ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď doktor Walker odišiel, vyňal admirál zpomedzi svojich námorníckych pokladov truhličku meďou okutú. Odomknúc ju, vybral z nej asi dvadsať nabelastých hárkov, spestrených štampigliami a pečaťami a ozdobených velikánskymi iniciálkami V. R. miesto nadpisu. Pozorne ich poskladal, vložil do vnútorného vrecka kabáta a vezmúc palicu a klobúk, poberal sa preč.

„Oj, John môj, neprenáhliže sa,“ zaplakala pani Hay Denverová, chytiac manžela za rameno. „Tak málo som ťa mala. Leda tri roky, čo si vystúpil zo služby. Nenechávaj ma zase samotnú. Nemám dosť zmužilosti, aby som to preniesť mohla.“

„Ale veď si ty vždy bola taká údatná,“ tíšil ju, hladiac ju po našedivastých vlasoch. „Statočne sme spolu žili a ak je Božia voľa, tak i dokonáme. Na tom nezáleží, ako povstaly dlžoby, ale na nás je, aby sme ich statočne zaplatili. Náš syn nemá peňazí a ani si ich nestvorí. Musím sa o groše postarať ja, a na to mám len jeden spôsob.“

„Možno, že je to nie tak zle. Vari aby sme dočkali do zajtrajška?“

„A akže mu tí ľudia mnoho času nedožičia, čo potom dievčička? Ale buď pokojná, dnes nespravím nič záväzného. Nezdržiavaj ma.“ Vyprostil sa z jej objatia, usadil ju nežne nazad do foteli a ponáhľal sa z domu.

O pol hodiny už bol na jednej z najväčších staníc londýnskych, prostred davu, hemžiaceho sa hore-dolu neprestajne. Jeho úmysel, ktorý sa mu doma zdal celkom snadne uskutočniteľným, javil teraz rôzne ťažkosti, a admirál uvažoval, čo by si najprv počať mal. Uprostred prúdu obchodníkov, ponáhľajúcich sa o prekot za svojou prácou, vykračoval si starý námorník zvoľna so sklonenou hlavou a so svrašteným obočím, lebo bol v pomykove. Zrazu mu niečo na um prišlo. Šiel nazad k staničnej budove a kúpil si tam noviny. Tie prezeral so strany na stranu, až utkvel zrakom na jednom stĺpci. Potom si noviny vyrovnal a prešiel s nimi k blízkej lavičke, aby si to mohol tam nemýlene prečítať.

A čítajúc onen stĺpec, zdalo sa mu čudným, že by sa na tomto svete ešte mohol najsť človek, ktorý by bol v rozpakoch o zaobstaranie peňazí. Veď tu boly celé rady mien obchodníkov, majúcich nadbytok peňazí a svolávajúcich hlasite chudobných a núdznych, aby prišli a vzali im peniaze z rúk. Bol tam taký statočný človek, ktorý sa z povolania nezaoberal požičiavaním peňazí, ale jednako každému vďačne poslúžil radou, atď. Tam zase sa núkal taký prispôsobivý jednotlivec, ktorý vypomáhal summami desať a desaťtisícovými bez nákladkov, bez zábezpeky a bezodkladne. „Peniaze sa vyplatia za niekoľko hodín,“ znel tento oslepujúci inzerát a vykúzlil pred duševným zrakom človeka rýchlych poslov, nesúcich mešce zlata na výpomoc stiesneným. Tretí pán sa len dľa osobného dohovoru púšťal do obchodov a požičiaval peniaze na hocčo alebo i bez záruky; prostý sľub mu dostačil a nikdy si nenárokoval vyšší úrokomer ako päť od sta.

Tento inzerát sa admirálovi najväčšmi páčil, svraštené čelo sa mu vyrovnalo, ustarostený výraz tvári zmizol, keď naň hľadel. I poskladal noviny, vstal, a vzhliadnúc videl pred sebou Karola Westmacotta.

„Kdeže ste sa tu vzali, Westmacott? Čo tu robíte?“ Karol bol od akživa miláčkom námorníkovým.

