ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horúčosť bola neznesiteľná. Dusné sparno ťažilo ľudí i celú prírodu. Povetrie bolo v tom pálčivom priestore vedľa hradskej husté a ťažké, a keď sa zdvihol prach, rozhýbaný chôdzou ľudí alebo kolesami voza, hneď klesal k zemi.

Veselovskovci sa utiahli do domu. Veselovská vyprevadila svojich hostí s veľkým obľahčením. Rada bola, že sa táto veľmi zriedkavá návšteva skončila. Bola spokojná, ale unavená, preto pozatvárajúc kasne a priečinky tam hore, zišla dolu, aby si v obývacej izbe odpočinula. Faninke naložila, aby pomocou Zunky a Bibky pozberala zo stola, uložila všetko na miesto, aby bol zasa poriadok.

Faninka to všetko vďačne vykonala, čosi-kamsi bolo všetko v poriadku. Potom pozamykajúc dvere parádnych izieb, zišla dolu i ona a utiahla sa do hlbokého výklenku obloka. Priniesla si rám na vyšívanie so začatou prácou. Mal to byť povlak na skladaciu stoličku pre pána otca. Na bielej, silnej, ale drobnotkanej kanave perličkovým, alebo gobelinovým stehom povstával obraz ušľachtilého poľovníckeho psa, ktorého krásna hlávka bola už hotová. Výraz verných očí bol podivný, sama práca veľmi akurátna, z čoho sa dalo uzatvárať, že tá, čo to tvorí, pracuje s láskou a porozumením na svojom diele.

V tento deň však rodine Veselovskovcov nedožičili odpočinok. Pán sa hneď, ako hostia odišli, utiahol do svojej kancelárie, kde jeho pomocník pracoval a pohrúžil sa do každodenných, naliehavých prác.

Už o polhodinu, len čo si Faninka sadla, prišla Zunka a oznámila návštevu. Najprv prišla pani Huszághová, potom panie Streženická, Wachotová, pani Strakonická a pani Alitiska.

Dozvedeli sa, že u Veselovskovcov mali vznešenú návštevu z Radvane a táto udalosť, ako i nové príhody v meste a okolí, donútili panie, aby prišli nielen počuť niečo nového zo sveta, ale aby i ony oznámili zaujímavé novinky.

Veď v ten nepokojný a kritický čas, aký vraj býva začiatkom každého storočia, najmä keď je vo svete vojna a nepokoje, prichodia nebývalé udalosti a rozčúlia mysle občanov i tichých miest ako je Zvolen. Začiatok XIX. storočia nebol lepší ako začiatok predošlého, úpadok mravov bol veľmi citeľný, a to nielen úpadok u pospolitého ľudu, ale i u pánov. Nejednu záhadnú, ba i príšernú vec, ktorá sa stala pánom, keď ju nemohli jednoducho umlčať, pomenovali aspoň „nepríjemnou aférou“. Obyčajne to boli „aféry“ ľúbostné, keď „nóbl pasie“ mladých i starších pánov, vymáhané i násilím a ukrutnosťou, viedli k tragickému zakončeniu. Tragika bola len na jednej strane, páni si zo všetkého spravili iba komédiu a ako takú skoro i zabudli. Takrečené tajné a nedovolené chodníčky pánov v tom čase neodstrašovali, skôr ich vábili na nové.

Práve v tie dni na Vígľašskom zámku našli kdesi v tmavom kúte pohodenú mŕtvolu nemluvniatka. Panská čeľaď vedela i nie, vlastne vedieť nechcela, kde sa to nešťastné stvoreniatko tu vzalo, kto ho sem odhodil, ale všetci domáci usúdili, že v tej veci je pán, lebo sa trestné oznámenie, ba ani vyšetrovanie nezačalo a tak sa o veci viac nehovorilo, nepátralo. Nebolo žalobcu, nebolo ani súdu, smutná príhoda sa ututlala, ale celkom neumlčala. O nej sa hovorilo s rozličnými komentármi v sedliackych chalupách i v panských izbách, hádali, kto bol pri smrti, ba i kto bol otcom úbohej obete, ale konečne, raz sa táto udalosť prestane pretriasať, veď vtedy sa niečo podobné častejšie pridalo.

