ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad mesto Zvolen zaľahli snehové mraky. Matiašov zámok stojí tak, ako stál pred rokmi, keď v jeho múroch sedel vrah vlastnej ženy, Fekete.

Zámok je ten istý, len pošmúrnejší. Letné búrky a zimné víchrice preleteli ponad jeho múry a zanechali svoje stopy. Tu rozmrvili hrany pekného cimburia, tu zmyli okrasy z brán „pekne maľovaných“.

I zvolenské múry, bašty a brány sú ešte na svojich miestach, len aj ony sú ošarpanejšie a opustené. Stojí ešte brána, v ktorej odpočíva obrovský pluh, ktorým vraj kedysi dávno orali koryto Hrona. Ale povesť hovorí, že na ňom v dávnom veku obri orali. Stojí ešte i tá úzka brána pod baštou, ako sa ide na hradskú a do Môťovej.

Zdalo by sa, akoby starý Zvolen skutočne bol zaspal. Za celé desaťročie sa tu nič nepremenilo. I domy vedľa radného domu sú tie isté, len staršie, a evanjelický kostol je ešte vždy bez veže.

Radní páni s fyzikusom tvrdili, že uplynie mnoho času, kým sa Zvolen preberie z tej letargie. Či skutočne len vojenný hurhaj zatrasie týmto ospalým mestom? A predsa, bolo niečo, čo zobudilo aspoň niekoľkých, hoci len na čas.

Bola to mládež, ktorá doniesla zvonku nového ducha, začala kriesiť zdanlivo mŕtvych a obnovila život. Niekoľkí študenti, ktorí študovali v Prešporku, v terajšej Bratislave a tam poznali Štúra, stali sa jeho nadšenými ctiteľmi a stúpencami. Bol to vtedy najmä zvolenský rodák Ľudovít Lange, ktorý svojou ohnivou letorou, nadchnutý ideami Štúrovými, priniesol z Prešporka nové názory rodolásky a vrelú snahu po národnej práci. K nemu sa pridali nie menej nadaní, horliví vrstovníci zvolenskí a z blízkeho okolia, z ktorých, žiaľbohu, zachovali sa národu slovenskému vernými len niekoľkí. Vtedy boli oduševnení menovite títo šuhajci: Ľudovít Lange, Karol Breuer, Július Plošic, Ďurko Bánik a ešte vtedy mladý, ale najvýznamnejší, Mikuláš Ferienčík.

Tí starší poznali sa v Bratislave i s Chorvátmi, čo tam študovali a doniesli do Zvolena rozpomienky i na deň, keď vyprevádzali bratov Chorvátov na loď. A zvolenské dievčence, mladšia sestrička Ľudovítova a staršia sestrička Ferienčíkova, Marinka, nespievali si už len tie dumné pesničky, ako je: „V tom zvolenskom cintoríne“, ale s bratmi spievali:

U Bánikov sú zasa priadky.

Tu akoby sa skutočne nič nebolo zmenilo, len všetko stratilo nádych novoty. I ľudia sú tí istí, nakoľko ich ešte tu nechala smrť. Bánik trošku ostarel, vlasy mu zredli a miestami šedivejú. I postavu má trošku naklonenú. Jeho žena je ešte svieža a pekná, len stopy mnohej práce a starosti sú na ťahoch príjemnej tváre a na pracovitých rukách.

Teraz sú tu zase niekoľké panie zo susedstva. Je tu Rótka, vravná, okrúhla pani v najlepšom veku, i Molitoriska tiež ešte nie stará. Ďalej je tu i Fružika Langička,^[50] tretia žena Karola Langeho a matka Ľudovítova. A pri stole sedí už obstarná pani malej postavy. Hlavu má naklonenú nad pletenie, ktoré má v rukách a sliepňa do neho, neborka je už skoro slepá. Je to Anna Breuerová, po zvolensky Breuerka, vdova po evanjelickom učiteľovi.

Teraz je tichá, ale málokedy býva taká. Musíme o nej niečo viac napísať, ako o tých druhých, mala život veľmi zaujímavý.

