ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

OTREPIEV:
Tu čudovský kláštor. Vajcia čerstvé?

TIMOVSKÁ:
Najdávnejšie má najviac dva týždne.

OTREPIEV:
A maslo nie stuchlé?

GLIEB:
Od včerajška.

OTREPIEV:
Počkajte, až prinesiem peniaze.
(Odberá košíky, Glieb svoj nedá.)

GLIEB:
Prines napred peniaze, pán kuchta.

OTREPIEV:
(vráti Timovskej košík).
Na! Podržte si teda svoj tovar.
Myslia, že si za šťastie pokladám,
Keď som kúpil od nich. Za peniaze.
Toho všade dosť.

GLIEB:
Z rúčky do rúčky.

OTREPIEV:
Archimandrit musí napred vidieť,
Čo som kúpil, a tak dá peniaze.
Dáte či nie? Vy trupi, sprostáci!

GLIEB:
Už len ber, lež skoro, pane kuchta.
Na čakanie času niet.

OTREPIEV:
Hneď som tu.
(Odíde s košíkmi.)

TIMOVSKÁ:
Ach, bože, čo sa človek natrápi,
Aby dáko obrok ten zaplatil!^[62]
Spredaj všetko, sám nič nejedz, nepi.

GLIEB:
Tak je tak, Timovská. Ale poďme
Za tým kuchtom, aby sme tovar svoj
Nepredali za trochu posmechu.

TIMOVSKÁ:
To ešte! Zabil by ma muž doma.

GLIEB:
V meste plno všelijakých oplanov,
A ten človek mi je podozrivý.

OTREPIEV:
Vošli blázni, ako som predvídal.
Sme bezpeční. Nevidel ma nikto,
Ani keď som kabát preobliekal.
Hahaha!

MOLČANOV:
Kam odnesieme korisť?

OTREPIEV:
Nuž, kamže by? Do mojej Nikolskej.
Urobíme si veľkú hostinu.

MOLČANOV:
Preč rýchle, bo tu ide môj otec.

ŠČEKIN:
Dávno sme sa, priateľu Molčanu,
Nevideli. Bývaš zriedka v Moskve.

MOLČAN:
Ani teraz by som nebol prišiel,
Ale môj syn, priateľu Ščekinu,
Učí sa tu vo kláštore.

ŠČEKIN:
Pekne.
Budeš popa mať^[63] alebo mnícha.

MOLČAN:
Nech pomáha mu boh. To istejší
Kúsok chleba než moje veštenie.

ŠČEKIN:
A ľahší tiež nežli jurodivstvo.
Ja netrpím síce nedostatkom.
Každý si to za šťastie predavač
Pokladá, keď prijmem dač od neho.
Ale pozri tu na moje jazvy!
A keď zimno odetým, mne musí
Byť nahému a bosému teplo
Vo najtuhšom mraze, blate, snehu.
Lebo túto požadujú od nás
Obeť ľudia. Kam teraz, priateľu?

MOLČAN:
Dávny som už čas nevidel syna.
I chcem spýtať sa archimandritu,
Ako sa ten môj fagan tu drží?

ŠČEKIN:
Archimandrit ide práve. Čujem
Známe hlasy jeho a Šujského.

MOLČAN:
V takom spolku nelze s ním hovoriť.
Uchýľme sa tuto trochu za stĺp.

ŠČEKIN:
Ulovíš snáď i dáku novinku.

MOLČAN:
Ľudia môjho remesla čím znajú
Viac, tým lepšie. Ani bys’ nemyslel,
Čo sa kde ku čomu môže pridať.

ŠČEKIN:
Novinky sú i pre nás vítané.
A hlavný trh na ne vo kláštoroch.

ŠUJSKÝ:
Povedám ti, otče Pafnutije,
Boris so zlou obchádza myšlienkou.

PAFNUTIJ:
Možno, ale keď nieto dôkazov,
Nutno mlčať.

ŠUJSKÝ:
Ba nutno rozodrieť
Tomu cáru ospalcovi oči,
Prv než zvŕšen skutok bude hrozný.

PAFNUTIJ:
Jeden z bratov je chlapec letami,
Druhý duchom, čože teda počneš?

ŠUJSKÝ:
Či prospeje dačo, či nič, zrobím.