Pravdepodobne i toto bolo medzi tými senzačnými novinkami, ktoré spomenuté panie a slečna doniesli vo svojich bajtlíkoch a košíčkoch na štrikerájky. Lebo „štrikerájka“ je nie vždy „špilerájka“, to nech sa nikto nenazdá. Veď to nebolo len vo Zvolene, ale všade vo zvyku, keď sa panie zišli, najmä staršie, vyťahovali so štrikerájkou i rozličné novinky, ktorých nitky sa zo zdanlive nevyčerpateľných prameňov snujú, ako nitky z klbka.

Veselovská, premáhajúc únavu, milo prijala návštevu a pousádzala panie podľa veku a hodnosti na rokokovú kanapu a na také isté stoličky.

Kým sa usádzali, vyslovili všetky jednomyseľne svoj úprimný podiv, ako sa Faninka od krátkeho času vyvinula a aká je súca! Potešili sa, že je zasa doma, že ju budú vídať či v kostole, či inde, i v spoločnosti zvolenských dievčeniec.

Potom horiac nedočkavosťou, vypytovali sa, čo nového v Bystrici, v Radvani, a ako sa podal v Bystrici bál. Veselovská mnoho nevedela, lebo nebolo ani tak času, ale zato na všeobecnú žiadosť opísala dopodrobna oblek panej Radvanskej, ako i to, kam idú, načo idú a kto všetko bude v ten čas na Ostrej Lúke. A keď sa už vyčerpali náhľady, ako nažívajú členovia famílie vo všetkých troch radvanských kaštieľoch, nastala prestávka. Panie sa popozerali na seba a významne na ticho pracujúcu Faninku. Ten pokyn zbadala Veselovská a vycítila, že dnešný rozhovor bude sa asi pohybovať okolo takých vecí, o ktorých Faninka nemá ani tušenia a dlho by nemala o nich vedieť. Veď ju matka dosiaľ chránila, aby jej čistú, nevinnú dušu neznepokojila mrzkými udalosťami, ktoré, žiaľbohu, život prináša. Sama však bola zvedavá, čo vlastne priniesli panie, čo nového zasa príde na pretras?

Preto pristúpila k Faninke a pohladiac jej hlávku, šeptom jej prikázala, aby šla Bibianke povedať, že treba uvariť čerstvú kávu a pripraviť dobrú smotanu na olovrant. „Prichystajte i pečivo, koláče a ovocie,“ doložila.

Dievčatko poslušne vstalo, šatôčkou prikrylo rám a vyšlo plniť mamičkin rozkaz. Dobre Faninka vedela, prečo ju posielajú von; túto taktiku naivných mamičiek skorej alebo neskoršie rozoznajú i menej vtipné dievčatká, ako bola Faninka a pomyslela si: dobre, dobre, veď to, čo si vy tam šepkáte, zviem; alebo, a to je aspoň dnes veľmi pravdepodobné, že si pomyslia: „to ja už viem!“ Faninka vedela, že sa tieto tajnosti časom dozvie alebo od Zunky alebo ešte skorej od Zuzky Mamojčíčky.

Ako Faninka zmizla za dvermi, už sa to začalo. Najprv prišla na pretras tá strašná udalosť, ktorej dejiskom bolo Vígľašský zámok. Tam teraz sídlili zväčša len Eszterházyovskí úradníci, alebo často boli tu i hostia pánov, vyšší i nižší aristokrati. Aj zo Zvolenského zámku mnohých presídlili na Vígľaš, a tí boli vo Zvolene dobre známi po dobrom, ale viac po zlom. Zvolenský zámok v ten čase už patril štátu. Kým tu bývali Eszterházyovci, stalo sa tiež všeličo nepokojné, do nepeknej aféry zapletené boli i niektoré zemianske rodiny.

Na Vígľašskom vrchu, ako už bolo spomenuté, blízko hradskej, stáli šibenice, ale tam odvádzali a odpravovali len tých, čo kradli a zbíjali, to jest tých smelých chlapov z ľudu, ktorým sa znepáčil otrocký život a pustili sa na zboj. Páni sa tých šibeníc nebáli, veď oni nepatrili pod ten istý zákon ako poddaný ľud, táto mizerná holota, na nich sa nevzťahoval zákon: oko za oko, zub za zub…

