ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už presinieval deň, keď sa rozliční obyvatelia Pustatiny vrátili do svojich bytov, policia sa na všetko povyzvedala a všetko sa znova utíšilo. Pani Westmacottová spala pokojne, lebo dostala malú dávku chlorálu, aby sa jej nervy utíšily, a na hlave mala arnikový obkladok. K nemalému svojmu prekvapeniu dostal admirál od nej asi o desiatej lístoček, v ktorom ho prosila, aby si nesťažoval prísť k nej na chvíľočku. Utekal ta, obávajúc sa nepredvídaného zhoršenia, ale sa hneď upokojil, keď videl, že sedí na posteli, a že ju slečny Walkerové ošetrujú. Obkladok si už sňala, miesto neho mala čepček s červenými stuhami a oblečená bola v hnedom kabátiku, vkusne ozdobenom čipkami okolo hrdla i okolo zápästí.

„Drahý priateľ,“ oslovila ho. „Chcela by som sa s vami ešte posledný raz rozprávať. Nieže,“ pokračovala, usmievajúc sa, keď postriehla naľakaný výraz jeho tvári, „na smrť ešte najmenej za tridsať rokov nepomýšľam. Lebo žena by sa mala hanbiť umrieť prv, ako by dovŕšila sedemdesiaty rok. Bola by som rada, Klára, keby ste požiadali svojho otca, aby tiež prišiel hore. A vy, Ida, podajte mi láskave cigarety a otvorte mi fľašku čierneho piva.“

„A teraz,“ pokračovala, keď sa i doktor k nim pripojil, „neviem, ako vám to mám povedať, admirál. Lebo s vami je treba veľmi úprimne hovoriť. Povedzte mi, ako ste len mohli na to pomýšľať, že budete znova námorníčiť a opustíte svoju drahú trpezlivú ženu, ktorá sa vás dosiaľ už dosť napostrádala. Vám by sa na mori ešte ta žilo. Boli by ste zamestnaný, mali by ste premenu, rozličné vzrušenia, ale na to ste nepomysleli, ako by sa vaša pani osamote zhrýzala v nejakom smutnom odľahlom byte v Londýne. Vy mužovia ste všetci rovnakí.“

„Keďže už toľko viete, milosťpani, iste vám bude i to známo, že som predal svoju penziu. Z čohože by sme žili, ak si niečo nezarobím?“

Pani Westmacottová vytiahla zpod hlavnice veľkú obálku a podala ju starému námorníkovi.

„Tá výhovorka neobstojí. Tu sú vaše penzijné listiny. Presvedčte sa, či sú všetky.“

Keď admirál otvoril obálku, vypadly z nej tie samé dokumenty, ktoré nechal pred dvoma dňami u Mc Adama.

„Ale čože je mne teraz do týchto papierov?“ skríkol podráždene.

„Skryjete si ich na bezpečné miesto a ak ste svedomitý, svojich povinností dbalý muž, pôjdete k svojej žene a odprosíte ju, že ste čo i len za chvíľočku pomýšľali na to, nechať ju osamelú.“

Admirál prešiel si dlaňou po svraštenom čele. „Ste síce veľmi láskavá, milosťpani, a viem, že sa na vaše priateľstvo možno spoľahnúť, ale že tieto papiere reprezentujú peniaze a my sme sa octli na plytčine, ešte sme nie v takej tvŕdzi, že by sme od našich priateľov pomoc žiadali. Keby na to došlo, isteže by som sa v prvom rade na vás obrátil.“

„Ale, nebuďte smiešny!“ zvolala vdova. „Ešte ste o stave vecí vôbec nie informovaný, a už sa tak prísne ohrádzate. Ja som sa podľa svojho dobrozdania do toho zastarela a papiere vám patria, nedávam vám ich z nejakej milosti, ale vám proste vraciam, čo vám bolo ukradnuté.“

„Ako to, milosťpani?“

„Práve vám to chcem vysvetliť, ačpráve by ste sa mali spoľahnúť na slovo ženy a nevyzvedať sa toľko. To, čo vám teraz poviem, nech zostane len medzi nami. Mám odôvodnenú príčinu žiadať si, aby sa o tom nik nedozvedel, tedy ani policia. Čo myslíte, admirál, kto ma to tak ovalil minulej noci?“

„Nejaký podliak. Ale mena mu nepoznám.“

„Tým lepšie ho ja poznám. Bol to ten samý človek, ktorý chcel doniesť vášho syna na mizinu. Bol to môj jediný brat Jeremiáš.“

