ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domec, z ktorého slečny Williamsové oblokom vyzerávaly, stál už od premnohých rokov v príjemnom predmestskom distrikte Londýna, medzi Norwoodom, Anerley-om a Forest-Hillom. Dávno predtým, ako by niekomu na um bolo prišlo, že by sa mesto až sem rozšíriť mohlo, vtiahol starý pán Williams do „Černičia“, ako nazval malý domec, a zakúpil si všetky polia vôkol. Leda ak bolo šesť alebo osem takých domcov na počiatku storočia po urpínovitom kraji rozosiato. Zďaleka, i to len za severného vetra, doliehal sem z veľkého mesta dutý hlboký šum, ani čo by to hučal tam príliv života, narážajúceho na breh, kým pozdĺž obzoru bol znateľný tmavý závoj dymu, akoby sa tam rozprskávaly vody, dohnané oným prílivom. Avšak pozvoľne, ako sa roky míňaly, vystrelo veľmesto dlhé tehlové tykadlá tu i tam, ktoré sa vše krúžily, vše rozšírily a zase sa dovedna sbehly, až sa malé staré domce octly v objatí tých červených tykadiel, ktoré ich pohltily, aby na ich miestach povstaly nové moderné villy. Z majetku starého pána Williamsa odkúpil vypočítavý staviteľ roľu za roľou, a miesto úrody vyrastaly na roliach úhľadné predmestské obydlia, upravené vše do polmesiacovitých tvarov, vše do ulíc, stromoradmi vrúbených.

Otec dokonal prv, akoby jeho domec tehlovými staviskami bol úplne obtočený býval, ale jeho dve dcéry, zdedivšie po ňom majetok, dožily, že im posledná piaď zeme bola odňatá. Za roky a roky visely na tom jednom ostredku, ktorý sa rozprestieral pred samými oblokmi, a iba po mnohom dôvodení a tvrdom boji odhodlaly sa ťažkým srdcom predať ho, aby sdieľal osudy ostatných zemí. Vymerali širokú cestu popred ich tichú domänu, prekrstily názov štvrti na „Pustatinu“ a tri štvorhranné, neústupné, strnulé villy začaly sa dvíhať oproti ich obydliu. Smutne sledovaly obe plaché maličké staré slečny ako múrov pribúdalo, a uvažovaly, akých súsedov zaveje asi náhoda do ich malého kútika, ktorý od akživa patril výlučne im.

Napokon boly budovy dokončené. Drevené balkóny a vyčnievajúce strechy ich zdobily a dľa hlásania inzertu, boly tam tri prázdne villy, moderným nárokom primerané, v švajciarskom štýle stavané so šesťnástimi izbami, bez pivničných miestností, s elektrickými zvonci, s teplou a chladnou vodou a všetkým pohodlím, i so spoločným lawn-tennisom. Podujímateľ žiadal za každú z nich 100 libier šterlingov ročného prenájmu alebo 1500 libier šterlingov odkupného. Také lákavé nabídnutie nezostalo dlho nepovšimnuté. O niekoľko týždňov zmizla karotka s čísla prvého a rozchýrilo sa, že admirál Hay Denver so svojou paňou a jediným synom vtiahnu doň. Táto zvesť upokojila sestry Williamsové. Žily v neprestajnej obave, že sa nejakí divokí, neznesiteľní obyvatelia, nejaká krikľavá spevavá rodina ztreštencov zahniezdi tam a zaženie ich dosavádny pokoj. Ale aspoň proti tejto rodine nebolo námietky. Na dotaz prišla z informačnej kancellárie odpoveď, že admirál Hay Denver je veľmi vynikajúci dôstojník, ktorý nastúpil aktívnu službu v Bomarsunde a skončil ju v Alexandrii, a že uspel medzi týmito dvoma epizodami zkúsiť v službe tak mnoho, ako málokto v jeho veku. Počnúc od Taku fortov a Shannonovej brigády až po prenasledovanie arabských lodí, kupčiacich s otrokmi zo Zanzibáru, nebolo námorníckej práce, pri ktorej by sa nebol zúčastnil; a záslužný kríž Viktórie ako i medajla za zachránenie života boly zrejmým dôkazom, že ako vo vojne, tak i v pokoji mal srdce vždy na pravom mieste. To boli naozaj poriadni a primeraní súsedia, ba dozvedeli sa i to, že jediný syn, Mr. Harold Denver, bol neobyčajne solídny mladík a že bol od rána do večera na burze veľmi zaujatý.