Vyhlásilo sa stanné právo, ale tiež len pre „sprostý ľud“ — a i krádež sa trestala smrťou ako vražda. Páni sa báli, lebo im ten smelý, bujný a svojrázny detviansky a okolitý ľud svojou elementárnou silou začal imponovať, preto pustili naň hrôzu: šibenice. Ale ani tento pozostatok stredoveku už tak ľud nedesil, on cítil v sebe svoju divú silu. A keď podľahol jednotlivec, celok nepodľahol. Ľud je taký blízky prírode, s ktorou je akoby zrastený, v ktorej žije i umiera, že zdá sa, tvorí s ňou celok, vzdorujúci skaze. Príroda je sama v sebe často drsná, neúprosná, necitná, preto je večná. Tak i náš ľud, drsný naoko, často ukrutný, ale v jadre dobrý, … ľud „špatnokrásny“. Kultúrny človek cíti, ba stáva sa precitliveným a preto podlieha v boji a umiera. Nejedna pieseň zbojnícka viaže sa práve na tento kraj a povstala vtedy, keď na Vígľašskom zámku bývali páni a keď odtiaľ dúbravami niesol vietor hlas zvona… „Na Vígľašskom zámku zvony vyzváňajú“.

Ale túto zbojnícku romantiku neponímali páni v tomto zmysle, ani nevystihli ináče ako odboj, neposlušnosť a trestuhodný čin. A ten stíhali nemilosrdne všetci, počnúc od slúžneho a jeho drábov a hajdúchov, až po najvyšších sudcov, tých siedmich, ktorí súdili „raba“ najviac tak, keď hlasovali jednomyseľne: „ego sum pro morte“.

Faninka pomocou Bibkinou a Zunkinou pripravila olovrant.

Z úryvkov, ktoré zachytila pri otváraní dvier, súdila, že sa panie už o inšom zhovárajú. Najprv počula spomínať Vígľaš, ale potom vybadala, že panie spomínajú kohosi, kto prišiel z ďalekej cesty a Alitiska povedala: „a doniesol vraj mnoho drahých vecí z Talianska, ba i z Turecka, koberce, zbrane, šperky a klenoty.“

Pri káve prišli zasa na obvyklú tému, totiž o výbornej káve, ktorú „len u Veselovskovcov vedia tak pripraviť“. Len odkiaľ ju pani Veselovská má, opytovali sa milovníčky kávy, hoci to dobre vedeli. Kávu dávali v malých jemných šáločkách, ktoré sa podľa potreby dopĺňali zo strieborného „íbrika“ a takej rajničky na troch nohách. Koláče, pečivo a ovocie tiež náležite ocenili a pochválili.

Po káve sama Faninka zatúžila vzdialiť sa z izby; bolo tu dusno a jej sa chcelo ísť na čerstvý vzduch. Čosi, čo tie panie rozprávali, ju znepokojovalo a spôsobovalo jej nevoľnosť.

— Mamička, smiem sa ísť trošku prejsť?

— Vari Lacko hrušiek doniesol? — usmiala sa matka, žartujúc, — a ukázala na Faninkin rám.

— Ach, nie, ale cítim únavu — i hodváb sa mi minul.

Veselovská nežne pozrela na dcéru a povedala:

— Choď, prejdi sa trošku, ale nebuď dlho, dnes iste bude búrka.

— Sotva, — ozvala sa istá pani, — možno len na noc.

Faninka spravila poklonu, povedala svoje „kistihand“ a vyšla. Zašla si dolu radom vedľa domov, až prišla k ceste, ktorá vedie z Môťovskej ulice na rínok. Odtiaľ sa obzrela, váhala, či sa nemá vrátiť, akoby nemala celkom čisté svedomie. Mamičke povedala, že sa ide trošku prejsť a ona, hľa, má úmysel okľukami zájsť k Zuzke Mamojčíčke. V kapsičke jej nesie i cukrovinky, ktoré Zuzka rada chrumká.

Obzrela sa. Videla, že od zámku ide mladý človek. Je ešte celkom mladý; na prvý pohľad vidno na ňom, že je študent.

Faninka sa zľakla. Poznala ho, veď je to druh jej detských rokov. Donedávna ešte chodila Faninka spolu s Libušou Duchoňovou k cirkevnému kantorovi na spev a hudbu. Prichádzal ta so sestrou i Mikuláš Duchoň, už študent štiavnického lýcea, keď býval doma. Rodičom Faninkiným to nebolo po vôli a zakázali jej pestovať akúkoľvek známosť s Duchoňom a jeho sestrou. S touto svojou vrstovníčkou sa Faninka už i tak navždy rozišla, lebo Libuška umrela na suchoty, na ktoré zdedila náchylnosť po otcovi.

