ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

VOLOCHOVA:
Bojím sa medzi ten ľud, Klešnine.
Tak ma desia ešte tie úžasné,
Srdcelomné výjavy vo dvorci.
Hrozná je vec rozjarený národ.

KLEŠNIN:
Ničoho sa neboj, bojarina.
Dnes už nie je, čo bol vtedy, Uglič.
Z ľútych tigrov máš krotkých baránkov.

VOLOCHOVA:
Isteže tvoj príchod všetko zmenil.

KLEŠNIN:
Hm! A či vieš, koľko som tu rozdal?
Nie menej nežli dva milióny.

VOLOCHOVA:
A na moju dobre zaslúženú
Odmenu či pamätá praviteľ?

KLEŠNIN:
Ako by nie?

VOLOCHOVA:
Hrôzy podstúpené
Nemôže mi nikdy dosť nahradiť,
No tým menej žiaľnu stratu syna.
Tomuto sa musí tiež pohrebná
Stať počestnosť, i všetkým ubitým.

KLEŠNIN:
Prirodzene, keď škvrna ich smytá.
Zajtra im, čo dnes Dimitrijovi.

VOLOCHOVA:
Poďme. Tu sa vlečie tá Ždanova.
Nemôžem ju vystáť ako hriechy.

ŽDANOVA:
Hľa tá, ktorú zachovali Nahí
Pred zúrením ľudu k väčšej pomste!
Slobodná je, ba ide k pohrebnej
Počestnosti žiaľnej svojej žertvy.

MOLČAN:
Mohutní jej prišli ochrancovia.

ŽDANOVA:
Pospiechajú skryť s očí mŕtvolu,
Aby ďalej už nebola svedkom
Tak velikej a nestydatej lži.
Sám vraj Šujský riekol so vzrušením,
Keď uvidel zohavené telo:
Rana príliš hlboká na šiji,
Kto uvidí, nikto neuverí.

MOLČAN:
Zvŕšili už i vyšetrovanie.

ŽDANOVA:
Utešené to vyšetrovanie!
Prvá bola otázka: „Akým to
Spôsobom zarezal sa Dimitrij
Pre nedbalosť trestuhodnú Nahých?“
Pravdu teda, ktorú prišli hľadať,
Priniesli už hotovú so sebou.

MOLČAN:
Lož, podvod a oklamstvo je všetko.

ŽDANOVA:
Podplatili popredku každého,
V kom predajné tušili svedomie.
A našli dosť nečestných oplanov.
Ľud síce odvetil jednohlasne,
Že Dimitrij ubitý na rozkaz
Borisov: lež keď sa dali pýtať
Na jediné, vzdávalo sa všetko.
Posteľnica Mara Samojlova,
Chôva Irina, deti bojarské,^[85]
Volochova, pop Konstantinovský
Bohdan, archimandrit Theodorit,
Igumeni Dávid a Savatij,
Všetci svedčia, čo im naložené.
Ešte i tí predstavení mesta,
Čo zaslali zprávu Fedorovi,
Že cárovič ubit Biťagovským,
Nestydia sa teraz dotvrdzovať,
Že Dimitrij pri zábave v tyčku
Sám si hrdlo podrezal na dvore.

MOLČAN:
A vyznaj ty, čo chceš, oni predsa
Len to píšu, čo im je potrebné.

ŽDANOVA:
Boh by súdil takých sudcov večný!

MOLČAN:
Ide Marfa. Žiaľ vidieť úbohú.

MARFA:
Vás mi ľúto, premilení bratia.
Mysleli ste, že manželstvom mojím
Oslávi sa čestné meno Nahých;
A aj, strhla som vás do priepasti.

MICHAJLO:
Dávno sa už započalo naše
Utrpenie. Hneď ako ovládol
Ruskom menom Fedorovým Mongol,
Odstránil nás do vyhnanstva tohto.
Vysiela na zákonného teraz
Následníka nože, na nás lživých
Judášovského svedomia sudcov,
Roty podlých podkúpených svedkov.