Ako malé dievča, sirota, dostala sa do Feješov na Nižnom Skálniku. Tu rástla s malou Libuškou, a keď sa Libuška vydala za Benického, Anna vtedy už dospelá, prišla domov do Radvane. Jej macocha bola chorá a žiadala si ju domov, aby Anna pracovala i za ňu. Vtedy ju už i tu, i u Feješov pre jej krásu volali: Anna, Anna, krásna panna. Ale že bola chudobná, nik po ňu nechodil. Len raz ako áno, ako nie, išiel dolnou Radvaňou mladý človek, zvolenský učiteľ. Kráčal ulicou vedľa nízkych domov a nízkych oblokov. Tie obloky boli také nízke, že mohol prekročiť rám a hupnúť do izby. A tu pozrel do jedného z nich. Bol otvorený, lebo bolo leto a slniečko svietilo a hrialo až milá vec. A to, čo videl, ho tak milo prekvapilo, že ostal stáť a díval sa na ten ľúbezný zjav. Na dlážke izby kľačalo dievčatko a drhlo dlážku. Ale to dievčatko bolo krásne i pri tej nadmieru prozaickej práci. Bolo bosé, sukničky malo vykasané, rukáviky vysúkané. Na hlávke previazanú šatku, ale tá nebránila záplave zlatolesklých vlasov, aby nezahrnuli čelo i hrdlo peknej dievčiny. Hlavu mala sklonenú pri horlivej práci, len keď sa jej zdalo, že sa v izbe akosi stmieva, pozrela hore, a vtedy ten pri obloku videl, že dievčatko má aj tvár peknú bielu a ružovú. A oči, také modré, teraz naľakané! Chytro vstala, napravila si sukienky na bosé nohy a tvár sa jej pokryla červeňou. Zahanbila sa, že ju cudzí človek videl takú „pouberanú“! A keby vedela, ako sa dakedy o sto a niekoľko rokov budú dievčence obliekať, a že nielen doma, ba i na ulici a na zábavách ukazujú kolienka, pardón, nie holé, ale priezračnými pančuškami obtiahnuté, možno, skorej by sa bola uspokojila.

Ten pri obloku sa poklonil, predstavil, niečo sa opýtal, ba, tuším, pýtal si vody, lebo bol smädný — i neskoršie si na smäd potrpel — a to bol začiatok známosti, ktorá sa skončila svadbou.

Ale Breuer nežil dlho, nechal svojej Anne len syna a inšie nič. Máličko dostala po macoche a z toho, ale aj z práce rúk sa živila a vychovávala aj syna.

Breuerka vášnivo rada čítala. Tomuto sa musela naučiť u Feješov, kde sa literatúra pestovala i podporovala, kde bola bohatá knižnica. Prečítala v tom čase všetky známe diela české, sčiastky i maďarské a nemecké. Veľmi rada čítala Chalupkove veselohry, ale najväčší pôžitok mala z Mészárosovho románu Kartigan, čili Kristina, turecká panna, slečna kišasonka, ktorý z maďarskej reči preložil ev. farár Semian. Tento „prenikavý“ román bol u vtedajších žien veľmi obľúbený a niektoré si ho prečítali i niekoľko ráz. Breuerka sa niektoré časti naučila naspamäť, a to je už veľa, lebo sloh tohoto románu je taký ťažký, že čítať ho, na to treba hodnej dávky trpezlivosti. A či sme to už len my takí rozmaznaní? Obzvlášť páčila sa čitateľkám tých čias tá ukrutne krásna pieseň, ktorú si vznešená panna, slečna kišasonka spievala, keď po stroskotaní lode, alebo šífu, čiže korábu, našla sa na skale na samom prostriedku mora. Tá pieseň sa začína: „Prostřed mořských hlubokostí“ a túto pieseň vedela Breuerka, neskoršie „pani matka“, celú celučičkú naspamäť, a keď bola dobre naladená, recitovala ju vnukom i nám, čo sme do Breuerovcov chodili. Ale my, nevďačné deti, nezachovali sme si nič, iba začiatok, a to, že pieseň bola strašne dlhá, a čo hlavné, že pre slečnu kišasonku prišiel koráb a vyslobodil ju z morských hlbokostí.

Pani matka mala ešte jednu slabosť — naprávať hodiny. Ale to len kým videla. Bývala vo Zvolene a často chodila do Róthovcov. Tu mali hodiny zvláštne, starobylé, rodinnú pamiatku. Tieto hodiny boli vzácne a ako znalci hovorili, majstrovská práca. Veď i museli byť, lebo família Róthovská bola stará šľachtická rodina z Rothenfelsu a tak i veci, ktoré si zachovala zo skorších čias, mali svoju cenu. Ale to už tak býva na svete, keď príde staroba, i kolieska sa ošúchajú, nie div, že sa v stroji niečo pohubí a chyba je hotová. I Róthovské hodiny kedy-tedy preskakovali, raz bili málo, inokedy viac a niekedy vôbec nič, alebo zastali. Breuerka nemala milšie, ako ich pozorovať, naprávať a naťahovať.