PAFNUTIJ:
Nedostúpiš ku nemu pre stráže.
Pod zámienkou cti je pravým väzňom.

ŠUJSKÝ:
Väzňom muža rodu mongolského.
Praded jeho bol chatrný murza.^[64]

PAFNUTIJ:
Ty ho prudko nenávidíš, kňaze.
A to divné. Dimitrij, brat tvoj, má
Sestru ženy jeho za manželku.

ŠUJSKÝ:
Viac je, že mi dal brata Andreja
Zahrdúsiť,^[65] než že s Dimitrijom
Do švagorstva vstúpil zhrdnutého.
Aká česť byť príbuzným Mongola
Pre kňazov potomstva Rurikovho!^[66]
Pamätám len na nebezpečenstvo
Vlasti, nie na plané príbuzenstvá.

GLIEB:
Tu je. Zaplať nám, otče velebný.

PAFNUTIJ:
Ja? A za čo?

GLIEB:
Za maslo a vajcia.

PAFNUTIJ:
Čo za maslo? Čo za vajcia, chlape?

TIMOVSKÁ:
Ktoré kúpil odo nás tvoj kuchta.

GLIEB:
Kázal nám tu čakať na peniaze.

PAFNUTIJ:
V tom poznávam zas šelmovský kúsok
Otrepieva.

ŠUJSKÝ:
Kto to?

PAFNUTIJ:
Žiak z Haliče.
Pochoplivý, vtipný mladý človek,
Lež šelma na fígle neprebraná.
Tu hľa ide.

TIMOVSKÁ:
To ten kuchta, ktorý od nás kúpil.

GLIEB:
Veruže on.

OTREPIEV:
Čo som kúpil od vás?
Nikdy som vás nevidel.

TIMOVSKÁ:
Ba ty si.

GLIEB:
Tá istá tvár, ten hlas; lenže teraz
Má kurtku, keď prvé bol v kaftane.^[67]

OTREPIEV:
O ničom nič neviem. Tu Molčanov.
Prichádzame prosto odo práčky.

MOLČANOV:
Spolu sme šli, spolu sa vraciame.
Nebol na krok odo mňa Otrepiev.

GLIEB:
Tak mi, bože, že toto ten kuchta.
Tu nám kázal čakať na peniaze.

PAFNUTIJ:
Ako ale, keď má iný kabát
A prichádza zvonku, samodruhý?
Človek sa ponáša na človeka.

TIMOVSKÁ:
Bože môj, bože môj, moje vajcia!
Zabije ma muž, keď prídem domov.
(Plače.)

PAFNUTIJ:
Čo stál ten váš tovar?

TIMOVSKÁ:
Môj dva ruble.

GLIEB:
A môj štyri.

PAFNUTIJ:
Tu to teda máte.
Buďte druhý raz obozretnejší.

GLIEB:
Zaplať pánboh, velebný otčíčku.

TIMOVSKÁ:
Nikto mi viac neprejde cez rozum.

PAFNUTIJ:
Vyznaj teraz, to si ty ten kuchta.

OTREPIEV:
Všetky svedčia za moju nevinnosť
Okolnosti. Daj prehliadať kláštor.

PAFNUTIJ:
Daj pozor! Bols’ už mnoho trestaný.
Ešte jeden výstupok a pôjdeš,
Odkiaľ prišiel si; i ty, Sergije,
Peknés’ sebe zvolil tovarišstvo!
Zlý musí byť, kto obcuje so zlým,
Lebo rovné tiahne sa k rovnému.

ŠUJSKÝ:
Ide vám hosť.

PAFNUTIJ:
To Semen Godunov.

SEMEN:
Pozdravenie odo praviteľa.
Posiela v dar chrámu zlatý kalich
A svätému sboru na modlenie^[68]
Za žiadúce veľmi uzdravenie
Následníka trónu Dimitrija.
Aby prosby tým skorej prenikly
Nebesá, modlite sa s národom.

PAFNUTIJ:
Nebezpečne je teda nemocný?

SEMEN:
Nebezpečne i pre chorosť samu,
I pre možné trúchlivé nehody.
Nejeden sa i na smrť poraní
V kŕčovitých poryvoch zrádnika,
Keď mu práve nešťastnou náhodou
Ostrý dáky padne v ruky nástroj.

ŠUJSKÝ:
Bdeje nad ním matka i ujcovia.

