ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celým mestom zachvel výkrik zdesenia. Ráno po tej veľkej búrke našli ľudia, prechádzajúci cestou vedľa polozborenej bránky, vedúcej do cintorína, mŕtveho človeka. Ležal hlavou na múre rozbitou prudkým úderom. Keď ľudia mŕtveho zdvihli, poznali v ňom študenta Mikuláša Duchoňa.

Ako sa to stalo, čo sa prihodilo s týmto mladým, pekným človekom? Tieto otázky dával si každý, kto o tom počul. Tí, ktorí ho bližšie poznali, vedeli o ňom len toľko, že prišiel na matkin pohreb a mal zasa odcestovať, pokračovať v štúdiách. Ešte bližšie oboznámení aj to vedeli, že mal už i voz objednaný, ktorý by ho odviezol na Budču, ďalej Tekovom k Vacovu, aby sa preplavil do Pešti. V Peštianskej župe mal zabezpečené miesto vychovávateľa u istej veľkopanskej rodiny.

Nebolo človeka, čo by nebol poľutoval snaživého mladíka. A nikto nevedel vysvetliť jeho záhadnú smrť.

Oficieri vojenskej posádky, ktorá v ten čas bola v meste, obzreli mŕtvolu a vyslovili sa, že smrť mladého človeka zapríčinila strelná rana, ale nemožno zistiť, či ju zapríčinila cudzia ruka, či jeho vlastná. To isté konštatoval mestský fyzikus^[24] Fontani. Okrem toho prudkým nárazom na ostré kamene zboreného múru bola hlava na viacerých miestach prebitá. Tento posledný objav svedčil, že musel tu byť druhý, zločinec, ktorý mal neobyčajnú silu, keď hodil mladíka o múr. Prudký dážď, ktorý sa lial celú noc, zmyl každú stopu; vrchnosť s ustrnutím zaviedla vyšetrovanie, fyzikus povedal to, čo povedali dôstojníci — a potom spísali zápisnicu.

V celom Zvolene nebolo človeka, na ktorého by mohlo padnúť podozrenie z tejto strašnej vraždy. Mikuláš Duchoň žil utiahnuto, bol skromný a nemal nijakých iných nárokov, len učením dostať sa na výslnie života… Chodil do škôl, preto v posledné roky býval málo doma; i cez veľké prázdniny chodieval albizovať,^[25] ako v tie časy všetci chudobní študenti, aby si takto zaopatril prostriedky na ďalšie štúdium. Medzi jeho knihami našli sa albá s podpismi štedrých darcov a slovutných ľudí.

Jediná osoba by vedela niečo vyzradiť, čo by viedlo na stopu vraha a to bola Faninka, dcéra hrdého zemana Veselovského. Ale ona mlčala. Ani matke sa nezdôverila, že sa s Mikulášom zišla, lebo vedela, že by ju tým pohoršila. I pri veľkej láske rodičov k dcére a poslušnosti dcéry k rodičom, nebolo medzi nimi opravdivej dôvery a preto si Faninka umienila nezradiť nič, čo jej povedal Mikuláš.

Viac, ako to, nevedela ani sama, ale keby sa bola dozvedela o Mikulášovej smrti, mohla si domyslieť, ako sa to stalo, hoci vraha nepoznala ani ona.

Celú noc bola Františka nepokojná a blúznila.

Znepokojení rodičia usúdili, že dcérku odvezú do Bystrice a poradia sa so stoličným fyzikusom.

Veselovský mal dom, nie veľký, ale pohodlný, i v tom meste a to v Dolnej ulici, býval tam vždy, keď jeho prítomnosť bola pri stoličných radách^[26] žiadúca. O to lepší bude odchod Veselovskovcov do Bystrice, lebo Veselovský, ako sa dozvedel o skone Mikuláša Duchoňa, tušil, že by Faninka mohla o tom vedieť viac, ako udáva. Ale nechcel, aby také mladé a slabé dievča zatiahli do tejto mrzkej veci, radšej nech nevie o tom ani ona — a matka tiež nie. Svoje domnienky si podržal, len si umienil, že čo by sa vec akokoľvek vyvinula, nedovolí, aby sa jeho meno dostalo do súvisu s vraždou. Týmto odcestovaním tomu predíde.

Všetci domáci dostali prísny rozkaz, aby sa o Mikulášovej smrti nezmienili, ani o tom medzi sebou nehovorili.

Faninka netušila, keď predpoludním toho dňa zahlaholili zvony, komu vyzváňajú, jej myseľ, ešte vždy neutíšená, si opakovala slohy piesne:

Práve v tú chvíľu sadali Veselovskovci do koča. Bolo to ako útek, lebo teraz nasledoval hneď za panským kočom i voz, naložený batožinou, na ktorom sedeli Bibianka a Zunka.

Už viac ako týždeň bývali Veselovskovci v Bystrici, keď jedného rána zastal pred ich domom krásny koč. Tento povoz rovnal sa svojou skvostnou úpravou najhrdšiemu hintovu vo dvore Radvanskovcov. Postroje, liace na koňoch, bola to štvorka bujných koni, boli striebrom vybíjané. Na koči bol pripravený i zemiansky címer: Štít vo dve polovice predelený, napravo v belasom poli lev s dvoma chvostami v labách drží meč, vľavo v červenom poli tri rieky. Okrasa vľavo červeno-strieborná, vpravo belaso-strieborná. Všetko na koči i na koňoch bolo celkom nové, tým bol zvýšený i lesk a neobyčajná nádhera. Ešte i v Bystrici, ktorá videla každodenne prebehnúť panské koče, upútala štvorka dosiaľ neznámeho pána. Ako bolo na koči všetko nové, tak i kočišova a sluhova livrej boli také.

V koči sedel mladý pán, oblečený do uhorskej gály. Mal na sebe oblek z čierneho zamatu so zlatými gombíkmi, mentieka bola spojená zlatou retiazkou. Klobúk, čiže kalpak ozdobený perom, pripevneným jemne opracovanou agrafou, ozdobenou veľkým rubínom. Pri boku mal šabľu, ktorá bola umeleckým dielom.

Zjav skutočne skvelý, obraz svižného, bujarého zemana.

Pred Veselovského domom zišiel z koča a ponáhľal sa do brány. V bráne stál hajdúch Martinko a ako videl vchádzať takého vznešeného pána, vzdal mu poctu, ako sa na slušného mládenca panského domu patrí. Prichádzajúci len kývol hlavou a vedený Martinkom, ponáhľal sa hore schodmi. Ako kráčal, zvonila mu šabľa o stupne schodov a ostrohy na ligotajúcich sa čižmičkách štrngali.

Hosť si žiadal, aby ho uviedli k jeho milosti pánu Veselovskému. Martinko otvoril dvere na veľkej izbe, ktorej obloky hľadeli na ulicu. Táto izba bola i obývacia i pracovňa Veselovského. Kanceláriu mal vo Zvolene, tu v Bystrici pracoval len výnimočne. Do Zvolena chodil každý druhý, tretí deň.

Prichádzajúci sa predstavil ako Ľudovít Fekete de Nyék, zvolenský statkár.

Veselovský, ktorý už počul o návrate tohto Ľudovíta, bol prekvapený. Jeho vystúpenie bolo bezchybné, ba imponujúce. Pohyboval sa celkom nenútene, z každého pohybu zračilo sa sebavedomie zemana, a to zemana bohatého.

No, hoci Fekete bol skvelý zjav, Veselovský cítil nedôveru k osobe tohoto, z dávnejších čias známeho krajana. Bolo to však len na chvíľu, pozdejšie tôňa nedôvery zmizla. Niečo v hosťovej tvári upomínalo na chlapčenskú samopaš, biela, trošku akoby nadutá, okolo nej bujná čierna brada, starostlivo opatrovaná, také isté bajúzy, upravené podľa módy. Nad čelom kaderili sa husté, čierne vlasy. Nos pravidelný, len nozdry rozšírené a pohyblivé, oči čierne, viac vpadnuté, obyčajne zastreté viečkami, mihalnicami tiež čiernymi a dlhými. Obrvy husté, hrubé a nad nosom zrastené v silnom uzle. Keď zvraštil čelo, obrvy tvorili hustú, temer rovnú čiaru medzi čelom a ostatnou tvárou. Tento kontrast bledosti tváre s tmavými vlasmi dodával celému zjavu mladého šľachtica niečo pútavé, zaujímavé, ale zavše i odstrašujúce.

