ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prehrniem niekoľko listov svojho denníka. Málo svetla — viac stínov!

Učiteľ ľudovej školy (on plane píše sa „národný“) — aristokrat; spoločnosť vzdelancov, ktorým je roľník „zberbou“; „oduševnený“ hájiteľ demokratizmu, ktorý voňavkou pomáha si, aby nepadol do mdlôb, keď nutno mu na päť krokov dýchať od seba „výpary kožušiny“ plebsu; atď. A to všetko „našinci“. Ďalej teda!

Už som na mieste — u svojich, kde bratmi, jednou rodinou sú všetci.

„Sluha som úctivý!“

„Dobrý deň, ráčte odpustiť, hneď, hneď, len toto dokonám.“

… „Teda ženička, tí vaši bratia vás pekne-krásne olúpili. Nuž ale však sme tu. Nič sa nebojte, o mesiac máte svoje!“

„Ach, daj to bože! Ale prosím pána fiškála,^[16] či to bude veľa stáť to právo?“

„Čoby, čoby! Bagateľ! Teraz, pravda, bola by potreba na štemple, nuž ale hádam vám ani veľmi nezbýva? Čo?“

„Ej, veru, bože, nie. Žito poriedku zišlo a ovos zbil nám ľadovec. K tomu choroby, starosti a porcia sa len musela splácať…“

„No, no, veď je nič! Tak len choďte spokojne domov, ja to už dáko zariadim.“

„Ach, nastokrát im ruky bozkávam. Pánboh požehnaj im, čo biednym…“

„Nič, nič, už choďte!… No a vy, Mikuľa, čo? Či vám vyplatil ten sused tú dlžobu?“

„To áno, ale mi trovy nechce zaplatiť, že vraj on zaplatil svojho fiškála, a ja aby zaplatil som si tiež svojho.“

„Má trochu pravdy.“

„Nuž ale hádam by on mal všetko platiť, keď prehral súd? Prečože ma podobrotky nechcel vyplatiť!“

„Hm, to je tiež pravda. Ale snáď ani nemá ten váš sused? Najlepšie bude, keď ho pošlete sem.“

„Veď, prosím, tu čaká pod bránou.“

„Tak nech ide dnu.“

… „Teda čo, Záhon, že nechcete prehraté útrovy platiť?“

„Ach, prosím ponížene pána fiškála, čožeby som nechcel! Ale skadiaľ? Rok zlý a z trochu úrody mám chovať okrem pätoro detí i otca i matku. I tá pravota ma už hrúzu stála. Len fiškálovi platil som sto zlatých.“

„Čo? Koľko?“

„Sto zlatých aj fúru sena aj dve miery ovsa som musel dať pánu Lévymu.“

Pán fiškál skočil zo stolca. Celá tvár mu blčala hnevom.

„Lotri, oplani! Sto zlatých! Horrendum!“

Záhon a Mikuľa bojazlivo tiahli sa ku dverám pred týmto výbuchom indignácie,^[17] lebo pravdepodobne na seba poťahovali oné slová.

Pán fiškál rozčúlene chodil po malom priestore, ktorý bol medzi písacím stolíkom a stenou.

„Nuž ale vidíte, ľudkovia moji,“ riekol o chvíľu zvláštnym mäkkým hlasom. „Načo hašteríte sa medzi sebou? Načo vám za každú maličkosť behať k súdu? Načo, no načo, povedzte! Sto zlatých!“

Záhon bol skutočný „lotor“. On hneď zbadal slabú stránku fiškálovu a i využil ju. Veruže pravda je, čo pán fiškál hovorí; že on veľmi obanoval i túto prvú svoju pravotu, že len keby z tejto vyviazol, lebo že je zničený, ak ešte i ta musí sto zlatých zaplatiť.

„Čo — mne sto zlatých?…! Viete čo, Záhon? Choďte s pánom bohom domov!“

Hrozné vďaky — až vypratal sa z kancelárie.

O chvíľu videl som, že Záhon na druhej strane ulice šibalsky usmieva sa. Istotne hovoril Mikuľovi:

„Je to len dobrý blázon, ten tvoj fiškál!“

Zrazu otvoril fiškál oblok:

„Hej, Mikuľa!“

Záhonovi primrzol úsmev na rtoch.