Istého dňa prišla táto dobrovoľná hodinárka k Róthovcom. V prízemí mali skliepok, obchod, kde predávali tovar, farbené plátno a šatky. Hneď vedľa obchodu bola veľká, obývacia izba a v nej nad starým divánom spomenuté hodiny.

Róthovci mali pekný dom, ako vieme, v susedstve Feketovského, ale bývali len dolu na prízemí.

V ten deň bola pani Róthová v obchode. Mala plno žien z Môťovej, z Lieskovca a neviem ešte skade, ktoré sú známe, že sa za grajciar budú jednať i dve hodiny. Pritom vyvíjajú krik, že sotva slovo rozumieť, ale u Róthovcov natrafili na paniu, ktorá mala zdravé pľúca a vedela ako s takými kunčaftmi zachádzať. Bolo teda v obchode tak hlasno, že nebolo počuť, čo sa v izbe stalo.

Breuerka sedela sama v izbe, plietla a počúvala. Ale hoci bol krik, jej jemný sluch zbadal, že hodiny stoja. „Čože im je zasa?“ myslí si pani Anna a doloží: „Musím ich napraviť.“

Položila prácu na stôl, vystúpila na pohovku, načiahla sa, a začala hodiny „naprávať“. Svojimi tenkými prstíkmi siahla medzi kolieska, pohla bakinkou, mykla sem, mykla tam a ešte raz mykne a vtedy sa hodiny navážili a už letia dolu na opierky pohovky a to im ešte nebolo dosť, hybaj i na zem. Ešte dobre, že nestrhli aj ju, lebo len-len že si udržala rovnováhu. Málo chýbalo, že jej nezleteli na hlavu, ale i tak je to preveľká udalosť.

Zľakla sa, chudina, a opatrne zliezla, aby neletela dolu hlavou za hodinami.

Nikto nevidel, ani nepočul. Tie sa tam ešte nedojednali a nemôžu vidieť do izby, lebo na dverkách je zelená záclonka.

Breuerka pozbierala hodiny, ktoré mali toľko rozumu, že sa nerozsypali a zasa vyliezla s nimi na pohovku a naťahujúc svoju neveľkú postavu, zavesila ich na miesto. Ešte ich aj pohla, aby štrkotali aspoň dovtedy, kým sa ona vyprace a potichu, tichúčko zliezla dolu, oprášila diván, aby nebolo vidno prípadnú stopu jej črievičky, potom zobrala prácu, vytiahla sa dverami do brány a na ulicu.

Odvtedy minuli asi dva týždne.

Teraz sa zišli u Bánikov susedia a Breuerka so zlým svedomím čuší a čaká, kedy niekto od Róthovcov zahrmí.

Do izby medzi priadky prišiel syn domáceho pána, Ďurko Bánik, mladík štíhlej postavy, príjemnej, usmievavej tváre, otvorených, úprimných očú.

Privítal hostí, pozdravil rodičov a sadnúc si k otcovi, rozprával, kde bol a čo robil. Bol u Ferienčíkov, pri Mikulášovi, ktorý oduševnený a zapálený rodoláskou priťahuje zvolenskú mládež, ktorá s rovnakým, ale nie stálym zápalom ujala sa myšlienky spolčovania a pracovania na prospech národa. Preto si títo mladíci zaumienili usporiadať prednášky a ak bude možné i divadelné predstavenie. Ďurko bol celkom zaujatý a odhodlaný utvoriť samovzdelávajúci krúžok vo Zvolene a oznámil to aj otcovi.

— Či bol aj môj Karol medzi vami? — ozval sa Breuerkin hlas.

— Áno, aj on bol, — odpovedal Ďurko.

— Ozaj, pani sestra, čo im ja poviem, — ozvala sa z čista jasna pani suseda Róthka, obrátiac sa k Breuerke.

— Čože takého? — opýtala sa táto úbohá, zlým svedomím trápená žena. Oh, ako je zle, keď má človek zlé svedomie. I najmenšieho šuchotu sa naľaká. I v Breuerke hrklo, ako v starých hodinách, keď majú biť. Veď nečakala inšie, len to, čo zasa porobila tým hodinám.

