ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Poraďteže mi, slečna Walkerová! Vy sa v tom vyznáte. Aké by bolo najprimeranejšie povolanie pre mladého dvadsaťšesťročného muža, ktorý nemal výchovy, hodnej spomenutia, a ktorý je od prírody nebárs chápavý?“ tazal sa Karol Westmacott toho samého večera na tennisi Kláry, keďže sa už zmrákalo a hrať sa prestali.

Klára vzhliadla naňho nakárovo i prekvapene.

„Myslíte seba samého?“

„Pravdaže.“

„Ale akože by som vám ja mohla radiť?“

„Nuž keď nemám iného, koho by som sa spýtal. A som presvedčený, že mi vy lepšie poradíte, ako ktokoľvek iný. Vašim náhľadom zplna dôverujem.“

„To je veľmi lichotivé.“ Znova pozrela skúmavo na jeho vážnu belasookú tvár so svislými jasno-žltými fúzami, ako čo by sa domnievala, že hovorí len žartom. Avšak zbadala, že očakáva jej odpoveď s napnutou pozornosťou.

„Všetko závisí od toho, do akej práce sa rozumiete. Ja vás neznám dostatočne, aby som vedela, aké vlohy máte.“ Prechádzali sa pomaly po pažiti, vedúcej k domu.

„Vlôh nemám. Aspoň značnejších nie. Nemám dobrú pamäť, i som nezručný.“

„Ale ste neobyčajne silný.“

„Akže by sa silou niečo dokázať dalo! Zdvihnem a udržím stofuntovú týč, ako dlho chcete; ale čože by sa dalo tým zarobiť?“

Klára chcela odpovedať na túto poznámku malým žartom, ale jej súdruh bol taký vážny, že sa premohla a udusila smiech.

„Prekonám míľu po ceste, vysypanej troskami za 4 hodiny 50 minút a krížom cez polia za 5 hodín 20 minút, ale čo mám z toho? Mohol by som byť kriketistom z povolania, ale to by nebolo bárs dôstojné postavenie. Hoc ja nedám ani mak na dôstojnosť, len by som nechcel uraziť city mojej starkej.“

„Vašej tety?“

„Áno. Viete, mojich rodičov zavraždili buričia, keď som bol ešte malinký a ona sa ma hneď vtedy zaujala. A bola ko mne vždy veľmi láskavá. Je mi ľúto, že ju musím opustiť.“

„Ale prečože by ste ju mali opustiť?“ Došli k zahradnej bránke a Klára sa oprela raketou o stĺp bránky, vzhliadajúc s úprimným záujmom na svojho veľkého súdruha v bielom flanele odetého.

„Pre Browninga,“ riekol.

„Ešteže čo!“

„Nepovedzte mojej tete, že som sa vám tým zdôveril,“ riekol šepotom, — „ale ja nenávidím Browninga.“

Klára vypukla v taký srdečný a nezastaviteľný smiech, že i on zabudol na všetko zlo, ktoré podstúpil pre výšspomenutého básnika a rozosmial sa tiež.

„Ja z neho nezmudriem,“ vysvetľoval. Vynasnažujem sa všemožne, ale je mi privysoký. Veď uznávam, že to svedčí iba o mojej sprostosti. Ale akonáhle ho nerozumiem, darmo by som sa vystatoval, že mi je prístupný. A ona je potom urazená, lebo ona ho čítava s najväčšou úľubou nahlas každý večer. Teraz číta na príklad jedno dielo s nadpisom ,Pippa Passes‘ a ja vás uisťujem, slečna Walkerová, že ani len to neviem, čo ten titul značí. Isteže si myslíte teraz o mne, že som strašne pošetilý.“

„Ale vari je len vo všetkom nie taký nejasný?“ riekla, chcejúc ho povzbudiť.

„Ba je úžasný. Niektoré veci od neho sú síce veľmi pekné. To jazdenie troch Hollanďanov a Hervé Riel i iné sú dobré. Ale minulého týždňa sme jedno čítali. Hneď prvý riadok zarazil samú tetu, a to už značí mnoho, lebo ona ide rovno cez hory a doly. ,Setebos a Setebos a Setebos.‘ Tak znel onen riadok.“

„To znie ako nejaká zaklínacia formula.“

„Nie, je to meno istého pána. Najprv som myslel, že tu ide o troch pánov, ale teta tvrdí, že je to len jeden. A potom takto pokračuje: ,Domnieva sa, že predlieva v lúčoch mesačných.‘ Je to veľmi obťažný kúsok.“

Klára sa zase rozosmiala.

