hovorí veľmi vážne. Cítila, že je už všetko rozhodnuté, a že prišiel uchádzať sa o Idinu ruku.

„Je to roztomilé dievča,“ riekol po chvíli.

„Veru je,“ zvolala Klára ohnive. „A nik, kto ju bližšie nezná, nevie posúdiť, aká je milučká a dobrá. Ona je ani lúč slnečný v dome.“

„Len dobrý človek môže byť taký bezpodmienečne šťastlivý, ako je ona. Najvyšší dar nebies je taká čistá myseľ a taký vznešený duch, ktorý ani nepostriehne, koľko nečistoty a zla nás vo svete okružuje. Lebo kto vidí všetky neprávosti, ten šťastný byť nemôže.“

„A pri tom je ona nie plytká. Ona len neukazuje svetu, aká je hlboká, i je primladá, aby si toho vedomá bola. Ale ona rozmýšľa a má vlastný úsudok.“

„Väčšmi obdivovať ju ani nemôžete, ako ju ja obdivujem. Naozaj, slečna Walkerová, mne veľmi na tom záleží, aby som sa mohol dostať do bližších stykov s ňou, a aby nás niečo trvale spojovalo.“

Teda predsa dospel k tomu. Za chvíľu jej srdce zamrelo, ale potom každý iný pocit odplavil prúd sesterskej lásky. Preč s myšlienkou, ktorá by sa ešte pokúsila pokúšať jej srdce! I vzhliadla na Harolda s lesknúcimi sa očami, chcejúc ho uvítať ako nastávajúceho švagra…

„Prial by som si byť blízky a drahý vám obom,“ riekol, chytiac ju za ruku. „Prial by som si, aby Ida bola mojou sestrou a vy aby ste sa stali mojou ženou.“

Neodpovedala. Len stála, hľadiac naňho s pootvorenými ústami a velikými tmavými tázavými očami. Hrište zmizlo jej zpred očú i so záhradami, tehlovými villami a stmievajúcim sa nebom, na ktorom sa bledý polmesiac práve vynoril zpoza komínov. Všetko sa kamsi podelo a ona videla iba tmavú, vážnu prosebnú tvár a počula, akoby z ďalekej diaľky hlas muža, hovoriaceho svojej vyvolenej, ako ju miluje. A ten hlas hovoril, že je nešťastný, že jeho život je pustý a že je len jedna možnosť na jeho záchranu; že došiel na rozcestie, s jednej strany kynie mu šťastie a česť a všetko vysoké a vznešené; na druhej strane mu hrozí duchamorná práca, osamelý život, nízky shon za peniazmi a nekalé, sebecké zámery. Aby si volil lepšiu cestu, k tomu potreboval nezbytne ruku ženy, ktorú miloval. A ako veľmi ju miluje, to jej celým svojím životom dokáže. Ľúbi ju pre jej sladkosť, pre jej ženskosť, pre jej duševnú silu. Či pôjde zaňho? A ako ho tak načúvala, zrazu si uvedomila, že ten muž bol Harold Denver a že to všetko znelo jej a že celý boží svet je prekrásny: i zelená tráva u jej nôh, i šumiace listie i tmavo-žlté pruhy na západnom nebi. Potom mu odpovedala, ani nevediac, čo mu lámane riekla, len si všimla záblesku radosti na jeho tvári, a že jej ruka spočíva ešte vždy v jeho ruke, keď sa na mraku prechádzali. Už nehovorili, len chodili sem a ta a tešili sa, že sú vedno. Všetko bolo svieže okolo nich, všetko im bolo známe a jednako nové, ožiarené krásou ich vlastného, novoobjaveného blaha.

„Vedela si o tom už prvej?“ tázal sa.

„Netrúfala som si na to pomyslieť.“

„Akú ľadovú masku som to nosil! Ako môže človek tak milovať, ako ja milujem, a neukázať to? Aspoň tvoja sestra o tom vedela.“

„Ida!?“

„Zvedela všetko včera večer. Začala ťa vychvaľovať, ja som jej riekol, ako si ťa ctím a o chvíľu vyspovedal som sa jej zo všetkého.“

„Ale čo si len — čo si len videl vo mne? Dajže Bože, aby si neobanoval!“ Jej jemné srdce sa uprostred radosti znepokojovalo myšlienkou na svoju nepatrnosť.

„Obanoval! Ale veď cítim, že som zachránený. Ani nevieš, aký je veľkomestský život ponižujúci, zplytčujúci a pritom aký vyssávajúci. O inšom ani nepočuješ, iba o peniazoch, to ti tak hučí v ušiach, že len na groše myslíš. Z hĺbky srdca nenávidím ten život a jednako si iné povolanie voliť nemôžem, ak nechcem zarmútiť svojho starého otca. Iba na taký spôsob mi bude možné zkaze vzdorovať, keď domášny vliv svojou čistotou a výškou ma bude brániť proti všetkému, čo špiní a unižuje. A ten vliv som už pocítil, lebo shovárajúc sa s tebou, stával som sa lepším. A preto pôjdem životom alebo s tebou, alebo zostanem samotárom.“

„Oj, Harold, aká som blažená!“ Ešte vždy sa prechádzali medzi tmavejúcimi tôňami, kým hviezdičky jedna za druhou vykukávaly na belaso-čiernej oblohe. Zrazu zadul chladný vietor od východu a ten ich uviedol z vysneného života do skutočnosti.

„Musíš vojsť. Lebo sa uzimíš.“

„Ba sa i tatuško bude diviť, kde som. Či mu mám riecť?“

„Ako za dobré uznáš, dušička. Alebo mu poviem ja zajtra ráno. Svojej matke poviem ešte dnes večer. Tá sa zaraduje.“

„Úfam sa.“

„Teraz ťa odprevadím. Celkom sa stmilo. A u vás ešte svetla nezažali. Tu sú dvere. Tak do videnia zajtra, moja najdrahšia.“

„Do videnia, Harold.“

„Moja milovaná!“ Sklonil sa a ich ústa spojily sa v prvom bozku. Potom, keď otvorila sklené dvere, počula ho rýchlym pevným krokom vzdiaľovať sa po chodníku, pieskom vysypanom. Keď vošla do izby, lampa už horela a Ida začala pred ňou tancovať, ani dáka všetečná malá víla.

„Či sa mi máš niečím zdôveriť?“ dotierala, tváriac sa vážne. Až zrazu ovila sestrino hrdlo ramenami. „Oj, ty moja drahá, zlatá Klára! Ako sa tomu teším! Ako sa teším!“