ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Advokát Mc Adam, šéf firmy Mc Adam & Squire, bol veľmi uhladený pán a prijímal svojich klientov v pedantne čistej a elegantnej kancelárii. Bol šedivý a milý, mal ráznu tvár s orličím nosom, rád sa klaňal, nosil vysoké goliere, vše si šňupol tabaku, a okrášľoval svoju reč drobnými citátmi z klasikov.

„Pán môj drahý,“ riekol, vypočujúc, čo zkúsili, „každý priateľ panej Westmacottovej je i mojím priateľom. Čudujem sa, že ste vôbec šli k tomu Metaxovi, veď sám inzerát ho odsudzuje. Habet foenum in cornu. To sú všetci padúsi.“

„I ten doktor je padúch. Ani hľadieť som nemohol na neho.“

„Arcades ambo. Ale hľaďme, čo by sa v tejto veci spraviť dalo. Metaxa mal v jednom ohľade síce pravdu. Penzia je sama o sebe pri pôžičke nie dostatočným podkladom, iba ak by popri nej bolo i poistenie na život. Ale je tu aj iná alternatíva. A tá je: predať penziu nadobro. Najdu sa i takí špekulanti, ktorí si to kúpiť trúfajú. Mám klienta, s ktorým by ste sa možno pojednali. Pravda, musím podľa príkladu Metaxovho poslať i ja pre doktora.“

Po druhý raz bol admirál preskúmaný, preklepaný. Tento raz to bol známy špecialista, a o jeho kvalifikácii nebolo pochybnosti.

„Má také zdravé srdce a pľúca, ani štyridsaťročný muž.“ znel jeho výrok. „Málokto je v tom veku tak dobre udržaný.“

„To je dobre,“ riekol pán Mc Adam, značiac si lekárove poznámky, kým admirál vyňal z tobolky druhú guineu. „Vy si žiadate za tieto papiere päťtisíc funtov; to môjmu klientovi oznámim, a potom vám dám znať, či mu to zodpovie. Vaše dokumenty necháte zatiaľ tu, a ja vám dám na ne poistenku.“

„Dobre. Ale ja by som mal rád tie peniaze čím najskôr.“

„Veď tomu k vôli si nechávam papiere tu. Ak sa s mojim klientom môžem dohovoriť ešte dnes, dostanete poukázku na peniaze už zajtra. Porúčam sa vám; budem rád, ak vám tým poslúžim.“ Vypoklonkoval ich z izby, lebo bol veľmi zaujatý, a nerád utrácal čas nadarmo. Tento raz vyšli na ulicu spokojnejší, ako predtým.

„Veľmi som vám povďačný, Westmacott, že ste ma neopustili v tieto trudné chvíle, keď som bol na vašu pomoc tak veľmi odkázaný; a že ste ma nevydali na pospas týmto veľmestským žralokom. Ale teraz si musím ešte jedno vykonať, a to v takej záležitosti, v ktorej sa i sám dobre vyznám, a tak vás nechcem ďalej unúvať.“

„To je nie unúvanie. Ja nikdy nemám práce a vďačne pôjdem s vami, ak vám môžem ešte poslúžiť.“

„Nie, šuhajček môj. Choďte vy len domov. A buďte taký láskavý, stavte sa u mojej ženy, povedzte jej, že je všetko v poriadku, a že sa vrátim asi o hodinu.“

„Vďačne vykonám.“ Westmacott zdvihol klobúk a pobral sa na západ, a admirál, naraňajkujúc sa napochytre, ponáhľal sa na východ.

Starý námorník kráčal rýchle ulicami. Po veľkých obchodných palácoch nasledovaly prostejšie obchody; sklepy, domy boly čím diaľ tým primitívnejšie, veď i obyvatelia tých častí boli postupne biednejší a špinavší. Konečne sa octnul admirál v najvykričanejšej časti východných predmestí, kde bola spústa veľkých tmavých domov a plno krčiem pálenčených, kde nebolo pravideľne zariadeného života a kde kynuli človeku najpestrejšie dobrodružstvá — čo i on zkúsil na vlastnej škode. Ponáhľal sa práve dlhou tesnou ulicou medzi dvoma radmi učupených strapatých žien a špinavých detí, sediacich na vydratých domových schodíkoch a vyhrievajúcich sa na jasennom slnci. S jednej strany mal jeden chlap na vozíku orechy a vedľa vozíka stála umazaná žena v čiernej vystrapkanej sukni s pestrou šatkou na hlave. Lúskala orechy a vyberala z nich jadrá a s času na čas riekla niečo neohrabanému mužovi s čiapkou z králičej kože a s remencami pod kolenami na širokých barchetových nohaviciach, ktorý stál za ňou, fajčiac a opierajúc sa o stenu. Už či sa vadili pre niečo a či sa mu žena priostro posmievala, ale zrazu chytil chlap fajku do ľavej ruky a pravou rukou vylepil žene zaucho. Bolo to skôr pľasnutie, ako ťažký úder, ale žena začala vrešťať prenikave a učupila sa pri vozíku, chrániac si tvár rukami proti ďalším zauchám.