„Preto nesmiete pomýšľať na to, aby ste svoju tetu opustili. Len uvážte, aká by bola osamelá bez vás.“

„Veď som si to už i sám riekol. Ale nezabúdajte, že moja teta je dľa všeobecnej mienky leda v stredných rokoch a že je veru ešte súca na vydaj. A nemyslím, že by sa jej odpor proti mužom vo všeobecnosti vzťahoval i na jednotlivcov. Mohla by zatúžiť za novým manželstvom a potom by som bol piatym kolesom na voze. Všetko bolo veľmi dobre, kým som bol ešte malý chlapec a kým jej prvý manžel žil.“

„Vari sa nedomnievate, že by sa pani Westmacottová chcela znova vydať?“ tázala sa Klára, leda dýchajúc.

Mladý muž pozrel na ňu zadivene. „Oj, veď to iba ja predpokladám, že by na to došlo. Rozumie sa, že sa to snadno môže stať, a ja by som rád bol na čistom, čo by som si mal počať v takom prípade.“

„Rada by som vám poradila,“ riekla Klára. „Lenže nemám dostatočného rozhľadu. Ale by som to mohla riecť otcovi, ktorý sa vo všetkom dobre vyzná.“

„Veľmi by som vám bol povďačný, keby ste boli takí láskaví.“

„Isteže vám to spravím po vôli. Dobrú noc, pán Westmacott, musím už isť, lebo by sa otecko znepokojoval, kde som toľký čas.“

„Dobrú noc, slečna Walkerová.“ Sňal čiapku a zmizol v rastúcom súmraku.

Klára si myslela, že je posledná na tennisi, avšak keď sa obzrela so schodíkov, vedúcich k zaskleným dverám, videla, že sa k domu ešte dve postavy blížia. Postojac za chvíľku, rozoznala, že je to Harold Denver a jej sestra Ida. Tlumený rozhovor doliehal k jej sluchu, prerývaný smiechom ľubozvučným, detskému podobným, ktorý tak dobre znala. „Taká som blažená, spokojná a hrdá,“ hovoril sestrin hlas. „A nemala som o tom najmenšieho tušenia. Vaše slová ma veľmi prekvapily a potešily zároveň. Aleže som tomu rada!“

„Si to ty, Ida?“

„Oj, tu je Klára. Už musím vojsť, pán Denver. Dobrú noc.“

Ešte niekoľko šeptaných slov, tlumený smiech Idin a „dobrú noc, slečna Walkerová,“ znelo už z čírej tmy. Klára chytila sestru za ruku a spolu vošly dvermi, do korán roztvorenými. Doktor utiahol sa do svojej pracovne a stolová bola prázdna. Svetlo malej červenej lampy nad kredencom odrážalo sa desaťnásobne od štítu, nad ňou sa nachodiaceho ako i od lesklého mahagónového dreva kredenca, hoc jej plochý knôt vrhal iba slabé svetlo do velikej temnej izby. Ida už chcela zažať velikú lampu, visiacu prostred izby, ale Klára ju zadržala.

„Milšie mi je také mierne svetlo,“ riekla. „A čo by sme si trocha nepobesedovaly?“ Sadla si do otcovej červenej plüšovej fotele a Ida sa učupila na stolčeku pri jej nohách, vzhliadajúc na staršiu sestru s úsmevom na perách a šibalským zábleskom v očiach. V Klárinej tvári bol tieň obavy, ktorý sa hneď rozplynul, akonáhle nazrela do sestriných úprimných modrých očú.

„Máš sa mi niečím zdôveriť, dušička?“ spýtala sa jej.

Ida sa nadurdila a mykla plecom. „Hlavný štátny zástupca zahájil zasadnutie a začal pokonávať žalobu. Len netaj Klára, že začneš rad krížových otázok. Priala by som si, aby si si svoje šedé hodvabné šaty dala prerobiť. Nejaká úzka obruba a nová biela vesta by ich osviežila, že by boly ani nové, takto sú už veľmi nemoderné.“

„Dnes si prišla hodne neskoro s tennisu,“ riekla neúprosná Klára.

„Veru. I ty si bola dlho. Máš sa mi niečím zdôveriť, dušička?“ Posledné slovo už utlumil veselý melodický smiech.