Ledaže vtiahli Hay Denverovci, zmizla i výveska s druhého čísla a staré slečny zase nemaly príčiny znepokojovať sa pre nových súsedov. Meno doktora Balthazara Walkera bolo veľmi pochvalne známo v medicínskych kruhoch. Či vyratovanie jeho odborných schopností, členstiev v rôznych medicínskych spoločnostiach, a soznam jeho spisov nezaplnilo polovicu dlhého stĺpca v „Medicínskej Rukoväti“ počnúc od jeho prvej brošúrky „O náchylnosti k lámke“ vyšlej roku 1859, až po obšírny rozbor „O onemocneniach vasomotorického systému“ z roku 1884? Neobyčajný úspech jeho lekárskej činnosti bol by pravdepodobne vrcholil vo vymenovaní za rektora niektorej univerzity a v udelení baronie, keby po vďačnom pacientovi nebol zrazu zdedil značnú summu, čo jeho karrieru razom podťalo. Lebo zbohatnúc, stal sa neodvislým a mohol svoje vedomosti a sily venovať viacej umeleckej stránke svojho povolania, k čomu ho vždy väčšmi tiahlo ako k praktickej a obchodnej činnosti. K vôli tomu vzdal sa svojho domu vo Weymouth Streete, a použil vhodnej príležitosti na presťahovanie sa do pokojnejšieho ovzdušia v Norwoode, kam sobral so sebou svoje bádateľské inštrumenty i svoje dve okúzlujúce dcéry (bol totiž vdovcom od niekoľkých rokov).

Zostala tedy už len posledná villa neobsadená, i nebol div, keď obe staré dámy striehly s dychtivým záujmom, ba po tých čudných priebehoch, odohravších sa bezprostredne po príchode tretej partaje až s úžasným tušením na udomácnenie sa nových nájomcov. Už od agenta sa vopred dozvedely, že to bude len dvojčlenová rodina, pozostávajúca z panej Westmacottovej, vdovy a jej bratanca Karola Westmacotta. Ako proste a mnohosľubne to znelo! Ako mohly tušiť, čo z toho vznikne a že noví príchodzí môžu roznietiť nesúlad a svár medzi dosavádnymi obyvateľmi Pustatiny. A znova zvolaly obe staré slečny jednohlasne a utrápene, že by si prialy, keby neboly predaly poslednú zem.

„Vieš, Monika moja, mne sa jednako tak vidí,“ podotkla Berta, keď sedely v oné odpoludnie pri čaji, „že hoc sú títo ľudia veľmi čudní, jednako sme povinné byť ku ním práve takými zdvorilými, ako k ostatným.“

„Pravdaže,“ dotvrdila sestra.

„A keďže sme navštívily paniu Hay Denverovú a slečny Walkerové, musíme navštíviť i paniu Westmacottovú.“

„Veru áno, dušička. Kým bývajú na našom území, je mi, ako čo by boli v istom smysle našimi hosťmi, nasledovne že nám je treba ich privítať.“

„Navštívime ich tedy zajtra,“ riekla Berta odhodlane.

„Dobre, sestrička, hneď zajtra. Ale by som nedbala, keby už bolo po tom.“

Na druhý deň o štvrtej vybraly sa obe slečny na návštevu. V šuchotavých tuhých šatách z čierneho ťažkého hodvábu, v kabátikoch, žetom vyšívaných, s radmi cylindrovitých šedivých kadier, visiacich s oboch bokov zpod čiernych klobúčikov, zdaly sa byť živými meďorytinami, zablúdivšími do nepravého desaťročia. Polo zvedavo a polo bojazlivo zabúchaly na dvere čísla tretieho, kde im otvoril okamžite červenovlasý chlapec — lakaj.

Áno, pani Westmacottová bola doma. Zaviedol ich do prednej izby, zariadenej za salón, kde veselo plápolal oheň v kozube, hoc bolo vonku príjemné jarné počasie. Chlapec vzal ich návštevenky, ale ledaže si sadly na kanap, vzrušil ich nervy, skočiac za záclonu s prenikavým výkrikom a žďobnúc nohou do niečoho. Malý bulldog, ktorého videly dňom predtým, vyliezol zo svojho úkrytu a zavýjajúc poberal sa z izby.

„Chcel sa dostať k Elize,“ vysvetľoval im chlapec dôverným šepotom. „Pani povedali, že by mu tá dala viacej, ako by mu bolo treba.“ A, usmejúc sa zdvorile obom strnulým čiernym postavám, vyšiel hľadať svoju paniu.

„Čo — čo to povedal?“ tázala sa Berta, ledva popadajúc dychu.