„Vykonával som jedno-druhé pre tetu. Ale, že ste vy tu! Nikdy som vás ešte nevidel v Londýne.“

„Keď ja nenávidím toto mesto. Zrovna sa mi bridí. S tejto strany Greenwichu nemáte ani dúštek sviežeho povetria. Ale vy sa vari tu dobre vyznáte?“

„Pravdaže. Vždy som žil v blízkosti a často chodím sem v obchodných záležitostiach tetiných.“

„Tak viete, kde je Bread Street? Mohli by ste mi poradiť, ako by som sa ztadeto najskôr ta dostal?“

„Najlepšie bude, keď vás ta zavediem. Beztak nemám inej práce. Vďačne pôjdem s vami.“

„Naozaj? Veľmi by som vám bol povďačný, keď by ste šli so mnou. Mám prácu u Smith a Hanburyho, peňažných agentov v Bread Streete.“

Oba sišli k rieke a poberali sa popri pobreží Temži, až kým nedošli k prístavišťu Svätého Pavla, čo bolo admirálovi viacej po chuti, ako keby sa bol viezol v omnibuse, alebo v koči. Cestou rozpovedal svojmu sprievodčiemu, akým úmyslom sem prišiel, a čo ho k tomu prímalo. Karol Westmacott nepoznal síce dostatočne veľkomestský život, ani na peňažnom trhu sa nevyznal, ale jednako mal v oboch smeroch viacej zkúsenosti, ako admirál, i umienil si, že zostane s ním, kýmkoľvek si svoju záležitosť nevybaví.

„Toto sú tí ľudia,“ riekol admirál, ukazujúc na inserát, zdajúci sa mu tak mnohosľubným. „Znie to poctive a hlavne to sa mi zdá, že sa musí človek osobne dohovoriť; v tom azda neväzí fígeľ, a proti piatim percentom tiež nemožno ničoho namietať. Síce je to nie príjemná vec, keď sa človek musí niekomu prosiť, aby mu peniaze požičal, ale v živote sa obyčajne vyskytnú chvíle, keď hrdosťou ničoho nezískame. Ale tamto je ich číslo domu i vývesná tabula firmy.“

V úzkom vchode boly s oboch strán popripevňované rady mosadzných tabuliek, označujúcich firmy, kupčiace s lodnými lístkami, aj firmy advokátov, ktorí mali svoje miestnosti v prízemí, za ktorými bolo plno západnoindických agentov, staviteľov, priekupcov a sensalov, až došlo na otáznu firmu. Točitými kamennými schodmi s operadlom a slušnými koberci v prvých poschodiach stúpali nahor, avšak čím vyššie kráčali, tým obšúchanejšie a špinavšie bolo všetko. Prejdúc nesčíselnými dvermi, dostali sa napokon pod samé podstrešné zasklenie, kde zazreli vývesok firmy Smith a Hanbury s lakonickým vyzvaním, aby vedľajšími dvermi vstúpili. Vkročiac, octli sa v špinavej miestnosti, slabo osvetlenej niekoľkými zasklenými oblôčkami. V izbe zazreli: stôl s kalamármi, na ktorom boly porozhadzované perá, papiere a kalendáre; americký kanap; tri stoličky rôznych vzoriek; ošúchaný koberec; veliký porcellánový pľuvák, a v pestrom ráme nad kozubom voľáky veľmi tmavý obraz. Pred obrazom sedel malý chlapec bledej tvári, a díval sa tak uprene na obraz, ako čo by na inšie hľadieť nemohol, a pritom jedol pokojne jablko.

„Či sú pán Smith a Hanbury doma?“ tázal sa admirál.

„Tu niet takých ľudí,“ odpovedal chlapec.

„Ale, veď je taký nápis na tabuli nado dvermi!“

„Ahá, ale to je iba názov firmy, viete. Vy hľadáte istotne pána Metaxu.“

„Dobre tedy. A je doma?“

„Nie veru.“

„A kedy sa vráti?“

„To vám určite povedať nemôžem. Šiel si niečo zjesť. Niekedy sa tam zabaví za hodinu, niekedy i za dve hodiny. Dnes tam bude dlhšie, lebo hovoril odchodiac, že je veľmi lačný.“

„Tedy prídeme neskoršie,“ riekol admirál.

