ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno sa úbohému doktorovi Walkerovi ani nesnívalo, že dve roztomilé dievčatá, sediace vedľa neho pri raňajkách, osnovaly si spiknutie, a že on, ktorý ničoho netušiac žuje žemle s maslom, má byť obeťou tých úkladov. Dievčatá čakaly trpezlive, až sa vyskytne vhodná chvíľa, aby sa k uskutočneniu svojich zámerov prichytily.

„Aleže je krásne,“ ozval sa doktor. „Pani Westmacottovej dobre slúži počasie. Chce sa previezť na tricykli.“

„Tak sa musíme poponáhľať. Chceme ju totiž obe navštíviť po raňajkách.“

„Naozaj!“ Doktorova tvár zažiarila spokojnosťou.

„Vieš, tata,“ vysvetľovala Ida, „je to pre nás veľká výhoda, že máme paniu Westmacottovú tak na blízku.“

„Prečo, dušička?“

„Preto, že je ona taká pokrokárka. Keď sa vhĺbime do jej názorov, i my budeme pokročilejšie.“

„Zdá sa mi, že si sa ty o nej vyslovil, tatuško,“ doložila Klára, „že vidíš v nej týp ženy budúcnosti.“

„Veľmi som rád, že hovoríte tak rozumne, detičky. Pravdaže je ona taká pani, z ktorej si môžete príklad brať. Čím dôvernejšie sa s ňou stýkať budete, tým milšie mi to bude.“

„Tak sa ti stane po vôli,“ riekla Klára váhave a začala hovoriť o inom.

Celé ráno presedely dve dievčatá u panej Westmacottovej, vyzvedajúc sa na jej najprepiatejšie názory ohľadom povinností jedného pohlavia a násilností druhého. Absolútna rovnosť ešte i v podrobnostiach, to bol jej ideál. Dosť bolo už tej bezmyšlienkovite opakovanej frázy, že je niečo neženské a nedievčenské. To si iba mužovia vymysleli, aby ženu odplašili, keď odvážila sa siahať na ich vzácne výsady. Každá žena má byť neodvislá. Každá žena sa má pripraviť na nejaké povolanie. Ba je to zrovna jej povinnosťou vtisnúť sa ta, kde je najmenej vítaná. Také sú potom martýrmi práv, za ktoré bojujú, sú to priekopnice svojich slabších sestár. Prečože by maly ženy byť večne zamestnané pri koryte, prečože by smely len šiť a práce v domácnosti konať? Či nemohly pracovať vyššie, v radnici, pri súde, ba i na kancli? Pani Westmacottová obetovala svoj výlet na tricykli, taká bola rozohnená, hovoriac o svojom najmilšom predmete, a jej dve driečne učedlníčky načúvaly dychtive každému slovu, zapamätaly si každý návrh k vôli použitiu v budúcnosti. Popoludní šly si všeličo nakúpiť do Londýna a pred večerom boly divné balíky dodané do doktorovho bytu. Spiknutie dozrelo; jeden zo spiklencov bol veselý a jasavý, druhý bol nervózny a zarmútený.

Na druhé ráno, keď doktor vošiel do stolovej, veľmi sa zadivil, vidiac, že sú jeho dcéry už od dávna hore. Ida rozložila na jednom konci stola špiritusovú lampu, pozakrivovanú sklenicu a rozličné fľaše pred sebou. Obsah sklenice vrel klokočom a odporný zápach sa šíril po celej izbe. Klára bola vyvalená vo foteli, nohy mala vyložené na stoličke, v ruke mala belaso viazanú knihu a veľkú mapu Britských ostrovov si prestrela na lono.

„Halló!“ zvolal doktor, žmurkajúc a ňuchajúc, „kdeže sú raňajky?“

„A či si si ich rozkázal doniesť?“ tázala sa Ida.

