E-mail (povinné):

Stiahnite si Kliatbu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Kliatba

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Andrea Minichová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová, Dagmara Majdúchová, Martin Ivanecký.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 148 čitateľov

Súd

Ťažká úloha pripadla zvolenským pánom, súdiť vraha vlastnej ženy, o to ťažšia, že vrah bol zo zemianstva, z tých, ktorí mali osobitné práva v živote i pri smrti. Keby šlo o človeka z inej triedy ľudí, čo hneď o mešťana, o poddanom ani nehovoriac, siedmim pánom sudcom nebolo by ťažko vyniesť výrok smrti. Ale pri tomto vrahovi stáli veci celkom ináč. Tu treba uvážiť všetko, čo sa prihodilo skôr a treba uvážiť duševný stav človeka, ktorý bol schopný vykonať taký ukrutný, diabolský čin.

Páni boli bezradní. Nevedeli, ako a z ktorého konca začať. Radili sa zvolenskí páni, radili sa i stoliční a zasa sa radili spolu. A uradili sa, že ho pošlú pod silnou vojenskou eskortou do Budína k samému palatínovi, ako najvyššiemu sudcovi v krajine. Ale tento vysoký pán, keď dal preskúmať všetky akty, poslal delikventa zasa pod takou istou eskortou nazad, aby ho súdila najprv stolica, kde patrí. Potom ho poslali do Hontianskej župy, aby ho, ako príslušníka tejto stolice, súdili tam. Ale slávna Hontianska župa odoprela súdiť tohto človeka, dôvodiac, že do Hontu nepatrí.

Veselovský dostal mnoho prípisov sústrasti od veľkej väčšiny pánov zemanov, lebo bol všeobecne vážený a ctený. Začiatkom apríla písal mu list aj Leopold Bendík, plný vrelej sústrasti a ponúka Veselovskému svoju pomoc pri zastupovaní v pravote proti vrahovi.

Bendík napísal adresu Veselovského v celom znení a kvôli pochopeniu tých čias podávame ju tiež v úplnom znení:

Spectabili ac perillustri dom. Paulo Veselovský, sacratissimae Caesareo-Regiae ab Opp. Majestatis Ord. Dominiorum Regio Montanorum Zólyom et Dobroniva Fiscali Procuratori Consiliarii Cottum kor. Judicis Assesori Domino Comitatu.

Za Feketeho obhajcu ponúkal sa lučenský Ján Gyürky, zať Petra Balogha. Gyürky sa všemožne usiloval, aby Feketeho oslobodili. Vyhováral ho, že ťažko urazený pred celým slávnym stoličným zhromaždením, pohnevaný, rozhorčený, bol nepríčetný a preto nie je zodpovedný za skutok, spáchaný v nepríčetnom stave.

K tomuto poslednému argumentu by sa mohla pripojiť i mienka hodnoverných ľudí, ktorí prví vnikli do izby, kde bola vražda spáchaná. Slávna stolica predvolala týchto pánov, aby pod prísahou vypovedali, čo videli a v akom duševnom stave bol vrah v momente, keď otvorili izbu. Títo mužovia: Karol Lange, ako najbližší sused a Samuel Huszágh, zvolenskí obyvatelia, vypovedali, čo vedeli, ale i tak sa vec nepohla, lebo ako vidíme z výťahu jedného dokumentu jeden súd podával pravotu druhému.

Začiatkom októbra roku 1808, teda pol roka po vražde, dochodí Veselovského otázka v akom štádiu je táto pravota. Veselovský nežiadal nič z pozostalosti svojej dcéry, ba podrobil sa aj zaťa vydržiavať. Akokoľvek by mu už bol odpustil, no bál sa ho, ako nebezpečného človeka.

Na kongregácii spomenutého dňa prečítali kráľovský prípis vo veci Feketeho a z neho vyzdvihli otázky onoho „milostivého dekrétu“, a to:

a) Aký je vecný podklad prípadu Ľudovíta Feketeho?

b) Čo sa spravilo s delikventom?

c) Či sa začal proces proti nemu a kedy?

d) Čo je hlavným jadrom tejto pravoty — a konečne

e) v akom je štádiu?

