ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začiatkom marca roku 1807 otvárala sa už skorá jar. Snehy na sever sa vypínajúcich vrchov sa topili, stráne kopneli. Hron niesol svoje kalné vlny nadol k Pustému hradu a odtiaľ zatáčkou k Breznici a ďalej k Svätému Krížu. Posledné kruhy ľadu sa lámali na železom obitých mníchoch,^[35] ktoré povyše hronského mosta stoja vo vode a chránia most od nárazov ľadových balvanov. Vlny šplechotali o breh, kde bol nižší. Naľavo od cesty i naľavo od Hrona, stáli vtedy ešte menšie domy, i záhradky a pred nimi neveľký, trošku vyvýšený priestor. Tento priestor bol od dávnych časov miestom — popravným.

Toho dňa, začiatkom marca zasvietilo slniečko tak milo a teplo, že budilo v dušiach ľudí, najmä tých usilovných, novú chuť do roboty, radosť zo života. Kade zasvietilo, všetko ožívalo, jasalo a úfalo sa novým radostiam, novému životu.

„Za múrom“, tam, kde sú mestské múry obrátené k Pustému hradu, opiera sa slniečko takou silou, že tam najskorej vypučí trávička, zazelená sa každá byľka a rozvíja sa množstvo voňavých fialiek. Nevedno ani, odkiaľ sem prišli, kto ich sadil, isté je, že boli tu vždy tak zavčasu a vo veľkom množstve. Keď rozkvitli, belaseli sa celé plochy a svojou sladkou vôňou nasycovali vždy čerstvý vzduch.

Onoho krásneho rána šiel cestou od Neresnice popod zámok, potom bránou dnu do mesta čudný húfik ľudí. Ako šiel cestou, pribúdalo mu na počte. Veru, veru, bol to smutný sprievod, skôr sa rovnal pohrebu ako čomukoľvek inému.

Medzi surovými drábmi, vedená akousi babou, vliekla sa dievka, viac mŕtva ako živá. Tvár jej bola osinená ako tvár mŕtvoly. Oči vpadnuté, sklopené, zastrené peknými mihalnicami. Vlasy, pôvodne krásne, rusé, viseli jej neporiadne do čela a po sluchách, kde nesiahla nedbalo uviazaná šatka. Na tej, teraz zmučenej, strhanej tvári vidno stopy neobyčajnej krásy, ťahy tváre ešte nestratili pôvodný peľ mladosti, len veľké utrpenie, bolesť a žalosť ich skrivila, zohavila.

Za ňou šiel sedliak, človek nie veľkej postavy, nie ešte starý, ale akoby podlomený. Jeho postava očividne klesala; potkýnal sa a tackal ako podnapitý. Ruky mal zopäté, hneď nimi v bolesti zalamoval, hneď ich spustil dolu. Tvár upieral raz na pred ním kráčajúcu dievku, raz do zeme, ktorú nevidel. Bol to otec zúboženej dievky, Ondrej Skubík, obyvateľ bacúrovský.

Za ním šlo niekoľko žien a chlapov. Bola sobota a bol i trh. Ľudia, prichádzajúci z dedín pripojili sa k tomuto smutnému sprievodu, zastavili sa, aby ukojili svoju zvedavosť. Niektorí poľutovali, iní, a tých bolo viac, nemilosrdne odsúdili mladú hriešnicu.

Veru, veru, tento sprievod by sa bol skôr podobal pohrebnému sprievodu, lenže tu viedli živú, odsúdenú na smrť. A v tomto sprievode nebolo ani posvätnej tichosti. Zo zástupu, ktorý príchodom do mesta rástol, ozývali sa zlovestné hlasy:

— Hľa, krásna Madlena! Bola hrdá, našich mládencov nemala za nič, nuž, hľa, kde ju jej pýcha doviedla?!

Zo zvedavcov, čo sa novšie pripojili, opýtal sa ktosi:

— Čo spáchala tá biedna stvora?

— Nuž čo, zadrhla si dieťa, veru, nešťastnica, len čo hanbu doniesla na otca, ba i na celú našu dedinu! — kričala zlostná baba.

— Slamený veniec jej na hlavu, — škrečala iná, a zasmiala sa zlostne. Bohužiaľ, i tu sa dokázalo, že nad padlou ženou najkrutejšie súdia samé ženy.

— A smolou jej zaliať tie vlasy, čo ich tak pyšne nosila vo vrkoči stuhľami okrášlenom!

— Taká nestatočnica, hanba, fuj!

Pri každom takom zlostnom výkriku zachvel sa nešťastný otec, akoby to slovo bolo úderom, namiereným na jeho biednu hlavu. Zakaždým sa strhol, akoby mal klesnúť smrteľne ranený na zem. Sama dievka bola apatická, akoby ani nepočula. Len ťažko dýchala a nevládne, mechanicky vliekla nohy za sebou.

Keď prichodili na cestu vedúcu od Môťovej, ozval sa dupot koňa. Ľud ho sprvu nepočul, len keď kôň bol už tak blízko, že ho museli násilne držať, aby nevletel medzi ľudí, obzreli sa a ustrnutí odskočili nabok. Na koni sedel pán v jazdeckom obleku, zahalený do kepeňa s niekoľkými goliermi. Kepeň splýval ešte i na chrbát koňa a kôň fŕkal, trhal hlavou a prednými kopytami snažil sa ihravo pustiť do ľudí.