Ale Róthka sa nedala pomýliť a hovorí:

— Čakala som, že sami prídu k nám, ba, už som im chcela ísť sama povedať, čo sa s našimi hodinami porobilo…

Breuerka zamiera strachom a myslí si: Amen, už je to tu, už je oheň na streche.

— … nech si len pomyslia aký zázrak, naše hodiny od dvoch týždňov idú ako treba a ešte ani raz nezastali.

Breuerka hodila pletenie na stôl, zasmiala sa a do očí sa jej drali slzy. Zdalo sa jej, že balvan spadol z duše.

Domáci pán napravil a utrel knôt sviec, ktoré ešte vždy boli nenahraditeľné, hoci sa už aj olejové lampy zdokonalili.

Spoločnosť sa po chvíli rozmnožila ešte o niekoľko členov, rozhovor bol živší a všeobecný.

— Ba, ozaj, aký nám bude budúci rok, 1840? — opýtala sa Breuerka Bánika.

— Či nebudeme mať zasa nejakú chorobu, alebo či nepríde na nás dajaké iné božie dopustenie? — vzdychá vždy ustaraná pani Molitóriska.

— Ktože by to mohol vopred vedieť? To všetko je u Boha, — hovorí Langička, dcéra toho Nándoryho, ktorý bol medzi sudcami nešťastnej Madleny z Bacúrova.

— Veru, to ani storočný prorok nemôže navlas povedať, — usmial sa Bánik. — Hľa, ktože by sa bol nazdal pred ôsmimi rokmi, čo v nasledujúci rok príde na nás?

— Cholera! — zvolala jedna z tých starších. — Bože nás chráň od takého hosťa!

— A pamätáte sa, kadiaľ aj teraz prišla do mesta? Ako oddávna títo strašliví hostia, i teraz prišla fortňou. A tí, čo sa jej najviac báli, najskorej jej padli za obeť. Boli to Alitisovci. V meste ešte ani nebolo počuť o cholere, len čo po dedinách vystupovala, Alitisovci sa už zatvárali a keď slúžka išla do mesta a vracala sa, nepustili ju dnu, kým ju náležite neokadili borievkami, octom a neviem ešte čím. A pri tom všetkom boli prví, čo na ňu ochoreli… a umrela pani i dcéra, jedna za druhou.

— Hovorí sa, že cholera toľkých nepoberie, ako ich poberie strach, — poznamenala Róthka.

— A ten učník od Goldhamerov, ani sa chudáčik nebál a vyniesli ho do cintorína.

— Vtedy pochovávali v Neresnici umretých na choleru. Nerobili veľké ceremónie, ale ako kto ostatný raz vydýchol, už ho niesli na cintorín a položili do búdy na máre. Tak i toho učníka, myslím, volal sa Šimka. To bolo večer a v noci bola zima, ako vo Zvolene niekedy býva i v lete. A tu sa náš milý učník začne hýbať a žiť. Zima ho prebrala, otvorí oči, lebo nebol mŕtvy, pozerá, hľadí, kde je, čo sa s ním robí. I zbadá, kde je, postaví sa na nohy a ako vládal, tak utekal do mesta. Strach a zima ho poháňali a kým prišiel do Hronskej ulice, sa aj zahrial. A tu príde k majstrovmu domu. Dom bol zamknutý, chlapec búcha a volá:

— Pán majster, pán majster!

Majster sa ohlási:

— Kto je to, čo chce?

— Ja som, pán majster, — hlási sa tenký hlas učníka.

— Aj ja som ja, — odpovedá majster, ale pri tom vtipe sa mu ježia vlasy, lebo hlas sa mu pozdáva známy. I prišlo mu na rozum, že veru učník nemal sa u neho najlepšie, že ho aj zauškoval, aj šticoval, i buchnáty mu rozdával. A teraz, keď sa blíži polnoc, sa pánu majstrovi zobudilo svedomie.

— Pán majster, pán majster, nechže otvoria, zima mi je a som slabý.

— No, to je už iste on, mŕtvy chlapec, a pán majster, hoci dobrý evanjelik, začne zažehnávať duchov.

Vtedy sa zobudí i pani majstrová a volá:

— Čože je to, čo sa robí? — Ani ona nemá najlepšie svedomie, ale zato učníka poľutovala, keď ho vyniesli, lebo jej bol pri deťoch na dobrej pomoci.