„Vy bezcitný podliak!“ skríkol admirál, zaženúc sa palicou. „Vy diabol a mizerák.“

„Practe sa a nestarte sa,“ zreval surovec ani divý, „lebo vás ovalím.“ Pokročil bližšie so zdvihnutou rukou, ale v tú chvíľu ho zasiahol prvý úder admirálov cez päsť, druhý po stehne a tretí do samého prostriedku králičej čiapky. Palica nebola síce ťažká, ale bola dosť húževnatá, aby zanechala všade červený pruh, kamkoľvek dopadla. Surovec vrešťal od bolesti, uhyboval sa, zaháňajúc sa oboma rukami a kopal topánkami, železom obitými, ale admirál bol švižký, mal dobré oko a skákal za ním či na bok či na zad, mlátiac nemilosrdne svojho odporcu. Zrazu ucítil, že mu dve ruky svierajú hrdlo a zvrtnúc sa, zazrel, že sa mu to tá čiernoodetá cundravá žena zavesila na hrdlo, ktorú práve bránil. „Už ho mám!“ pišťala. „Držím ho! Teraz ty vymláť dušu z neho!“ Tak pevne ho sovrela ani do klieští. Admirál vynasnažoval sa zúfale vyprostiť sa z jej objatia, ale jediné, čo spraviť mohol, bolo, že sa zvrtol a dostal ju medzi svojho odporcu a seba. A to ho spasilo. Surovec, vzteklý a polooslepnutý od bitky, rozohnal sa na admirála z celej sily a zasiahol úderom práve hlavu svojej družky, ktorá sa tak nenadale pred neho dostala.

Ako čo by sa kameň s múru odvalil, tak to zahučalo, a žena zachrčala, ruky popustila a odpadla na dlažbu ani mŕtva. Admirál cúvol a znova zdvihol palicu, pripravený na nový útok i na obranu. Ale nedošlo ani k jednému ani ku druhému, sbeh sa rozchodil, lebo dvaja ozbrojení policajti kliesnili si cestu medzi sberbou. Ledvaže ich zazrel, vzal surovec nohy na plecia a zmizol okamžite za svojimi priateľmi a súsedmi.

„Útočili na mňa,“ zdýmal admirál. „Oborili sa na túto ženu, ja som ju bránil.“

„To je Saly Bermondseyová,“ riekol jeden z policajtov, nahnúc sa nad nehybné telo. „Tento raz hodne utŕžila.“

„Ten chlap bol územčistý, tučný, s bradou.“

„To bol Davie Black. Už bol štyri razy zavretý preto, že ju mlátil. Tento raz jej dodal. Ja na vašom mieste by som sa do takých ľudí nikdy nestaral.“

„Vy sa nazdávate, že muž, ktory bol v službe kráľovnivej, môže strpieť, aby ženu bili?“

„Nuž, to je na vaše vôli pane. Ale ako vidím, ztratili ste hodinky.“

„Moje hodinky!“ Hmatal rukou po veste. Retiazka visela na predku, ale hodiniek nebolo.

Chytil sa za čelo. „Nedal by som to za neviem čo, že som ich stratil. Dostal som ich na pamiatku od paroplavebnej spoločnosti, keď sme prekrižovali morá africké.“

Policajt uhnul plecom. „To máte z toho, že ste sa klbčili.“

„Čo mi dáte, keď vám poviem, kde sú?“ ozval sa z davu chlapec. „Dáte mi zlaťák?“

„Vďačne.“

„Tak, kde je zlaťák?“

Admirál vyňal z vrecka sovereign. „Tu ho máš.“

„A vy máte tu vaše tykadlo!“ Chlapec ukázal na sovretú ruku omdletej ženy: Niečo sa jej medzi prstami bligotalo a keď jej roztvorili ruku, našli tam admirálove hodinky. Táto zaujímavá obeť okradla jednou rukou svojho obhájcu, kým ho druhou rukou hrdúsila.

Admirál dal policajtovi svoju adresu, presvedčil sa, že je žena len omráčená a nie zabitá a kráčal ďalej, snáď trocha sklamaný vo svojej dôvere v ľudí, ale jednako veľmi dobre naladený. Nozdry sa mu chvely, ruky zatínal v päste, ešte bol rozpálený a všetky žilky v ňom hraly od rozčulenia pri zápase, ale myšlienka, že keď na to príde, je ešte jednako len chlap na mieste, hoc má vyše šesťdesiat rokov, osladzovala mu zažité dobrodružstvo.

Pozvoľne dostal sa do obvodu pobrežia riečneho, kde čistý zvuk píšťaliek matrózskych rozliehal sa nehybným jasenným vzduchom. Mužskí v belasích vlnených oblekoch s námorníckymi čiapkami hemžili sa sem a ta miesto predošlých chlapov, oblečených v barchete a čertovej koži. Vo výkladoch sklepov boly samé námornícke nástroje: laná, voskované plátna a tomu podobný tovar, naznačujúci blízkosť prístavu.