V tom istom písme ako odpoveď na predošlé otázky je stručný výťah celého procesu, poťažne zo súdnych aktov, pod menom Acta Feketiana. Podávame ho tu v úryvkoch:

Prefekt, urodzený pán Ľudovít Fekete, zať prítomného ur. pána P. Veselovského, obviňuje sa zo zrejmého zločinu vraždy svojej ženy, ktorúžto vraždu spáchal v noci na deň 29. marca t. r. v svojom otcovskom dome v slobodnom a kráľovskom meste Zvolene.

K činu, ktorý by sa vzťahoval na urážku majestátu, ako mu pričítal občiansky zvolenský magistrát hneď od samého počiatku zlapania a uväznenia, po uvážení jednotlivých dokumentov, nieto dostatočného podkladu. Jeho jasnosti cis. a kráľ. pán palatín a predseda kráľovského súdneho dvora po vypočutí dilekventa usúdil, ako je podané v reškripte, tu pripojenom.

Vinník bol 29. marca v ranných hodinách zatvorený vo svojom bývaní s bezduchou mŕtvolou svojej ženy a s vražednými nástrojmi a na mieste zločinu prichytený miestnym magistrátom, keď sa pri vstúpení ľudí márne snažil zaklať nožnicami.

Keď ho viedli a dávali do pút, spôsobil taký huk, a to práve keď prechádzal pohrebný sprievod, že tým zavdal príčinu k rozhorčeniu obecenstva. Potom ho súdny dvor so všetkými knihami a sekvestrovanými písmami a listami, pod bezpečnou vojenskou strážou zo žalára vyviedol a do Budína dopravil. Odtiaľto, ako už známo, priviedli ho v máji naspäť. Na tomto mieste, ako prítomný vyšetrujúci sudca svedčí, na základe uznesenia z 19. júna bol prepustený, potom 25. júna opäť vypočutý; tu odmietol pred deputáciou vypovedať a na žiadosť jeho obhajcu, Jána Gyürkyho, dovolil sa mu oddych až do 4. októbra, aby si mohol opatriť pre proces všetky potrebné doklady.

Vlastne to bolo tak, že keď si ani zvolenský magistrát, ani stolica nevedeli rady, a keď vraha i sám palatín poslal naspäť, páni, ako už vieme, sa uzniesli, že ho pošlú do Hontu, odkiaľ Feketeho família pochodí. Ale Hontianska župa s opovržením odmietla túto vec a na inom mieste sa rozhodne vyslovila, že tento zločinec do Hontu nepatrí.

Keď nadchodil termín, obhajca vinníka, ktorý bol na voľnej nohe v Honte, podal prostredníctvom a skrze súdneho žalobcu pamätný spis v štyroch zväzkoch, opierajúci sa na rozsiahle a dôkladné vyšetrovanie vo veci pravoty a hneď zatým i súdny žalobca prichystal svoju odpoveď v troch zväzkoch a pripojil k spisu č. 25.

V týchto dňoch dopravili obžalovaného Feketeho z jeho rodinného sídla, aby sa podrobil novému vypočúvaniu.

Uvedené slová dávajú teda odpoveď na otázku, čo je pravdy na tom, že vinník Fekete je nie vo väzení a kedy magistrátny súd začal proces? Zostáva nám podať zprávu o opatreniach, ktoré urobil náš súd ohľadom delikventovej väzby.

Vinníka hneď vtedy, ako ho dodali najvyššiemu súdu v B. Bystrici, sputnali (po trojmesačnej slobode!) na oboch nohách a držali v oddelenej cele, priestrannej a solídne stavanej, opatrenej hore v rohu oblokom, potom kľakátkom a väzenskou posteľou. V hodinách predpoludňajších a popoludní, aby striasol zo seba vlhkosť a zimu, otvoria sa dvere cely a dovolia mu vyjsť až po susednú väzenskú celu. Na noc ho žalárnik zavčasu zatvorí a nedovolí mu ináč na boží vzduch vyjsť, len na omšu do domácej kaplnky, kam chodia i ostatní trestanci a odkiaľ po službách božích sa zasa vracia do svojej cely. A konečne nikto nemá k nemu prístup a nesmie s ním hovoriť, len v prítomnosti žalárnikovej.

Vinníkov tesť, prítomný pán Pavol Veselovský, nevedno akým strachom, podozrením, či starosťou zmietaný, písomne prejavil úmysel, že na svoj náklad bude stravovať väzňa. Ale súd uznal, že je táto žiadosť neodôvodnená a svojím rozhodnutím to odmietol.

