ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KLEŠNIN:
Môžem teda spoľahnúť sa na vás?

BIŤAGOVSKÝ:
Môžeš. Náhle vrátia sa zo chrámu,
Padne naša neomylne žertva.^[71]

KLEŠNIN:
Smelo k činu! Ja pospiecham v Moskvu,
By sa včasne staly opatrenia,
Potrebné ku prekazeniu zlého.
Musím rieknuť strážam, aby bdely
A nikoho nepúšťaly v Moskvu.

VOLOCHOVA:
Predstav prve sa cárici Marfe.

KLEŠNIN:
Načo, bojarina?

VOLOCHOVA:
Len sa predstav.
A navštív za ten čas i Ždanovu.

KLEŠNIN:
Ale načo?

VOLOCHOVA:
Zrob tak a spytuj sa,
Koho stretneš, či je tam samotná?

KLEŠNIN:
Nechápem, čo tým vykonať mieniš.

VOLOCHOVA:
Nuž, na ňu chcem zvaliť podozrenie,
Aby som sa očistila sama
A dostala chlapca skorej do rúk.

KLEŠNIN:
Teraz chápem. Múdre, opatrne.
(Odíde.)

BIŤAGOVSKÝ:
Dobrý iste nápad, bojarina.

VOLOCHOVA:
Čoho hrozím sa, ku tomu kráčam.
Strašne myslieť na ten zhon a povyk,
Ktorý vznikne, na náreky matky,
Na dotazy, vyznávanie, súdy.

BIŤAGOVSKÝ:
Či nemáme mocného ochrancu?
Proti jeho vôli nikto svedčiť,
Nikto súdiť sa neopováži.

VOLOCHOVA:
A čo, jestli, keď raz padne žertva,
Boris všetko odtají spojenie
S nami a sám vydá nás záhube,
By obmyl svoj v našej krvi zločin,
Odstránil obťažných sebe svedkov,
Prekazil vyznania pravdy možnosť,
Zaopatril si pred nami pokoj,
Svrhol so pliec povinnosť odmeny?
Keď dosiahne, čo chce, smrťou chlapca,
Príde mu vhod i naša smrť taktiež.

BIŤAGOVSKÝ:
Jestli by nás vydal Boris pomste,
Minul by sa so zámerom svojím.
Lebo kto by veril vtedy jemu?
On povinný dokázať nevinnosť
Našu, aby dokázal v nej svoju.
Ostatne sme už natoľko prišli,
Že ani niet viacej voľby pre nás.
Tu národa pomsta, tam Borisa.
Tisíckrát je už nebezpečnejšie
Odskočiť než predsavzatie splniť.
Skutok sotrie rukou Boris silnou,
Spreneverenie by pomstiť musel
Už pre vlastný pokoj a bezpečnosť.
Tam len možná, tu istá záhuba,
Už i samé ponúknutie malo
Nutnosť pre nás neodolateľnú.
Neprijať ho znamenalo zhynúť,
Ako svedčí príklad Čepčugova
A žalostný Zagražského osud.

VOLOCHOVA:
Je pravda. Lež poodložme skutok.
Teraz činí ma mdloba neschopnou.
Podlamujú sa nohy podo mnou.

BIŤAGOVSKÝ:
Trepot príde vždy, keď príde skutok.
Čo prítomne, bude ti vždy treba,
Osmelenie, prevýšenie seba.
A čo sa od teba požaduje?
Len vyviesť nám chlapca, skutok je náš.
Kačalov, tvoj Osip, môj Danilo,
Hotoví už na krylci s nožami.^[72]

VOLOCHOVA:
Ó osudné pre nás okamženie!
Teraz ešte sme počestní ľudia,
O chvíľku budeme zločincami;
Teraz voľný krok náš v božom svete
O chvíľu snáď objíme temnica.

BIŤAGOVSKÝ:
Chudobní sme teraz, pochvíli však,
Najbohatší budeme v Rosii.

VOLOCHOVA:
Čo z bohatstva pri opovrhnutí?