Admirál zrýchlil krok, vystrel sa ešte lepšie, keď všetko vôkol nabývalo čím diaľ tým námorníckejšieho rázu, až zazrel napokon medzi dvoma werftami prúžik mútnej vody Temže a celú horu sťažňov a paroloďných komínov vyčnievať z jej širokej hrudi. Na pravej strane tiahla tichá ulica s mnohými mosadznými tabuľkami pri vchodoch do budov a s drôtenými sieťami na všetkých oblokoch. Konečne došiel admirál pred dom, na ktorom zazrel nápis. „Plavebná spoločnosť Svätého Lavrinca.“ Vošiel do nízkej úradovne s účtárňou v pozadí. Po skriňach a po stenách bolo porozostavované plno drevených vzoriek loďných najrôznejšieho tvaru.

„Je pán Henry doma?“ tázal sa admirál.

„Nie veru,“ ozval sa starší pán. „Dnes je nie v meste. Ale ja ho zastupujem a môžem vám poslúžiť, ak niečo potrebujete.“

„Či niet pri vašej spoločnosti uprázdnené miesto prvého alebo druhého dôstojníka?“

Šéf kancellárie pozrel nedôverive na nového uchádzača.

„Máte vysvedčenia?“

„Mám také námornícke vysvedčenie, aké si len zažiadate.“

„Nám by ste jednako nezodpovedali.“

„Ale prečo?“

„Pre váš vek, pane.“

„Na moju česť vám hovorím, že mám zdravý zrak a že som v každom ohľade zachovalý.“

„O tom nepochybujem.“

„Prečože by mal tedy môj vek prekážať?“

„Musím vám to riecť úprimne. Keď muž vo vašom veku má vysvedčenia, a nedosiahol vyššieho postavenia, ako byť druhým dôstojníkom, na takom človeku musí lpieť nejaká čierna škvrna. Neviem, čo to môže byť, či pijanstvo, či iná zlá náruživosť, či nedostatok rozvahy, — ale v takom niečom to väzí.“

„Uisťujem vás, že nemám pokleskov, ale stihlo ma nešťastie, a to ma donútilo, vrátiť sa k svojmu bývalému povolaniu.“

„Tedy, to je to,“ riekol správca nedôverive. „Ako dlho ste boli na poslednom mieste?“

„Vyše päťdesiat rokov.“

„Čože, u jedného zamestnávateľa?“

„Pravdaže.“

„To ste museli začať za detstva.“

„Mal som dvanásť rokov, keď som nastúpil.“

„To musí byť čudne spravovaný podnik, ktorý prepustí svojich práceschopných zamestnancov bez všetkého po päťdesiatročnej službe. Komuže ste slúžili?“

„Našej najmilostivejšej kráľovnej. Nech ju Boh žehná!“

„Ach, tak ste boli pri kráľovskej flotte! Aký rang ste dosiahli?“

„Som admirálom flotty.“

Správca soskočil so svojho vysokého sedadla.

„Volám sa admirál Hay Denver. Tu je moja návštevenka. A tu sú moje vysvedčenia. Neprial by som si vypuškovať niekoho z jeho postavenia, ale ak by ste mali nejaké uprázdnené miesto, veľmi by som bol rád. Znám plavbu od Codských pobreží rovno na Montreal ďaleko lepšie, ako ulice londýnske.“

Správca hľadel prekvapene na belasé papiere, ktoré mu admirál oddal. „Neráčili by ste si sadnúť, admirál?“ spýtal sa úctive.

„Ďakujem. Ale vás prosím, aby ste ma netitulovali. Ja som vám len riekol, čím som bol, lebo ste sa spýtali, ale keďže som už vo výslužbe, volám sa proste pánom Hay Denverom.“

„Dovoľte otázku. Či ste vy ten samý Denver, ktorý velel svojho času flotte kráľovskej v severoamerických vodách?“

„Isteže.“

„Tak ste to vy vyslobodili jedno z našich plavidiel menom ,Komus‘, keď nabehlo na úskalie zálivu vo Fundy? Naša správa odhlasovala vám tristo guineovú odmenu, ale vy ste ju neprijali.“

„Také niečo mi vôbec ponúknuť nemali,“ riekol admirál prísne.

„Vaše smýšľanie v tomto ohľade svedčí najlepšie vo váš prospech. Som presvedčený, že keby bol pán Henry tu, hneď by vašu žiadosť prajne vybavil. Ešte dnes to predostrem direktorom, ktorí budú hrdí, dať vám omnoho primeranejšie postavenie, ako si vy nárokujete.“

„Veľmi vám bude povďačný, pane,“ riekol admirál a pobral sa domov vo veľmi spokojnej nálade.