ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za celý čas, kým sa tragikomédia života odohrávala v týchto troch predmestských villách, kde striedaly sa láska a veselosť a jas a tiene tak chytro, a kde tie tri rodiny pomáhaly osudu na svoj spôsob pri pradení nitiek života, hľadely na všetky stupne premien dva páry očú, súdiac prísne nad všetkým, čo sa dialo. Na protejšej strane ulice, za zelenou ohradou a nízko strihaným trávnikom, za záclonami oblokov, popínavými rastlinami ovitých, sedávaly staré slečny, Berta a Monika Williamsová a hľadely ani z nejakej lóže na všetko, čo sa im navidomočú odohrávalo. Dychtivým očiam oboch starých slečien neušlo vzrastajúce priateľstvo troch rodín, ani zasnúbenie sa Harolda s Klárou a Karola s Idou, ani nebezpečná príťažlivosť vdovy na doktora, ani pohoršlivé výstrednosti Walkerových dcér, ani to, ako zle sa to ich otca týkalo. Mladšia Berta usmievala sa alebo vzdychala nad mladými zaľúbenými, staršia Monika sa mračila a mrzela na starých. Každý večer sa shovárali o tom, čo zazrely cez deň a ich nudný bezobsažný život stal sa teplejším a farebnejším pričinením súsedov, ani keď sa na bielom múre odráža žiara vatry.

Ale maly zkúsiť ešte niečo, čo bolo najväčšou senzáciou ich života.

V onú noc, ktorá nasledovala za udalosťmi výšspomenutými, keď Monika spať nemohla, prišlo jej zrazu niečo na um, až zhíkla a schytila sa s postele.

„Berta,“ volala, drmajúc sestru za plece; „zabudla som zatvoriť oblok na predku.“

„Ale čoby, Monika, iste si ho zavrela.“ Ale Berta už sedela na posteli a tiež sa chvela strachom.

„Ba je otvorený. Vieš, že som zabudla kvety poliať, k vôli tomu som otvorila oblok, v tom ma Johanka odvolala k zaváraniu a od tých čias som v tej izbe ani nebola.“

„Bože môj, aká je to milosť, že nás nik na spaní nezavraždil. Veď len minulého týždňa sa vlámali do istého domu vo Forest-Hille. Či nepôjdeme dolu a nezavreme oblok?“

„Sama by som sa neodvážila sísť, ale keď chceš isť so mnou, nuž poďme. Obuj si pantofle a odej sa niečim. Sviečky nepotrebujeme.“

A dve malé biele postavy kráčaly makajúc po tme; schody pukaly, dvere vŕzgaly, až došly šťastne k obloku prízemnej izby, hľadiacej do ulice. Monika zavrela oblok, tichúčko zvrtnúc kľučku.

„Aká krásna mesačná noc,“ riekla, hľadiac na ulicu. „Tak je vidno, ani vo dne. Ako ticho stoja tie tri domy naproti. Až mi je ľúto, keď si pomyslím, že z prvého z nich sa terajší obyvatelia onedlho vysťahujú. Ba ako ťažko ich budú postrádať v čísle druhom. Keby bolo po mojom, bola by som radšej, keď by sa vysťahovala tá strašná žena s krátkymi sukňami a s hadom z čísla tretieho. Ale jaj, Berta! hľaďže, hľaď!!“ Hlas snížila znova na šepot, ukazujúc na byt Westmacottov. Jej sestra zastenala od úžasu a držiac sa kŕčovite ramena Monikinho, hľadela uprene tým samým smerom.

V prednej izbe bolo slabé, bligotavé svetlo, ani z malej sviečky alebo voskovice. Žaluzie boly spustené, ale svetlo i cez ne presvitalo. Vonku v zahrade stál muž chrbtom k osvetlenej ulici obrátený, držiac sa oboma rukami rimsy obločnej a bol tak nahnutý, ani čo by chcel cez žalusiu nazrieť do izby. Stál tam tak ticho a nehybne, že by si ho dámy iste neboly všimly hoc bola mesačná noc, keby to svetielko za oblokom nebolo upútalo ich pozornosť.