Jeho poklona i konverzácia dokazovali, že tento človek pohyboval sa vo veľkopanských kruhoch. Hneď po prvých slovách, ktorými sa uviedol, bolo znať, že je vzdelaný, ba učený. Rozprával plynne po latinsky, potom i po nemecky a maďarsky. Slovenčine, ako sa vyhováral, odvykol, a preto nehovorí ňou plynne.

Veselovský, ktorý dobre poznal famíliu Feketovcov, spytoval sa sám seba, kde sa vzal tento mladý človek svetového uhladeného zjavu a neobyčajných známostí v jednoduchej malozemianskej rodine? Dobre poznal otca Jána Feketeho, ktorý bol istý čas i senátorom mesta Zvolena. Jánova manželka bola Zvolenčianka, Mária Peťková, ktorej rodný dom v tom čase stál tesne pri múre, obtáčajúcom vnútorné mesto.

Bola tam hneď i mestská bašta a oproti Peťkovskému domu veľká záhrada, prislúchajúca tejto rodine. Veselovský poznal i pôvod tejto rodiny, prisťahovala sa z Hontu, keď sa iní zemani usádzali v ohradených mestách a zakupovali si domy i pole po vymretých írečitých obyvateľoch mesta. Veď i jeho Veselovského predkovia, prišli s povestným a bohatým komorským grófom^[27] a palatínom Thurzom, ktorého bývalý dom stojí neďaleko rímskokatolíckeho kostola.

Feketovci nadobudli časom majetky, patrili im Nerecina, Bakova Jama a okrem svojej veľkej kúrie prostred mesta mali dom i v Smrtnej ulici. Mimo toho i majetok v Bacúrove, malej dedinke neďaleko Zvolena.

V posledné časy však majetkové pomery Feketovskej rodiny neboli veľmi skvelé. Starý, čudácky Ján umrel, pani nevľúdna, vždy zachmúrená, viedla rozsiahle hospodárstvo sama s čeľaďou a s dvoma najmladšími dcérami Klárou a Teréziou. Najstarší syn, neženatý, tiež čudák ako otec, býval v Šahách.

O Ľudovítovi sa v posledné časy vedelo málo. Kým bol doma, mávali Feketovci pri toľkých deťoch aj inštruktorov^[28] a Ľudovít býval samopašný a dával príčinu mnohým žalobám. Na ulici bol pravým uličníkom, bil sa so spolužiakmi, ba i s učňami a dievčence utekali pred ním, chytajúc si svoje vrkôčiky, aby ich za ne nenaťahoval, alebo im ich neodrezal, lebo s nožíkom v ruke bežal za nimi.

Učil sa však dobre, mal výbornú pamäť, v učení a ambícii nemal seberovného. Ako študent v Štiavnici a v Prešporku mnoho trovil, dlžôb narobil, až odrazu prestal domov písať. Rodičia vedeli o ňom málo; to, čo vedeli, azda nechceli povedať iným. Bolo počuť, že sa zverboval, dostal sa k vojsku, kde svojou smelosťou a odvahou vynikol, v čom, o tom doleteli do Zvolena len kusé zvesti. S vojenskými, neskoršie s diplomatickými výpravami dostal sa i do cudziny, bol v Taliansku, na Balkáne, najmä v Turecku.

Naostatok zdržiaval sa vo Viedni ako zamestnanec istej talianskej kancelárie. O tomto poslednom Ľudovítovom pôsobení nevedel Veselovský nič istého, ale to, že sa tento mladý, schopný človek dlhšie roky zdržiaval vo Viedni, to zarážalo.

Fekete musel mať veľké dôchodky, musel si i mnoho odložiť, lebo už jeho skvelé vystúpenie, potom povesť o tých krásnych a zriedkavých veciach, ktoré so sebou doniesol, nebola pravdepodobne zveličovaná.

I oblek, ktorý mal na sebe hneď pri prvej návšteve, dokazoval, že jeho majiteľ nemá len dobrý vkus, ale i peniaze. Nádheru obleku zvyšovali i prstene, ktoré mal na bielych prstoch, veľmi vzácne, cudzozemské práce.

Veselovský usadil hosťa oproti sebe a ponúkol ho čibukom. Fekete ďakoval, že fajčí len doma, kde má turecké čibuky a pravý turecký tabak.

Čím viac hovoril Fekete svojím lichotivým, mäkkým, trošku pritlmeným hlasom, čím ďalej upieral pohľad svojich záhadných očú na domáceho pána, tým viac upadal domáci pán do čarovného kruhu mladého, temer už známeho človeka.

Medzi rečou sa Fekete opýtal, či je milosťpani, pani Veselovská a panna dcéra doma, že by im rád urobiť poklonu.

Veselovský trošku premýšľal. Faninka sa síce už zotavila, ale je akási zamĺkla. Naostatok, ukázať by sa mohla. S úmyslom, že privedie paniu i dcéru, vstal a odišiel do susednej izby.

Ľudovít Fekete sa načiahol k stolu, obzrel sa po izbe, potom so záujmom prezeral papiere, písma a knihy na stole. Urobil tak bleskurýchle, bez viditeľných rozpakov. Ale azda preto, že nenašiel nič, čo by zasluhovalo pozornosť, nechal všetko tak, ako bolo, vstal, prešiel k obloku a zasa naspäť k stoličke, na ktorej pred chvíľkou sedel. Pozrel i oblokom na ulicu, pohľad mal tvrdý, zlý, celkom zmenil jeho peknú tvár.

S Veselovským prišla len pani Veselovská. Fekete, ako pani vošla, vstal, veľmi dvorne sa uklonil a pobozkal jej ruku. Potom svojím lichotivým hlasom, vyberanými slovami, ale plynnou rečou sa prihováral o jej priazeň a o priazeň panny Františky, ktorú nemá šťastie ešte poznať, lebo on, po toľkom túlaní sa svetom, zatúžil po tichom, spokojnom domácom živote.

Veselovská bola zovňajškom mladého gavaliera veľmi prekvapená. Aby vyhovorila Faninku, povedala, že jej dcérka nedávno, keď prehrmela tá strašná búrka ponad Zvolen, bola v meste, zmokla a prechladla. Ešte ani dnes nie je celkom zdravá.

— Bolo to skutočne strašné, — poznamenal Fekete. — Ja som bol práve na ceste. Na Budči sme s batožinou zaviazli. Na prednom voze, kde boli moje najcennejšie veci, zlomila sa oska. Museli sme to tam naprávať. Kone sa plašili, už sme nevedeli, či sa máme vrátiť, či len ísť. Konečne sme došli zmoknutí asi pred polnocou domov. Preto rozumiem, hoci ľutujem, že pannu Františku búrka prekvapila tak, že utrpelo jej vzácne zdravie.

Veselovská pozorne načúvala jeho rečiam, nie ten obsah, ale spôsob, akým hovoril, ju očarúval. Sprvu sa ho temer zľakla, ale čím dlhšie sa s ním zhovárala, tým väčšmi upadala i ona do čarovného kruhu jeho osobnosti. Ale uprel na ňu svoje čierne, blýskavé oči, cítila, akoby ju uspával svojím pohľadom, a akoby ju neviditeľné ruky hladkali a nejaká čudná melódia uspávala. Usmiala sa, ako vždy, svojím dobrosrdečným úsmevom a nebránila sa onej čudnej moci, ktorá z neho vychádzala. Videla v ňom dokonalého gavaliera, ktorému sa ani jeden z mladých pánov, ktorých dosiaľ poznala v rodinách okolitých zemanov, nemôže rovnať.