Čo sa ale toho týče, či bol delikvent pri čine, z ktorého je obvinený, nepríčetný, ako sa on sám vyhovára, alebo pri zdravom rozume, konajúc zo zlosti a s rozmyslenou zlomyseľnosťou, nech o tom rozhodne jemu prikázaný sudca, ako i tento súd po revízii pravoty. Ale je potrebné, aby sa vinníkovi dostalo dostatočného vypočutia.

No, potrebné je i to, aby súdny žalobca mal dostatočný čas, lebo obhajovací spis je taký zvláštny, komplikovaný a rozsiahly, musí teda vynaložiť všetku pilnosť a pozornosť na preštudovanie a dokázanie strašného zločinu.

Kým sa toto bude robiť, vinníka budú strážiť so všetkou možnou bedlivosťou a bezpečnosťou, ale nie tak, aby sa s ním zaobchodilo, ako už s odsúdeným.

(Výťah kráľovskej uhorskej kancelárie pre oznámenie prítomných vecí ur. p. V. Veselovskému.) [49]

Dodatok: Z akýchkoľvek pohnútok a dôvodov menovaný Ľudovít Fekete svoju ženu zavraždil, čiže zločinu toho sa tak nerozmyslene dopustil, odvolávajúc sa na jeho milosť kráľovskú, rekurz sme odložili a vinníka ako ľudskej spoločnosti nebezpečného pozorne strážiť sa rozhodli.

Toľko zo zachovaných dokumentov Acta Feketiana. Sám župan Balogh nariaďuje vymenovať komisiu na preštudovanie uvedených dokumentov.

Všetky tieto písma sú preložené inam, pravdepodobne ku Kráľovskej uhorskej súdnej tabuli v Budíne, kde Feketeho o niekoľko rokov znova súdili.

Pravota sa ťahala ešte do mája roku 1809. Vtedy konečne Feketeho odsúdili na 10 rokov na galeje do Segedína.

Bol to krutý trest, ale zodpovedal nielen zločinu, ale i dobe, v ktorej výrok vyniesli.

Ešte ani vtedy Ján Gyürky nepristával, ale žiadal ešte raz revíziu celej pravoty. No, bol jediný, ktorý sa toho domáhal. Nevedno prečo, z akých príčin a pohnútok bol tento pán tak veľmi oddaný svojmu bývalému priateľovi. Veď ho už všetci opustili, všetci sa s odporom od neho odvrátili, ešte i Holec, ktorý mu bol najoddanejší zo všetkých.

Kým Fekete nosil masku poriadneho, statočného zemana, v spoločnosti pánov ho vítali a uctievali, ale ako spadla náličnica a surovec ostal vo svojej podlosti, odvrátili sa i diví kompani, s ktorými hýril celé noci v obskúrnych krčmách alebo hostincoch, kde mali páni svoj dobre chránený brloh.

Veselovský statne premohol svoj žiaľ, statnejšie ako Ondrej Skubík. Ale i pri podobnosti zármutku bol medzi nimi veľký rozdiel.

Veselovský sa teraz celkom oddal službe, svoj smútok nikdy neprevládal, ale nedal sa ani ním premôcť.

Jeho žena vyzdravela, ale bola zádumčivá, najmilšie jej bolo chodiť do kostola a do krypty, kde boli pozostatky nešťastnej Františky.

Kým Feketeho neodsúdili, Veselovskovci tŕpli, že sa ešte bude pokúšať ublížiť i rodičom, akoby im už nebol dosť ublížil, ale keď ho odviezli, zbavili sa aspoň tohto strachu.

*

Lenivo sa vlečú žltkavokalné vlny rieky Tisy žírnymi rovinami Dolnej zeme k Segedínu a potom ďalej k Dunaju, s ktorým sa spájajú.

Brehy sú nízke, miestami ešte bahnité; také je skraja a miestami aj celé koryto rieky.

Na vlnách kolembajú sa primitívne lode, loďky a člny. Lode sú naložené ťažkou zlatožltou kukuricou a červenkastou pšenicou. Na týchto lodiach niet vesiel, niet kolies, ani vrtule, ktorá by pohybovala loď, o pare sa ešte nikomu nesnívalo. Len ak by vytiahli na pomoc plachty, aby sa o ne nárazy vetra zachytávali a pomáhali hnať loď.