Po dlhšom čase vidí teraz Mikuláša Duchoňa. Vidí, má čiernu stužku na ruke, na znak smútku.

Faninka sa zľakla, cítila, že jej krv udrela do tváre, i srdce jej prudko bilo. Len keby sa mohla vrátiť, len keby mohla bežať, utekať domov, domov.

Ale zabočila napravo k evanjelickému kostolu a odtiaľ hore radom k Zuzke.

Myslela si, že ju Mikuláš ani nevidel. Chcela sa uspokojiť, ale čosi neznáme sa ozvalo v jej duši a znepokojovalo ju. Prečo jej rodičia zakázali známosť s Mikulášom? Veď sa dosiaľ neprevinil oproti nej, ani oproti slušnosti.

Keď už bola na druhej strane v tôni domov, zastala a vydýchla. Či je to tá spárňava na príčine, že sa jej tak ťažko dýcha, že je taká nespokojná? Veď posledné časy bola taká veselá, bezstarostná, bola šťastná; kde sa berie v jej duši nepokoj, či je to preto, že bez matkinho dovolenia ide teraz sem? Ale čo je v tom? I predtým chodila k Zuzke a mamička jej nebránila. Mohla sa ešte i teraz vrátiť, mohla najkratšou cestou, cez rínok prebehnúť domov, veď hľa, ich dom v svetle zapadajúceho slnka sa belie a vábi ju do svojich útulných priestorov. Keby len bola išla! Ale ona, keď už raz bola tak blízko, popošla ďalej a prešla popred mestský dom i popred niekoľko domov za ním. Tu hľa, je už obchod — v tom býva Zuzka.

Srdce mladého dievčaťa prudko bilo, keď vošlo do dvora. Zdalo sa jej, že ju niekto pozoruje, že ju stíha, že videla nejakú strašnú tvár, prenikavé oči a to zo susedného domu… Na dvore bolo ticho, všade poriadok a čistota. Ako išla ďalej, začula tichý spev. Ach, to spieva Zuzka, iste sú jej mati nie doma. A táto prostá melódia Zuzkinej piesne len zvýšila tieseň mladého, zastrašeného dievčaťa.

Povetrie bolo ešte vždy ťažké a dusné. Slnko zapadlo už za Pustý hrad, a akési žltkavé svetlo oblievalo domy, ulice, napĺňalo všetky priestory.

Vo dvore, v čistej komôrke, ktorá bola teraz pretvorená na izbu, sedela pri stole spomínaná Zuzka. Izbička bola čistá a dosť vidná. Starostlivosťou domového pána bol oblok do dvora dosť veľký a prúdilo ním svetlo do izby, v ktorej mladá ševkyňa celé dni sedela a šila. Pri obloku bol neveľký stôl, z dvoch strán bola lavica a na nej, pri samom obloku, sedela Zuzka i teraz a šila. Na stole mala rozložené plátno a začatú prácu, ktorú si pripínala o vankúšik zdnuky zaťažený tehlou; v ten čas nezbytná pomôcka pri šití, pomenovaná bystricko-zvolenským nárečím „nekišom“.

Keď toto mladušké, sotva sedemnásťročné dievča sedelo na lavici a dlhé sukne malo spustené, nikto by nebol povedal, že nemá nohy. Keď sa na veľký žiaľ a ustrnutie rodičov narodila, úfala sa jej matka, že takýto mrzáčik nebude dlho žiť a vďačne by ju bola už vtedy prepustila, hoci svoje dieťa úprimne milovala. Ale keď si pomyslela, že malá Zuzka bude navždy žobrákom, na posmech a podiv svetu, oplakávala ju, ako bude také dievča žiť. Zuzka však neumrela, naopak, bola veľmi bystrá, a rástla ako iné deti. Keď prišla do veku, keď sa iné deti púšťajú na nohy, ona sa len šmýkala a zahadzovala po zemi s takou bystrosťou, že keby tú prácu bola vykonala jednou čiarou, hodne ďaleko by zašla. Rozumie sa, nikam nechodila sama.

Zuzka mala peknú tváričku, bielu, pravidelnú. Oči sivé, čisté ako hôrne jazierko a prenikavé. Pozerala každému smelo do očí. Keď hovorila, alebo sa smiala, beleli sa jej biele zdravé zuby. Ruky mala riadne vyvinuté, i celý driek podobal sa drieku mladých, ešte nevyvinutých dievčeniec.