Potom Fekete spomenul, že idúc nazad, zastaví sa aj u pána prvého vicišpána Radvanského. Zajtra má pred sebou cestu do Novohradu. Chce sa predstaviť i pánu hlavnému županovi Petrovi Baloghovi-očanskému, ktorý, ako počul, je na svojom panstve v Romháni.

— Áno, jeho osvietenosť je chorľavý pán a na našu starosť strojí sa zo svojho úradu poďakovať. Práve pre chorobu, — poznamenal Veselovský.

Keď sa Fekete odporúčal, zanechal po sebe najpriaznivejší dojem. Veselovská celkom uveličene povedala:

— Ale aký je to podivný človek, aké má uhladené maniere, dokonalý gavalier. Len kde sa tak edukoval, veď my, ešte vtedy mladí, pamätáme sa, aký bol nezbedný uličník.

Veselovský prešiel niekoľko ráz po izbe a po dlhšom uvažovaní poznamenal:

— I na mňa urobil dojem dokonalého aristokrata. Ale je pri ňom čosi, neviem to bližšie označiť, čo ma znepokojuje. Kde nadobudol toľko známostí a skúsenstí, kde sa naučil toľkým rečiam? Veď ten človek perfektne hovorí po latinsky, nemecky, maďarsky a ako som vyrozumel z jeho reči, i po taliansky, francúzsky a turecky. Zo všetkého vysvitá, že pochodil mnoho sveta, všeličo prežil.

Veselovská stála pri obloku, pozerala na ulicu, dívala sa, ako Fekete sadol do koča a potom svojím záhadným úsmevom pozrel hore, zdvihol kalpak a pozdravil paniu. Cítila sa trošku zahanbenou, že zbadal jej zvedavosť. Potom sa obrátila k mužovi a podotkla:

— Wunderbar, takýto človek, s týmito schopnosťami, ten to ešte, drahý manžel môj, môže ďaleko doviesť. Má pred sebou kariéru, má skvelú Zukunft.

— Hm, vederemo, čo sa z neho vykľuje. A čo je s tým dievčaťom, nevyznám sa v nej, — opýtal sa zrazu Veselovský, zastanúc pred paňou.

— Je zdravá, ale čosi ju trápi, neviem, čo to môže byť, nechce povedať, — odpovedala Veselovská.

— Nesúvisí to s tým študentom? — opytuje sa pritlmeným hlasom starostlivý otec.

— Ale kdeže by, veď ani nebolo kedy. A potom, ona je taká rozumná, poslušná dcéra, tak verständig, že by sa nikdy naším príkazom nesprotivila.

— Predsa musí niečo byť vo veci, musel byť vtedy tam, videla ho, naľakala sa, skríkla. Bez príčiny by sa nebola tak predesila. Celá vec s Duchoňom mi je záhadná — a nielen to, ale ma i nepokojí. Rád by som vedel, ako umrel, ale pre zachovanie nášho bezúhonného mena nesmiem pátrať po príčine smrti toho ináč statočného šuhaja. Viem, keby som na našu dcéru dotieral, povedala by mi, ale súčasne by som ju upozornil na jeho smutný skon. Ona by sa dozvedela, prípadne i prezradila, a tak by prišla do nemilej situácie a my s ňou. Kalkulujem, že v celom Zvolene niet človeka, ktorý by bol mal záujem, aby mladého Duchoňa odpratal. Nám teraz záleží na tom, aby sa o smutnej histórii najmenej hovorilo a najmä, aby Faninka nič nezvedela. Nebolo múdre od teba, drahá moja pani, že si pred Feketem spomínala, že dievča bolo v búrke v meste, kto zná, čo si bude myslieť o nás, že si dcéru pustíme samú do mesta.

— Ale, mein Lieber, veď vlastne ešte bol deň, sotva viac ako sedem hodín, — bránila sa pani. Pritom ale v duchu sa už častejšie obviňovala, že si práve v ten čas pustila dcérku samotnú do mesta. V jej duši sa striedali výčitky pre slabosť a nedbanlivosť s výhovorkami, že veď bol deň. Zvolen je ani nie také veľké mesto, aby nemohlo samé dievča prejsť na druhú stranu. Veď to aj iné robia a nič sa im nestane. Naše mesto bolo vždy také pokojné, tiché, bezpečné, ktože mohol vedieť, že sa náhle strhne taká pohroma?

Svoje myšlienky oznámila i pánovi a potom prešla do druhej izby, kde sedela Faninka pri svojej peknej ručnej práci. Na vyšívaní mnoho nepribudlo, čo znamená, že dievčatko nepracovalo tak radostne ako zo začiatku. Faninka zamyslene hľadela na domy naproti stojace, na nebo, ktoré sa nad mestom vo svojej velebnej kráse klenulo, ale pravdepodobne nevidela ani jedno, ani druhé. Myslela na Mikuláša, na jeho vrelé slová, ktoré svojou vrúcnosťou zobudili v jej srdci niečo nového, dosiaľ neznámeho, ako hlas, ozvenu dosiaľ driemajúcu. Nevedela, čo cíti, čo myslí. Chcela by sa niekomu zdôveriť, ale komu? Mamičku by len znepokojila a tá by jej nerozumela. V svojich myšlienkach sprevádzala Mikuláša na ceste, o ktorej jej rozprával a žiadal si, aby čoskoro dostala o ňom zvesť. Ale minú mesiace, ba minie rok a ona sotva dostane zvesť o ňom. Vzdychla si — a čo sa do roka môže stať!

Málokedy takto sedela sama a dumala. Rodičia ju vždy zamestnávali, priateľky volali, ony zasa s ňou chodili na návštevy k okolitým známym. Nemala teda mnoho času na trudné premýšľanie. Ale v srdiečku upevnila sa predstava, že kedy-tedy stretne sa s tým drahým šuhajom, že bude čakať, kým nedosiahne cieľa a potom predstúpi pred jej otca a požiada ho o Faninkinu ruku. Sladká istota jeho čistej, pritom ale i ohnivej lásky naplnila jej bytosť a dala výraz a unylý pôvab i tak spanilej devuške!

Za prvou návštevou Feketeho nasledovala o krátky čas druhá. Teraz priniesol prípis od hlavného župana Balogha, adresovaný Veselovskému. Hlavný župan odporúča v liste mladého zemana priazni Veselovského, lebo ho mocou svojho úradu vymenoval za titulárneho sudcu, či prefekta^[29] slávnej Župy zvolenskej a to na miesto toho, ktorého nedávno z úradu prepustili. Pritom podotkol, že takto konal nielen z priazne, ale i podľa odporúčajúcej listiny, ktorú dostal z dvornej kancelárie viedenskej.^[30]

Teraz sa Fekete predstavil i Faninke.

Keď ho Faninka videla, zľakla sa. Zbledla, triasla sa, akoby ju mráz prešiel. Držala sa matkinej ruky, akoby u nej hľadala ochranu. Matka to zbadala a pritiahla ju bližšie, aby jej neušla.

Sám Fekete bol prekvapený. Počul, že je Veselovského dcéra krásna a aj bohatá, ale takú nežnú, takú dojímavo krásnu si ju nevedel predstaviť. Dal tomu i výraz nielen slovami, ale i v nelíčenom obdive. Veľmi pozorne pobozkal zdráhajúcej sa Faninke ruku a povedal jej, ako vysoko si cení šťastie poznať prvú krásavicu slávnej Zvolenskej stolice a ľutoval, že nemá príležitosť predstaviť ju v kruhu vysokej aristokracie v Prešporku a v Košiciach.

