ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MOLČAN:
V chráme tomto Voznesenskom sa dnes
Vzdelal Kristus boh zvláštnym spôsobom.
Ľuďom nie dosť zlodejstvovať v domoch,
Na uliciach, námestiach, v úradoch:
Nesú zlosti svoje i k oltárom.

RYNDA:
A to právom. Lebo si tak myslia,
Že čo boh, to musia trpieť ľudia.
Títo múdre mlčia, keď raz vidia,
Že nekričí Kristus od oltárov.

MOLČAN
A dnes veru bol by mal príčinu
Nielen kričať, lež metať perúny
Pri hroznom tom bezprávnom násilí,
Ktoré deje sa cárici Marfe.
Osvedčuje s usedavým plačom,
Že radšej smrť, nežli závoj mníšsky,
A predsa ju odievajú riasou.^[89]
Na otázku, či sa chce zasnúbiť
Nebeskému ženíchovi Kristu?
Odpovedal Turenin a Šujský.

RYNDA:
Ich by teraz postrihať za mníchov.
Ale poď už. Cestu máš ďalekú.

MOLČAN:
Dúfal som, že v chráme zočím syna,
Abych sa s ním rozžehnal naveky.
Ale márne. — Tu mi ide predsa.

MOLČANOV:
Čo ty, otče tu?

MOLČAN:
Väzeň, môj synu.

MOLČANOV:
Väzeň, ha! Čo si previnil?

MOLČAN:
Mnoho.
Zvestoval som predom, čo sa stalo.
Za ten zločin vydržaly moje
Staré údy sto bôľnych rán knutov.^[90]

MOLČANOV:
Ha, to hrozné! A kam teraz, otče?

MOLČAN:
Vo ďalekú Sibír.^[91] Žehnaj ťa boh.
Skry si toto na večnú pamiatku.

MOLČANOV:
Čo to?

MOLČAN:
Zlatá retiazka, nosená
Dimitrijom, pokiaľ žil, na šiji.

MOLČANOV:
Podrž to. Jednako idem s tebou.

MOLČAN:
Ty so mnou?

MOLČANOV:
Kde ty, ja všade s tebou.
Táto teba bude ruka živiť,
Táto chrániť, pestovať v nemoci,
Až ti oči zatisne pri vzdychu
Poslednom.

MOLČAN:
Nie! Uchovaj to bože,
Bys’ pokazil šťastie pre mňa sebe.
Na dobrej si ceste. Ja som už žil.
Môžem skrehnúť na poliach sibírskych
S tovarišmi vyhnanstva.

MOLČANOV:
Kto títo?

MOLČAN:
Osemtisíc z Ugliča.^[92]

MOLČANOV:
Ó bože!

MOLČAN:
Boris strestal hrozne na nevinných
Vlastný zločin. Dvesto bydliteľov
Utratilo hlavy, sto jazyky.
Desiatim tisícom dané knuty,
Domy naše srovnané so zemou.
To všetko sa dialo bez výsluchu,
Bezo súdu, na púhe udanie
Zlomyseľných, vo najväčšom spechu.
Z Ugliča máš len hŕbu rozvalín,
Polievanú slzami nešťastných.
Ty nechoď viac do Sodomy tejto,
Nemáš tam už domu, ani strechy.
Služba oltárov dedičstvo tvoje.

MOLČANOV:
Dedičstvom je mojím ošetrenie
Tvoje, otče.

MOLČAN:
Ó, upusť od toho!
Hnietlo by ma viac moje nešťastie,
Keď bych videl nešťastným i teba.

MOLČANOV:
Ja však šťastným bych nemohol nikdy
A nikde byť, keď bych ťa opustil.
Poď, otče, tu zanechávam všetko.
Poď! Tu idú ošklivé nástroje
Cudzozemské vo ruke tyrana.

REITLINGER:
Nenávidím síce všetkých Rusov,
Ale Marfy tej mi predsa ľúto.

MARŽERET:
Parbleu^[93], tej sa deje veľká krivda.

REITLINGER:
Rád som, že už spoň tie neľudské
Doprosy, mučenia vzaly koniec.

MARŽERET:
Tys’ ku tomu zavdal príležitosť
Veštbami tvojimi, Reitlingeru.

REITLINGER:
V tom síce sa mýliš, Maržeretu.
Boris pýtal život Dimitrija
Nie preto, že som mu veštil veniec:
Lež ja som mu preto veštil cárstvo,
Pretože som videl jeho chúťky.
Pýtal neba sa, bol by však rovnak
Vykonal, čo chcel, i bez veštby;
Mne však bolo nutné uhodiť mu.

MARŽERET:
Pravda, parbleu. My musíme slúžiť
Barbarom tým, čo vedia si ceniť,
Hoc sa pritom všetci tu vospolok
Potrávia, pokolú, ostrihajú.^[94]

REITLINGER:
Čit! Ide rodina novocárska.^[95]

IVAN:
Maržerete! Iď, sporiadaj vojsko
Ku čestnému sprevádzaniu cára.

A ty hotuj dačo, Reitlingeru,
Čo by trochu ukojilo žalosť
Novej mníšky, dáku silnú vôdku.

SEMEN:
Vidíš, vidíš, bratu Grigorije,
Pochyboval si, a všetko dobre.
Odstránený je ničomný chlapec,
Matka Marfa, Nahí usvedčení,
Cár Fedor úplne ukojený,
Vrazi tu zlomení, tam získaní.