Zuzka si spievala. Spievala si nie silným, ale príjemným hlasom jednu z tých dojemných zvolenských pesničiek, ktoré niekedy, dávno, akiste mali pôvod v nejakej smutnej udalosti.

Pri počutí tejto tesklivej piesne Faninku zamrazilo. Počula ju často i doma, keď ju slúžky spievali, ale nikdy nepocítila toľký žiaľ ako teraz. Prečo práve teraz urobila táto pieseň ten čudný dojem? Čo to bolo, čo opäť zvýšilo tlkot jej srdiečka, čo sa ozvalo pri počutí tejto prostej piesne? A prečo si predstavovala šuhaja v cintoríne, ktorý jej bol taký známy, taký milý, akoby to bol práve študent Mikuláš Duchoň? Už tak dávno ho nevidela, len dnes ho zazrela letkom v diaľke. Vo veselej spoločnosti posledných týždňov ani nepomyslela na neho a teraz prichodia jej na um šťastné chvíle detstva, spomína na hry a na učenie s milou Libuškou, ktorá teraz už tiež odpočíva neďaleko otca, tam „na Harajchu“.

Všetky tieto myšlienky letkom prebleskli dušou mladej dievčiny a uviedli ju do akýchsi unylých rozpakov.

Vkročila do izby. Zuzka prestala spievať a privítala radostne svoju mladú, panskú priateľku.

— Joj, či som ich už dávno nevidela, moja drahá, drahá Františka — kišasonka — či nezabudli už celkom na nás? — Schytila Faninke ruky a bozkávala ich srdečne.

— Nezabudla, Zuzka; vidíš, ešte som len dnes prišla a už som pri tebe, mamička ani nevedia, možno, že sa budú i mrzieť.

— Ej, prečo by sa mali mrzieť, veď tento dom je nie plané miesto, — prehodila Zuzka a oči jej stemneli.

— Nuž, nie že by niečo mali proti tomuto domu alebo oproti vám, len tak myslím, ani neviem, čo mi je, len mi je tak smutno, tak do plaču; Zuzka, tá tvoja pesnička ma tak divno dojala, že by som sa naraz rozplakala.

Naozaj sa jej oči zarosili slzami a okolo úst sa jej začalo sťahovať čosi ako deťom, keď sa im chce plakať.

Zuzka pozerá s úprimnou sústrasťou, ale nie s porozumením na Františku; ponúkla ju, aby si sadla.

— A kde sú tvoja mama? — opytuje sa Faninka, premáhajúc pohnutie. Sadla si za stôl, vybrala z kapsičky v papieri zakrútené cukrovinky a koláč a položila na stôl pred Zuzku.

— Moja mať? — opätuje Zuzka. Išli len tu do susedov, do Feketov. — A to mne, moja kišasonka? Ďakujem — a už berie chrupkavé cukrovinky, kladie do úst medzi biele zúbky.

— A načo ta šli? — opytuje sa Faninka.

— Ale veľká novina; iste o tom ešte nepočuli. Vrátil sa mladý pán, vedia, ten mladší Ľudovít, ale ani ten už nie je mladý — že vraj, zďaleka, že hen až dakde z Turecka, čo je ešte za Viedňou. Ale istotu nikto nevie, lebo minulo už hodne rokov, ako nebol doma, ani nepísal. Stará pani Feketyčka poslali po moju mamu, aby prišli, že mi dajú šitia.

Františka počúva, tak toto je ten, o ktorom hovorili panie pri káve a pani Alitiska, čo tu pri fortni býva, povedala, že priniesol hŕbu drahých a nevídaných vecí. Pritom sa Faninka prizerá na Zuzkine tenké prsty, ako obratne narábajú tenuškou ihličkou. Ihlička sa v jej bielych prstoch len tak mihá a cvernička, tenká ako pavučinka, lieta sem i tam a na jemnom plátne povstávajú drobulinké stehy, ako rad perličiek. Zuzka pokračovala:

— Dosiaľ u Feketovcov šili všetko len samé kišasone, najmä Klára, čo ju tu ľudia v reč vzali, lebo sa rada túla a preto sa posmievajú, že „v noci šije, vo dne pára“, — zasmiala sa mladá posmešnica zľahka. — A keby vedeli, čo zasa na ňu zložili! Ja neviem, prečo, prečo nie, len teraz tak spievajú, ako keď vojaci večer trúbia: trára — tak si to skladne zložili: Klára Feketyho Klára — trará, trará.