„Ešteže čo!“ zvolal Karol. „Ja viem, ako je treba zachodiť s takými kratišmi. Pozriže, ty chrúst, dostaneš tento šilling. Ale utekaj po svojho pána. Ak nám ho nedovedieš za päť minút, uši ti vytrhám. Marš!“ I zahnal sa na chlapca, ktorý vyletel z izby ani šíp, a dupotajúc utekal dolu schodmi.

„Ten nám ho dovedie,“ tvrdil Karol. „Zatiaľ sa tu udomácnime! Tento kanap sa mi síce nezdá byť spoľahlivým. Vôbec sa mi to tu nevidí tak, ako by sme mali ztadeto odniesť peniaze.“

„To som si i ja myslel,“ prisvedčil admirál, hľadiac smutne na neho.

„Síce som už i to počul, že v najelegantnejšie zariadených lokáloch sídlia často najchudobnejšie firmy. Úfajme, že to tu bude naopak, a že nechcú troviť mnoho na zariadenie. Ten chlapec s hlavou ani tekvica je vari jeho pomocník. Na Jupitera, to je jeho hlas, a už nám svojho pána vedie.“

V tú chvíľu sa chlapec zjavil vo dverách s malým, hnedým, vyciveným mužom. Bol čerstvo oholený, na hlave sa mu ježily čierne vlasy, a hľadel na nich chladne a skúmavo pripuchnutými tmavými očami. Blížiac sa ku ním, mnul si ruky. Malý chlapec zavrel za ním dvere a zmizol diskrétne.

„Moje meno je Reuben Metaxa. Čo si prajete?“

„Pôžičku.“

„Pre vás?“ obrátil sa ku Karolovi Westmacottovi.

„Nie, pre tamtoho pána.“

Metaxa bol prekvapený.

„A koľko si prajete?“

„Päťtisíc,“ riekol admirál.

„Akú záruku by ste dali?“

„Som admirálom britského námorníctva na odpočinku. Moje meno najdete v sozname. Tu máte moju kartu. Doniesol som so sebou svoje penzijné dokumenty, na ktoré dostávam 850 funtov šterlingov ročne. Myslím, že keď by som vám dal do zálohu svoju penziu, že by vám to bolo dostatočnou zábezpekou na splátky, a že by sa to samo amortizovalo 500 funtami šterlingov ročne po stiahnutí vašich ročných päť percentov.“

Pán Metaxa sa rozosmial.

„Päť percentov mesačne, chcete povedať.“

„Mesačne! Veď by to bolo ročných šesťdesiat percentov!“

„Isteže.“

„Ale veď je to neslýchané!“

„Ja som pánov k sebe nevolal. Prišli ste z vlastného popudu. To sú moje podmienky. Na vás je, či ich príjmete, alebo nie.“

„Na to nepristanem,“ riekol admirál, vstanúc rozhorčene.

„Poshovejte za chvíľočku, pane. Sadnite si, poshovárame sa trochu. Váš prípad je neobyčajný, a možno najdeme spôsob, akým by sme vám vyhoveli. Ovšemže je záruka, ktorú ponúkate, vôbec nie zárukou, a rozumný človek by vám ani päťtisíc pencov na ňu nepožičal.“

„Prečože by to nebola dostatočná záruka?“

„Vy môžete i zajtra umrieť. Už ste nie mladý. Koľko máte rokov?“

„Šesťdesiattri.“

Pán Metaxa prezeral dlhý soznam číslicový. „To je štatistika poisťujúcich spoločností. Vo vašom veku je priemer života už len na niekoľko rokov obmedzený, a to i u ľudí dobre zachovaných.“

„Vari mi chcete navravieť, že som nie dobre zachovaný?“

„Nuž, admirál, život na mori veru vyčerpáva sily. Námorníci sú za mladi veselí, a na mnohé sa podoberú. Keď sú starší, tiež sa nešetria, a nikdy nemajú chvíľky pokoja. Nemyslím, že by bol život na mori zdraviu prospešný.“

„Niečo vám poviem,“ riekol admirál prchko. „Keby ste mali boxere, tri razy by som vás jedno za druhým nabil. Alebo vás poženiem odtiaľto až po katedrálu svätého Pavla, a môj priateľ rozsúdi, ktorý z nás má viacej sily. Ukážem vám, či som sošlý starec, a či som pri sile.“

„O tom nepochybujem,“ vyhováral sa Metaxa. „Mne len o to ide, že ak by ste zajtra umreli, čo by som mal z tej vašej zábezpeky?“