Do Faninkinej zblednutej tváričky vrátila sa ružová zora a nevdojak sa usmiala hosťovým lichotivým slovám. V prvej chvíli mala dojem, akoby tohoto človeka už bola niekde videla, ale neskoršie, keď hovoril svojím mäkkým, do srdca sa vkrádajúcim hlasom, keď poznala v ňom človeka vysoko vzdelaného, skúseného, ktorý sa vyzná vo všetkom, čo sa verejného života týka, ktorý svojou neobyčajnou znalosťou spoločnosti a súčasných dejov ovláda každú náhodilú tému, zabudla na prvý nepriaznivý dojem a ako očarovaná načúvala jeho slovám. A keď uprel na ňu prenikavý pohľad svojich čudesne hlbokých očú, cítila i nevoľnosť, ale i ochabnutosť v úsudku a v myslení.

Áno, tento človek si vedel získať každého, o ktorom súdil, že je toho hoden.

U Veselovskovcov bola čarom Feketeho zjavu najskôr ovládaná pani. Bola to dobrá žena, nežná matka a ako domáca pani, požívala najlepšiu povesť, ale duchom bola slabá, nesamostatná. Preto si ju Feketeho zjav, reč i lichotenie úplne podmanili. A on to vycítil a získal si ju hneď na začiatku. Nie tak Veselovského. Hoci Veselovský obdivoval skvelé dary Feketovho ducha a zaujala ho i jeho nevšedná výrečnosť a myšlienková pohotovosť, nebol týmto všetkým príliš nadšený. V jednom rozhovore vycítil, že je Fekete nie priateľ ľudu, naopak, že je rovno nepriateľom každej demokratickej myšlienky. Samostatne mysliaci človek, ako bol Veselovský, usudzoval z toho, že v tomto bode sa s Feketem nikdy nezhodnú. Fekete hneď vybadal, že Veselovský je už naklonený názorom, ktoré budil duch francúzskej revolúcie a idey Martinovičovej a jeho spolupriateľov. Preto si v rečiach dával pozor, aby nedôveru, ktorú vzbudil vo Veselovskom, čím najskôr zaplašil. Vedel, že Veselovský je veľmi populárny a pre svoju otvorenosť a úprimnosť vo Zvolenskej stolici veľmi obľúbený a vplyvný. Záležalo mu teda na tom, aby si Veselovského priazeň udržal.

Ostatnú časť leta família Veselovskovcov už zasa strávila vo Zvolene. Tu mali svoje veľké hospodárstvo, záhrady a Veselovský svoju kanceláriu, v ktorej pracoval i mladý jurasor.^[31]

Fekete bol u Veselovskovcov temer každodenným hosťom. Privykli už na neho všetci. Časom prinášal rozličné drobnosti, zdanlivo bezcenné, ale zriedkavé a pritom značnej umeleckej hodnoty. Raz to boli šáločky na kávu z jemného porcelánu, hrebienky, tabatierky, taštičky, peňaženky a iné maličkosti. Týmito sa najväčšmi zavďačil domácej panej.

Faninka mala teraz málo voľnej chvíle. Vždy mala pri sebe niektorú priateľku zblízka i zďaleka. K Zuzke sa jej nedostalo ísť — a keď šla, mamička hneď poslala za ňou Zunku. Ba, dobrá matka šla i sama s ňou, keď dali Zuzke zasa veľkú zásobu šitia. Pani Veselovská nakúpila i v Bystrici mnoho látok, čipôk a plátna, ale najviac utŕžila kupcovi Langemu, lebo ten jej priamo z Prešporka objednával látky, aké boli práve v móde. Boli to v ten čas hodváby čierne, biele i perlovej farby, menivé, potom kvetavé i so zlatými kvetmi, atlasy, tafóny, levantíny, mórové tkaniny, potom kašmírové látky, kalander, koncent, angíny, veles, patelat, kamertuch, krásne plátna a okrem toho i zamaty, stužky, antaláše, nemecké i domáce čipky, stuhle, talianske obšívky a iné krásne veci. Z nich bol veľký výber najmä v Bystrici.

Zuzka už dávno pošila veci do susedov, čiže do Feketovcov. Teraz ju zasa vyhľadávala pani Veselovská, ktorá jej priniesla jemnušké plátno a Zuzka to vedela náležite oceniť. Hneď sa chytila do šitia, veď to má byť pre jej drahú Františku. Tak rada by ju bola videla, keby prišla sama, aby sa mohli nenútene zhovárať. Faninka sama nemohla nikdy prísť, nedovolili jej a raz sa mamička vyslovila o Zuzke nepriaznivo. Nazvala ju malou jazyčnicou, ktorá sa stará do takých vecí, ktoré sa jej netýkajú a to je ani Faninke nie na osoh. Skutočne Zuzka vedela o všetkom, čo sa vo Zvolene a v okolí robí. K starej Mamojčíčke chodili známe i príbuzné ženy z okolitých dedín i z mesta a sama Mamojčíčka nadonášala zvestí dosť i pre celú kroniku.

Mikulášova smrť Zuzku náramne predesila a dojala. Osobne ho ani nepoznala, ale ho úprimne oplakala. Len jeho pohreb videla, lebo ju matka musela vyniesť na také miesto, odkiaľ videla sprievod a opustenú rakev. Mnoho o tom premýšľala a nevedela pochopiť, ako je možné že úrady nestopovali vraha, prečo ho nenašli, prečo tak skoro „trávou zarástla“ celá tá smutná história. V svojej samote dumala o tejto záhade. Niekomu záležalo, aby mladý študent zahynul. Ale kto to mohol byť? Bol azda z tých oficierov, čo tu bývajú, ale pre akú príčinu? Tunajší nebol, to je isté. A odkiaľ prišiel, čo tu hľadal, kde sa podel?

V tú noc, keď sa tá strašná búrka prehnala, bola Zuzka znepokojená ohľadom Faninky, hnevala sa na matku, že mladú, drahú dušu nešla odprevadiť a potom nemohla zaspať. Matka od slivovice spala ako zarezaná, ba i chrápala. Zuzka sa na svojej postieľke nepokojne prehadzovala a počúvala, či z diaľky od námestia nepočuje aspoň hlásnika trúbiť. Ale nebolo počuť inšie ako dunenie hromov, hneď silnejšie, hneď slabšie. Chvíľami sa zdalo, že sa búrka utíši, ale elektriny už bolo toľko v ťažkých mrakoch, že sa blesky neprestajne križovali a rachotenie hromu otriasalo domami a budilo ozveny v úzkych vysokých múroch starých domov. Neskoro v noci, možno už išlo na jedenástu hodinu, počula, že do susedov, do Feketovcov popod bránu hrmotili vozy, naložené debnami a kuframi a počula i veliteľský hlas, jej dosiaľ neznámy, istotne to bol sám Fekete ako rozkazoval, kde čo majú zložiť, kde odniesť. Pritom počula, ako častejšie zahrešil, až zemi bolo ťažko a Zuzka sa prežehnala, lebo sa jej zdalo, že tento človek sa rúha Pánu Bohu.

Ráno to rozprávala matke a ona sa šla presvedčiť k starej Mariši, čo doviezli a prečo prišli vozy tak neskoro. A Mariša, jediná dôverníčka panej, rozprávala, že medzi Budčou a mestom zlomila sa na voze oska a kým sa našiel iný voz, na ktorý prekladali veci, prišla búrka a preto vozy tak neskoro poprichodili. Pán vraj prišiel celý premoknutý, nahnevaný a z kepeňa mu potôčkom voda tiekla.

Odkedy bol Fekete doma, verejnosť sa zaoberala všetkým, čo konal a podnikal. Vždy niečím prekvapil tiché, na pokoj navyknuté meštianstvo. Nebolo dňa, aby nebol odišiel z domu. Ráno si dal obyčajne osedlať čierneho koňa, menom Ali, vyšvihol sa do sedla a pekný koník vyletel zo dvora ako povestný tátoš a cválal alebo smerom k zámku, odtiaľ Neresnicou na Dobronivú a do Pliešoviec, alebo sa vybral na východ k Slatine a na Vígľašský zámok. Zavše zasa odišiel na koči a nevrátil sa len na druhý, tretí deň. A vtedy bolo počuť o hlučných zábavách v niektorom zemianskom dvorci, o lumpačkách, kde sa pri cigánskej hudbe, kartách a pri víne zabávali páni až do bieleho rána.