Lode sa pohybujú pomocou ľudskej energie, ľudské sily hýbu nimi a ťahajú ich brehom rieky hore prúdom.

K lodi sú pripriahnutí ľudia, z biednych najbiednejší, z nešťastných najnešťastnejší. Sú to trestanci, dočasní a nedobrovoľní obyvatelia trestnice, ktorá v meste dominuje celému okoliu.

Zle živení, na úmor ustatí, uťahaní ľudia, nie ľudia, len tône ľudí, vlečú nemotorný dopravný prostriedok proti prúdu a pritom sa brodia kde po pás, kde po plecia, ba i po hrdlo vo vode. Ich postup je tým ťažší, čím bahnitejši je spodok rieky. Svaly pŕs, nôh i pliec sa napínajú, pľúca ťažko pracujú. V studenej vode, najmä na jar, tŕpnu im nohy i celé telo, pritom sa potia a pot, vyrážajúci na tvárach, chladne a štípe.

Na loďke stojí dozorca s korbáčom — pokrikujúc kľaje a hreší. Ale na strhaných tvárach už zdivených rabov nepoznať zmeny. Ťahajú, kým vládzu. Šťastný, ktorého opúšťajú sily, lebo jeho vyslobodenie je už blízko. Taký bedár prestane ťahať, len jeho vlečú. Ako iní zbadajú, že už vypriaha, zastavia loďku. Z omdletého snímu okovy a vyhodia ho, kam patrí. Namiesto neho zapriahnu iného, ktorý slúžil na lodi. Ak patričný len omdlel a je nádej, že ho vzkriesia, tak ho dajú tak, ako je, v mokrých šatách na dno loďky, aby im neušiel, cvočkami a povrazmi ho pripevnia o podlahu. Ale ak úbohý umrel, vyhodia ho na breh a po niekoľkých hodinách zahrabú na mieste, kam ho vyhodili. A číslo, ktoré nosil namiesto svojho mena, pretrie sa v knihe, v kancelárii trestnice a vlny života prevalia sa cez neho, o jedného nešťastného je menej na svete. Také boli galeje!

Trestnicu túto navštívili i cisári a páni, Jozef II. a roku 1790 i Leopold II. Leopold údajne ťahanie lodí ľuďmi zakázal, ale jeho rozkaz nevyplnili, lebo do tejto kolónie sa ešte dostal i náš známy Ľudovít Fekete a tu si niekoľko rokov odpykal trest.

V lete roku 1809 doviezli ho v sprievode vojakov a strážnikov na toto smutné miesto.

Pri všetkom strážení mal isté výhody. Vystupoval ako pán a ako šľachtic dal sa oznámiť direktorovi trestnice. Dovolili mu obliecť sa do vlastných šiat. Keď vstúpil do kancelárie, málo mu chýbalo do zovňajšku opravdivého gavaliera. Nebol v uhorskej gále, ale v nemeckých pantalónoch a v šosatom kabáte. Ale jeho zovňajšok bol zasa panský, podľa vtedajšej módy. Nie ako trestanec, ale ako pán k seberovnému prišiel k direktorovi. S ním prišli síce aj vojaci, jeho sprievod, i žalárnik s kľúčami, ale Fekete sa správal tak, akoby tí páni nepatrili k nemu a on k nim.

Bezchybne sa poklonil a predstavil sa v latinskej reči. A keď zbadal, že direktor dokonale túto reč neovláda, alebo ju behom času už na tomto mieste zabudol, prešiel Fekete na maďarčinu, ale neskoršie, keď sa ukázalo, že je direktor vlastne Rakušiak, teda Nemec, s jemu vlastnou ľahkosťou začal sa Fekete zhovárať po nemecky.

Direktor bol nemálo prekvapený zjavom svojho najnovšieho „klienta“. Odobral od sprievodu písma a po náležitom preštudovaní zapísal Feketeho do zoznamu trestancov, ako urodzeného pána. Takéhoto väzňa veru ešte nemal. Len keď zapisoval prečin, pre ktorý ho odsúdili, so zdesením a pátravo pozrel na elegantného trestanca. Ale Fekete stál tu ako veľký pán. neprístupný a povýšený nad slabosť, ktorým slovom označil akýkoľvek prejav citu a zdieľnosti. V jeho tvári nebolo ani stopy po ľútosti alebo smútku.