SEMEN:
Každá chvíľa dostriehnuť sa nedá
A jedno dosť na to okamženie,
Aby národ konečne osirel.

PAFNUTIJ:
Chráň nás toho milostivé nebe,
Aby smrťou pretrhlo sa jeho
Dedičných semeno panovníkov.^[69]

SEMEN:
Tak povedám i ja, dobrý otče,
Ač i trniem nad povahou chlapca.
Lebo podal sa vcele na otca.
Ukazuje už i on náklonnosť
K ukrutnostiam. Nemá milšej veci
Nežli trýzniť zvieratá i ľudí.
Je tak veľmi prchlivý, že nožom
Pre maličkosť letí do každého.
Jedno slovo odporu postačí,
Jeden pohľad, vyviesť ho zo seba.
A Nahí i matka mu vštepujú
Hlbokú nenávisť proti všetkým
Najprednejším zlovoľne rodinám.
Pominulej zimy dal narobiť
Podobizieň človečích zo snehu
A potom im zaradom utínal
Hlavy, ruky so slovami: Na, Bielsky!
Na, Godunov! Na, Mstislavský, Šujský!
A dodal: Tak zrobím celej dume!
Učiť však sa nechce, ani čítať.
Diaka bije,^[70] keď príde so knižkou.
Preto, keď sa modlíme skrúšene,
By chránil boh drahý život jeho:
Modlime sa spolu, by obmäkčil
Jeho srdce a dal mu povahu
Kresťanského hodnu panovníka.

PAFNUTIJ:
Prosiť máme za všetko, čo slúži
Ku prospechu jemu i národu.

ŠUJSKÝ:
Ha, pokrytci! Viem už, o čo ide.
Smrtonosné prášky nepôsobia;
Má teda pod nožom padnúť chlapec.
Na udalosť túto pripravujú
Lživými svet povesťmi chytráci.
(Odíde.)

MOLČAN:
To sú veci! My chatrní ľudia
Máme svoje v nížinách pletichy,
Lež tisíckrát ich viacej pri dvore,
A to akých! Tuto nepôsobí
Len jazyk a slovo, lež jed a nôž.

ŠČEKIN:
Či pravda, čo hovoril Godunov?
Vy znáte tam dobre cároviča.

MOLČAN:
Ani slova, ba opačné všetko.
Nie zlosť javí, lež dobrotu chlapec;
Nie spurný je v učení, lež dobrí
Odoprení mu učiteľovia.
Syn Borisov chová sa za cára,
Syn Ivanov ale za paholka.
Nemoc jeho vcele vymyslená.
Vracal trochu, tuším, že od práškov,
Podkúpenou prislúžených rukou.
Isté je, čo predpokladá Šujský.

ŠČEKIN:
Teraz už vo žiadnu ctnosť neverím.
Klam je všetko, vzájomné slepenie
A zdieranie, kto z koho byť môže.

MOLČAN:
A mňa Sergij môj pekne potešil!
Počul si, Čo vravel archimandrit?
Čo to?
(Za stenami trúbenie.)

ŠČEKIN:
Fedor cár ide pokloniť
Kláštorského sa obrazom chrámu.
I Šujský sa vrátil. Ustúpme sa.
(Oba odídu.)

ŠUJSKÝ:
Tu povrhnem sa ku nohám jeho.
Snáď vyslyší, snáď sa dá vytrhnúť
Z tej detinskej svojej bezpečnosti.
Objavím mu zámery Mongolov.
Keby dal znak aký taký žitia,
Predišlo by sa hroznému skutku.
Nejde na šťastie s ním Irina,
Budem môcť hovoriť slobodnejšie.
I ten Francúz zostal kdes’ nazadu.

ŠUJSKÝ:
Gosudar! O vypočutie prosím.

FEDOR:
Ty kto?

ŠUJSKÝ:
Ja som kňaz Vasilij Šujský.

FEDOR:
Iď, obráť sa s tým na praviteľa.

ŠUJSKÝ:
To len ty máš počuť, čo mám rieknuť.

FEDOR:
Nič, nič. Ja ničoho nechcem počuť.
Mne daj pokoj.

ŠUJSKÝ:
Vec je veľavážna.

FEDOR:
Čokoľvek je, oznám Borisovi.
On má moju úplnú dôveru.

ŠUJSKÝ:
Buďže teda!