GRIGORIJ:
Lež či všetci? Tak by musel Boris
Podplatiť, buď uväzniť celú Rus.
Ó, keby ste počuli, čo ľudia
Šeptajú si vospolok do uší!
Už i o tom reč, že nedočkavý
Boris mieni otráviť Fedora.

SEMEN:
Nech tam chľascú, čo chcú, ničomníci,
Keď len dajú činiť nám, čo chceme.
Pokútne klebety nezamedzia
Borisovi cestu k onej výške,
Kde úplná panuje bezpečnosť.

GRIGORIJ:
Časom práve tam býva najväčšmi
Trestan zločin. Nebezpečné vydať
Najvyššiu moc v porúhanie ľudu.
Ona je raz všetkým a raz ničím.
Súdy, mienky, presvedčenia ľudské
Ako pary v útrobách vulkána.
Nevidno nič a razom vybĺknu
A zatrasú i zemou i morom.
Nebezpečné pohŕdať tým spupne,
Čo svet myslí, vraví, súdi o nás.
Bolo neraz už tiché reptanie
Osudným i držiteľom moci
Svrchovanej; viacej môže byť tým,
Ktorí len si hľadajú moc túto.
Uvidíte, uvidíte, bratia.
Niet horšieho, nežli keď na mieste
Spatrujú najvyššom zločin ľudia
Prikrývaný svätiteľským plášťom.^[96]
Tratia vtedy všetku vieru vo ctnosť,
A menia sa hneď vo chytré šelmy.
Každý klame a bojí sa klamu.
Takéto rozpoloženie duchov
Povážlivé; a takéto teraz
Vzniká skutkom Borisa v Rosii,

IVAN:
Trpezlivý ruský ľud sa korí
Bez reptania svrchovanej moci.

GRIGORIJ:
Ruský človek chce neobmedzenou
Vrchnú vidieť vládu, ale svätou
A berie na všetkom živú účasť,
Čo deje sa okolo prestola.
Svedkom toho i povstanie Moskvy
Vo dňoch nastolenia Fedorova.
Také veci by vás maly desiť.
Stalo sa i úžasné znamenie.
Najväčší na uspenskej zvonici
Zvon sa urval,^[97] náhle započali
Dimitriju vyzváňať mŕtvemu.

IVAN:
Ty vždy strašíš. Všetko bude dobre.
Zdravý rozum povedá každému,
Že čokoľvek stalo sa doposiaľ,
Už len v samom Borisovi spása.

GRIGORIJ:
Dajme pokoj už tomu. Ide cár.

ŠČEKIN:
Gosudar! Ty driemeš a perúny
Tvoje ruka porvala nehodná.

FEDOR:
Kto to vraví?

SEMEN:
Blázon, jurodivý.

IVAN:
Čakaj, ty pse!
(Hrozí Ščekinovi.)

ŠČEKIN:
(ku mešťanom).
Cár nevinné decko,
Ale ten, kto menom jeho vládne,
Pridáva ku zločinom zločiny.
Boh pre neho vystrie na celú Rus
Prút železný. To predpovedám ja.

MARFA:
Komu stalo sa kedy to, čo mne?
Lotrovia mi zarezali syna,
Následníka trónu, pred očami,
Vinnou ale mňa našli sudcovia.
Učinili mi na svätom mieste,
Pred oltármi božími, čo žiadnej
Nemali by zrobiť otrokyni:
Nastokli násilne na mňa riasu.
Vlečú ma v hrob živých na kraj sveta.
Cár to vidí a mlčí, on, môj syn.

FEDOR:
Žiaľ mi, bo je predsa matka moja.

BORIS:
Matka bola toho, gosudare,
Ktorého o život pripravila,
Uvrhnúc vo sirotstvo Rosiu.

MARFA:
Ó nebesá! Môžte počuť toto,
A nedaždiť ohňom na Sodomu?

BORIS:
Dosť rúhania! Vec je dokončená.
Súdil sobor^[98] i duma bojarská.

MICHAJLO:
Mlč už, sestra. Viacej zľutovania
Nájdeš u skál v pustatine na Vykse.

MARFA:
Áno, skalám budem sa žalovať
A modliť sa, aby boh ukázal
Všemohúci svoju spravodlivosť.

ŠČEKIN:
Ukáže ju, lež beda národu!
Anjel zhubca berie už plamenný
Do ruky meč. Beda v Rusi svätej.

BORIS:
Čo tam, Klešnin?

KLEŠNIN:
Horí na troch miestach.
Národ repce, že si ty podpálil,
Aby ľudia nevraveli viacej
O krvavej smrti Dimitrija
A nehodnom mučení nevinných.
Ľud sa búri.

BORIS:
Prekliate jazyky!
Čoho ja už nebudem príčinou?
I ty, trup, také tu vravíš veci.
Gosudara na pokoj, mníšku preč!

MARFA:
Sbohom, bratia! Už v živote tomto
Sotva sa viac kedy uvidíme.
Rozličné nás objímu žaláre.

MICHAJLO:
Sbohom, sbohom, sestra ukvílená!

KLEŠNIN:
Hrôzy božie. Idem i ja svoje
Oplakávať viny do kláštora.

BORIS:
Preč! Do zbroje všetci, ryndi, žilci,
I bojarské deti. Spešne, spešne!