A učník pod oblokom sa trasie, plače a volá:

— Pani majstrová, prosím ponížene, nech mi otvoria…

— No to už veru nehovorí duch, ale človek a majstrová, preniknutá akýmsi neznámym citom zmilovania, ponáhľa sa otvoriť. Chlapec jej vletí do rúk, omdlie, ale pani majstrová ho kriesi, nalieva mu mlieka, zohreje a zachová životu.

Čo sa to všeličo pospomína v taký dlhý, zimný večer. Ešte nie je ani tak neskoro, ale tma tam von je veľká a sneh sa sype, takže chodiaci nevidia ani na krok pred seba.

Dobre je tým, čo sú v teplej izbe, kde veľká, zelená pec hreje celú izbu, kde sa priateľskí ľudia príjemne v rozhovore zabávajú a kde po besede čaká, hľa, za pecou uložené občerstvenie.

Ale tam von v tej metelici, ponáhľa sa ešte zakuklená ženská postava do Bánikov. Musí byť mladá, je štíhla a nesie sa pekne ako v tanci. Už prichádza pred Bánikov dom, zrazu cíti, že ju niekto chytil za ruku. Nevidela v tom snehu nič, tým väčšmi sa zľakla. Pozrie hore, vidí pred sebou postavu človeka a tvár, jój, tvár, hroznú, ako tvár netvora, alebo diabla. Tvár nadutá, oslnená, oči pod dlhými mihalnicami a pod hustým obočím hlboko vpadnuté, čierne a či aké oči, bodavé, ako dýky. Dlhá, šedivá brada visí mu až do pása a husté, tiež šedivé rozstrapatené vlasy vejú mu vo vetre. A tá strašná tvár sa škľabí, otvorené ústa rozťahuje a z úst vyčnieva, niekoľko klováňom podobných zubov. Mladá žena cíti jeho dýchanie, odporný zápach po tabaku a nečistote ju zavial, a netvor ju ťahá k sebe a škľabí sa ešte väčšmi.

Ale ona je mocná a mladá, vychytí sa mu z rúk, sotí ho nabok, že on, slabý a nemotorný, hneď sa sprplil v snehu. Mladica vbehne do Bánikovie dvora, stade do domu a do izby. Nedbá, že jej kápka zliezla z hlavy, otvorí strmo dvere — len že je už medzi ľuďmi.

— Jaj, či som sa zľakla! — zvolá zadychčaná a kladie praslicu a vretienka na najbližšiu stoličku.

Všetci prítomní sa predesili. Paniam vypadla práca z rúk, mladý Ďurko a jeho matka sa ponáhľali k príchodiacej a zobrali z nej krišpinu a šatku. Ďurko hneď aj vody priniesol, aby sa napila.

— Jaj, to bolo strašné, — vzdychla ešte raz zhlboka, napila sa vody, hoci nevyzerala, akoby išla omdlieť, a sadla si na ponúkané miesto pri stole.

— Čoho si sa zľakla, Zinka moja? — opytovala sa Bánička starostlivo.

Oslovená, ešte veľmi mladá ženička, obzrela sa k dverám, akoby čakala, že ten hrozný zjav postaví sa jej do dvier. Potom vyrozprávala, čo sa jej prihodilo práve pred oblokmi domu.

— Fekete! — zvolali niektoré panie.

— Fekety, — ohlásila sa jedna zo starších, ktoré sedeli pri peci. Takto ho pomenoval ľud, ešte i po dedinách a to na dlhé časy. Na Dobronivej ešte donedávna matky strašievali svoje nezbedné deti hrozbou: „Len nečuš, príde Fekety po teba“.

Pani Malitóriska sa ozvala:

— Čože, vari Zinka nepozná Feketyho?

— Nepozná ho, a kiež by ho viac nevidela! — hovorí domáca pani. Nie je tak dávno vo Zvolene, hľa, len na Ondreja mala svadbu a v Ľupči o tom nepočula.

— A my sa nazdáme, že o tom vie celá Zvolenská stolica, a ešte i ďalej, — ohlásila sa pani Róthová.

Zinka bola Báničkina príbuzná, vydala sa do Gráfikov.

— Čože ťa tí tvoji domáci pustili samu? — opytuje sa Bánik.