„Ja! Nie veru; prečože by som to mal ja urobiť?“ Zacengal. „Prečo ste neprikryli na stôl, Johanka?“

„Prosím, milostivý pán, preto, že slečna Ida pracovala na stole.“

„Pravdaže,“ riekla mladá dáma pokojne. „Ľutujem, že prekážam, ale sa odpracem o chvíľočku.“

„Tisíc myšíc, čože to stváraš, Ida?“ tázal sa doktor. „Ako to odporne zapácha. A hľaďže, hľaď, ako si všetko zašpinila. Ba tu si až dieru prepálila.“

„To je od kyseliny,“ odpovedala Ida spokojne. „Pani Westmacottová mi povedala, že to vypáli diery.“

„Mohla si sa tedy na jej slovo spoľahnúť a nezkušovať to sama,“ podotkol otec sucho.

„Ale pozri, tatuško, čo tu v knihe stojí: ,Vedychtivá myseľ sa na nič nespolieha. Zkús všetko sám!‘ I ja som to chcela zkúsiť.“

„To sa ti podarilo. Kým donesú raňajky, nazriem do Timesov? Či ste mojich novín nevidely?“

„Ale Timesy? Bohdajže ťa i s novinami, tu ich mám pod špiritusovou lampou. Obávam sa, že sú tiež poliate kyselinou a že sú privlhké i dotrhané. Tu sú!“

Doktor vzal dokmásané noviny a hľadel na ne zarmútene. „Tak sa zdá, že je dnes všetko akoby porobené. Čože znamená ten tvoj nenadály zápal pre chémiu, Ida?“

„Nuž, usilujem sa žiť podľa náuky panej Westmacottovej.“

„Správne, celkom správne!“ riekol, ale v jeho hlase nebolo tej srdečnosti, ako dňom predtým. „No, konečne sa dožijem raňajiek.“

Ale v to ráno nič nebolo v poriadku. Pri vajciach nebolo lyžičiek, hrianky boly ani remeň, čo dlho stály, mäsové riezky so slaninou boly vysušené a káva bola horšia od vývarkov. A najneznesiteľnejší bol desný zápach, ktorý hneď všetko prenikol a každé sústo spríkril.

„Nehodlám ti síce prekážať v štúdiach, Ida,“ začal doktor, odsotiac stoličku. „Ale si myslím, že by bolo lepšie, keďby si sa svojim chemickým experimentom venovala v neskoršiu dobu dňa.“

„Ale pani Westmacottová hovorí, že ženy majú vstávať zavčasu a zdolať svoju prácu pred raňajkami.“

„Tak nech si potom volia na to inú izbu, a nie stolovú.“ Doktor bol už rozčulený. Pomyslel si, že ho čerstvé povetrie trochu utíši. „Kdeže sú moje topánky?“ tázal sa.

Ale tých nebolo na obvyklom mieste pri foteli. Hľadal ich všade, pri čom mu všetky tri slúžky pomáhaly, krčiac sa a pozerajúc pod knižnice a skrine. Ida vhĺbila sa znova do svojich štúdií a Klára do belasej knihy, nevšímajúc si shonu a hľadania. Napokon i to stíchlo, keď kuchárka objavila topánky v sieni, kde boly na vešiaku medzi klobúkmi. Doktor, celý červený a udychčaný, si ich obul a odišiel ohlásiť admirála na ranniu prechádzku.

Keď zachlopil za sebou dvere, Ida sa nahlas rozosmiala. „Vidíš, Klára, naše čary už účinkujú. Zamieril do prvého čísla miesto do tretieho. Oj, my zvíťazíme skvele. A ty, drahá moja, si bola veľmi mužná; zbadala som, že si sedela ani na žeravom uhlí, čo by si mu bola chcela pomôcť, keď hľadal topánky.“

„Úbohý tatuško! Nemilosrdne si s ním zahrávame. A teraz čo urobíme?“

„Len ho neľutuj. Tým väčšmi si ocení neskôr všetko pohodlie, ktorým ho obostierame, keď zakúsi teraz kus nevšímavosti. Aká je to desná práca s tou chémiou. Pozriže na môj kabát! Celkom je zkazený. A ten úžasný zápach.“ Otvorila obloky a vystrčiac zlatovlasú hlavu oblokom, vdychovala svieže povetrie. Karol Westmacott okopával čosi na druhej strane ohrady.