Chodieval často i do Lučenca, kde častejšie býval Štefan Gyürky, s ktorým sa Fekete veľmi skoro spriatelil. Gyürky bol zaťom hlavného župana a mal na svojho tesťa veľký vplyv. Druhá dcéra, Karolína, bola vydatá za Štefana Ghéczyho, ktorého família mala dlhú pravotu s famíliou Radvanskovcov. Preto boli Radvanskovci v napätom pomere so všetkými týmito rodinami.

Keď hlavný župan, Peter Balogh, vymenoval Feketeho za titulárneho sudcu Zvolenskej stolice, odôvodnil to dodatočne tým, že toto vymenovanie je platné až po reštauráciu, ktorá má byť v marci roku 1808. Vtedy Feketeho zvolia za riadneho notára, alebo sudcu.^[32]

Na to poznamenala Veselovská s istým uspokojením:

— Tak, už sa začína jeho kariéra, aj, ja viem, že on to môže ešte ďaleko doviesť!

Tejto dobrej, ale ako uvidíme krátkozrakej panej, imponovalo všetko, čo Fekete podujímal. Priazeň okolitých rodín, priateľstvo vyšších, ako napríklad Baloghova a vyvinutá nádhera vo vystupovaní jej akosi lichotila — oslnila ju. Teraz už mal prístup do všetkých zemianskych rodín, priatelil sa i s Ostrolúckovcami, hlavne ale s očovským Holecom a s radvanským Bielikom. Oni mu boli slepo oddaní. V samom Zvolene spriatelil sa, najčastejšie pri víne a pri kartách, s vojenskými oficiermi; boli to kyrasíri. S nimi podnikal Fekete koňmo i vychádzky do okolia a u týchto ľudí vzbudil obdiv svojimi bravúrnymi kúskami na koni, v narábaní so zbraňou, či sečnou alebo strelnou.

I medzi mešťanmi, hlavne ale medzi tými, ktorí alebo boli sami armalisti, alebo aspoň s rodinami zemianskymi v príbuznosti a mohli mať i nejaký vplyv, našiel priateľov, s niekoľkými si aj potykal. Vedel si získať každého, koho chcel, ale vedel ukázať i svoje opovrženie naproti tým, ktorých neuznal za hodných svojej priazne a kde si nesľuboval nijaký zisk.

To všetko bolo Veselovskej po vôli a len zvýšilo jej nadšenie, ale, že začal chodiť i do Streženickovcov, ktorí bývali v susedstve, to ju znepokojovalo. Skôr vycítila, ako by sa bola dopočula, že pani Streženická hľadí na mladého človeka ako na dobrú partiu. Lebo aj u Streženickovcov mali dcéru, málo staršiu od Faninky. A Streženický bol tiež zámožný pán. Istý čas sa naozaj i v samom meste pretriasalo, či si Fekete nevezme peknú, veselú Aninku Streženickú.

Takto začala už i Veselovská pozerať na Feketeho ako na „veľmi dobrú partiu“.

Veď Faninka je už súca na vydaj, mudrovala v duchu, čo je i zdanlivo ešte nedospelá, a akokoľvek sa vec vezme, ona sa raz vydať musí. Ako by rodičom, a najmä matke, bolo smutno, keby sa mala vydať ďaleko! Tu by ostala doma… a časom, tak dumala starostlivá matka, mohla by Faninka bývať v tomto milom, otcovskom dome…

Nateraz dobrá pani o tom nehovorila, len ak zavše v narážkach. Nechcela predbehnúť udalosti, ani Faninku ešte väčšmi naplašiť, ako je dosiaľ, veď je taká plachá oproti mladým pánom, najmä oproti Feketemu, že je to až urážlivé a do očí bijúce.

Františka sa úplne zotavila. Bola zasa pekná a zdravá, ba zdalo sa, akoby v poslednom čase bola narástla a hodne sa vyvinula.

Teraz bývala málokedy sama. Mamička volala častejšie do domu dievčence, vekom i rodom jej rovné, alebo Faninku viedla do spoločnosti známych rodín, kde boli dievčence. I do Streženickovcov…

Ale zato Faninka neprestala myslieť na Mikuláša. Táto jej tajnosť nadobúdala u nej čosi posvätné. Jej milý druh mladosti stal sa teraz predmetom akéhosi rojčivého kultu. Pritom s tichou blaženosťou sväto-sväte verila, že on ani písať nebude, len sa naraz zjaví, príde, hej, príde.

Nevedela, netušila, že Mikuláš viac prísť nemôže. Domácim sa podarilo zatajiť jej to a v spoločnosti, kde chodila, Mikuláš bol tak málo známy, že sa na jeho tragickú smrť skoro zabudlo.

Spytovať sa nechcela, aby sa neprezradila, ba myslela si, že by tým svoju čistú, vzdušnú náklonnosť len znesvätila. Odchod Mikulášov bol pre spoločnosť, kde sa Františka pohybovala, len udalosťou, ktorá hladinu každodenného života nadlho nezvíri, lebo Mikuláš Duchoň bol len meštianskym synom, nuž ho nepočítali medzi mladých pánov, z ktorých sa vyberajú ženísi pre dcérky zemianskych rodín.

Čoskoro sa Veselovská mohla uspokojiť, Fekete už zjavne začal Františke dvoriť. Tento rutinovaný sveták vedel, ako najskôr prísť k cieľu, vynaložil všetku pozornosť, ba svoju výrečnosť, aby si mamičku naklonil. Veselovská podľahla čaru jeho osobnosti. Stalo sa to nielen prvý raz, ale žiaľbohu, i viac ráz, že si ju jeho lichotivé slová, jeho krasorečníctvo podmanili.

Sprvu Faninke ani nevenoval toľko času a pozornosti — a dievčatko bolo tomu rado. Ale pritom všetkom bola znepokojená, keď prichádzal čím ďalej, tým častejšie. Dlho sa správal k nej ako k malému dievčatku, ktorému sa prepáči i nejaký rozmar alebo i zjavný odpor. Ona sama si namyslela, že jeho rastúca pozornosť je akousi priazňou ujca alebo domáceho priateľa. Len keď sa stával jeho pohľad ohnivejší, jeho pozornosť výrečnejšia, pocítila odpor i strach. Tento posledný cit sa jej zmocňoval najmä vtedy, keď sa zbadala, že ho počúva, že ju čosi k nemu vábi a púta. Vedel on nájsť cestu i k srdiečku toho čistého dievčatka, vidno, mal už svoje skúsenosti. I s malými, neskoršie cennými darmi usiloval sa zavďačiť, priniesol nejaké drobnôstky, sprvu len ako na ukážku, ale pravidelne ich tam nechal, kde im na stolíku, alebo na kasni našiel miesto. Boli medzi nimi i drobné turecké, zlatom vyšívané papučky, „nanule“ zvané, aké nosili mladušké odalisky v háremoch bohatých pašov.

Jeho návštevy sa častejšie predlžovali. Priniesol si husle, ktoré si zadovážil kdesi v Taliansku. A hral s veľkou zručnosťou a náruživosťou skladby talianskych hudobníkov, i piesne nemecké a iné. A jeho husle, podobne ako jeho oči, očarúvali poslucháčov i nežné poslucháčky. Tóny, ktoré vyludzoval svojím sláčikom, vkrádali sa do srdca, najmä takého nestreženého, a pôsobili v ňom poplach a nepokoj.

To pocítila nielen Františka, ale i nejedna z jej priateliek, keď boli na takej zábave. Boli také očarené, že by ich tento panský cigán-muzikant, bol mohol zaviesť kam chcel.