„Niečo o — — jaj, nebesá! Jaj, Berta! Jaj, pre milosrdenstvo božie! Jaj, pomoc, pomoc, pomoc, pomoc!“ Obe sestry vyskočily na kanap a stály tam s vyjavenými očami, a s pritiahnutými sukňami, kým sa ich výkriky po celom dome ozývaly. Z vysokého pleteného koša, stojaceho blízko ohňa, zdvihla sa tľapkavá, diamantovitého tvaru hlava so zlostnými zelenými očami, ktorá sa pozvoľne dvíhala, kolembajúc sa sem a ta, až sa za hlavou objavilo vyše stopy lesklého šupinatého hrdla. Pomaly sa jedovatá hlava vynorovala a po každom jej pohybe ozvalo sa nové bedákanie s kanapa.

„Nuž čože sa to tu robí?“ zvolal rázny hlas a domáca pani objavila sa vo dverách. Na prvý pohľad len to zbadala, že dve cudzie dámy stoja kričiac na čevenom plyšovom kanape. Šibnúc zrakom na kozúbok, hneď sa dovtípila pravej príčiny rozčulenia a rozosmiala sa z chuti.

„Karol,“ zvolala, „Eliza už zase nezbedníči.“

„Však ju ja skrotím,“ odvetil mužský hlas, a mladý muž vpálil do izby. Doniesol so sebou hnedý konský koberec, ktorý hodil na kôš, priviazal ho oň povrázkom, uväzniac tak hada v koši, kým sa jeho tetka ponáhľala upokojiť svojich hostí.

„Veď je to len skalný had,“ vysvetľovala.

„Jaj, Berta!“ „Jaj, Monika!“ stenaly úbohé rozčulené dámy.

„Teraz sedí na vajciach. Tomu k vôli kúrime. Eliza sa v teple vždy lepšie cíti. Je to veľmi milé, nežné stvorenie, ale patrne sa obávala, že vám záleží na jej vajciach. Domnievam sa, že ste sa ani jedného z nich nedotkly?“

„Jaj, poďme preč, Berta!“ zvolala Monika, vystrúc odmietavo obe ruky v čiernych rukavičkách.

„Ale, čoby ste šly preč, pôjdete do najbližšej izby,“ riekla pani Westmacottová hlasom, netrpiacim odporu. „Tadiaľto, prosím vás! Tu je nie tak teplo.“ I zaviedla ich do knižnice, veľmi vkusne zariadenej, s troma velikými skriňami na knihy po troch stenách, a pri štvrtej stene s dlhým žltým stolom, na ktorom boly noviny a umelecké nástroje nakopené. „Nech sa vám páči, sadnite si, vy tu a vy tam. Tak. A teraz mi povedzte, ktorá z vás je slečna Williamsová^[3] a ktorá je slečna Berta?“

„Ja som slečna Williamsová,“ riekla Monika, hoc jej srdce ešte vždy prudko bilo a ukradomky sliedila zrakom po izbe, v očakávaní nejakého nového úžasu.

„A vy bývate, ak som dobre rozumela, v tom peknom malom dome oproti. Ste veľmi vľúdne, že ste ma tak skoro navštívily. Nemyslím síce, že by sme sa shodly, ale už váš dobrý úmysel je hoden chvály.“ Prekrižovala nohy a oprela sa chrbtom o mramorovú rimsu kozuba.

„Myslely sme, že by sme vám mohly v čom-tom pomôcť,“ riekla Berta placho.

„Ak by sme mohly niečím prispieť, že by ste sa tu čím skôr udomácnili — —“

„Oj, ďakujem vám, ale ja som pristarý kočovník, aby som sa všade hneď domášne necítila. Práve som sa vrátila z Marquesských ostrovov, kde som strávila niekoľko mesiacov veľmi príjemne. Tam som aj Elizu dostala. A Marquesské ostrovy sú v mnohom ohľade teraz svetu smerodajné.“

„Ale ba!“ skríkla slečna Williamsová. „A v akom ohľade?“

„Čo sa týka vzájomných vzťahov pohlaví. Oni riešili tento významný problém dľa svojho merítka a ich geografická odlúčenosť im pomohla dospieť k vlastnému úsudku. Žena je tam, ako aj byť má, úplne rovná mužovi. Vojdi, Karol, a sadni si. Či sa Eliza už utíšila?“

„Áno, tetuška.“

„To sú naše súsedky, slečny Williamsové. Možno, že by sa im páčilo trochu porteru. Mohol by si doniesť niekoľko fliaš, Karol.“

„Nie, ďakujeme! My opojných nápojov nepijeme!“ zvolaly obe dámy rozhodne.

„Nie? Ľúto mi je, že vás nemôžem čajom ponúknuť. Mne sa tak vidí, že príčina podriadenosti žien väzí i v tom, že ženy nepijú záživné nápoje, a že nepestujú siliace športy mužské. Ja si dožičím i jedno i druhé.“ Zdvihla zpred pece dve pätnásťfuntové činky a zamávla nimi poľahky nad hlavou. „Vidíte, čo sa dá docieliť cvičením.“

„Ale azda dopustíte,“ nadhodila staršia slečna Williamsová bojazlivo, „že žena má svoj určitý úkol?“

Domáca pani spustila činky hrmotne na zem.