„Dobré ráno, pán sused,“ volala na neho Ida.

„Dobré ráno.“ Veľký mladý človek oprel sa na motyku a vzhliadol k nej.

„Či máš cigarety, Karol?“

„Pravdaže.“

„Vyhoď mi so dve.“

„Hodím ti celú tašku. Či ju chytíš?“

Taška z tulenej kože padla v letku na dlážku. Ida ju otvorila. Bola plná.

„Aké sú to?“ tázala sa.

„Egyptské.“

„Aké sorty sú ešte?“

„Turecké, richmondské, cambridgeské. Prečo sa spytuješ?“

„Len tak!“ Kývla mu hlavou a zavrela oblok. „Musíme si to zapamätať, Klára. Musíme sa naučiť hovoriť o takých veciach. Pani Westmacottová zná najvšakovakejšie cigarety. A či ti už poslali ten rum?“

„Áno, sestrička, tu je.“

„I môj porter je už tu. Teraz poď so mnou do mojej izby. Ten zápach tu je hrozne ošklivý. Ale musíme byť na pohotove, keď príde. Sadneme si ku obloku, aby sme ho videli, keď sa priblíži hradskou.“

Na sviežom vzduchu a v obveseľujúcej spoločnosti admirálovej zabudol doktor na svoje trampoty a vrátil sa domov na poludnie vo veľmi dobrej nálade. Ledvaže otvoril dvere na sieni, odporný zápach chemikálií, ktorý mu sprotivil raňajky, udrel mu ešte v silnejšej miere do nosa. Otvoril oblok na sieni a vošiel do stolovej, ale zastal ani primrazený od úžasu nad tým, čo zazrel.

Ida sedela ešte vždy pri svojich fľaškách, v ľavej ruke mala zažatú cigaretu a s prava na stolíku mala prichystané čierne pivo v pohári. Klára, tiež s cigaretou v ruke, bola rozvalená vo foteli a vôkol seba mala na zemi samé mapy porozprestierané. Nohy si podoprela o vedierce s uhlím a na cigarovom stolíku, ktorý pritiahla k sebe, mala v kališku voľáku červeno-hnedú tekutinu. Doktor hľadel v nedorozumení cez riedky obláčok dymu s jednej dcéry na druhú, ale jeho zrak utkvel napokon užasnute na staršej a vážnejšej dcére.

„Klára!“ zdýmal. „Nikdy by som sa to nebol nazdal o tebe!“

„Čože sa stalo, tatuško?“

„Ty fajčíš!“

„Probujem fajčiť, tatuško. Ešte sa mi to nedarí, lebo som nie zvyknutá fajčeniu.“

„Ale prečo, pre milosrdenstvo — —“

„Pani Westmacottová nám to odporúča.“

„Oj, staršia dáma si môže všeličo dovoliť, čoho sa mladšie dámy vystríhať musia.“

„Nie veru!“ skríkla Ida. „Pani Westmacottová hovorí, že všetci máme stáť pod jedným zákonom. Rozkážeš cigaretu, tata?“

„Nie, ďakujem. Ráno nefajčievam.“

„Nie? Možno že ti táto sorta nechutí. Akéže sú to, Klára?“

„Egyptské.“

„Musíme si zadovážiť richmondské alebo turecké. Prosím ťa, tatuško, keď pôjdeš do mesta, kúp nám turecké!“

„To veru neurobím. Naskrze neuznávam, že by fajčenie mladým dámam pristalo. V tomto nesúhlasím s paňou Westmacottovou.“

„Vidíš, aký si ty, tata. Veď si nám ty sám radil, aby sme ju vo všetkom napodobňovaly!“

„Ale s istým rozlišovaním. A čože to ty piješ, Klára?“

„Rum, tatuško.“

„Rum? Za rána?“ Sadol si a drhol si oči, ani čo by sa chcel zobudiť zo zlého sna. „Hovoríš, že rum?“