GRIGORIJ:
Opustili, zradili nás i tí,
Čo sa boli osvedčili za nás.
Jedni chcú len z nenapraviteľnej
Už nehody koristiť pre seba,
Iní boja sa tyrana pomsty.
Všetci však sa od beznádejného
Mŕtveho odvrhli ku živému,
Ktorý má trest v ruke i odmenu.

MARFA:
Vystrúc ruky po venci, ubíja,
Buď strká do kláštorov každého,
Kto mu stojí v ceste pri zločine.
Očakávam ja taktiež na seba,
Čo učinil Magnusovej^[86] vdove.^[87]

MICHAJLO:
(k Molčanovi)
Ty si dobre veštil, čestný veštec.
Prijmi túto na večnú pamiatku
Retiazku po živšom cáreviču.
Nech ti skromnou to bude náhradou
Čakajúcich na teba trýznení.
Bo po lživom tu vyšetrovaní
Príde krivý súd vo cárskom meste
A po súde trýznenie nevinných.
Našiel Boris vyšetrovateľov
Bezsvedomých, nájde si i sudcov.

MOLČAN:
Trpieť mnohí musia tu nevinní,
Aby jeden vinný zdal sa čistým.

GRIGORIJ:
Zločinci sú obmytí dočista,
Nechže teda trepú sa nevinní.

MARFA:
I na teba, Ždanova, čakajú
Utrpenia. Ty prijmi odo mňa
Perly tieto a odpusť zaznanie.

ŽDANOVA:
Boh ťa poteš, ó gosudarina,
A zahanbi lživých krivditeľov.

MICHAJLO:
Ide Šujský.

ŠUJSKÝ:
Vykonajme žalostnú povinnosť.
Odovzdajme poslednú česť vzlekom^[88]
Smrtedelným dŕžavného chlapca.

MICHAJLO:
Pekná sa mu česť preukazuje,
Keď sa przní i jeho pamiatka.
Vasilije! Ty naplníš všetky
Podivením veky, že tak zjavnú
Lož dokázal si učiniť pravdou.
Natoľko sa odvrhol kňaz krvi
Rurikovej Mongolovi kvôli?

GRIGORIJ:
Uvidíte, čo z toho vykvitne.
Neprávosť sa usadila podlá
Na najvyššom mieste; na tom mieste,
Odkiaľ má vychádzať spravodlivosť.
Plynúca však odtiaľ zachvacuje
Celý národ úžasne nákaza.
Drzý zločin bezstydného smelca
Zrušil všetku už verejnú mravnosť.

ŠUJSKÝ:
Obávanie vaše je i moje.
Z neho plynú všetky moje činy,
Zo ktorých však neoddám počet vám.

MICHAJLO:
Aj, svätého máry mučeníka.

MARFA:
Srdce moje, prečo mi nepukneš?
Slnce božie, prečo nevyhasneš?
Vzduchu čistý, prečo nezatvrdneš
Jak diamant, aby ťa pľúcami
Nečerpalo žiadne viac stvorenie?
Ó načo som ťa vydala na svet,
Keď si takto mal skonať; môj synu?
V materinskom si bol už živote
K panovaniu povolaný bohom:
Zločinné však ruky ťa povzniesly,
Miesto trónu, na žalostné máry.
Striehla som ťa tak ako zrenicu
Oka svojho, ale neustriehla.
Klesols’ ako kvet, uťatý v puku.
Našli cestu ku srdcu tvojemu
Podkúpení hnusní vyvrhlíci.
Ó prečo i mňa nesklali s tebou?
Veď už žiadna nikdy viacej radosť
Do mojeho nevostúpi srdca.
Bude, pokiaľ len tĺcť neprestane,
Vždy nádobou žalosti a žiaľu.
Ó môj synu! Ó môj Dimitrije!
Ty budeš tlieť v zimnom, tmavom hrobe:
Ja budem nyť, kam ma uchvatiteľ
Práva tvojho posvätného vrhne.