Malá všetečníčka napodobňovala vojenský „zapfenstreich“ — a potom sa rozosmiala. I Faninka sa zasmiala, ale nútene. Čosi ju nepokojilo, už by radšej bola doma, ale nemala dosť sily vzchopiť sa a ísť domov. Ešte chcela vedieť, čo sa na Vígľaši stalo.

Ej, nevedela, že zvedavosť je nebezpečná, veľmi nebezpečná a že od Evinho pádu zvedavosť poškodila mnohým ženám a priviedla k pádu nejednu neskúsenú, ale zvedavú dievčičku.

Zuzka, dieťa ľudu, pred ktorým sa nič netají, vedela o všetkom. K jej materi chodia ženy i z vidieka i zo samého mesta a tu sa pretrasie každá udalosť. Vedela Zuzka, že pred Faninkou doma nerozprávajú také veci, ale ona nevedela zatajiť nič, čo raz zvedela od ľudí. Vyrozprávala teda príšernú históriu hriešnej lásky a jej nevinnej obeti. Pritom prízvukovala svoju mienku, že páni sú omnoho horší ako ľud na dedine, lebo páni sa Boha neboja, ľudí nehanbia, veď akoby sa a načo by sa báli, keď sa im nič nestane?

Faninka sa zhrozila. Nevedela pochopiť, ako môžu byť ľudia takí zvrhlí, takí hriešni a to ešte v tých uhladených panských kruhoch, v ktorých sa i ona pohybuje.

Počutými podrobnosťami sa jej tieseň len zväčšila, ani nezbadala, že sa v izbe zotmieva, iba keď Zuzka poznamenala:

— Mračí sa, iste príde búrka — a už idú i mati.

Do izby vkročila nie ešte stará, hodná žena, v náručí niesla už postrihané plátno, ktoré položila na stôl. Tvár mala červenú a svietila jej radosťou, uspokojením a — účinkom požitej, dobrej domášskej slivovice, ktorou ju pani, ináč skúpa Feketička, ponúkla. Zápach, idúci od Mamojčíčky, ju dostatočne prezradil.

— Čo ste priniesli, mamka? — opytuje sa Zuzka a prezerá plátno.

— Nuž, šitia, dievka moja, a akô hrdô! A pozri to plátno, samé čisté rumburské, akého sme dosiaľ vo Zvolene ani nevideli! — Obrátila sa k Faninke a úctivo ju privítala.

— Len by nie, — odpovedala malá ševkyňa. — Ujde, ale také už má i pán v sklepe. I pánu veľkomožnému do Veselovských som už šila takéto, ba ešte fajnejšie košele. A čo ste tam počuli?

— Všakovô. Mladý pán Ľudovít prišli už predvčerom na hrdej štvorke. Ale teraz odišli ešte na Budču oproti vozom, čo im vezú ostatnú bagážiu. Že vraj doviezli veľa drahých vecí z Viedne a z Turecka. Stará Mara vravela, že videla medzi inými vecami aj takú krivú šabľu, čo ňou Turci kresťanom hlavy stínajú a že pošva tej šable je z čistého zlata a drahé kamene sa ligocú na nej ako hviezdičky na nebi. A že už teraz ten pán tu ostanú, lebo sa im už zunovalo slúžiť vo vojsku, s ktorým vraj boli ďaleko v Tureckej a či ešte ďalej.

— A akýže je ten pán, či len taký pochábeľ ako bol?

— Jaj, ako to ty vravíš, čože ty vieš, aký bol. Keď bol mladý, neviem ani, či si už bola na svete, keď odišiel do škôl. Stará Mara vraví, že je pekný, čierny, zarastený a že čo ho aj poznala, keď bola mladá, teraz, že sa ho skoro — bojí.

— Ja by sa ho tiež bála, ak sa nepolepšil. Veď ľudia rozprávali, že už vtedy, keď tu chodil do školy, behal za dievčatmi, chytal ich za vrkoče a ktorú dochytil, šteklil, vraj, o dušu, že sa každá mala zájsť od smiechu — a od strachu.

Stará skladala zo seba šatku i kabát a sadla si k peci. Dudrala, že čo by Zuzka vedela, ale už sa jej i jazyk plietol.

A tam na dvore prebehli slúžky z domu, zháňali hydinu a domáce zvieratá a volali do obloka:

— Búrka ide, zatvorte oblok!