V otcovskom dome ukázal sa Fekete hneď ako pán, ktorý rozkazuje a netrpí protirečenie. Matka bola, pravdaže, na syna hrdá a preto mu vo všetkom povolila. Povahou bola nezdieľna, nedôverčivá a šomravá. Často sa ponosovala na bolenie hlavy a na iné neduhy. Sama na návštevy nechodila, preto ani neprijímala hostí. Celé poschodie domu so starým, solídnym náradím, stálo neobývané.

Teraz ju znepokojila zvesť, že jej syn chodí do Veselovskovcov. Uvedomila si, že musí prísť čas, keď sa Ľudovít ožení a ona, mať, musí svoj dom otvoriť mladej panej, a uspokojiť sa s podriadeným postavením v dome, v ktorom dosiaľ sama panovala.

Jedného dňa prekvapil ju syn žiadosťou, ktorá sa rovnala rozkazu, aby sa zobrala aj s dcérami, že pôjdu do Veselovskovcov na návštevu.

Protirečiť sa neopovážila a tak sa podrobila. V dome nastal poplach. Obidve dcéry, Klára a Terka, chodili, behali hore-dolu, schodami a izbami, otvárali kasne a truhly, zhľadávali hodvábne šaty, šály, čepce a rukavice. Ale šaty starodávneho strihu odpočinkom v kasniach utrpeli na zovňajšej úprave, hlavne ale nerástli, kdežto ich majiteľka pribrala rokmi na objeme, najmä do šírky.

Na nové šaty nebolo možno myslieť, už i pre krátkosť času, preto sa šaty museli prispôsobiť objemu starej urodzenej panej^[33] a nakoniec to predsa len šlo. I panny Feketovské sa pristrojili do svojich najkrajších šiat, ktoré im síce dodali niečo sviežosti, ale krásu, ktorú im príroda odoprela, nahradiť nemohli. Klára bola ešte dosť driečna, ale mala nepekný, vyzývavý výraz. Ani povesť nemala najlepšiu. Terka bola špatná, mala odudlavenú tvár s výrazom tuposti.

V ostatnej chvíli, keď už mali sadať do koča, vyniesol Fekete tri šály, ktoré boli vtedy veľmi obľúbené, ale také drahé a vzácne, že ich nosili len vo veľkopanských rodinách a pri panovníckych dvoroch. Najkrajší zavesil Ľudovít na plecia matke, ľahšie, menej cenné, hodil do náručia sestrám. Sám bol oblečený v gále.

Takto vystrojená matka a dcéry posadali do parádneho koča a Fekete si sadol k nim.

Do Veselovskovcov, ako už vieme, nebola ďaleká cesta, ale koč musel ísť dolu až k ústiu Môťovskej ulice a potom hradskou zasa hore.

Veselovskovci boli prekvapení zriedkavou návštevou starej panej. Dávno sa neschádzali. Nebolo sympatií, ani priateľstva medzi týmito rodinami. Len ak zavše starší členovia oboch rodín pestovali spoločenské styky. A ako starý Fekete umrel, prestal sa i Veselovský zaujímať o túto rodinu.

Návšteva, taká okázalá, urobila u Veselovskovcov očakávaný dojem. Týmto sa potvrdilo tušenie rodičov, že Fekete má vážne úmysly. Už ani Veselovský neodporoval myšlienke vydaju svojej jedináčky za človeka, ktorému donedávno ešte málo dôveroval.

Fekete síce vedel krásne rozprávať, úchvatne líčiť krajiny a deje, ktoré zažil, ale to všetko nemohlo zaručiť charakter a zaplašiť otcovu nedôveru.

Ale zasa mnoho bolo, čo hovorilo za tento sobáš. Najprv to, že im Faninka bude tu, takrečeno u susedov alebo i doma. Nestratia ju, len prejde z jednej strany mesta na druhú… A Veselovská sa už do toho celkom vžila.

Iba Faninka sa zdráhala.

— Pomysli si, dcérka naša, — hovorila pani Veselovská, ostaneš pri nás. Budeš veľkou paňou, bohatou a krásnou… všade, ako dosiaľ, ale ešte viac, budú ťa vítať i v najprednejších domoch. Ľudovít, ako vidíš, má skvelú budúcnosť, možno, pri reštaurácii stane sa nielen prefektom alebo slúžnym, ale azda aj vicišpánom…

Veselovský, ktorý to počul, sa zamiešal a povedal:

— A to už nie, maminka. Asekuro, oboch vicišpánov máme súcich a tí sú pevní v sedle. Ľudovít nech sa uskromní so slúžnovským úradom so sídlom v našom meste alebo v Slatine; na začiatok je to pre neho dosť. Neskoršie, vederemo.

Faninka smutne počúvala a potom povedala ticho, akoby sa bála, že ju niekto počuje:

— Ale, mamička, ja — ja sa ho — bojím.

— Pletky, dieťa moje, čoho sa máš báť? Veď máš príležitosť vidieť ho každý deň, aký je milý a nežný i k tebe, ktorá od neho bočíš. Iný by sa obrátil a nechal takú divošku, alebo by išiel inde, hľa, i do susedov.

Faninka sa usmiala:

— Tomu by sa nikto tak netešil ako ja, — povedala.

Ale Fekete sa Faninkinho zdráhania nezľakol.

Jedného dňa prišiel zasa v sviatočnom odeve a slávnostne Faninku vypýtal.

Prišli s ním i jeho osobní priatelia, očovský Karol Holec a lučenský Štefan Gyürky. Hoci sa dievča nijako nemohlo rozhodnúť, pokladali títo urodzení páni vec za vybavenú. Ostáva len, aby si Fekete snúbenicu získal a dosiahol jej súhlas.

Faninka žila ako ťažkým snom sputnaná. Bojovala sama so sebou. V srdci ešte vždy sídlila tá krásna prvá láska, ale ako slabý, neživený plamienok, len živorila, kto zná, kedy príde Mikuláš, či ju otec dá, či privolí na to?

A bála sa zjaviť túto už-už slabnúcu lásku. Milý, za ktorým by šla kraj sveta, je ďaleko, ktovie, či ešte myslí na ňu — — a tu, pri nej druhý, šeptajúci jej ohnivé slová lásky, hľadí na ňu tým divným, predivným čarom hlbokých očú.

Bola s ním samotná, iste to maminka naschvál tak nastrojila, aby boli sami — a on, ktorého sa bála, bol blízko pri nej.

Fekete držal jej útlu ruku vo svojej mäkkej, vlhkej dlani. Časom ju podniesol k ústam a ľúbal prštek za prštekom, všetky, i dlaň. A naklonil sa k slabému dievčatku, šeptal jej slová, ktoré nikdy nepočula a ktoré padali do jej nevinnej duše ako kvapky jedu, osladené náruživou láskou. A vyznával jej, že ju ľúbi, jedinú, že tak, ako ju, dosiaľ ešte nikoho nemiloval. Ľúbi ju od prvej chvíle, keď ju uvidel vtedy… vtedy…

— V Bystrici? — opýtala sa naivne Františka, keď nedopovedal, kedy ju videl po prvý raz.

— Áno, v Bystrici, — odpovedal s úsmevom, ktorý bol taký záhadný, ako celá jeho osobnosť.

Čím ďalej jej hovoril, tým väčšmi sa poddávala. Konečne si ju pritiahol k sebe, aby ju, ako svoju mladuchu, pobozkal. A vtedy ona, akousi strašnou hrôzou preniknutá, vytrhla sa mu z rúk, ktoré vystrela proti nemu… ako na obranu. Čo to bolo? Pozrela na neho s otázkou v očiach, s bledou tvárou.

To bol jej posledný odpor.

Akoby ani nebol zbadal, Fekete ju teraz už skutočne pritiahol k sebe, bozkával kde mohol.

A keď prišla Veselovská, predstavili sa ako skutočne šťastní verenci.

Sám Veselovský sa už tiež uspokojil a hneď aj slávili zasnúbenie a rokovali o svadbe.