„Čo rozkážu, prosím ponížene?“

„Ako je s tým ,Hlásnikom‘?^[18] Či už prišiel k vám a koľko?“

„Áno, prišlo ho desať kusov. Ponížene ďakujeme zaň!“

„Aby ste ale nezakrúcali slaninu doňho! Čítať ho treba!“

„Božechráň! Veď sme ho už skoro dočítali.“

„No veď tak! Pozdravte doma,“ riekol pán pravotár, zavrel okno a so spokojným úsmevom bral coram ostatných klientov.^[19]

Jakživ takej klientely! Číročistá dilema: alebo prosby, aby veľa — poťažne nič — nebral za prevziať majúcu, alebo aby odpustil útrovy za vyhratú už pravotu. Groša tam skoro nevidel si! Babička-klientka doniesla vo farbistom ručníku pár holieb^[20] maku; iná ťahala za sebou pár kŕmených husí a pyšne prezentovala sa pred otvorenými dvermi; mladý chlap doniesol za vrece šošovice. A on, pán fiškál, na všetko usmieval sa.

„No, budú makové slíže, pečená hus a šošovice, ha, ha, na celý rok.“

Keď konečne odbavil všetkých klientov, prišiel som ja na rad.

„Dobrý, výborný, ten náš ľud!“ hovoril mi. „Mnoho nemá, a predsa je vďačný. To veľká cnosť, brat môj!“

Ja pomyslel som si: koľko asi bol by pán Lévy dostal od tých klientov, ktorí sem maku, šošovice a pár husí doniesli?

Poobede šiel som s pánom pravotárom Belákom do hostinca, aby zísť mohli sme sa s doktorom Rejdom.

„Lebo toho nenájdete doma; od rána do obedu sliedi po nemocných. Ak mu potom pokoja dajú, tak hodinku zahrá si so mnou piket, ak ale nie, tak hajde zas do čiernej noci! A keď príde domov, myslíte, že doniesol si dákeho zárobku? Horkýže! Pri tom úmornom pracovaní a obetovaní seba samého mohol by hladom mrieť, keby nemal tej málo dedovizne. Jedným slovom blázon, dobrý blázon, celý doktor Rejda!“

Usmial som sa. Prišlo mi na um porekadlo: V cudzom oku vidí tŕň… Lebo veď pravotár Belák postrádal ešte i tej dedovizne!

A zvláštne, večer zas doktor Rejda menoval Beláka tiež „dobrým bláznom“! No títo dvaja „blázni“ tak rozumeli si, ako žiadni mudrci, a ľúbili, ctili sa snáď práve zato tak veľmi, že vedeli, prečo sú oni oba tými „dobrými bláznami“!

Doktor skutočne — snáď ja som bol prekážkou — ani nestihol do hry dať sa, už volali ho kamsi na tretiu dedinu. Nuž mal spechu, ledva dýchať dovolil si! Pravotár Belák po jeho odchode traktoval ma^[21] vínom. Bavili sme sa výborne, len nápadným bolo mi, že po každom pohári vína vzdialil sa môj hostiteľ a čosi šepkal hostinskému pri dverách. Pozdejšie náhodou dozvedel som sa i o príčine toho. Pán pravotár Belák vzdor ohromnej klientele nemal toho času toľko peňazí, aby bol mohol zaplatiť tých pár štvrtiniek vína…

* * *

Dnes leží predo mnou dlhý menoslov darcov, ktorí obetovali na istý veľavážený národný cieľ. Hneď napredku pyšne skvejú sa mená pravotára X. a doktora Y. s päťdesiatzlatovým príspevkom a až na konci nájdete skromnučké mená „dobrých bláznov“: Belák a Rejda po päťdesiat grajciarov… Pichlo ma čosi, no ihneď potešil ma krásny príklad publikána.^[22] Veď ináč prišli by sme k nemravnej konktúzii: cieľ posväcuje prostriedky!

Jedno pevné presvedčenie ale, ktoré nadobudol som si vzdor vyskytnutým, zdanlivým protivám v tých opísaných troch dňoch (na ktoré konečne môžete povedať: si non vero-bono trovato^[23]), je to, že nezmysel je hovoriť, rojčiť o národe a jeho budúcnosti, kým zaznávame svoj ľud a povŕhame ním! Veď čože je národ bez ľudu? Znáte definíciu: „Das um sich seiend werdende, in sich zurückkehrende Nichts“?^[24] — Bublina, v ktorej niet ničoho; chiméra! Nám nie je súdené po salónnych parketoch prekĺzať sa cez život. „Za tichý kút chalupy obetuješ celý svet.“^[25] No svet cudzí, nám neprajný. A tá rodinná chalupa, to, verte, jediný punkt. Archimeda,^[26] z ktorého výlučne možno nám vyzdvihnúť ľud náš k svetlu božiemu!

Nuž, bratia, radšej menej toho presvedčenia — vo frázach; radšej žiadnej tej oblažiteľnej filozofie, ale viac srdca, viac lásky donesme tomu ľudu — item i národu!