Tri dni z denníka

Všetci výletníci pozvaní boli sme k bohatému pravotárovi X., široko-ďaleko známemu „našincovi“. Stôl ledva unášal ťarchy naň naložené. Výborné jágerské rozihralo mladú i starú krv, jazyk rozviazal sa, takže každý z nás držal si za svätú povinnosť niečo zarečniť.

Ja rozochvený rôznymi dojmami, prvý rečnil som o národe, jeho budúcnosti, našich povinnostiach a samo sebou rozumie sa, že do svojej reči vtiahol som i pýchu našej spoločnosti — pána domatina.^[4]

Poslucháči oduševnene prisviedčali mi a na dúšok vypili svoje čaše.

„Ženuška, nože tých zapavúčených!“ riekol domatin.

O chvíľu doniesli neveľké butele.^[5]

„Trojputňová tokajčina“,^[6] šepol mi sused, mnúc si ruky. „Päťka každá fľaša!“ a pritom mľaskol jazykom.

Nastala sviatočná pauza. Každý díval sa, ako — sťa olej — tečie vzácny mok do dezertných pohárov. Potom vstal domatin. Bol výmluvným rečníkom. Všetci povznesení, oduševnení boli sme jeho krásnou rečou. Vrcholila ona v tom, že ľudu máme pridŕžať sa, zaň, za jeho osvetu a blahobyt máme všemožne pracovať, ba po prípade i obetovať seba samých, lebo len v ľude je naša prirodzená a teda i najpevnejšia postať atď.

Ohromný potlesk, vrelé prisviedčanie.

Bol som v raji, no nie dlho. O chvíľu prišla slúžka a ticho preriekla čosi domatinovi. Tomu preletel mrak tvárou.

„Ani len teraz nedajú pokoja človeku! Ráčte odpustiť,“ riekol mrzuto a vzdialil sa.

Daktorí páni použili príležitosť, aby mohli na čerstvý vzduch. Ja tiež chcel som s nimi, ale až vtedy zbadal som, že klobúk zabudol som si vo vedľajšej izbe. Šiel som si teda poň tými samými dvermi, ktorými domatin bol vzdialil sa. V izbe bola tma — no mne ani nakraj umu nenapadlo svoj klobúk hľadať!

Počujte, čo som počul zo susednej izby:

Plačlivý hlas: „Ach, pre Kristove rany, na boha ich prosím, veľkomožný pane, nechže neráčia nám ešte i tú kravičku odňať. Veď máme šestoro detí…“

Sonórny^[7] hlas: „Čo odňať? Či ja odnímam? Či nebola dosť veľká láska odo mňa, keď spustil som vám vyše tridsať zlatých z útrat? Či vy myslíte, že ja čas kradnem, štemple,^[8] papier zadarmo dostávam? Hé!?“

Prvý hlas (pokorne): „Veď áno, áno, vieme my, že veru nie! Nuž ale hádam by za to trochu písania dosť malo byť humno, lúka. Veď sme Icíkovi boli len sto zlatých dlžni a teraz nás to už azda i šesťsto zlatých stojí. Nechže sa ráčia zmilovať! Už čo prešlo — nech…! Ale aspoň túto kravičku nech neodoberajú od mojich drobných sirôt!“

,Našinec‘: „Darmo, všetko darmo, ženička. Súd mám, zajtra prídem previesť ho, ak dotiaľ nedonesiete tých päťdesiat zlatých…“

Vyšiel som von. Veselí páni ponúkali ma vínom. Pridvihol som čašu — no nedopil som ju… V tom vzácnom moku cítil som horké slzy sirôt a krvavý pot vyrobených rúk biednej vdovy…