„Ah!“

„Posvietim vám len trocha na neho, lebo zovrubne o jeho výčinoch hovoriť by sa mi nesladilo, ani vám by sa to počúvať nechcelo. On bol vždy podlý, bol úlisný a na oko čestný, preto tým nebezpečnejší a podvodnejší. Že v niečom zle smýšľam o ľuďoch, toho pôvod by sa dal stopovať až od môjho detstva, lebo vyplýva z toho, čo som od svojho brata zakúsila. On je môj jediný živý príbuzný, lebo môjho druhého brata, Karlovho otca, zabili pri vzbure v Indii… Náš otec bol bohatý a zanechal nám po svojej smrti pekný majetok. Ale že znal Jeremiáša, a nedôveroval mu, neporučil mu pravú polovicu majetku, ale istú časť z nej doručil mne a kázal mi, keď už mal takmer dušu na jazyku, aby som tie peniaze pre neho ja opatrovala, a len vtedy aby som ich v jeho prospech vynaložila, keďby ostatný svoj majetok premrhal alebo ztratil. Tak sme sa s otcom potajomky ushovorili, ale na nešťastie to počula bratova dojka a vyzradila mu to neskoršie. Azda mi len dohán nezaškodí, doktor? Prosím si tedy zápalky.“ Zapálila si cigaretu, oprela sa o podušku a o chvíľku ju už obtáčaly obláčky dymové.

„Ani sama neviem, koľko ráz sa vynasnažoval vydrankať tie peniaze odo mňa. Chcel ma preľstiť, zaliečal sa mi, hrozil, prosil, zkúšal to všelijako. Ale som mu ich nevydala, cítiac inštinktívne, že potreba na peniaze len neskôr nadíde. Keď som počula o jeho podvode v obchode, o jeho úteku a o tom, v akom hroznom pomykove nechal svojho spoločníka, a nadovšetko, že môj starý priateľ musel obetovať svoje dôchodky, len aby mohol zaplatiť to, čo môj brat spreneveril, vtedy som si riekla, že teraz nadišiel čas, aby som s jeho peniazmi dišponovala. Poslala som včera Karla k pánu Mc Adamovi, a jeho klient, počujúc, o čo ide, vďačne vrátil papiere, keď sme mu kúpnu cenu vyplatili. Neďakujteže mi, admirál. To nemožno nazvať dobrým skutkom, veď to mňa nič nestálo, papiere sa vymenili jeho peniazmi, ktoré som veru na lepší cieľ vynaložiť nemohla… Tušila som, že sa o krátky čas ohlási. Včera večer som dostala od neho list, písaný obvyklým podlizačským plačlivým tónom. Že sa vrátil z cudziny, hoc mu pri tom ide o život i o svobodu, len aby sa mohol odobrať od svojej jedinej sestry a prosiť ma, aby som mu odpustila, že mi toľkých útrap narobil. Že ma už nikdy viacej nebude znepokojovať a že ma prosí, aby som mu vydala summu, ktorú pre neho opatrujem. Že keď to dostane, to mu spolu s tým, čo už má, dostačí, aby začal nový život v novom svete ako statočný človek, a že mi za to bude vždy povďačný a modliť sa bude za svoju sestru, ktorá ho od skazy zachránila. V takom slohu bol celý list písaný a na konci ma ešte prosil, aby som žaluzie nezatvárala a aby som ho o tretej ráno v prednej izbe čakala, kam sa dostaví, aby sme sa posledný raz bozkali a rozlúčili… Čo bol akýkoľvek zlý, keď mi on dôveroval, nemohla som ho zradiť. Neriekla som nikomu slovíčka, ale v ustanovenú hodinu som na neho čakala. Vošiel oblokom a modlikal o peniaze. Bol hrozne premenený; vycivený, rozpálený, a hovoril ani pomätený. Povedala som mu, že som peniaze už strovila. Vyceril zuby na mňa a prisahal, že to boly jeho peniaze. Povedala som mu, že som nimi zaokryla jeho dlžoby a chcejúc vzbudiť v ňom smysel pre statočnosť, vysvetľovala som mu, že bolo nezbytné napraviť osudné následky jeho klamstva. Začal ma preklínať a potom vyňal niečo zpod kabáta — olovom okutú palicu — udrel ma ňou — a na ostatok sa už nepamätám.“

„Ničomník!“ skríkol doktor. „Ale veď ho policia vykutí.“

„Nemyslím,“ odpovedala pani Westmacottová pokojne. „Môj brat je neobyčajne vysoký a chudý človek, a keďže sa policia sháňa za územčistým a bachratým chlapom, nuž ho nedochytí. A myslím, že bude najlepšie, keď si tieto rodinné veci len súkromne vybavíme.“