„Zase to staré heslo!“ skríkla. „Ten otrepaný šibolet! Akýže je úkol, vyhradený žene? Všetko, čo uponižuje, čo je nepríjemné, čo je duchamorné, čo je neocenené a tak zle platené, že sa nik do toho prichytiť nechce. Všetko to patrí k úkolu ženy. A kto jej také medze určil? Kto ju vnútil do tej úzkej sfäry? Či to spravila Prozreteľnosť? Alebo príroda? Oj nie, to zavinil odveký nepriateľ žien: muž.“

„Ale ale, tetuška!“ ozval sa mladý muž ťahavo.

„Karol! hovorím ti, že to zavinil muž. Ty a tvoji druhovia. Žena je nebotyčný monument sebectva mužských. Čo stojí vaša vychýrená gavalierskosť — všetky vaše jemné slová a neurčité frázy? Kam sa podejú, keď ich chceme zkúšať? Veď muž vo všeobecnosti nechce žene ani v najmenšom pomôcť. Pravdaže. Akože by pomáhal, keď tu ide i o jeho vrecko. Kde je vtedy jeho gavalierskosť? Či jej lekári dožičia svojej kvalifikácie? a advokáti by ju uviedli do súdnej sieni? a kňazi by ju strpeli na kazateľni? Oj, veď to len vaše pletichárstvo odkazuje ženu na jej prirodzený úkol! Jej úkol! Aby bola vďačná za medenáky a nezavadzala mužom pri shone za zlatými šupákmi, kam sa tisnú ani svine ku válovu, to je smysel stáleho tláchania o úkole žien. Uškŕňaj sa, Karol, koľko sa ti páči pri pohľade na svoju obeť, jednako vieš a cítiš, že každé moje slovo je pravdivé.“

Hoc boly obe staré dámy týmto nečakaným prívalom slov ohromené, jednako sa musely usmiať pri pohľade na panovitú horkokrevnú obeť a velikého ospravedlňujúceho sa repräzentanta mužských, ktorý sedel tam, krotko nesúc všetky hriechy svojho pohlavia. Domáca pani vyňala z kisničky na poličke cigaretu, zažala švíbalku a začala prehĺtať dym.

„Mňa to veľmi upokojí, keď mám nervy vzrušené,“ vysvetľovala. „Vy nefajčíte? Oj, to postrádate jeden z najrýdzejších pôžitkov, jeden z tých zriedkavých pôžitkov, po ktorých niet reakcie.“

Slečna Wiliamsová hladila si čiernu hodvabnú sukňu. „Je to taký pôžitok,“ riekla s istým odtienkom vypínavosti, „ktorý ani Berta ani ja nepoznáme, lebo sme na to pristaromódne.“

„Istotne. I by ste pravdepodobne ochorely, keby ste sa pokúsily fajčiť! Ozaj, úfam sa, že sa zúčastníte na niektorej našej schôdzke. Postarám sa, aby ste dostali pozvánky.“

„Na akú schôdzku?“

„Nuž na schôdzku nášho družstva. Ovšemže družstva ešte nemáme, ale v najkratšom čase zorganizujem výbor. Kamkoľvek prídem, všade založím odbor emancipačného družstva. V Anerley-i je istá pani Sandersenová, ktorá je jedna z emancipovaných, v tej budem mať oporu. Viete, slečna Williamsová, že jedine dobre zorganizovaným odporom máme nádej nepodľahnúť sebeckému mužskému pohlaviu? Ale, či už odchodíte?“

„Áno, chceme si ešte dve návštevy odbaviť,“ riekla staršia sestra. „Odpusťte! Azda sa v Norfolku skoro udomácnite a dobre cítiť budete.“

„Mne je všade tak, ako na bojišti,“ odvetila stisnúc najprv jednej, potom druhej ruku tak pevne, že im až v prstoch špelo. „Vo dne pracujem a pestujem zdravé športy a večerami čítame Browninga a shovárame sa o dôležitých veciach, však Karol? No, s Bohom!“ Odprevadila ich až po dvere, a keď sa obzrely, videly ju ešte vždy stáť tam s malým buldogom, učupeným v jej náručí, kým jej z úst vystupoval tenký pruh belaskavého dymu cigarettového.

„Oj, aká je to strašná, strašná žena!“ šeptala sestra Berta, ponáhľajúc sa ulicou. „Chvalabohu, že to máme už za sebou.“

„Ale ona nám návštevu vráti,“ odvetila Monika. „Myslím, že bude najlepšie, keď hneď povieme Marke, aby nás potom zatajila.“