BIŤAGOVSKÝ:
A čo z márnych klebiet hlúpych ľudí?
Svet korí sa bohatstvu a moci
A neskúma, aký je ich pôvod.
Uvidíš, čo znamená byť paňou
Tridsaťtisíc duší.

VOLOCHOVA:
A svedomie?

BIŤAGOVSKÝ:
To je čisté, bo je skutok nutný.
Odporovať bezo skazy nelze
Istej tam, kde tyran velí zločin.

VOLOCHOVA:
Pravda. Nech on zodpovie pred bohom.

BIŤAGOVSKÝ:
Vyveď teda žertvu, my čakáme.
Nekláť sa v poslednom okamžení.
(Odíde.)

VOLOCHOVA:
Uspokojil trochu dušu moju,
Trepot ale predsa neprestáva.
Ako by nie? Veď sa človek štíti
Štebotavé zarezať kuriatko;
No ako anjela nevinnosti,
Následníka mohutného trónu?
Ťažko mi na nohách sa udržať.
Raz však musí byť. Nech vezmú koniec
Jednúc muky tieto nevýslovné.
Čujem vravu. Idú. Ó ochráňte ma
Všetci svätí boží uhodníci.^[73]
(Žehná sa krížom.)
Jestli búrku prežijem, pred vami
Sväté nikdy nevyhasnú lampy.

MARFA:
Poslúžili sme už pánu bohu;
Teraz iď učiť sa k diakovi.

DIMITRIJ:
Dobre, matka.

MARFA:
(polaská ho.)
Uč sa mi, môj synu. Mnoho slušné vedieť gosudaru.

GRIGORIJ:
Kto je mocou, má byť povýšený
Nado všetkých i vedomosťami.

DIMITRIJ:
A neučím a ja vždycky pilne?

MARFA:
Učiteľ ťa chváli, len tak ďalej.

KLEŠNIN:
Dŕžavného živ nám boh mládenca.

DIMITRIJ:
Matka! Ja sa muža tohto bojím.
(Vinie sa ku materi.)

MARFA:
Neboj sa, to priateľ náš, môj synu.
Ty zase tu, Klešnine?

KLEŠNIN:
Praviteľ
Boris nemá pokoja, odkedy
o nemoci počul cároviča.

MARFA:
Verím.

KLEŠNIN:
Chce mať každodenné zprávy
O mládenca dŕžavného zdraví.

MARFA:
Dobre sa má teraz. Nevracal viac,
Odkedy bdiem nado stravou jeho.

KLEŠNIN:
Počuje to praviteľ s radosťou.

GRIGORIJ:
Verím.

KLEŠNIN:
Dáva prosiť o všemožnú
Bedlivosť nad nádejou Rosie.

MARFA:
Ďaky za tak láskavú pozornosť.

KLEŠNIN:
S radosťou sa teda vrátim zvesťou.
(Odíde.)

VOLOCHOVA:
Diabol chodí rád vo rúchu svetla.

MARFA:
Čo si to vyriekla, bojarina?

VOLOCHOVA:
Divné mi, že tak často prichádza
Do Ugliča a ešte divnejšie,
Že bol Klešnin u dojky Ždanovej.

MARFA:
U Ždanovej?

VOLOCHOVA:
Áno a predom sa
Vypytoval, či je vraj samotná?

GRIGORIJ:
Óvi!

VOLOCHOVA:
To by mohlo snáď poslúžiť
Na tajomstva vysvetlenie za kľúč.
Myslí sa o nástrahách na život
Cároviča, a nie bez príčiny.
Teraz vidno, na koho mať pozor.

MARFA:
Ďakujem ti za upozornenie.
Priveď mi hneď pokrytskú Ždanovu.

Neviem teraz, čoho sa domýšľať.
Na túto som Volochovu mala
Podozrenie. Že ale ten podliak
Navštevuje pokrytskú Ždanovu,
To ma vedie na myšlienky iné.

GRIGORIJ:
To sa musí bedlive vyskúmať.

MARFA:
Musíme si zažať svetlo vo tmách.
Molčan je vyprobovaný veštec.
Objavil už mnohým veci vážne.