„Drahá milosťpani,“ zvolal admirál, „keďže ste naozaj tými peniazmi zadovážili zpät moje penzijné papiere, tak si ich môžem vziať bez okolkov. Vy ste ani lúč slnečný, ktorý nás ožiaril, keď sa hrozivé mraky nad nami kopily, lebo mi už i môj syn hlavu píli, aby som vrátil peniaze, ktoré som dostal za penziu. Teraz si ich môže podržať a povyplácať dlžoby. Nech vás Boh požehná za dobrotu, preukázanú nám, ja by som sa vám za to dostatočne poďakovať ani nevedel — —“

„Tak tedy to ani neprobujte, prosím vás,“ prerušila ho vdova, „radšej utekajte domov, a pomerte sa so svojou paňou, admirál. Ja na jej mieste by som vám tak ľahko neodpustila. A čo sa mňa týka, ja pôjdem do Ameriky s Karlovci. Či ma vezmete so sebou, Ida? V Denveri postavili vysokú školu, na ktorej sa majú ženy budúcnosti pripravovať k boju životnému a najmä k zápasu s egoistickými mužmi. Pred niekoľkými mesiacmi mi ponúkol výbor tej školy katedru, a ja, hoc je to veľká zodpovednosť, rozhodla som sa jednako ju prijať, lebo Karol svojou ženbou a svojím odchodom roztrhol posledný sväzok, ktorý ma pútal k Anglicku. Keď mi budete písavať, priatelia moji, adresujte: profesor Westmacott, na Emancipačnej univerzite v Denveri. Ztadiaľ budem sledovať vývin slávneho zápasu žien v starom konzervatívnom Anglicku, a akže by ste ma tu potrebovali, zastanem si znova odvážne do prvých šíkov bojovných. A teraz s Bohom, ale vy, dievčatá, ešte nechoďte, s vami sa musím ešte o inom poshovárať.“

„Podajte mi ruky obe,“ riekla, keď už boly samé. „Vy, malé nezbednice, či sa neokúňate trochu, hľadiac mi do očú? Nazdávate sa naozaj, že som bola slepá a že som nezbadala váš malý komplot? Počínaly ste si veľkolepe, ale sa vám musím priznať, že ste mi takto milšie vo vašej rýdzej ženskosti. Lenže ste sa nadarmo namáhali, moji milí sprisahanci, lebo vás uisťujem, že som si napred umienila nevzdať sa svojej svobody ani k vôli vášmu otcovi, hoc mi bol veľmi milý.“

O niekoľko týždňov neskoršie boly naše staré slečny pri svojom pozorovacom okienku v Pustatine. Prihnaly sa ta dve štvorky s kočišmi, stuhami zdobenými, aby odviezly dva páry milujúcich sa duší do chrámu Božieho na doživotné sjednotenie. Potom sa slečny Williamsové braly vo svojich hodvabných šatách do Walkerov; boly pozvané na veľkú dvojnásobnú svadobnú hostinu. Tam si pripíjali na zdravie, smiali sa a veselili, až kým nebolo treba preobliecť sa. A keď koče zastaly znova pred bránou, aby odviezly dva nové páriky, obsýpali hostia novomanželov rýžou, podľa starého anglického zvyku.

Karlovi Westmacottovi sa ako statkárovi v západnom Texase výtečne darí. Na široko-ďaleko je i so svojou rozkošnou paňou veľmi obľúbený. Teta k nim zriedkakedy nazrie, len s času na čas sa dočítajú z novín, že v Denveri je stredisko osvety, ktoré pomáha ženám k samostatnosti a urovnoprávni ich onedlho so samovládnymi mužmi. Admirál býva so svojou paňou ešte vždy v čísle prvom, kým Harold a Klára nažívajú s doktorom Walkerom v čísle druhom. Harold usporiadal svoj obchod, ktorý pod energickým a príkladným vedením mladšieho spoločníka prekonal všetky ťažkosti, narobené starším spoločníkom. Vo svojej jemnej súladnej domácnosti môže podľa svojej žiadosti zdarne čeliť pokušeniam a nízkym ctižiadostiam, ktoré ľahko zachvátia muža, pracujúceho výlučne na peňažnom trhu novodobého Babylonu-Londýna. Keďže sa vracia každý deň z hluku a ruchu Throgmortonskej ulice do tichého, stromoradiami vrúbeného zátišia norwoodského, môže konať úspešne svoje povinnosti vo veľmeste a jednako žiť mimo neho.