ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň dostal admirál päťtisíc funtový ček od pána Mc Adama a kolkovanú smluvu, dľa ktorej predáva svoju penziu dľa známych podmienok. Iba keď ju už podpísal a odoslal, uvedomil si zplna, čo to preňho znamenalo. On tým činom všetko obetoval. Už bolo po jeho dôchodku. Nemohol sa na nič spoliehať, iba na to, čo si zarobí. Ale jeho hrdinské staré srdce sa preto nermútilo. Čakal dychtive na zprávu Plavebnej Spoločnosti Svätého Lavrinca a vypovedal medzitým byt svojmu domácemu pánovi. Byt za ročných sto funtov by bol odteraz pre nich luxuriósny. Vzdušnú villu v Norwoode musel budúcne nahradiť malý byt v niektorej lacnej štvrti Londýna. Ale nech! Storáz radšej to, ako aby bolo jeho meno spomínané v spojení s bankrottom a s potupou.

Oného rána mal sa Harold Denver sísť s veriteľmi firmy a vysvetliť im stav vecí. Bola to odporná unižujúca úloha, ale jej čelil odhodlane. Doma čakali netrpelive na výsledok schôdzky. Harold sa vrátil neskoro domov, vzrušený a bledý, bolo znať na ňom, že mnoho vytrpel.

„Čo znamená tá ceduľa nado dvermi?“ tázal sa, vstupujúc.

„Ale, zažiadalo sa nám trocha premeny,“ riekol admirál veselo. „Tu sme nie ani v meste, ani na vonkove. Nech ťa to netrápi, chlapček môj. Povedz nám radšej, ako sa ti vodilo v meste.“

„Nech mi je Boh na pomoci. Môj nešťastný obchod vás z tohoto domu vyháňa!“ zvolal Harold, zronený nezatajiteľnými následkami svojich nesnádzí. „Ľahšie mi bolo sísť sa s mojimi veriteľmi, ako vidieť vás oboch trpieť pre mňa tak trpelive.“

„Ale netáraj!“ skríkol admirál. „O utrpení tu niet ani chýru. Maminka si len praje bývať bližšie k divadlám. Pekne si sadni sem medzi nás, a rozprávaj nám dopodrobna, čo si zakúsil.“

Harold sedel stískajúc ruky oboch láskavých rodičov.

„Ešte je to nie tak zle, ako sme sa obávali, a jednako je to veliká starosť. Za desať dní mám zaopatriť peniaze, ačpráve neviem, zkadiaľ. Ale Pearson luhal, ako obyčajne, keď ma strašil, že chybí trinásťtisíc funtov. V celku nechybí ani celých sedem tisíc.“

Admirál zatlieskal rukami.

„No, či som nehovoril, že z toho vybŕdneme! Hurrá, šuhajček! Hip, hip, hip, hurrá!“

Harold hľadel naňho prekvapene. „Ale zkadiaľže si zaopatrím sedemtisíc funtov, tatuško?“

„O to sa netráp. Ty si len praď svoje.“

„Všetci boli veľmi shovievaví a láskaví, ale rozumie sa, že musia dostať alebo svoje peniaze, alebo protihodnotu svojich požiadaviek. Riekli mi, že mi dôverujú a že počkajú desať dní, prv ako by svoje nároky súdobne oznámili. Traja z nich, ktorí majú u nás 3500 funtov, mi riekli, že ak im dám vo svojom mene na tie peniaze dlžobné úpisy, a ak im dám od nich päť percentov, že nechajú tie summy u mňa, pokiaľ sa mne páči. To by moje dôchodky síce o 175 funtov ročne zmenšilo, ale pri sporivosti by to šlo, a dlžoba zmenšila by sa tým o polovicu.“

Admirál znova zavýskol.

„A tak mi zbýva 3200 funtov, ktoré by som si mal zaopatriť za desať dní. Tak by u mňa nik netratil. Dal som im čestné slovo, že čo by som si ruky po lakte zodral, ale že každého z nich vyplatím. Haliera nestrovím pre seba. Ale niektorí z nich nemôžu čakať. Sú sami nemajetní a potrebujú svoje groše. Tí vydali zatykač na Pearsona. Ale si myslia, že ušiel do Spojených Štátov.“

„A oni dostanú svoje peniaze,“ riekol admirál vážne.

„Tatuško!“

„Veru, synček môj, ty len neznáš, z čoho čerpať môžme. Človek by si vše ani netrúfal, čo zdolá, keď tvŕdza nadíde. Koľko máš ty usporené?“

„Voľačo vyše tisíc funtov.“

„No vidíš, a ja mám ešte viacej. To je už dobrý začiatok. A aký že je to papierik, čo más ty v rukách, maminka?“

Pani Hay Denverová položila ček Haroldovi na koleno.

„Paťtisíc funtov!“ zhíkol.

„Avšak nielen maminka je taká bohatá. Hľaďže!“ Admirál položil svoj ček na druhé koleno Haroldovo.

