ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa dvom umným dievčaťom podarilo zahnať hrozivé mračná a premeniť všetko na slnečný jas. Ale nad jednou z nich zavisol druhý mrak, ktorý, žiaľbohu, nedal sa tak ľahko rozohnať. Dve z týchto troch rodín, ktoré sa riadením osudu tu sišly, boly už spojené láskou. Avšak Westmacottovcov a Hay-Denverovcov maly spájať ešte i iné sväzky.

Od oného dňa, keď admirál stiahol svoju vlajku a zmenil svoje názory, bol medzi starým námorníkom a vdovou veľmi srdečný, priateľský pomer, priznávajúci kormidelníčke yachty všetko to, čo nedožičil reformátorke. Jeho úprimná poctivá myseľ predpokladala tie samie vlastnosti u svojej súsedy a ich priateľstvo bolo rázu priateľstva obvyklého medzi mužmi a spočívajúceho na úcte a rovnakých náklonnostiach.

„Ozaj, admirál,“ pýtala sa pani Westmacottová jedného rána, keď šli spolu na stanicu, „však je ten váš chlapec, medzitým čo sa korí slečne Walkerovej, zamestnaný na burze?“

„Ano, milosťpani, a tam sa veru v jeho veku nik druhý tak dobre nevyzná. Uspokojive napreduje. Druhí, ktorí začali s ním odrazu, zaostali ďaleko za ním. Lanského roku mal už päťsto funtov dôchodku a prv ako bude tridsaťročný, dosiahne štyri číslice.“

„Preto sa vás spytujem, lebo i ja sama investujem s času na čas niečo groša na burze a môj terajší dohadzovač je podliak. Bola by som rada, keď by mi kúpu cenností sprostredkoval váš syn.“

„Ste veľmi láskavá. Synov spoločník má teraz prázdniny a Harold by sa iste rád niečím sám preukázal.“

„Myslím, že prevezme kúpu za obvyklý pol percent provízie?“

„Nevyznám sa v tom, ale iste nebude žiadať viacej, ako mu prichodí.“

„Toľko totiž platievam — desať šillingov od sto funtov šterlingov. Ak sa skôr s ním sídete ako ja, povedzte mu, aby mi kúpil za päťtisíc Novo-Zeelandských účastín. Teraz sú po štyri funty, ale myslím, že poskočia.“

„Za päťtisíc!“ zvolal admirál, rátajúc z pamäti. „To by bolo dvadsaťpäť funtov provízie. Pekný bočný zárobček, na moju česť. To je slušná objednávka, veru.“

„Niekomu to zaplatiť musím, prečože by som nedala zarobiť jemu? Ponáhľať sa s tým nemusí. Ale hovoríte, že má spoločníka.“

„Áno, môj syn je mladší a Pearson starší partner firmy. Ja som bol s ním už dávnejšie známy a on mi ponúkol vziať syna do spolku. Pravdaže sme sa museli zúčastniť značnou summou pri obchode.“

Pani Westmacottová zastala ani prikovaná a hľadela ešte prísnejšie, ako inokedy.

„Pearson?“ opakovala. „Jeremias Pearson?“

„Ano, ten.“

„Tak z toho nič nebude. Neráčte papiere objednať.“

„Ako vám ľúbo, milosťpani.“

Kráčali ďalej, ona dumajúc o niečom a on prekvapený a namrzený nad jej kapricou a nad ztratou Haroldovej provízie.