„Hospodine!“ zdýmala Berta, „to je zbojník.“

Ale Monika kývala záporne hlavou a stiahla ústa pohŕdavo. „Veď uvidíme. Možno, že je ešte horší.“

Zrazu sa muž vzpriamil a začal pozorne otvárať oblok. Potom sa vyšvihol na rimsu kolenom, poobzeral sa, či niet nikoho na blízku, a liezol do izby. Pritom odtisol roletňu na bok. Vtedy zazrely obe diváčky, že pani Westmacottová stojí na prostred izbe nehybne ani socha, a v ruke má zažatú voskovicu. Všimly si pri tom i jej prísnej tvári a zazrely, že má biely golier na šatách. V tú chvíľu padla roletňa nazad, tak že ničoho viacej nevidely.

„Oj, to je strašná žena!“ zvolala Monika. „Strašná, ošklivá žena! Veď ti tá čakala na neho! Videly sme to na vlastné oči, Berta!“

„Pst, drahá, čuš a načúvaj!“ riekla láskavejšia Berta. Znova roztvorily svoj oblok pozorne a dávaly pozor zpoza záclon.

Za hodnú chviľu panovala úplná tichosť v dome oproti. Svetlo sa nehýbalo, ani čo by pani Westmacottová zotrvávala meravo v svojej pozitúre, kým sa vše mihol tieň popred svetlo, prezrádzajúci, že polnočný hosť kráča sem a ta pred ňou. Raz videly jasne obrysy jeho postavy s rukami prosebne vztiahnutými, ani čo by sa dovolával jej súcitu. Potom počuly dutý úder, výkrik, buchot, ako keď niekto spadne, voskovica zhasla a sestry zazrely pri mesačnom svite tmavú postavu utekať krížom cez zahradu a zmiznúť za krovím na tamtej strane.

Len vtedy pochopily staré dámy, že kým ony špehovaly, zatiaľ sa tam dolu tragédia odohrala. „Pomoc!“ kričaly, „pomoc!“ úpely vysokými prenikavými hlasmi, zprvu bojazlivo, ale postupne silnejšie, až sa celá Pustatina ozývala ich volaním. V oblokoch súsedných budov zažíhali svetlá, reťaze hrčaly, dvere sa odomykaly a roztváraly a všetci priatelia sa posbehúvali na pomoc. Harold pribehol ozbrojený palicou, admirál mal meč a bol od hlavy až po bosé nohy zahalený dlhým tmavohnedým kepeňom; napokon sa zjavil i doktor Walker s kutáčom v ruke a všetci utekali pomáhať do Westmacottov. Dvere na dome boly už otvorené a oni vrútili sa hrmotne do prednej izby.

Karol Westmacott, až po pery preblednutý, kľačal už na dlážke a držal svoju tetu v náručí. Ležala vystretá, oblečená vo svojich každodenných šatách, vyhasenú voskovicu svierala v ruke, nebolo na nej znaku po rane, len bola preblednutá, strnulá a bez povedomia.

„Buď Bohu chvála, že ste prišli, doktor,“ zvolal Karol, vzhliadnuc. „Povedzte mi, čo jej je a čo si mám s ňou počať.“

Doktor Walker tiež si kľakol k nej, prešiel jej ľavou rukou hmatajúc po hlave, kým pravou rukou skúmal puls.

„Strašne ju udrel,“ riekol, „a to voľákou tupou zbraňou, tu za uchom. Ale ona je neobyčajne silná. Tepna bije riadne a pomaly. Nechrčí. Myslím, že je len omráčená a že jej stav je nie povážlivý.“

„Sláva Bohu!“

„Len ju musíme zaniesť do postele. Potom pošlem k nej svoje dievčatá. Len kto ju to tak ovalil?“

„Nejaký lupič,“ riekol Karol. „Veď vidíte, že je oblok otvorený. Iste počula, že tu niekto šramotí a sišla, lebo nepozná strachu. Keby ma len bola so sebou zavolala.“

„Ale je ešte oblečená.“

„Niekedy býva hore veľmi dlho.“

„I dnes som bola dlho hore,“ ozvala sa slabým hlasom. Roztvorila oči a hľadela radom na všetkých. „Nejaký podliak vošiel oblokom a ohlušil ma olovenou palicou. Môžete to riecť policii. Bol to človek územčistý a bachratý. A teraz mi podaj rameno, Karol, aby som mohla vyjsť do spávacej.“

Ale si viacej trúfala, ako jej sily stačily, lebo ledvaže sa zdvihla, dostala závrat a bola by padla nazad, keby ju Karol nebol zachytil. Potom ju spoločne vyniesli hore schodmi, uložili ju do postele, doktor bdel pri nej, kým Karol šiel policii oznámiť, čo sa stalo, a Hay Denverovci šli upokojiť naľakané dievčence.