ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dantes nebol ešte ani deň na palube tartany, a už vedel, s kým má do činenia. Ctihodný kapitán „Mladej Amálie“, tak sa volala germánska loď, hoc aj nechodil do školy abbého Fariu, poznal skoro všetky reči, ktorými sa hovorí popri tom veľkom jazere, nazvanom Stredozemným morom, od arabčiny až po provensalčinu. Mohol sa teda ľahko dorozumieť, nepotrebujúc pomoc tlmočníkov, ľudí to obťažných a často nediskrétnych, či už s loďami, ktoré stretal na mori, alebo malými, pozdĺž brehu uviaznutými bárkami, ktoré oslobodzoval, alebo konečne s ľuďmi bez mena, bez domoviny, bez zrejmého povolania, akých je vždy dosť na dlažbách nábreží, lemujúcich morské prístavy, ktoré žijú z mysterióznych a skrytých prostriedkov, o nich si nemožno iné myslieť, ako že pochodia od Prozreteľnosti, lebo nemajú ľudským okom viditeľných prameňov výživy: uhádneme, že Dantes sa ocitol na palube podludníckej lode.

Kapitán prijal na palubu Dantesa s určitou nedôverou; poznali ho veľmi dobre všetci pobrežní colníci, a keďže medzi ním a tými pánmi trvala stále výmena ľstí, pretekajúc sa v obapolnej zručnosti, zo začiatku si myslel, že Dantes je tajným povereníkom colného úradu, ktorý upotrebuje tento dôvtipný prostriedok na odhalenie nejakého obchodného tajomstva. Ale skvelý výsledok prekonanej skúšky, keď obrátil všetky plachty po vetre a namieril s loďou v smere najkratšom, presvedčil ho úplne. A potom, keď zbadal ten ľahký oblak dymu, ktorý sa hrebeňom vznášal nad hradbami ifského zámku, a začul výbuch vzdialeného výstrelu, sišlo mu na um, že prijal na loď toho, komu patrí česť delového výstrelu, ako pri príchode a odchode kráľovi. To, musíme uznať, znepokojovalo ho už menej, ako keby novoprichádzajúci bol býval colník. Ale aj táto druhá domnienka pri pohľade na nového námorníka zmizla onedlho práve tak ako prvá.

Edmond bol teda vo výhode, vediac, čím je jeho kapitán, kým jeho kapitán nemohol vedieť, čím je on; s ktorejkoľvek strany obliehal ho starý námorník alebo jeho kamaráti, vydržal pevne a nepodriekol sa, udávajúc množstvo podrobností o Neapole a Malte, ktoré poznal ako Marseille, držiac sa neochvejne pôvodného výmyslu, ktorý robil česť jeho pamäti. Teda Janovčan sa pri všetkej svojej prefíkanosti dal nabrať Edmondovi, pri ktorom svedčila jeho skromnosť, námornícka skúsenosť a nadovšetko obratná pretvárka.

A potom, Janovčan bol iste z tých vtipných ľudí, ktorí vedia len toľko, koľko majú vedieť, a veria len tomu, čomu chcú veriť.

V takej reciprocite postavenia došli do Livorna.

Tam mal Edmond prekonať novú skúšku: či totiž po štrnástich rokoch, odkedy sa nevidel, pozná sám seba; zachoval si dosť jasnú predstavu o tom, ako vyzeral za mladi, teraz sa mal vidieť v mužnom veku. V očiach kamarátov splnil sľub: Dantes bol už dvadsať ráz pristál v Livorne, poznal teda holiča v ulici sv. Ferdinanda. Vošiel k nemu, dať si ostrihať fúzy a vlasy.

Holič pozrel s počudovaním na mužského s dlhými vlasmi a fúzmi, ktorý sa ponášal na niektoré z Tizianových krásnych hláv. V tom čase nebolo módou nosiť také dlhé fúzy a vlasy: dnes by sa holič čudoval tomu, že človek, obdarený takými veľkými fyzickými prednosťami, umienil si, že sa ich zbaví.

Livornský holič dal sa bez poznámky do práce.

Keď dokončil prácu a keď Edmond cítil, že má celkom holú bradu a na obvyklú dĺžku pristrihnuté vlasy, žiadal si zrkadlo, aby sa v ňom obzrel.

Dantes prišiel do ifského zámku s okrúhlou, usmievavou a prekvitajúcou tvárou šťastného mladíka, ktorého prvé kroky do žitia boly ľahké a ktorý sa spoliehal na budúcnosť ako na prirodzený dôsledok minulosti: to všetko bolo drsne zmarené.