GRIGORIJ:
Dnes sa strojil ku nemu Michajlo.
Tu ide. Povie nám, čo vypočul.

MICHAJLO:
Bol tu zase Klešnin. Čo tu robil?

MARFA:
Vieš, nač chodí. Poslal ho Godunov
Spýtať sa na zdravie cároviča.

MICHAJLO:
Sestra, sestra! Mongolský ten zlodej
Sviera nás vždy užšie si do siete.
Dal za gazdu nám Biťagovského;
Pod záštitou oplana tohoto
Snujú sa tu ohavné nástrahy.

MARFA:
Klešnin iste zas priniesol prášky.
Sme na stope tomu, komu ich dal.

MICHAJLO:
Veštec Molčan nám iné zvestuje.
Káže chlapca ostríhať pred nožom.

GRIGORIJ:
Chľasty! Kto by sa to opovážil?

MARFA:
Tu ide tá pokrytská svätúška.

MARFA:
Ždanova! Bol u teba dnes Klešnin?

ŽDANOVA:
Bol pred chvíľou.

MARFA:
Čo robil u teba?

ŽDANOVA:
Sama neviem, spýtal sa na zdravie.

MARFA:
Ach, ach! Boris posiela Klešnina
Z Moskvy spýtať sa na tvoje zdravie!
Povedz pravdu, čo ste mali spolu?
Spytoval sa, či si vraj samotná?

ŽDANOVA:
Nemal žiadnej naskrze príčiny
Hľadať tajné dáke so mnou schôdzky.
Čo mi riekol, to mohol povedať
Pred všetkými ľuďmi i anjelmi.

GRIGORIJ:
Netaj. Známe všetky cesty tvoje.
Priniesol ti dačo z Moskvy. Či nie?
Dačo dobrého pre cároviča.

MARFA:
Nič neodpovedáš? Prečo mlčíš?
Mlčanie je priznanie sa k vine.
Od tohoto času mi cárovič
Ničoho do úst nevezme prve,
Leč bys’ z toho bola prv ty jedla.
Rozumieš?

ŽDANOVA:
Až dobre. Pridá sa to
Ku zámerom istým pre dakoho.

MARFA:
Komu pridá sa, k akým zámerom?

ŽDANOVA:
Donášačstvo nie je moje remeslo.
Čas vysvetlí, čo teraz tma kryje.

MARFA:
Musíš mi to vysvetliť hneď a hneď
A objaviť mi, na čo narážaš?

ŽDANOVA:
S istotou viem len, že som nevinná
A že veľkú mi činíte krivdu.
Boh vám odpusť. Kde nástrahy zlostných,
Tam vždy podozrievanie nevinných.
S týmto však prestáva moja služba.
Pre mňa nieto viacej pri vás miesta.
O láskavé prosím prepustenie.

MICHAJLO:
Prepustenie to nevisí od nás.
My sme len väzňovia Godunovi.
Koho nám dá, trpieť ho musíme.

ŽDANOVA:
Pôjdem teda i bez prepustenia.
Otrokyňa nie som. Ku službe ma
Nikto nútiť proti vôli nesmie.
(Odíde.)

MICHAJLO:
Sestra, tú si darmo obrazila.

MARFA:
Vie len napodobňovať nevinnosť.

GRIGORIJ:
Ja povedám, že je ona sama.

DIMITRIJ:
Matka! Mne daj dačoho prekúsiť,
Pár orechov alebo jabĺčok.

MARFA:
Nie! Privykni k poriadku v jedení.

VOLOCHOVA:
Dovolí sa snáď cárovičovi
Poguľať,^[74] zabaviť sa na dvore.
Dávno sme už nevideli kone.

DIMITRIJ:
Posadí ma koňušný na vranca.^[75]

MARFA:
Tebe len tie kone.

DIMITRIJ:
Rád mám kone.
Či môžem?

MARFA:
Na chvíľku.

DIMITRIJ:
Poďme teda.
(Odíde s Volochovou poskakujúc.)