— Ani som im dobre nepovedala, že idem, — priznala sa Zinka. — Len mužovi som povedala a on mi sľúbil, že keď si skončí prácu, príde po mňa. A či som ja vedela?

— Veď tak, to si nemohla vedieť. V tomto čase ten nešťastník ani nechodí po uliciach, ale čuší v svojom brlohu.

— Ale, ktože je? — opytuje sa Zinka.

— Diabol v ľudskom tele, — súdi Molitóriska. — Násilník a vrah.

— Postrach zvolenských žien a detí, — poznamenala Breuerka.

— Ani si nežiadaj viac o ňom vedieť, — povedal Bánik vážne. — Kedysi bol veľkým pánom, teraz je vyvrheľom sveta. Človek, ktorý sa za mladi vozil na štvorke, teraz sa kníše na svojich kuľhavých nohách do hory a odtiaľ si nosí drevo na ohrev. Teraz zbiera po ulici koštiale, na ktorých sa i psi ruvali a varí si z nich polievku, vraj, výbornú, ako si sám pochvaľuje.

— I fizolne^[51] si varí, — zamiešala sa tá od peci, — navarí si ich na celý týždeň, a splesnejú mu. Chlapci behajú za ním po ulici a volajú: „Fekety, Fekety, splesneté fizolne“. Ale keď sa Fekete obráti a zahrozí palicou, alebo sa zohne po skalu, chlapci začnú škrečať a výskať a čosi-kamsi sú za rohom.

Bánik, aby predišiel rozličným poznámkam, aspoň nakoľko sa dalo, spomenul v hlavných črtách príhody nešťastníka od toho času, ako si odpykal trest a prišiel domov.

Kým bol Fekete vo väzení, zatiaľ jeho majetky stáli väčšinou ladom, hoci mal brata a sestry v Honte. Kúria, dom, boli zavreté. Matka s dcérami sa vysťahovali, nevedieť, kam odišli. Ten dom každý obchádzal ako nejaký prekliaty príbytok, ba ešte aj to sa o ňom bájilo, že v ňom straší. Preto sa nikto neopovážil bývať v ňom a tak dom pustol a černal. V izbe, kde sa stala vražda, dlho, dlho boli krvavé stopy na stene i na dverách. Veselovský nevzal z domu ani to, čo patrilo mladej panej, ba radšej ešte posielal zaťovi pomoc, aby čím dlhšie ostal tam, kam ho odviedli.

Minuli sa roky jeho zvýšeného trestu. Hriech je zhubca národov i jednotlivcov a aj na tomto človekovi vykonal hriech svoje zhubné dielo. Vypršal čas jeho zemského trestu, ale väčší ešte mu nadchádza. Prišiel ako zlomený starec, s dlhou šedivou bradou, ako františkán s dlhými, zapustenými vlasmi. Jeho odev pozostával z trestaneckého rúcha, aké nosil v kriminálnom blázinci vo Viedni. Lebo v posledných rokoch páni usúdili, že je blázon. Na väzenskom kabáte namiesto pása mal opásanú žinku a keď sa tá zodrala, teraz už opáše sa aj povrieslom. A to ten, ten istý, čo pred 31 rokmi nosil gálu uhorského zemana, zamatové šaty, tu so striebornými, tu so zlatými gombičkami. Vošiel do svojej pustej kúrie. Dlho nevychodil, len keď si musel ísť niečo kúpiť, napríklad sviečku alebo tabak. Dlho nemohol pozdvihnúť oči hore, lebo oči mu odvykli dennému svetlu. Chodil rozkročeno, ako sa naučil pri ťažkej práci na lodi. Keď sa raz osmelil a začal chodiť von, obchádzal mesto, chodil poza múry do úbočia Pustého hradu, tam sa zdržiaval, a v lete sa aj teraz zdržiava. Nasprostastý a zajakavý Koláčik pridružil sa k nemu a istý čas spolu kopali „poklady“ v sklepených chodbách Pustého hradu. Ktosi sa opýtal Koláčika: „Čo ste tam našli?“ Na to ten hlúpy človek odpovedal: „Bum, bum“, ako že našli tam rozbitý bubon a zahrdzavenú šabľu.