Jeho oválna tvár sa nadĺžila, usmievavé ústa stuhly v pevných črtách, svedčiacich o odhodlanosti; jeho obrvy sa klenuly pod jedinou dumavou vráskou; v očiach mu tkvel hlboký zármutok, z ich hĺbky zavše vyšľahly tmavé blesky mizantropie a nenávisti; jeho pleť, ktorej sa tak dávno netklo denné svetlo a neožiarily ju lúče slnca, mala priesvitnú bledosť, tvoriacu, ak je tvár lemovaná čiernymi vlasmi, aristokratickú krásu ľudí zo severu; hlboké vedomosti, ktoré si získal, okrem toho vrhaly na jeho tvár jas umnej istoty; popritom si získal i — hoc aj od prírody bol obdarený dosť vysokou postavou — tú mohutnú zdatnosť, ktorú majú telá, koncentrujúce silu stále len v sebe.

Po elegancii nervóznych a krehkých foriem nasledovala pevnosť oblých a svalnatých tvarov. Jeho hlas zmenily modlitby, vzlyky a kliatby, vyznieval zavše kovovým timbrom divnej nežnosti, a zas drsným a skoro chríplym zvukom.

Okrem toho jeho zrak, stálym pobytom v tme a šere, nadobudol schopnosť rozoznávať predmety v noci, akou sú obdarené oči hyeny a vlka.

Vidiac sa, Edmond sa usmial: bolo nemožné, aby ho poznal — ak ešte mal akého — hoc aj jeho najlepší priateľ.

Majiteľ „Mladej Amálie“, ktorému na tom veľmi záležalo, aby si udržal v družine človeka takého cenného, ako bol Edmond, ponúkol mu istý preddavok na účet budúcich podielov a Edmond ho prijal. Keď vyšiel od holiča, ktorý s ním urobil prvú zmenu, jeho prvou starosťou bolo zájsť do obchodu a kúpiť si úplný námornícky oblek; tento oblek, ako je známe, je veľmi jednoduchý: skladá sa z bielych nohavíc, pruhovanej košele a frygickej čiapky.

V kroji zjavil sa Edmond pred kapitánom „Mladej Amálie“, nesúc zpät Jacopovi požičanú košeľu a nohavice, a musel mu rozpovedať svoju príhodu. Majiteľ nemohol v tomto driečnom a elegantnom námorníkovi poznať človeka s hustou bradou, s morskými trávami vo vlasoch a s telom, premoknutým morskou vodou, ktorého prijal nahého a polomŕtveho na palubu svojej lode.

Uchvátený jeho zjavom, znova vyzýval Dantesa, aby zostal v jeho službách. Ale Dantes, ktorý mal svoje vlastné zámery, nechcel prijať dlhší ako trojmesačný záväzok.

Ináče mužstvo „Mladej Amálie“ bolo veľmi čulé a prísne podriadené rozkazom kapitána, ktorý nemal obyčaj mrhať čas. Sotva bol týždeň v Livorne, a vyduté boky lode už boly naplnené maľovanými mušelínmi, zakázanou bavlnou, anglickým prachom a tabakom, na ktorý tabaková réžia zabudla udrieť svoju pečať. Šlo o to vyplaviť sa so všetkým tým z Livorna bez zaplatenia cla a vylodiť to na korzickom pobreží, zkade istí podnikatelia dopravili by tovar do Francúzska.

Odišli; Edmond zas brázdil azúrové more, prvý obzor svojej mladosti, ktorý vo väzení tak často bol vidinou jeho snov. Vpravo nechal Gorgonu, vľavo Pianosu a smeroval ku vlasti Napoleona a Paoliho.

Keď na druhý deň kapitán vystúpil na palubu, čo robieval dosť často, našiel Dantesa opretého o kraj lode a hľadiaceho s divným výrazom na skupinu žulových skál, ktoré slnce oblievalo ružovým svetlom: bol to ostrov Monte Cristo.

„Mladá Amália“ nechala ho bokom asi na tri štvrtiny míle a pokračovala v ceste na Korziku.

Dantes dumal, plaviac sa popri tomto ostrove, ktorý pre neho mal také zvučné meno, že by sa mohol len vrhnúť do mora, plávať pol hodiny, a bol by na tej zasľúbenej zemi. Ale čo by tam robil bez nástrojov, potrebných na odkrytie pokladu, bez zbraní na jeho obránenie? Okrem toho, čo by povedali námorníci? Čo by si myslel majiteľ? Bolo treba čakať.

Na šťastie Dantes vedel čakať: na slobodu čakal štrnásť rokov; teraz, keď bol slobodný, mohol bezpečne čakať pol roka alebo rok na bohatstvo.

Keby mu bol niekto núkal slobodu, či by ju nebol prijal bez bohatstva?

A napokon, či to nebolo len vybájené bohatstvo? Splodené chorým mozgom úbohého abbého Fariu? Či nezomrelo súčasne s ním?