Spi už, ty milý, peknoduchý mládenec slovenský v tichom zvolenskom cintoríne. Už nemáš čo hľadať, čomu sa tešiť, po čom túžiť: tvoja jediná, prvá, krásna láska je pre teba i posledná, odpočívaj teda v pokoji!

S nemalým sebazaprením oddala sa stará Feketyčka úprave a oprave domu, aby mladá pani a veliteľka mohla vojsť do obnoveného. Matka si vymienila väčšiu izbu napravo od brány. Táto izba mala, ako predtým podobné izby, i alkovňu, menšiu izbu, kde sa spávalo. Odtiaľ sa vychodilo do malej predsiene a potom do kuchyne i na dvor.

Priestranný dvor, ako i dobre zachované hospodárske miestnosti ukazovali, že Feketovci mali hodný majetok, a že niekedy boli tieto budovy plné statku a zbožia.

Na uholnom kameni murovanej stodoly je ešte do skaly vykresaný nápis v rámci: D. JOANNE FEKETE D, REX ITE ILLI. Feketovci museli byť veľmi sebavedomí ľudia.

Zľava od brány bola užšia, ale dlhá izba a v tej ostal bývať sám Fekete a bývala tam, sprvu dočasne, potom stále, i budúca pani. Tu mal Fekete svoje bohaté zbierky zbraní, povešané po stenách, i kasne krásnej práce, naplnené rozličnými cudzokrajovými — drahými vecami. Po kasniach a konzoloch i hodiny, potom turecké maličkosti, kávové náčinie, čibuky a iné zriedkavosti. V jednom kúte bola veľká, zelená kachľová pec, pri nej kozub ešte zo starých čias. Tento kútik bol taký útulný, keď večer blčal v kozube oheň a zelená pec šírila príjemné teplo po peknej klenutej izbe.

Izby na poschodí boli priestranné, ale studené a neobývané. Len v lete, alebo pri návštevách zriedkavých hostí, ich otvárali a vetrali. Hostia do Feketovcov nechodili a tak prvé poschodie ostalo zväčša neobývané. Stará pani nemilovala spoločnosť, jej najmilšou zábavou bolo počúvať zvesti, ktoré stará Mariša z mesta alebo z čeľadníka donášala.

Fekete chcel mať svadbu začiatkom októbra. U Veselovskovcov však narazil na odpor. Sama Faninka sa zdesila, že by sa mala tak skoro stať Feketeho ženou. Chcelo sa jej ísť k Zuzke a zdôveriť sa jej, ale dlho nemohla. Raz predsa vystihla chvíľu, keď mamička odišla do Bystrice a slúžky mali veľké pranie.

Zuzka sedela smutná a bledá pri svojej práci. Oči sa jej takrečeno v slzách kúpali, keď videla Františku vchádzať do izby. Zalomila rukami a zvolala:

— Tak je to predsa pravda, moja drahá, milá kišasonka, že sa oni vydajú za toho, — za tohto, — pána — tu za pána Feketyho.

Faninka smutne kývla hlavou a ticho povedala:

— Pravda je, Zuzka.

— Oj, joj, oj, joj, — zabedovala Zuzka a skryla si tvár do dlaní.

— Jej, len sa nerob takou, — okríkla ju mať. — Čo radšej nečušíš, ako máš také veci tárať? Radšej sa poteš, že kišasonka budú bývať u susedov. Najlepšie, nestar sa do toho.

— Veď tak, veď tak, — zaplakala Zuzka. — A keby som túto drahú paničku nemala rada, tak by som povedala, dobre tak, ale že ich zo srdca milujem, tak mi je ľúto, že musím plakať.

— Eh, čože ich máš vopred oplakávať, páni sú páni, a medzi sebou sú inakší, ako proti nám sprostým, biednym poddaným, — šomrala stará.

— Veď tak, veď tak, páni sa medzi sebou neškrtia, len to ma ešte uspokojuje, — dotušila Zuzka s istou trpkosťou a utrela si oči. — Oni škrtia, dusia len takých bedárov, ako sme my, čo nesmieme ani slova povedať.

— Preboha, Zuzka, kto škrtí, kto dusí, veď povedz! — zvolala Františka.

— Či ho čušíš, ty potvora! — kričí rozhnevaná mať. Či chceš, aby som prišla do temnice pre tvoj jazyk? Čo ťa to ohára?

— Veď mi len povedzte, čo sa zasa stalo? Prečo to nemám vedieť? Či zasa niečo, ako vtedy na Vígľašskom zámku?

— Nuž tak, tak, — zahovorila stará, premáhajúc hnev a strach zároveň. — Nech to neberú tak vážne, to len ona, — mrkla na Zuzku hrozive, — tak preháňa. Darmo je, to sa stáva a len to, čo je každému súdené, — chlácholila Faninku a zagánila na Zuzku, ktorú ináče nežne milovala.

Zuzka sa premohla a povedala vrúcne:

— Keby som im, drahá moja Faninka, mohla vykúpiť šťastie a požehnanie pre budúcnosť od milého Pána Boha, vďačne by som oferovala tento svoj biedny život. Veď inšieho ani nemám. — Pri tých slovách jej povážlivo trhalo okolo úst: len, len sa rozplakať a slzy sa kotúľali dolu bledými líčkami na plátno, ktoré držala v ruke.

Faninka tiež premáhala plač — a vzdychla:

— Ach, Zuzka moja, ty si práve taká potrebná na svete ako ja. Teba Pán Boh stvoril sám. On zná na čo a vymeral ti cestu života, ako vymeral mne a my sa nemôžeme protiviť, musíme ísť, kde nás vedie jeho ruka.

— To vravím i ja, — ohlásila sa chytro Mamojčíčka. — Čo nám je súdené, bude nám i dané.

Zuzka, aby mater zmierila a zahladila dojem, ktorý vyvolala u Faninky výbuchom svojho žiaľu, pokračovala:

— Lenže to nášmu ľudskému, krátkozrakému rozumu ťažko padne pochopiť. My by sme radšej išli cestou, ktorá sa nám vidí lepšia, ale ruka božia nás všade nájde. I naša domová pani by rada žiť, je mladá, pekná, má dobrého pána, ktorý ju úprimne miluje a predsa nemôže zastaviť život, ktorý sa tak chytro blíži ku koncu, neviem, či dožije nového roku.

Zuzka pozrela na Faninku, ktorá s účasťou počúvala jej slová. Vedela, že pani Langička^[34] je ťažko chorá, preto jej Zuzka nič nového nepovedala. Zuzka vzdychla zhlboka, schytila Faninkinu rúčku a vrúcne ju hladkajúc i bozkávajúc, povedala:

— Pán Boh ich ochraňuj a všetci svätí od všetkého zlého a daj im zdravia, šťastia a hojného požehnania. — To všetko vyslovila tak, akoby odriekala naučenú lekciu.

Faninka zasa len znepokojená odišla. Už na pol ceste stretla sa so Zunkou, ktorá išla po Faninku, lebo už prišli hostia…

Cestou sa Faninka spýtala:

— Povedz mi, Zunka, čo sa zasa stalo?

Zunka udiveno pozrela na opytujúcu sa.

— Čo sa stalo, kde, ja neviem.

— Ty len nechceš povedať, zasa také niečo ako vtedy na Vígľaši — ktosi niekoho škrtil, uškrtil.

— Azda zastrelil? — povedala Zunka a pozrela na múrik pri starom cintoríne, ale hneď sa spamätala.

— Namojveru, neviem o tom.

Ale už boli blízko domu a z obloka veľkej izby Faninku vyzerali Feketeho sestry a on sám. Feketovci prišli zasa na koči. Kto videl tučnú paniu sedieť na koči, usmial sa, lebo sedela tam ako kvočka na hniezde. Ľudia sa pozastavovali, že diaľka medzi oboma domami nie je taká veľká, ale starú paniu bolia nohy a má ich stále napuchnuté.