„Voľačo vám poviem, admirál,“ ozvala sa zrazu, ja na vašom mieste by som svojho syna pri tom spoločníkovi nenechala.“

„Ale prečo, milosťpani?“

„Preto, že je v spolku s najnižším a najprešibanejším lišiakom z celého Londýna.“

„Ale Pearson? Čože vy o ňom viete? On má dobré meno.“

„Nik na svete ho nezná lepšie, ako ja. Vystríham vás preto, že som naklonená vám i vášmu synovi. Ten človek je podlý a vy by ste sa mu mali vyhýbať.“

„Ale to sú iba slová. Presvedčte ma, že ho znáte lepšie ako druhých sensalov a priekupcov v sídelnom meste.“

„Človeče,“ skríkla pani Westmacottová, „azda dopustíte, že ho poznám, keď vám poviem, že som sa za dievčaťa volala Ada Pearson a že je Jeremias môj jediný brat!“

Admirál zapískal. „A veru je medzi vami istá podobnosť.“

„Je to človek ani zo železa, a nemá citu. Zdesili by ste sa, keby som vám povedala, čo všetko som strpela od svojho brata. Otcovský majetok zdedili sme v rovnakých poloviciach. On svoju čiastku premrhal za-päť rokov, a od tých čias neľakal sa nijakých prostriedkov, pokúsil sa podlou lsťou,nízkou líškavosťou, zákonnými furtáctvami, surovými výhražkami pozbaviť mňa mojej čiastky. Niet takej ošklivosti, ktorej by nebol schopný. Oj, ja ho dobre poznám, ale ma aj vždy najde prichystanú.“

„To mi je všetko nové, milosťpani. Na moju česť neviem, čo na to povedať. Ďakujem vám za úprimnosť. S takým človekom neradno sa spolčovať. Snáď by bolo dobre, keby sa Harold od neho odtrhol.“

„Neztrácajúc jediného dňa.“

„Veď sa o tom poshovárame, ubezpečujem vás. Už sme pri stanici, odprevadím vás k vášmu vozňu a potom sa vrátim domov, uvidím, čo mi žena na to povie.“

Kráčajúc domov zadumene a zarazene, počul, že ho ktosi volá a obzrúc sa videl Harolda, ako ho doháňa.

„Tatuško, práve som prišiel z mesta a videl som ťa od chrbta poberať sa zo stanice. Ale tak si vykračoval, že som musel bežať, ak som ťa chcel dohoniť.“

Radostný úsmev zbrázdil ustarostenú tvár admirálovu. „Dnes si prišiel zavčasu,“ riekol.

„Lebo sa chcem s tebou poradiť.“

„Vari ťa nejaké zlo potkalo?“

„Oj nie, iba malá nepríslušnosť. Povedz mi, prosím ťa, koľký máme vklad?“

„Dosť hodný. Asi osemsto funtov šterlingov.“

„Oj, i polovica by stačila. Že si to Pearson lepšie nerozvážil.“

„Čo?“

„Ale vieš, tatuško, keď sa pobral na svoj výlet do Havru, nechal mi niekoľko sročných položiek nevyplatených. Hovoril mi, že máme dosť krytia v banke pre všetky požiadavky. V utorok som vypísal dva čeky: jeden na 80 funtov šterlingov a druhý na 120 funtov šterlingov, ale mi ich banka práve vrátila s tým, že máme na účte niekoľko sto funtov prebratých.“

Admirál zvážnel. „A čože to znamená?“ spýtal sa.

„Nuž, to sa dá snadno napraviť. Vieš, Pearson investuje vždy všetek zvyšný kapitál a necháva si len málo hotovosti v banke. Ale jednako to nebolo v poriadku, že ma vystavil takej nepríjemnosti, aby mi čeky boly vrátené. Písal som mu a požiadal ho, aby ma splnomocnil predať niektoré cenné papiere a súčasne som sa ospravedlnil stránkam, ktoré maly byť čekmi vyplatené. Aleže medzitým musím vystaviť druhé čeky, nedbal by som ich dať vyplatiť z nášho vkladu.“

„Celkom správne, syn môj. Čo je moje, je i tvoje. Ale či vieš, kto je Pearson? To ti je brat panej Westmacottovej.“

„Naozaj? A veru sú si podobní. Oba majú rovnako ostré črty tvárí.“

„Ona ma pred ním vystríhala — tvrdiac, že je to najpodvodnejší zlodej v Londýne. Ale azda je len všetko v poriadku, aby sme sa nejako neoctli na plytčine.“

Harold zbledol, počujúc, ako smýšľa pani Westmacottová o jeho staršom spoločníkovi. To oživilo jeho neurčité obavy a podozrenia, ktoré zakaždým, keď ho znepokojovaly, utlumil násilne, lebo sa mu zdaly priohavnými a prifantastickými.