„Mohol by som sa dať poistiť na život a dať policu vám.“

„Ak by vás vôbec niektorá poisťujúca spoločnosť prijala, to by ste museli ročne asi päťsto funtov šterlingov prémie platiť. To by ste nestačili.“

„Tak čo by ste mi radili, aby som urobil?“

„Rád by som vám vyhovel, a to by šlo takto: pošlem po lekára, a spýtam sa ho, ako on súdi o vašom zdraví.“

„Dobre, s tým súhlasím.“

„V našej ulici býva na slovo vzatý lekár. John, utekaj po doktora Proudieho.“ Chlapec zmizol a Metaxa sedel pri pulte, štibral si nechty a hovoril o počasí. Zrazu počul, že ide niekto hore schodmi, vybehol na chodbu, tam sa pošepky shováral s niekym, a o chvíľu sa vrátil s velikým, tučným, dosť špinavým človekom v ošúchaných šatách.

„Predstavujem vám doktora Proudieho.“

Doktor sa poklonil, usmial, sňal obnosený klobúk a vyňal zpod futra klobúka stethoscop. „Ktorého pána mám preskúmať? Ráčte si rozopnúť vestu. Ďakujem! Dýchajte zhlboka! Ďakujem. Deväťdesiatdeväť. Teraz zadržte dýchanie za chvíľu! Ojój, aký podozrivý piskot to počujem?“

„Čože počujete?“ tázal sa admirál chladne.

„No, no! To je znepokojujúce. Vy ste trpievali na lámku.“

„Nikdy ma nelomilo.“

„Ale ste teda boli tažko chorý.“

„Nikdy.“

„Aha, vy ste admirál. To ste bývali mnoho v cudzine a tam ste mali tropickú zimnicu, maláriu.“

„Jakživ som nebol ani za deň chorý.“

„Len ste si chorobu neuvedomili. Nadýchali ste sa nezdravého povetria, a to zanechalo stopy. Máte organickú srdcovú vadu. Nie síce vo veľkej miere, ale dosť patrnú.“

„A je nebezpečná?“

„Časom môže byť nebezpečná. Musíte sa chrániť prudkého pohybu.“

„Naozaj? Tak nech by som pol míle cesty prebehol, to by mi zaškodilo?“

„To by malo povážlivé následky.“

„A nech by som prebehol míľu?“

„To by bolo istotne osudné.“

„Inej vady teda nemám?“

„Nie, ale keď je srdce slabé, celý organizmus trpí a život je nestály.“

„Vidíte, admirál,“ zamiešal sa do rozhovoru Metaxa, keď doktor skryl svoj stethoscop na predošlé miesto, „moje obavy neboly celkom neodôvodnené. Ľutujem, že je doktorov výrok nie prajnejší, ale v obchode je opatrnosť nezbytná.“

„Pravdaže. Tak je po všetkom.“

„Ba práve teraz by sme sa mohli dohodnúť. Veľmi mi na tom záleží, aby som vám mohol poslúžiť. Povedzteže, doktor, koľko môže ešte tento pán žiť?“

„To je šteklivá otázka,“ odpovedal doktor Proudie, tváriac sa, ani čo by bol v rozpakoch.

„Ani najmenej, doktor. Len sa tým vytaste! Neraz som stál zoči-voči smrti, ako že by som sa teraz len jej spomienky naľakal.“

„Nuž — nuž musíme to len asi naznačiť. Je to chúlostivé. Snáď požijete ešte dva roky. Myslím, že máte ešte úplné dva roky pred sebou.“

Za dva roky by mi vaša penzia doniesla 1600 funtov. Urobím, čo môžem za vás, admirál, a dám vám 2000 funtov, ak mi svoju penziu prepustíte. Z mojej strany je to číro-čistá špekulácia. Ak umrete zajtra, tak som svoje peniaze nadobro ztratil. Ak je proroctvo doktorovo správno, nebudem mať škody. Ak dlhšie požijete, bude pri tom i zárobček.“