Faninka sa schytila naľakaná.

— Bože môj, ide búrka, a ja som ešte tu! Mamička sa bude o mňa báť, ani nevie, kde som, — zvolala nastrašená a beží k dverám.

— Mamo, — volá Zuzka, — nenechajte ju ísť samu, odprevaďte ju!

Stará sa zdvihla, ale hneď aj sadla, lebo sa jej začala hlava krútiť.

— Nie, nie, ostaňte, veď ja prebehnem i sama, budem sa ponáhľať, — bránila sa Faninka už zo dvora. — Dobrú noc, — zavolala ešte a už vybehla smerom na ulicu.

Zrazu sa zotmelo, potom ostrý blesk osvietil dvor, i múry susedného domu a o chvíľu hrmelo. Búrka sa blížila náhle, neústupne, ba už sa v celej veľkolepej nádhere rozvinula. Schytil sa vietor a bolo počuť ako kdesi u niektorých susedov pleslo oblokom a zrinčalo sklo.

Faninka vybehnúc na ulicu, bojazlivo sa obzrela k domu Feketovcov. Začala sa báť, ale si uvedomila, že stará povedala, že Fekete nie je doma.

Obzrela sa do Langeho obchodu a videla, ako učeň priťahuje železné dvere a okenice. Keby bola videla niekoho zo starších ľudí, bola by ich poprosila, aby ju odprevadili, tak sa bála búrky. Urobila niekoľko krokov napred. Vietor sa zachytával do jej ľahkých šatočiek, nasýpal jej prach do očú z lístia, ktoré chytal a kmásal zo stromov na námestí. Musela zastať. A vtedy už stála pri nej postava mladého mužského, ktorý ju chytil za ruku. Počula nežné, milé slovo: „Faninka!“

Zľakla sa ešte väčšmi, mimovoľne vykríkla, ale pritlmeno. Pred ňou stál ten, na ktorého myslela, ktorého si predstavovala, že leží vo zvolenskom cintoríne a je prikrytý rozmarínom a ona ho prikýva a bozkáva na „dobrú noc“.

— Konečne som sa vás dočkal, — povedal Mikuláš blízko pri nej. — Bál som sa, že musím odísť a ani sa nerozlúčim s tou, ktorú teraz na celom svete jedinú milujem. Neviem, či viete, že som už i matku pochoval, nepovedali vám, neboli ste doma. Či smiem ešte takto s vami hovoriť? Ale ja musím, musím. Zajtra odchodím za vychovávateľa a potom idem ďalej študovať na akadémiu.^[23]

Hovoril náhlivo a za ruku ju viedol naľavo, kde ich polozborený múrik cintorína niečo chránil pred vetrom.

— Jaj, nie, len rovno domov, bojím sa! — prosila Faninka.

— Nebojte sa, drahá, nebudem vás dlho obťažovať. Len rozlúčiť som sa chcel, len to povedať, že chcem sa stať hodným mojej prvej a jedinej lásky. Chcem študovať, učiť sa, vystúpiť tak vysoko, aby som mohol dosiahnuť, po čom túžim: vašu lásku, vašu ruku. Nebojte sa, drahá, nežiadam sľub, ale ja na tomto posvätnom mieste, kde sme sa niekedy spolu i s našou zvečnenou Libuškou hrávali, sľubujem, že okrem vás nebudem milovať ani jednu ženu na svete.

Stáli na pôde pradávneho cintorína.

Faninka sa chvela strachom, ale i tým zvláštnym povedomím, že ju tento ideálny mladík miluje. Dôverovala mu, ale pritom už tušila, že je pre ňu Mikuláš stratený a ona pre neho. Jej by otec nikdy nedovolil vydať sa za nemajetného mešťana a okrem toho ešte za — luterána.

Boli už na tom mieste, kde sa hrávali ako deti. Veď deti tak rady vyhľadávajú miesta, kde spia večný spánok tí, čo pred nimi žili a kedysi tiež boli deťmi. Tu bol ešte vtedy viditeľný kameň, vetrom a dažďom opráskaný a na ňom poloošúchaný nápis:

„Tu leží panna, Zimáni Anna, v najkrajšom veku, v sedemnástom roku, v tanci umrela.“

Faninka si spomenula: hľa, i ona je sedemnásťročná, keby tak mala umrieť a netušila, ako blízko je smrti.