Harold hľadel užasnute na rodičov. „Desaťtisíc funtov!“ zvolal. „Kde ste ich nabrali?“

„Nebudeš sa mi dlhšie zhrýzať, môj drahušký,“ šeptala matka, objímajúc ho.

Ale Harold zazrel na čeku podpis: „Doktor Walker!“ skríkol zapáliac sa. „To Klára tak navliekla. Tatuško môj, tieto peniaze nemôžme prijať. To by nás nectilo.“

„Pravdu máš, synku. Som rád, že tak smýšľaš. Ale nám to bolo jednako nevýslovné milé, že nám Walkerovci v čas núdze rýdze priateľstvo dokázali. On ček sám doniesol, ale Klárina myšlienka to bola. Avšak týmito peniazmi zaokryjeme všetko a to sú naše vlastné, vlastnučičké peniaze.“

„Len mi povedz, zkadiaľ ich máš, tatuško.“

„No, no, čože ťa to trápi. To sú moje groše, spravodlive nadobudnuté, a to dostačí.“

„Môj drahý tatuško!“ Harold mu stískal kostnatú ruku. „I ty maminka! Ani čo by ste mi boli kameň so srdca sňali. Som ako znovuzrodený. Zachránili ste mi česť, dobré meno, obchod, všetko. Väčšou vďakou vám už ani nemôžem byť zaviazaný, veď všetko len vám ďakujem!“

A kým rudá žiara zapadajúceho jasného slnca vnikala do izby širokým oblokom, sedeli všetci traja blažení, držiac sa za ruky a nehovoriac, lebo mali srdcia priplné. Zrazu počuli zasvišťať lobdy vzduchom a pani Westmacottová zjavila sa v športovom obleku na tennisi s raketou. Napnutie nervov popustilo, keď ju zazreli, a všetci sa odľahčene usmiali.

„Hrá sa so svojím bratancom,“ riekol Harold napokon. „Walkerovci ešte nevyšli. Myslím, že by bolo najpríhodnejšie, keby si mi dala ten ček, maminka, aby som im ho teraz mohol vrátiť.“

Kláru s doktorom našiel sedieť v stolovej. Klára mu hneď šla v ústrety.

„Ako netrpelive som na teba čakala,“ zvolala. „Pred pol hodinou som ťa videla isť pred oblokmi. Bola by som išla k vám, ale som si netrúfala. Rozprávaj, čo sa stalo.“

„Predovšetkým sa vám obom chcem poďakovať. Ako sa ja vám len odplatím za vašu láskavosť? Tu je váš ček, doktor. Nie mi je potrebný. Sám mám dosť prostriedkov, aby som mohol vyplatiť svojich veriteľov.“

„Buď Bohu chvála,“ riekla Klára vrúcne.

„Dlžoba je menšia, ako som sa domnieval a naše pramene sú značne výdatnejšie. Celkom snadno to vyplatíme.“

„Snadno!“ Doktor sa zamračil a hovoril veľmi chladno. „Myslím, Harold, že by bolo jednako lepšie, keď by ste mojich peňazí použili, ako keď vezmete tú summu, o ktorej si myslíte, že s tou to snadno pôjde.“

„Ďakujem vám, pane. Keby došlo na to, aby som si peniaze požičal, isteže by som vás o to poprosil. Ale môj otec mi vypomôže tou samou summou, a od neho to ešte ľahšie prijmem.“

„Ľahšie! Ale sú i také obete, aké by syn od rodičov prijať nesmel!“

„Obete! Ako to myslíte?“

„Nuž, či by bolo možné, aby ste nevedeli, za akú cenu si váš otec tie peniaze zaobstaral?“

„Na moju česť, doktor Walker, o tom nemám tušenia. Síce som sa otecka spytoval, ale on mi to nechcel riecť.“

„Veď tak,“ riekol doktor a zamračené čelo sa mu zase vyjasnilo. „Ani som o vás nepredpokladal, že by ste zo sebeckosti, len aby ste vybŕdli z peňažných nesnádzí, obetovali blaho matkino a zdravie otcovo.“

„Pre Boha! Na čo narážate?“

„Treba vám to znať. Za tie peniaze predal váš otec svoju penziu. Odsúdil seba k chudobe a zamýšľa isť znova na more, aby si zarobil na živobitie.“

„Znova námorníčiť! Ale veď je to nemožné!“

„Ale je to pravda. Karol Westmacott to rozprával Ide. Bol s ním v meste, keď ponúkal svoju penziu rôznym špekulantom. Podarilo sa mu ju predať a ztadiaľ má peniaze.“

„Predal svoju penziu!“ zabedákal Harold, pokryjúc si tvár rukami. Vybehol a vrútil sa do izby k rodičom. „Ja to od teba neprijmem, tatuško! To radšej zbankrotujem. Keby som bol tušil, čo zamýšľaš! Tvoju penziu musím dostať nazad. Maminka moja, maminka, ako si len mohla myslieť o mne, že by som bol taký nízky sebec. Daj mi tvoj ček, otecko. Ešte dnes vyhľadám toho, kto ti ten ček poslal, lebo radšej zhyniem biedne, ako by som sa mal dotknúť týchto peňazí.“