Direktor, vidiac pred sebou inteligentného človeka, nevedel si predstaviť, akoby tento pán mohol ťahať lode, alebo konať inú hrubú robotu na lodiach. Telesnej sily mohol mať i za troch takých bedárov, akých má ešte v trestnici v rezerve, ale predsa, kam ho zaradiť?

Pridelil ho na loď za dozorcu, kde sa skoro vyznal a rozkazoval všetkým ostatným. Direktor ho častejšie pozval i do kancelárie, kde s ním pobesedoval a tešil sa, že má takého neobyčajne vzdelaného spoločníka, s ktorým sa môže vo svojej materinskej reči pozhovárať.

Pod titulom pisára a tajomníka prijal tento pán Feketeho do kancelárskej služby, kde mu svojou znalosťou rečí veľmi dobre vypomáhal.

Neskoršie predstavil ho i svojej rodine. Fekete, akoby nikdy nebol býval vyrazený z koľaje veľkopanského života, kde sú mravy uhladené a kde sú podlé priestupky nemožné, kde panuje len ušľachtilé dvorenie a zhoda, láska a dôvera…

Svojím sebavedomým vystúpením a veľkopanským zovňajškom imponoval úzkemu kruhu direktorovmu, jeho rodinke a známym, ako ozajstný zeman.

Aby mohol tak vystupovať, posielal mu Ján Gyürky peniaze z Feketovského majetku, želajúc mu, aby tam dlho neostal. A posielal mu i bývalý tesť, želajúc si vrúcne, aby len čím dlhšie ostal tam, kde je.

V direktorovej domácnosti blýskal sa Fekete svojimi známosťami a keď mu zaopatrili husle, hral tak, že nielen obveseľoval celú famíliu, ale priviedol všetkých, čo ho počuli, do vytrženia.

Pani bola Maďarka, i domácnosť mali maďarskú. Mali štyri deti, troch chlapcov a jedno dievčatko.

Dievčatko, pekná brunetka, bola najstaršia, ale tiež veľmi mladá. Mala príjemný hlas a tešila sa ako dieťa, že môže pri sprievode husieľ spievať maďarské piesne. Volala sa Piroška, bola miláčikom celej rodiny, najmä matky. Chlapci obklopili Feketeho, on sa s nimi hral a všeličomu ich učil.

V tomto svojom novom postavení cítil sa Fekete veľmi dobre, veď ho temer ani neväznili, bol slobodný a mohol i do mesta sám vychodiť.

Po niekoľkých rokoch sa Fekete tak udomácnil v direktorovej rodine, akoby bol jej členom.

Všetci boli očarovaní. Direktor mal výdatnú a lacnú pomoc v kancelárii, pani sa mohla popýšiť vzdelaným spoločníkom a deti mali príjemného učiteľa, lebo Fekete učil nielen chlapcov, ale i Pirošku cudzím rečiam, ju práve francúzštinu.

Dievčatko chytro upadlo do neblahého čarovného kruhu zvolenského démona.

Piroška začala chradnúť, bola smutná, už nespievala ako vtáčatko a istého dňa ju mamička našla v postieľke mŕtvu.

Zaviedlo sa vyšetrovanie a tým prišli na stopu diabolského zločinu. Dievčatko bolo zvedené a zvodca ju otrávil. Fekete otrávil údajne malú Pirošku zelinkami, ktoré nazbieral na poli.

Zúfalí rodičia len vtedy zbadali, koho si zamilovali.

Feketeho teraz už súdili tu a potom aj v Budíne. A po nedlhom procese, lebo teraz nemal výrečného priateľa Gyürkyho, odsúdili ho na galeje ešte na nových 15 rokov.

Teraz už aj on ťahal lode, a po zrušení ťahania lodí, pracoval na lodi, kde si navykol klátivo chodiť. Ostatné roky trestu odsedel si vo Viedni, ba i vo väzenskom blázinci. Po 25 rokoch prišiel do Zvolena.



[49] Kráľovskej uhorskej súdnej tabule, druhá časť kráľ. kúrie (uhorského najvyššieho súdu). Bola príslušná v tejto trestnej veci ako odvolací súd.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.