„Áno, tata. V tom povolaní, na ktoré sa ja pripravujem, pijú všetci rum.“

„Akéže je tebe treba povolanie, Klára?“

„Pani Westmacottová hovorí, že každá žena musí mať nejaké povolanie, a že si máme vyvoliť také, ktoré boly dosiaľ obchádzané. Ja, verná jej rade, chcem byť pilótom.“

„Moja Klára pilótom! To je priveľa.“

„To ti je krásna kniha, tatuško. ,Loďné svieteľne, majáky, kotvovníky, kanále a hranice územia Veľkej Britanie.‘ A tu mám druhú: ,Príručná kniha pre lodivodov a námorníkov.‘ Ani by si neuveril, aké sú zaujímavé.“

„Ty iba žartuješ, Klára. Nemožno, aby si nežartovala.“

„Ale ani najmenej mi je nie do žartu, tata. Keby si vedel, koľko som sa už naučila! Na pravej strane lodi treba je mať zelené svetlo, na ľavej červené, na vrcholci sťažňa biele, a tie musia vzplanúť každých pätnásť minúť.“

„Ach, čiže to musí byť krásne v noci!“ skríkla Ida.

„Znám už i signále, aké je treba dávať za hmly. Jedno zapísknutie značí, že sa ľoď obrátila na pravo, dvoje zapísknutí značí, že ide na ľavo, troje: že ide nazad, štvoro: že ju vôbec viesť nemožno. Ale autor knihy dáva na konci každej kapitoly také úžasné otázky. Počúvajže: „Loď zatáča na ľavo, vietor duje od severu, ktorým smerom treba loď viesť?“

Doktor vstal so zúfalým posunkom. „Nechápem, čo sa vám dvom porobilo,“ riekol.

„Drahý tatuško, my chceme žiť presne podľa pravidla panej Westmacottovej.“

„Dobre, ale vám musím riecť úprimne, že naskrze neobdivujem výsledky vášho počínania. Tvoja chemia je, možno, dosť neškodná, Ida, ale ty, Klára, nemôžeš ani pomyslieť na uskutočnenie svojho úmyslu. Ako mohlo také rozumné dievča, ako si ty, podobrať sa na také niečo, je mi hádankou. Avšak ti rozhodne zakazujem, aby si sa tomu ďalej venovala!“

„Ale, tatuško,“ začala Ida s výrazom nevinnej otázky vo veľkých belasých očiach, „čo si máme počať, keď je tvoj rozkaz opačný ako rada panej Westmacottovej? Veď si nám ty sám kázal, aby sme ju slúchaly. Ona hovorí, že kedykoľvek sa ženy pokúsia shodiť svoje putá, ich otcovia, bratia, manželia sú najprvší, ktorí by ich znova chceli sputnať, ale v takých prípadoch niktorý muž nesmie nám byť autoritou.“

„Tedy vás pani Westmacottová učí, že ja nie som pánom v svojom dome?“ Doktora rozpálilo a vlasy sa mu zježily od hnevu.

„Isteže. Ona tvrdí, že takzvané hlavy rodín sú iba prežitky z temných starých čias.“

Doktor zahundral niečo a dupol nohou zlostne. Potom vyšiel do zahrady, nerieknuc slovíčka a jeho dcéry videly, ako prudko chodil hore-dolu, stínajúc idúcky kvetom hlávky trstenicou.

„Moja drahušká, ty si zahrala svoju úlohu veľkolepe!“ zvolala Ida.

„Ale aká je to nemilosrdná úloha! Keď som videla výraz zármutku a prekvapenia v jeho očiach, len-len že som ho neobjala a nevyjavila mu všetko. Nemyslíš, že toho bolo už dosť?“

„Nie, veru nie. Ešte ani približne to nestačí. Teraz nesmieš ochabnúť. Je mi to také čudné, že ti ja mám radiť. To som posiaľ nezkúsila. Ale viem, že súdim správne. Keď dovŕšime, čo sme začaly, môžeme byť do našej smrti presvedčené, že sme ho zachránily. A ak to neurobíme, nikdy si to neodpustíme.“