— Prosím vás, pusťte ma, ja musím ísť domov, je tma, búrka, doma nevedia, kde som.

Teraz sa opäť zablyslo od Pustého hradu, zasa zarachotil hrom. Faninka sa vytrhla, odbehla od Mikuláša a zdesene vykríkla. Pred ňou, akoby bol zo zeme vyrástol, stál mužský, ktorého sa zľakla. Blesk osvietil jeho hlavu, pokrytú akýmsi klobúkom, spod ktorého bolo vidno bledú tvár a tmavé oči. Zdvihla ruky, ako na obranu, ale on ju už chytil a chcel ju pritiahnuť k sebe. Ale ona sa mu vytrhla a slepo utekala smerom k domu. Odrazu počula hlas Zunky a Marky. Ešte pobehla tým smerom, odkiaľ sa hlasy niesli a vrhla sa do náručia Zunkinho. Vtedy sa zasa zablyslo a zápäť zatým strašne zadunelo. A vtom sa spustil i dážď.

Zunka a Marka sa prežehnali, lebo prestrašené mysleli, že je koniec sveta.

Obe dievčatá odvliekli poloomdletú Františku domov. V bráne už čakala nastrašená Veselovská v sprievode Bibiany a ostatnej čeľade. Verná Bibka držala v trasúcej sa ruke veľký lampáš. Vietor, ktorý ťahal krížom otvorenou bránou, usiloval sa zahasiť slabo blkotajúcu sviečku. Naľakaná Veselovská chcela svoju neposlušnú dcérušku vyhrešiť, ale keď ju videla bledú, premoknutú a poloomdletú, premohla ju ľútosť a objímajúc si dieťa, spytovala sa, čo ju tak nastrašilo.

Faninka prišla hneď k sebe a trošku sa na matku usmiala, aby ju uspokojila, vrele bozkala matkinu ruku a keď sa k nej pritúlila, uvedomila si, že je už teraz všetok strach zahnaný a ona zasa šťastná. Vzdychla zhlboka a pritom sa striasla, akoby ju bolo zasa niečo predesilo.

Veselovský zahrúžený do práce ani nevedel, že Faninka nebola doma, len teraz zišiel dolu a dozvediac sa, čo sa stalo, zvážnel. Potom sa všetci odobrali hore, len naložili Bibiane dozrieť, žeby brána bola poriadne zatvorená.

Znepokojená matka uložila dcérušku do postele a dala variť lipový kvet, aby sa zohriala a zháňala nejaké kvapky.

Na otázky, kde bola a čo sa jej prihodilo, lebo žeby len od samého hrmenia bola taká nastrašená, nešlo rodičom do hlavy, Faninka váhavo povedala, že bola pri Zuzke, že jej zaniesla cukrovinky, že sa zahovorila a nezbadala, len keď začalo hrmieť.

— Ale že ťa tá stará neodprevadila, alebo niekto od Langov, — hnevala sa Veselovská.

— Ona chcela, mamička, ale bola taká ospanlivá akási — a ja som nechcela, veď som si myslela, že je to nie tak ďaleko, len potom som sa zľakla…

— Čoho si sa zľakla, anjel môj? — opytuje sa matka.

— Keď tak veľmi zahrmelo… a blesk osvietil cestu, videla som — videla som nejakého mužského, ktorý ma chytil za ruku… — rozprávala Faninka, kryjúc hlavu do podušiek. Cítila, že nehovorí celú pravdu, ale sa vyznať, čo jej povedal Mikuláš. To si umienila zachovať pre seba — navždy pochovať v svojom srdci.

— Prepánaboha! — zvolala matka.

— Kto to bol ten človek? — spytuje sa prísne otec.

— Neviem, nebol sedliak, ani vojak, ale cítila som z neho hrôzu a vtedy som vykríkla a bežala smerom, kde je náš dom — a potom som počula Zunkin hlas…

Obe dievčatá prisvedčili, že len vo chvíli, keď sa tak veľmi zablyslo, videli ako v hmle postavu, ale potom ostali v takej tme, že nebolo vidieť ani na piaď, hneď nato zahrmelo tak strašne, akoby bol celkom blízko udrel hrom, alebo akoby bol z pištole vystrelil. Vtedy už bola Faninka pri nich.

Lipový kvet neosožil, Faninku ešte viac ráz schytil akýsi zimničný záchvat a keď zadriemla, začala si v polospánku nôtiť: V tom zvolenskom cintoríne…