Keď býva v úbočiach Pustého hradu, a keď tade vidí ísť ženičky od Ostrej Lúky alebo do hory na raždie, volá ich, aby sa zastavili, že by sa rád s nimi pozhovárať. Ale ženy sa s ním nechcú zhovárať, naopak, prežehnajú sa a ponáhľajú sa ďalej. Teraz sa ho tak neboja, lebo nevládze ani chodiť, nie to ešte pobehnúť…

— Ale nebohá Šulička umrela od strachu a hrôzy, keď znezrady spod Pustého hradu vyskočil a smejúc sa, chytil ju za ruku a začal ju štekliť. Podarilo sa jej ujsť, ale domov prišla ako bez duše a na tretí deň bola nebohá, — dosviedčala jedna z priadok.

— Jaj, veď si je človek nie istý pred ním ani vo dne ani v noci… — vzdychne pani Molitórisová, ktorá mala práve najmenej príčiny žalovať sa na toho nešťastného človeka, lebo sa ešte ani raz s ním nezišla.

— Odvtedy sa udržala domnienka, že Fekete šteklením napáda bezbranné ženy… To by bola už teraz jediná zbraň, ktorá mu ostala. Čaro jeho osobnosti a jeho vzdelania sa pominulo s jeho mladosťou, hoci ešte donedávna boli ľudia, ktorí obdivovali jeho neobyčajnú vzdelanosť, ba ho aj ospravedlňovali. Spočiatku začal bývalých pánov bratov navštevovať, ako napríklad Ostrolúckovcov, ale keď raz, azda „omylom“, — Bánik sa usmial, — vopchal niekoľko strieborných lyžíc do kapsy, zakázali mu prístup. I do Lenštachov v Zolnej chodil, a do Slatiny a inde. A na Sliač tiež. Tam, keď videl, že niektorý hosť má pred sebou pivo, prišiel, vzal pohár s pivom a vypil ho do kvapky. Potom povedal gratias a šiel ďalej.

— Nemožno, aby to robil človek s dobrým rozumom, — zostarela sa Bánička.

Bánik pokrútil hlavou.

— To je otázka, ktorú ani múdri páni, jeho sudcovia nevedeli riešiť. Veď v niektorých veciach dokazoval práve prenikavý rozum a vedel, vraj, sedem rečí —

— Ba že jedenásť, — ozvala sa Róthová.

— Čože mu pomohli, keď svoje vedomosti zle užíval. Lepšie je vedieť jednu reč, reč materinskú a v tej žiť ako Pán Boh prikázal.

— Môjho muža a pána Huszágha citovali častejšie do Bystrice, aby vypovedali, v akom stave ho našli v to ráno, keď vnikli do izby, — hovorí Langička. — A málo chybelo, že ho neoslobodili, hoci usúdili, že je ľudskej spoločnosti nebezpečný. Veď ho ani palatín, ani Hontianska stolica nechceli súdiť, stolica preto, lebo sa hontianski páni hanbili za svojho „pána brata“.

— A nedávno, keď bol v meste, — hovorí Róthová, postál na ceste a spieval:

— Blázon? Hriešnik? Ani teraz sa neprizná, ani teraz sa nekajá zo svojho preťažkého hriechu, ako sa nepriznal za celý čas svojho trestu. Hľa, obraz mravne upadnutého človeka, člena zaťaženej rodiny. Tento nešťastník je smutným, ale istým dôkazom, že hriechom padajú veľké veci.

— Začiatok nápisu na bráne kaštieľa Radvanskovcov, — poznamenal jurista Ďurko a citoval celý distichon:

— Cnosťou dvíhajú sa malé veci… — doložil otec Bánik.

Fekete už potom klesal duševne i telesne. Celé bájky vznikali o jeho pobyte na Pustom hrade a v jaskyniach. V úbočí vedľa Hrona chodil človek s konskou hlavou a zasa kôň s hlavou mnícha a rehotal sa a budil ozvenu a ľakal ľudí…

Presťahoval sa a býval, najmä v zime, v záhradnom domku na Jame, kde je teraz krásna budova Tatra banky. Onedlho sa zrútil i tento chatrný domec a Fekete sa utiahol do pivnice. Tu žil biedne a umrel tiež tak. Keď ho už dlhšie nebolo vidieť v meste, úradne vnikli do pivnice a našli sedieť starca na hŕbe slamy a handár. Bol už viac dní mŕtvy. Studená mŕtva ruka držala listinu — testament. Svoje imanie poručil zvolenskej rímskokatolíckej cirkvi, ona ho ponechala v správe mesta.

Umrel 29. decembra roku 1852, sedemdesiatšesťročný.

(1927)