To je síce pravda, že list kardinála Spadu bol neobyčajne precízny.

A Dantes si opakoval v duchu list od začiatku až do konca, nezabudol z neho ani slova.

Zavítal večer; Edmond videl, ako prechádza ostrov všetkými odtienkami, ktoré prináša so sebou súmrak, videl, ako sa pre každého stráca v tme. Ale Dantes so zrakom, zvyknutým na tmu väzenia, videl ho určite stále, lebo zostal na palube posledný.

Na druhý deň sa zobudil vo výške Alerie. Lavíroval celý deň; podvečer vzbĺkly na pobreží vatry. Podľa polohy vatier poznali bezpečne, že možno vyloďovať, lebo miesto vejky vytiahli na sťažeň malej lode lampáš; priblížili sa teda na dostrel ku brehu.

Dantes si všimol, že majiteľ „Mladej Amálie“, blížiac sa k pevnine, pravdepodobne s ohľadom na slávnostnú okolnosť, dal pripevniť na palubu dve malé, mažiarom podobné otáčacie delá, ktoré mohly bez veľkého hukotu vystreliť na tisíc krokov radostnú štvorlibrovú guľu.

V tento večer však bolo to opatrenie zbytočné. Všetko sa odbavilo najhladším a najzdvorilejším spôsobom. Štyri člnky sa priblížily bez ruchu k lodi, ktorá, pravdepodobne na ich počesť, spustila aj svoj člnok, a tak päť člnkov sa poponáhľalo, že o druhej hodine ráno všetok náklad z „Mladej Amálie“ bol dopravený na pevninu.

Kapitán natoľko dbal na poriadok, že ešte v noci rozdelil prémie: každý chlap dostal podiel vo výške sto toskánskych libier, čo je asi osemdesiat frankov našej meny.

Výprava však nebola skončená; zamierili k Sardínii. Bolo treba zas naložiť loď, ktorú práve odbremenili.

Druhý výkon prekonali práve tak šťastne ako prvý; „Mladá Amália“ mala hojnú žatvu.

Nový náklad bol určený pre kniežatstvo luccské. Skladal sa skoro výlučne z havanských cigár, xereského vína a malagy.

Tam sa pohádali s colným úradom, večným nepriateľom kapitána „Mladej Amálie“. Jeden colník a dvaja námorníci boli ranení. Dantes bol jedným z tých námorníkov; guľka mu preletela mäsom ľavého pleca.

Dantes sa skoro tešil tej šarvátke a bol rád tomu poraneniu, tie prísne učiteľky ho poučily, ako sa vlastne díva na nebezpečenstvo a s akým srdcom znáša utrpenie. Na nebezpečenstvo pozeral s úsmevom, a súc ranený, hovoril s gréckym filozofom: „Bolesť nie je zlo.“

Okrem toho pozeral na smrteľne raneného colníka, ale buď pod vplyvom rozpálenej krvi, buď ochladnutia ľudských citov ten pohľad pôsobil na neho len slabým dojmom. Dantes bol na ceste, ktorou chcel prejsť, a sledoval cieľ, ktorý chcel dosiahnuť: jeho srdce menilo sa mu v hrudi na kameň.

Jacopo, ktorý ho videl klesať, považoval ho za mŕtveho, priskočil k nemu, zdvihol ho, a keď ho napokon zdvihol, ošetroval ho ako znamenitý kamarát.

Tento svet teda nebol taký dobrý, akým ho videl doktor Pangloss, ale nebol ani taký zlý, akým ho videl Dantes, keď tento človek, okrem dedičstva podielu nemajúc čo očakávať od svojho druha, vidiac ho domnele zabitého, cítil taký hlboký zármutok.

Na šťastie bol Dantes, ako sme povedali, len ranený. Vďaka bylinám, natrhaným v istom čase, ktoré sardínske babky predávaly podludníkom, rana sa zahojila veľmi rýchlo. Tu chcel Edmond skúsiť Jacopa; núkal mu ako odmenu za ošatenie svoj podiel, ale Jacopo ho rozhorčene odmietol.

Pre túto sympatickú oddanosť, ktorú Jacopo prejavil Edmondovi od prvej chvíle, keď ho videl, venoval Edmond Jacopovi tiež do istej miery svoju náklonnosť. Jacopo si však viacej nenárokoval: pudove vycítil, že Edmond stojí svrchovane vysoko nad svojím postavením, ktorú okolnosť podarilo sa Edmondovi pred ostatnými zatajiť. Dobrý námorník sa uspokojil s tým málom, čo mu udeľoval Edmond.