Zunka povedala pravdu, keď sa božila, že nevie nič o škrtení. Onedlho ale zvedela i ona a všetci v čeľadníku. A o tom sa báli dievčatá i pred paňou hovoriť.

Niekde za Vígľašom, ba ešte za pustatinou Pstrušov na malej lúčke pod horou hrabala mladá žena pozdnú otavu. Aspoň ju tam videli ľudia, ktorí prechádzali cestou. Krajom lúčky mala kolísku, aké sú v tom kraji v každom dome, na ktorej v previazanej plachte ležalo nemluvniatko. Pri kolíske sedel chlapček a kolísal. Tak ich videli ešte pred hodinou.

Neskorší chodci i furmani, vracajúci sa s mládzou, už s ustrnutím zbadali, ako sa lúčka zmenila. Na jej kraji sedel chlapček, plakal, ba už plakať ani nevládal. V tráve sa malé nemluvňa tiež zachodilo od plaču. Ďalej, pod hôrkou, ležala mladá žena mŕtva. Oči mala široko roztvorené, výraz zdesenia a hrôzy sa zračil z nich a z celej už stuhnutej tvári. Malý chlapec plakal, ale ako videl ľudí, hneď sa utíšil a vždy ešte fikajúc, rozprával:

— Mamka hrabali a kládli seno na petrenec, potom plakal Ďurík a mamka prišli a vzali ho do ruky a dali mu papať a pekne sa s nami zhovárali. A potom prišiel pán na koni a koňa uviazal a skočil k nám, potom chytili mamku, Ďuríka odhodili a mamka kričali; ale pán ich začali štekliť a smiali sa, mamka sa smiala, ale aj kričali a prosili, aby ich nechal… a ja som sa bál a kričal som a skryl som sa do potôčka. Keď pán odišiel, tak som volal mamku, ale oni ma nepočuli. Ležali, ani sa nepohli, ani vtedy, keď som ich trhal za ruky a volal — ani sa viac neprebudili.

Ľudia, čo pracovali ďalej v poli, tiež videli jazdca na čiernom koni, ako uháňal, akoby ani človekom nebol, ale ten zlý z pekla. Niektoré ženičky, čo ho videli, prežehnávali sa, aby zahnali zlých duchov, ktorí ešte i teraz v ľudskej podobe chodia medzi úbohý ľud a roznášajú nešťastie a smrť.

Toto bolo to, čo Zuzka chcela povedať Faninke, lebo si v svojej prostote myslela, že to povedať musí, ale mať jej v tom bránila. Zuzka mala svoje myšlienky, mala kedy nad nimi hútať, lebo jej mechanická práca v tom neprekážala. A pritom si zrovnávala a uprávala všetko, čo počula. V tomto poslednom desnom prípade vedela, vedeli i druhí, kto bol jazdec, ktorého „kôň bol taký čierny, ako jeho pán“. A tento človek má dostať toto krásne dievča, ten nežný kvietok? Len to ešte aspoň čiastočne uspokojilo Zuzku, že sa páni medzi sebou nedusia, neškrtia. A tu prišla zasa i na tú dávno snovanú myšlienku, ako vlastne umrel Mikuláš? Kde sa tam vzala tá smrtonosná guľka, čia ruka, čia pištoľ ju vystrelila? Kto bol ten človek? A kde sa tam vzal? Veď ona dobre počula, ako do Feketovcov prišli vozy, ako pán klial kočišov, aké bohorúhavé reči hovoril, až sa triasla hrôzou a v modlitbe obrátila sa k Pánu Bohu, aby odvrátil všetko zlé od tohto domu, lebo sa bála, že boží blesk udrie do neho a spáli všetko spolu, ako to býva, zničí i nevinných, tých, ktorí bývajú tu napredku, tí dobrí, bohabojní páni Langovie. A ťažké podozrenie skrslo v Zuzkinej duši: Fekete — vrah.

Stará Mamojčíčka, chudobná na zemské veci, ale tým bohatšia na životné skúsenosti, napomínala svojho mrzáčika, aby preboha nič nepovedala, čo by mohlo pre nich byť nebezpečné. Páni sú páni, oni sa nedajú a čo nás do nich?

Svadba u Veselovskovcov mala byť až v októbri, ale ešte koncom septembra prišiel Fekete, priniesol hotovú dišpenzáciu a žiadal, aby sa svadba oslávila v najkratšom čase. Všetci protestovali, ale on vedel vykonať svoj úmysel a namiesto veľkej, okázalej svadby, bola len menšia, pri menej hosťoch, ale pri panskej hostine. Faninka mala šaty už hotové, inšie, ako tvrdil mladý zať, nájde sa i potom.

A tak bola Františka Veselovská oddaná v rímskokatolíckom chráme vo Zvolene slávnostne, ako sa patrí na dcéru takého váženého pána, ako bol Veselovský. Ľudu sa natislo do chrámu mnoho, väčšinou prišli zvedavci, ale boli i takí, ktorí mladej, krásnej neveste z úprimného srdca želali, aby bola šťastná. Medzi tými bola aj Zuzka. Ona musela, musela vidieť svoju drahú Fanušku a to zblízka, keď pôjde od sobáša. Mať ju musela odniesť, hoci Zuzka bola na jej slabé ruky ťažká.

Zuzke tiekli slzy po tvári, keď videla drahú Faninku a — jej muža. Dosiaľ ho takto do tvári nevidela, keď náhodou na ňu pozrel, i ona sa striasla. Bol krásny, aspoň tak si šepkali ženy, teraz mal tmavofialové šaty z hodvábneho zamatu, so zlatými gombičkami a utešenými šperkami. Mentieku s retiazkou, na ktorej sa v slnečnom svetle trblietali drahé kamienky. Keď kráčal kostolom, v ľavej ruke si niesol kalpak s perom a veľkou, hviezde podobnou ozdobou. Vedľa neho kráčala Faninka, bledá ani ľalia, teraz už nerozlučne spojená s mužom, ktorý bol jej srdcu dosť ďaleký, ďaleký. Kráčala, akoby vo sne, ako námesačnica. Mala na sebe nebové šaty, podľa vtedajšej módy bývali svadobné šaty bledých farieb; drahocenné perly ovinuté okolo hrdla, dar mladého zaťa, ktorý si žiadal, aby ich mala pri sobáši. Na hlave mala venček, závoje v takom rozmere, ako dnes, vtedy vo zvyku neboli, len na šatách bolo mnoho drahej čipky. Zuzka to všetko uspela vidieť, ale ona chcela vidieť toho, kto si odvedie túto čistú bytosť do svojho domu. Jej oči hľadali jeho tvár, chceli z nej vyčítať, čo je, aký je v duši. Či nie je jeho duša taká čierna, ako jeho vlasy alebo čierna brada? On tiež pozrel v tú stranu a ako sa jeho oči stretli so Zuzkinými, stiahol obočie, tvár sa mu zachmúrila. Pod jeho pohľadom sa obyčajne sklopilo každé oko. Zuzkine oči vydržali jeho nevraživý pohľad. Zatisol zuby, obrátil sa k svojej mladej žene a s najnežnejšou láskou prehovoril k nej niekoľko slov.

I Zuzkina mať zbadala, že sa pán veľkomožný zaškaredil a ako mohla, tak chytro sa stratila v zástupe.

Po svadobnej hostine vstúpili novomanželia do koča a krásne kone, už netrpezlivé, vybehli bránou, smerom k zámku.

Mali ísť do rodného kraja, do Hontu, do Šiah a dočkať oberačky, pri ktorých sa páni tak dobre zabávajú. Ako Fekete Veselovskému tvrdil, mal tam ešte i rodinné, dedičné veci pokonávať. Preto sa tak náhlil…

Odišli. Smutný ostal veľký dom Veselovskovcov. Plakala Veselovská i dievčence, i Zuzka. Veselovský chodil smutný a zamyslený po izbe, i jemu sa zdalo, že z jeho domu zmizlo slniečko, to zlaté, hrejivé, milované svetlo jeho očú.