„Ale tatuško, veď je on v meste na slovo vzatý človek,“ vyhováral ho.

„Pravdaže je, pravda. To som jej riekol. Už by mu na to boli prišli, keby nebol spoľahlivý. Nech Boh chráni každého od rodinných svárov. Niet nad to trpkejšej veci. Ale jednako je to správne a dobre, že si sa v tejto záležitosti rozpísal, azda šťastne zo všetkého vybŕdneme.“

Avšak list Haroldov križoval sa s listom Pearsonovým. Na druhé ráno si ho našiel na stole pri raňajkách a srdce mu div nezamrelo pri čítaní. Vyskočil zblednutý a zieral vyjavene.

„Syn môj, syn môj, čo ti je?“

„Som zničený, maminka, — zničený!“ Stál, hľadiac divoko pred seba a vypustiac list z ruky. Potom sa hodil nazad na foteľu a zakryl si tvár rukami. Matka ho naskutku objala a admirál zdvihol chvejúcimi sa prstami list so zeme a vzal okuliare, aby ho mohol prečítať.

„Môj milý Denver, keď vám môj list doručia, už budem ďaleko z vášho dosahu a ani ma nik nedostihne, kto by si chcel dať odo mňa jedno-druhé vysvetliť. Nenamáhajte sa vystopovať ma. Uisťujem vás, že by ste sa darmo unovali, lebo tento list je oddaný na poštu istým mojím priateľom. Je mi vás ľúto, že vás nechávam v takých nesnádzach, ale jeden z nás sa musel dostať do tiesne a veru mi je milšie, keď to stihlo vás miesto mňa. V banke nielen že nenajdete ani deravého groša, ale je tam asi 13,000 funtov šterlingov nezaokrytých. Vari by bolo najlepšie, keby ste spredali, čo môžete a urobili tak, ako váš starší partner. Ak nebudete otáľať, ešte môžete zo všetkého vyviaznuť. Ale ak to neurobíte, budete nútený nielen obchod zavrieť, ale sa obávam, že chybujúce peniaze nebudú považované za riadnu dlžobu a že ste za ne pred zákonom práve tak zodpovední, ako ja. Prijmite priateľskú radu a uvrznite do Ameriky. Rozumný mladý človek sa tam ľahko vyšvihne, tam túto malú nehodu snadno prekonáte. Ešte to bude lacná lekcia, ak vás to naučí, nespoliehať sa v obchode na nikoho, a dbať prísne na to, aby ste vždy vedeli, čo váš spoločník vyčíňa, a čo by bol o koľkokoľvek rokov starší od vás.

Váš oddaný Jeremias Pearson.“

„Nebesá!“ zvolal admirál, „on ušiel.“

„A nechal ma zbankrottovaného a v podozrení zlodejstva.“

„Nieže, nie, Harold,“ vzdychala matka. „Ešte sa to všetko urovná. Čo tam po peniazoch!“

„Keby šlo len o peniaze maminka! Ide o moju česť!“

„Chlapec má pravdu. Ide o jeho česť i o moju česť, lebo vo veciach cti sme nerozlučiteľní. Je to ťažká starosť, maminka, lebo sme sa domnievali, že strasti životné sú už za nami, ale zdoláme i tú, ako sme zdolali iné.“ Vystrel žilnatú ruku a oba starí ľudia sedeli, skláňajúc šedivé hlavy a pevne si stískajúc ruky, silní vo vzájomnej láske a svornosti.

„Boli sme priveľmi šťastní,“ vzdychala pani Denverová.