MARFA:
Ó môj syn! To bude inakší muž
Nežli jeho brat, kydavý Fedor.^[76]
Ukazuje vlastnosti hrdinu.
Náhle spomnieš koňa mu, hneď všetky
Zahrajú v ňom žily.

MICHAJLO:
Bystrý chlapec.

GRIGORIJ:
Čit len! Čo to? Výkrik Dimitrija.

MARFA:
Čo vykríkol chlapec? Čo sa deje?

ŽDANOVA:
Zle je. Zarezali.

MICHAJLO:
Čo povedáš?

ŽDANOVA:
Zarezali, vrhli dolu schodmi.

GRIGORIJ:
Koho zarezali?

ŽDANOVA:
Cároviča.

MARFA:
Kto?

ŽDANOVA:
Danilo, Biťagovský, Osip
A Kačalov. Verná Volochova
Vyviedla ho zbojníkom pod nože.

MARFA:
Pod nože o bielom dni! Nemožno.

ŽDANOVA:
Ó prekliati, prekliati zločinci!
Nevídaná, neslýchaná smelosť!
Pred očami matere a ujcov
Zarezať vo dvorci cároviča!
Aspoň pomste neujdú zločinci.
Čujem zvoniť na poplach. Sbehne sa
Celé mesto a rozdriape šelmy
Naskutku pri trupe cároviča.

VOLOCHOVA:
Tu súdny deň. Mesto je na nohách,
A koľko tu ľudí, toľko tigrov.
Všetko zúri ako v ľútom bese.
Rozdriapali už Biťagovského,
Danilu i Nikitu na dvore,
Syna môjho vlečú na smrť k trupu,
Mňa hľadajú. Skry, skry ma, Ždanova.

ŽDANOVA:
Teba, šelma? Ktorá si uviedla
V podozrenie mňa predo cáricou,
Abys’ mohla cároviča priviesť
Podo nože striehnucim tým vrahom?

VOLOCHOVA:
Zmiluj sa, skry dakde ma. Tu idú.
Zaškrtia ma, ubijú, rozdriapu.

MEŠŤAN:
Tu tá šelma!

VOLOCHOVA:
(kryje sa za Ždanovu).
Ždanova, nedaj ma.

GRIGORIJ:
Koľte, režte na najmenšie kusy.

MICHAJLO:
Nie tak, brate. Pozhovejte, priatelia.
Prchlivosť zlý radca. Volochova!
Kto zarezal Dimitrija?

VOLOCHOVA:
Ja nie.

MICHAJLO:
A ktože?

VOLOCHOVA:
Tí, ktorých ste ubili.

MICHAJLO:
Na čí rozkaz stala sa tá vražda?

VOLOCHOVA:
Na rozkaz Borisa Godunova.

MICHAJLO:
Toto, hľa, nám potrebné, priatelia.
Ak ubijete všetkých zločincov,
Tým len Godunovi poslúžite,
Samým sebe uškodíte najviac.
Nezostane potom žiadnych svedkov,
Čo by jeho dokázali vinu
A nevinnosť vašu.

MEŠŤANIA:
Iste pravda.

MICHAJLO:
Buďte teda zatiaľ na pokoji.
Odložte už krvavé myšlienky
A obráťte sa ku slzám s nami.

MARFA:
Áno, kvíľte s nešťastlivou matkou.
Ach, môj syn, môj nádejeplný syn,
Načo som ťa nosila pod srdcom?
Ubitý ako zver o bielom dni!
Trep sa, ak je živý boh na nebi,
Ty všemožný tam zločinec v Moskve.
Trep sa i ty Rosia, keď svätá
Cárska krv sa takto tupí v tebe.
Posledný tých potomok, ktorí ťa
Zveličili, vytrhli z poroby,
Dali vládnuť ti nado cárstvami,
Padol rukou prekliatych vývrhľov.
(K Volochovej.)
Tohoto mi preč od očí diabla.
Ty Ždanova ospravedlnenás’.
Že som uverila osočeniu,
Mám už zato úžasnú odplatu.

ŽDANOVA:
Vina tvoja len, že ťa nestvoril
Vševedúcou boh, gosudarina.