„Shovárala som sa s pánom Westmacottom.“

„A ja s pánom Denverom. Ozaj, povedz mi úprimne, ako smýšľaš o pánovi Denverovi? Máš ho rada? Ale sa priznaj poctive!“

„Naozaj ho mám veľmi rada. Myslím, že patrí k najjemnejším, najskromnejším a najmužnejším mladým mužom, akých som akživ znala. A teraz, moja drahá, máš sa mi niečím zdôveriť?“ Klára pohladila sestrinu zlatovlasú krásnu hlávku materinsky nežne a sklonila hlavu v očakávaní, že sa jej sestra prizná. Pre Idu nemohla si lepšieho šťastia priať, ako aby sa stala ženou Harolda Denvera, a súdiac dľa slov, ktoré zaslúchla, ked odchodily s tennisu, bolo medzi oboma isté dorozumenie.

Ale Ida sa len nespovedala. Iba čo sa ešte šibalskejší a spokojnejší výraz uhostil v jej tmavých modrých očiach.

„Tie šedé hodvabné šaty,“ začala znova.

„Oj, ty malý potmehúdol! No počkaj, teraz sa ťa ja spýtam, ako si sa ty mňa pred chvíľou spýtala. Máš rada Harolda Denvera?“

„Ach, on je taký roztomilý!“

„Ida!“

„Nuž, spýtala si sa ma a ja tak smýšľam o ňom. A teraz, ty môj drahý starý inquisítor, sa už ani muka viacej odo mňa nedozvieš, musíš trocha dočkať a nebyť zvedavou. Idem k apkovi, chcem vidieť, čo robí.“ Vyskočila, ovila ramenami hrdlo sestrino, stisla ju z chuti a odbehla. Chór z Olivetti, spievaný jej čistým kontraaltom, znel kam diaľ slabšie a zanikol v buchnutí vzdialených dverí.

Avšak Klára Walkerová sedela ďalej v izbe slabo osvetlenej, podopierajúc si rukou bradu a mdlé oči upierajúc do tmy. Ona, staršie dievča, prevzala voči mladšej sestre povinnosti matkine — a teraz bolo na nej viesť ju po ceste, ktorou ešte ani ona sama nekráčala. Odkedy jej matka umrela, nemyslela ani raz na seba, tak cele sa venovala otcovi a sestre. Ona si o sebe myslela, že je nepatrná, vedela, že často i vtedy, keď si dala na tom najväčšmi záležať, aby bola milá, nevdojak bola odmeraná. Ona videla svoju tvár takou, ako ju odblesklo zrkadlo, a nepostriehla pri tom pôvabu, vyplývajúceho z výrazu, meniaceho sa stále, prezradzujúceho jej rýdzi súcit, lásku a nežnú ženskosť, priťahujúce k nej všetkých, ktorí boli v pomykove a ktorých ťažily starosti, práve tak, ako pritiahli v onen večer ku nej i bezradného, nemotorného Karola Westmacotta. Ona si myslela o sebe, že stojí mimo hraníc lásky. Avšak cele inak to bolo s Idou, s veselou, malou vtipnou Idou jasnej tvári. Tá bola akoby zrodená pre lásku. To bolo jej údel. Ale bola mladá a nevinná. Nesmela sa tedy odvážiť bez pomoci priďaleko na týchto nebezpečných vodách. A isté dorozumenie už bolo medzi ňou a Haroldom Denverom. Klára bola v hĺbke srdca svojho, ako väčšina dobrých žien, žičlivá tým, ktorí hodlali sa sobrať, a uznala, že zpomedzi všetkých mužov by najradšej a najpokojnejšie Denverovi sverila Idu. Shovárala sa s ním opätovne o vážnych cieľoch životných, o jeho snahách a o tom, čo má muž konať, aby svet bol lepší preto, že on žil v ňom. Vedela, že je povahy šľachetnej, mysle vzletnej a že hľadí vážne na svoje povinnosti. A jednako jej nebolo po vôli toto tajnostkárstvo; to, že stvorenie také úprimné a statočné, ako je Ida, nechce jej vyjaviť, čo sa deje. Treba bolo čakať, a akže by sa na druhý deň vyskytla vhodná príležitosť, spýta sa Harolda Denvera samého, čo zamýšľa. Možno, že dozvie sa od neho, čo jej sestra vyzradiť odoprela.