Cez dlhé dni, keď loď, vďaka priaznivému vetru, ktorý jej vial do plachiet, šinúc sa bezpečne azúrovým morom, potrebovala len činnosť kormidelníka, Edmond s námorníckou mapou v ruke stal sa na palube Jacopovým učiteľom, ako chudák Faria stal sa jeho učiteľom. Ukazoval mu polohu pobrežia, vysvetľoval mu odchyľovanie sa busoly, učil ho čítať v tej veľkej otvorenej knihe nad našimi hlavami, ktorú menujeme oblohou; na jej azúr Boh písal diamantovými písmenami.

A keď sa Jacopo spytoval:

„Načo sa má taký úbohý námorník, ako som ja, učiť všetkým týmto veciam?“

Edmond odpovedal:

„Ktovie? Azda sa raz staneš lodným kapitánom: tvoj rodák Bonaparte stal sa cisárom!“

Zabudli sme povedať, že Jacopo bol Korzičan.

V tom stálom premávaní uplynuly tri mesiace. Edmond sa stal práve takým obratným pobrežným plavcom, ako bol predtým chrabrým námorníkom; soznámil sa so všetkými podludníkmi celého pobrežia, naučil sa všetkým mornárskym znameniam, ktorými sa títo polovičatí morskí lúpežníci medzi sebou poznávali.

Okolo svojho ostrova Monte Cristo za celý ten čas plavil sa rozličným smerom asi dvadsať ráz, ale ani raz sa mu nenaskytla príležitosť na pristátie.

Rozhodol sa teda:

Že keď mu vyprší smluva s kapitánom „Mladej Amálie“, hneď si prenajme malú bárku (Dantes to mohol urobiť, lebo na tých rozličných cestách nastrádal asi sto piastrov) a vyberie sa pod nejakou zámienkou na ostrov Monte Cristo.

Tam by mohol cele slobodne podniknúť pátranie.

Nie cele slobodne, lebo by ho iste stopovali jeho sprievodcovia.

Ale na svete treba sa raz na niečo odvážiť.

Vo väzení stal sa Edmond obozretným, a radšej by sa nebol na nič odvážil.

Ale akokoľvek hľadal vo svojej plodnej obrazotvornosti, nenachodil iné východisko, ako dostať sa na vytúžený ostrov, ako dať sa ta doviezť.

Dantes sa v tejto nerozhodnosti kolísal, keď kapitán, ktorý mu veľmi dôveroval a mal sto chutí podržať ho vo svojich službách, raz večer chytil ho pod pazuchu a zaviedol do hostinca vo via del Oglio, v ktorom sa obyčajne schádzala livornská vyberaná spoločnosť podludníkov.

Tam hovorili obyčajne o veciach pobrežia. Dantes prišiel už dva alebo tri razy na túto námornícku burzu, a vidiac tu odvážnych morských lupičov, ktorých splodilo pobrežie, majúce asi dvojtisícmíľový obvod, spytoval sa sám seba, akú moc by mal v rukách človek, ktorý by bol schopný pohybovať podľa svojej vôle všetkými tými spojenými a rozbiehajúcimi sa vláknami.

Teraz šlo o veľkú vec: išlo o loď, vezúcu náklad tureckých kobercov, orientálnych látok a kašmíru; bolo treba vyhľadať neutrálne územie, kde by sa mohla uskutočniť výmena, a potom pokúsiť sa o vylodenie tovaru na francúzske brehy.

V prípade zdaru kynula ohromná odmena; malo pripadnúť päťdesiat až šesťdesiat piastrov na mužského.

Kapitán „Mladej Amálie“ navrhol na vylodenie ostrov Monte Cristo, ktorý, súc cele pustý, bez vojska a colníkov, zdal sa za čias pohanského Olympu do prostriedku mora umiestený Merkúrom, bohom obchodníkov a zlodejov, ktoré dve triedy my oddeľujeme, ak nie rozlišujeme, a ktoré starý vek, tak sa zdá, kládol do jednej kategórie.

Pri mene Monte Cristo zachvel sa Dantes radosťou. Vstal, aby utajil vzrušenie, a obišiel zadymenú krčmu, v ktorej jazyky celého sveta miešaly sa s rečou francúzskou.

Keď sa zas vrátil k dvom spoločníkom, bolo rozhodnuté, že pristane na Monte Cristo a že sa vystrojí na výpravu hneď nasledujúcu noc.

Edmond, ktorého pritiahli k porade, bol toho náhľadu, že veľké podniky, ak sa majú podariť, musia byť rýchlo uskutočnené.

Na ustálenom programe sa teda nezmenilo nič. Dohodli sa, že budúci večer vytiahnu kotvy a budú hľadieť, aby pozajtre večer, keďže more bolo krásne a vietor priaznivý, dostali sa do vôd neutrálneho ostrova.