„Tak tedy chcete kúpiť moju penziu?“

„Áno, za dve tisícky.“

„A ak požijem dvadsať rokov?“

„V tom prípade by bola špekulácia výhodná. Ale ste počuli, čo riekol doktor.“

„Peniaze by ste mi hneď vyplatili?“

„Tisíc funtov odčítam vám zaraz. A druhých tisíc odoberiete v náradí.“

„V náradí?“

„Áno, admirál. Toľko vám ho dáme, že zaplníte ním celý dom.“

Admirál div neskamenel od údivu. Šiel z domu, aby si zaopatril peniaze, a teraz ho roztrpčovalo, že sa má bez nich vrátiť a byť nevládnym, keď jeho synovi je každý šilling potrebný, aby mohol od seba nešťastie odvrátiť. Okrem toho sa mal vzdať veľkej opory a prijať za to pramálo. Málo síce, ale aspoň niečo. I to je lepšie, ako sa vrátiť s prázdnymi rukami. Zadíval sa na čekovú knižočku na stole. Metaxa ju roztvoril a namočil pero do atramentu.

„Admirál,“ ozval sa Westmacott, „myslím, že bude lepšie, keď sa pôjdeme prejsť a zajesť si niečo prvej, ako by ste sa rozhodli.“

„Oj, to môžeme hneď vybaviť. Bol by nesmysel odkladať s tým,“ zvolal Metaxa horlive a zaškúlil zlostne na Karla. Admirál sa síce nevyznal v peňažných záležitostiach, avšak v ľuďoch sa vyznal. Zbadal pohľad, akým zafľočil na Karla, postriehol i dychtivosť, skrývajúcu sa za zdanlivou ľahostajnosťou agentovou.

„Pravdu máte, Westmacott, najprv si o tom ešte pohovoríme.“

„Ale neskôr nebudem doma.“

„Prídeme tedy inokedy.“

„Ale prečo by ste sa hneď nerozhodli?“

„Preto, že nechcem,“ odsekol admirál.

„Dobre. Ale pamätajte, že si ja len dnes stojím v slove. Ak môj návrh hneď neprijmete, nebude z toho nič.“

„Nech nebude!“

„Ale mňa musíte honorovať,“ zvolal doktor.

„Koľko vám príde?“

„Guinea.“

Admirál hodil na stôl žiadané peniaze a opustil izbu s Westmacottom.

„To sa mi naskrze nezdalo,“ riekol Karol, keď sa octli znova na ulici. „Nemám síce v obchodoch mnoho rozhľadu, ale tu bolo klamstvo prizrejmé. Načo šiel v ústrety doktorovi a načo šeptal s ním? A akú vhodnú zádrapku si našli, odvolať sa na srdcovú vadu. Som presvedčený, že sú to dvaja medzi sebou dohovorení šudieri. Ale vám niečo navrhnem. Moja teta má advokáta, veľmi statočného človeka, lenže ten býva na tamtej strane Londýna. Mohli by sme zajsť k nemu a spýtať sa ho, ako on o tom súdi.“

„Či je to ďaleko?“

„Najmenej míľa. Najmeme si povoz.“

„Iba míľa? Tak uvidíme, čo je pravdy na diagnóze toho pokútneho doktora. Poďte, šuhajček môj, rozbehnime sa ta plnou parou, a uvidíme, kto vydrží dlhšie bežať.“

A vážni mešťania obchodného strediska londýnskeho mali pri návrate s lunchu zvláštne divadlo. Po ceste, vyhybujúc sa rozličným povozom, utekal starší muž; lakte mal nazad stiahnuté, hruď vypätú, a zápäť za ním sa ponáhľal vysoký ťažký mladý človek, ktorého bežanie zjavne väčšmi namáhalo, ako jeho staršieho druha. Utekali na zlomkrky, až kým nedobehli pred dom, v ktorom býval advokát, Karlom spomínaný.

„Vidíte!“ zvolal admirál víťazoslávne. „Čo o tom súdite, či je na stroji chyba, hm?“

„Veru ste vy ešte pri sile.“

„Neverím, že by ten pokútnik bol vôbec doktorom.“

„V tomto hostínci majú soznamy a adresáre. Presvedčme sa.“

Vošli, ale veru v sozname lekárov nenašli meno doktora Proudieho.

„To sú podvodníci! Fingovaný doktor a vymyslená choroba. Mali sme zkúsenosť s podliakmi, oprobujeme teraz, či sa nám pošťastí niečo s vaším statočným človekom, Westmacott?“