„Ale sa musíme pokoriť vôli Božej, maminka.“

„Jednako je to trpké. Všetko by som prekonal: ztratu majetku, peňazí, hodnosti. Ale že v mojom veku mám prísť o česť — česť admirála…“

„Česť nemožno utratiť, keď sme nekonali nečestne, John. Čímže si sa previnil? A čohože sa dopustil Harold? Tu nemôže byť reči o ztrate cti.“

Starý pán kýval záporne hlavou, avšak Haroldovi sa už vrátila chladná rozvaha, ktorá ho bola v prvú chvíľu opustila.

„Ba je to tak, tatuško,“ riekol. „Boh zná, že sme v zlom položení, ale netreba hľadieť na to tak veľmi pessimisticky. Veď i tento drzý list dosvedčuje, že som netušil, čo ten ničomný podliak zamýšľal.“

„Môžu sa domnievať, že ste sa dohodli, aby ti napísal taký list.“

„To nemôžu. Proti tomu svedčí môj dosavádny bezvadný život. Len do tvári nech mi pozrú a nemôžu ma potvárať z podlosti.“

„Veru nie, chlapec môj, ak len majú oči v hlave,“ zvolal admirál, obodrený pohľadom na lesknúce sa oči a poctivú úprimnú tvár synovu. „Máme list a záruku v tvojom charaktere. A tak všetky ťažkosti prekonáme. Ja som schybil od počiatku, že som ti našiel takého šudiera za spoločníka. Bože smiluj sa, veď som sa nazdával, že som ťa skvele do sveta uviedol.“

„Ale tatuško! Akože si to mohol tušiť. Sám hovorí, že mi to bude príučné. Ale keďže bol o toľko starší a zkúsenejší odo mňa, akože som si mal trúfať žiadať od neho, aby som mohol kontrolovať knihy. Lenže nesmieme čas ztrácať. Musím isť do mesta porobiť si poriadky, ako sa na statočného človeka svedčí. Napíšem všetkým naším stránkam a veriteľom, svolám ich na poradu, všetko im rozložím, prečítam im list a oddám sa im do rúk úplne.“

„Tak je správne, syn môj, len sa do toho, aby si to mal čím skôr za sebou.“

„Idem naskutku.“ Vzal si svrchník a klobúk. „Ale ešte mi zbýva desať minút času, a pred odchodom musím ešte jednu vec pokonať.“

Cez sklené dvere zazrel totiž na tennise známu bielu blúzu Klárinu. Často čakala tam naňho za rána, aby mu mohla riecť pár slov pred jeho odchodom do mesta. Vyšiel pevným krokom, ako muž, ktorý sa zrazu na niečo odhodlal, ale tvár mal vzrušenú a pery bledé.

„Klára,“ riekol, keď sa blížila k nemu s pozdravom. „Veľmi ma to trápi, že ti nesiem zlé noviny, ale v meste ma potkala veľká nehoda, a — a myslím, že by som ťa mal sprostiť daného mi sľubu.“

Klára hľadela naň tázave a zbledla tiež.

„Akože môže to, čo sa v meste deje, vplývať na naše vzťahy, Harold?“

„Nemôžem žiadať od teba, aby si potupu so mnou sdielala.“

„Potupu? Prečo? Čože ťa mohlo inšie potkať ako ztrata biednych peňazí?“

„Oj, Klára, veď keby to bolo len to! My by sme si mohli blaženejšie nažívať v skromnej dedinskej chalúpke, ako keby sme mali všetko bohatstvo veľmesta. Nad nemajetnosťou by som sa tak netrápil. Ledaže minulo dvadsať minút, odkedy som dostal onen zlovestný list a vidí sa mi to, ako čo by sa to už dávno bolo stalo, že desný čierny mrak vytvoril všetku jasnosť, sviežosť a pokoj z môjho života.“

„Ale povedz mi aspoň, čo je to, čoho sa väčšmi ľakáš ako chudoby?“

„Dlžôb, ktoré by som splácať nevládal. Aby som prišiel na bubon a na burze by ma vyhlásili za zbankrottovaného. Aby som vedel, že majú druhí oproti mne požiadavky a že by som tým ľuďom do očú hľadieť nemohol. Či je to nie horšie od chudoby?“

„Veru, Harold, to je tisíc ráz horšie. Ale i to sa dá zdolať. Inšie ťa netrápi?“

„Môj spoločník ušiel a nechal mi na krku ťažké dlžoby, za ktoré som teraz ja zodpovedný, a môžem byť zákonom donútený, aby som aspoň časť chybujúcich peňazí nahradil. Ľudia mu sverili svoje úspory a on ich premrhal. Všetkých, ktorých milujem, vtrhol som do nešťastia — otca i matku. Ale aspoň teba nech sa ono nedotkne. Si voľná, Klára. Už ťa nič ko mne neviaže.“

„Ku každému sväzku sú potrební dvaja, Harold,“ riekla usmievajúc sa a pritúliac sa k nemu. „A len svorne sa dohodnúc, môžu záväzok zrušiť. Môj vzácny pán, či je to taký spôsob v meste, že tam sa môže jeden ľubovoľne sprostiť svojho záväzku?“

„Tak ty sa ma nechceš vzdať Klára?“

„Niet tvrdošijnejšieho veriteľa, ako som ja, Harold. Nikdy, nikdy od teba neodstúpim.“

„Ale veď som na mizine. Celý život mám zničený.“

„A tak by si chcel i mňa zničiť? Nie veru, tak ľahko sa ma nestrasieš. Ale hovorím vážne, Harold, že by si ma hrozne urazil, keby to všetko nebolo také absurdné. Myslíš si, že je láska ženy podobná slnečníku a že je len pre slnečný jas zariadená a netrebná, akonáhle sa zdvihnú vetry a mraky sa hromadia?“

„Nechcel by som ťa strhnúť do nešťastia, Klára.“

„A či by ma to ctilo, keď by som ťa práve teraz opustila? Teraz ti môžem byť osožná a byť ti oporou. Doteraz si ty bol silnejší, vždy som k tebe vzhliadala. Avšak spojenými silami viacej dokážeme. Ani nevieš, akého ja mám obchodného ducha, aspoň tatuško tak smýšľa o mne.“

Harold bol taký dojatý, že nemohol vyriecť slova, iba stisol ruku, opierajúcu sa o jeho rameno. I prechádzali sa vedno a ona štebotala veselo a svojou milotou premáhala jeho zasmužilosť. Bolo mu, ani čo by to švítorila Ida a nie jej usadlá vážna sestra.

„Ale veď sa to skoro objasní a usporiada. Každého obchodníka potkajú vše nehody. Myslím, že zpomedzi všetkých obchodníkov, ktorých stretáš na burze, ledva by sa našiel jeden, ktorý by nemal podobnú zkúsenosť. Keby sa vždy všetko darilo, každý by šiel na burzu a onedlho by ste mávali schôdzky v Hyde Parku. Koľkože to peňazí potrebuješ?“

„Viacej, ako môžem sohnať. Asi trinásťtisíc funtov šterlingov.“

Klára zvážnela. „A čo hodláš urobiť?“

„Teraz idem do mesta a svolám všetkých našich veriteľov na zajtrajšok na poradu. Tí si potom pravdepodobne súdobnou cestou budú požadovať svoje peniaze a firmu vyhlásia za zbankrottovanú.“

„Keďže má byť zajtra tá porada, či by si prijal i odo mňa radu? Nepoprosil by si ich o poshovenie na niekoľko dní? Kto vie, ako sa všetko môže zvrtnúť.“

„Na tom sa nič nepremení. Nemám majetku, aby som mohol peniaze vystanoviť.“

„Jednako ich požiadaj o niekoľko dní trpelivosti.“

„Veď sa to ani tak chytro riešiť nedá. I zákonné formality vyžadujú istý čas. Ale už musím isť. Nesmiem byť spozdilý.“

„Choď, môj drahý. Nech ťa Boh ochraňuje a je ti na pomoci. V mysli budem celý čas pri tebe a keď by ťa nadchodil zármutok, len si pomysli, že s láskou myslím na teba a že ťa neopustím, čo by čo bolo.“