Jazdec bol Fekete. Mrzký výraz zohyzdil jeho bielu, teraz nadutú tvár. Obrvy sa hrozivo stiahli, nad nosom sa zjavila zlovestná vráska. Oči sršali planým ohňom. Bol zlej vôle, lebo prehajdákal noc v divej lumpačke medzi úradníkmi Eszterházyovského panstva. Hral v karty a teraz ho jeho povestné šťastie opustilo.

Ľud sa odstúpil, i drábi stáli so svojou zajatou stranou. Ako sa kôň a jazdec zjavili, dievka Madlena obrátila tvár k jazdcovi. A pozrela na neho smutnými očami. A z tých očú sa chvela ako prosba o zmilovanie, ale záblesk úpenlivej prosby skoro zhasol, tvár sa zasa sklonila k zemi a na nej znova sa rozhostil výraz zúfalej rezignácie. Smrteľná bledosť prechodila do sinavosti a nešťastnica by bola klesla, keby ju neboli zadržali silné ramená ženy a drábov.

Fekete vrhol opovržlivý pohľad na úbohú hriešnicu a na celý zástup, švihol bičíkom a povedal:

— Bagáž! Avanti, Ali!

Kôň len to čakal, skočil a v chvíli precválal priestor, vedúci k evanjelickému kostolu a odtiaľ radom domov.

Tým smerom uberal sa i zástup až k mestskému domu. Tam drábi oddali biednu Madlenu vrchnosti, ktorá rozkázala žalárnikovi, aby ju odviedli do temnice.

Až po železné dvere žalára vo dvore rozsiahleho radného domu, odprevadil otec svoju dcéru. Ďalej ho nepustili, šla s ňou len žena, babka, ktorá ju sprevádzala, aby jej aspoň koľko-toľko poslúžila, v chorobe ju opatrila.

Strápený otec ostal sám na priestrannom dvore. Váhavým krokom prešiel pod bránu, zastal a rozmýšľal. Tak rád by bol s dcérou zdieľal i tú studenú tmavú komoru, ako zdieľal s ňou všetky biedy a starosti dosiaľ, ale i tie nemnohé radosti, ktoré má chudobný človek, keď miluje a ho úprimne milujú. Ale za drahou dcérou zatvorili sa ťažké dvere väzenia, zarmútený otec ostal sám a sám.

Zimou sa triasol, i hladný bol, lebo v tak veľkom trápení, kto by myslel na jedenie? Vyšiel bránou. Pred radným domom stála lavička a na nej sedeli a vyhrievali sa v rannom slnečnom teple niekoľkí radní páni. Bola to ich každodenná obyčaj, keď to dovolilo počasie.

Ondrej Skubík pozdravil ponížene pánov a vliekol sa ďalej. Páni ďakovali, nevšímali si viac biedneho sedliaka, ale pretriasali udalosti minulého večera…

Ľudia prechodili v náhlivosti popred domy, kde teraz znova začali obrábať záhradky. Tieto záhradky boli zvláštne špeciality starého Zvolena. Zavčas na jar ich obrábali, pokopali a do nich si domáce panie nasiali semená zelenín a kvetov. V jeseni všetko odstránili a úrodná zem lepila sa na obuv prechádzajúcich až kým nezamrzla.

Ondrej prechodí pomedzi pracujúcich i do poľa sa poberajúcich ľudí. Nevidí temer nikoho. Slniečko tak milo svieti, kde siahajú jeho lúče už je teplo, ale biednemu otcovi je zima, je tma, lebo to, čo ho hrialo, uniká mu do neznámej, strašnej diaľavy. Vidí sa mu, že všetko, čo je okolo neho, sa mu vysmieva, ukazuje mu jeho biedu, že pod slncom, pod nebom nieto takého zármutku, akým je jeho žiaľ. Ktože by bol na to pomyslel, že jeho krásna Madlena, jeho milé dieťa, príde na tento posmech a hanbu!

Váhavým krokom prešiel Ondrej na druhú stranu námestia. Pozeral na domy, akoby sa bol chcel dobre rozhľadieť, kde je to, kde býva ten dobrý pán, čo sa už mnoho ráz zastal chudoby. I Dobronivcov sa on zastával pred panstvom, keď lakomí Eszterházyovci chceli odoberať hory, pastviny a role statočným občanom dobronivským. Ej, on dobre pozná pána Veselovského a pán Veselovský jeho. Veď mu neraz vozil i pílil drevo, i v inších prácach poslúžil, a pán Veselovský sa pritom i pozhovárali ako — nerečeno — so sebe rovným.

Vošiel do brány. Ťažké dvere sa vzpierali jeho zoslabeným rukám, akoby mu i tu prekážka hatila cestu.

Premohol svoju ostýchavosť, zaklopal na dvere a vošiel.

Veselovský sedel pri veľkom stole, ktorý bol pokrytý písmami a papiermi. Bol akýsi vážny, čelo zachmúrené.

Pri obloku bol menší stolík a pri tom písal ešte mladý pisár — jurasor.

Veselovský pozrel na prichádzajúceho a na jeho ponížený pozdrav povedal dosť priateľsky:

— Vítaj, Ondrej, čo si nám doniesol?

Oslovený týmto privítaním posmelený začal:

— Nuž, ich milosť, pán veľkomožný, prišiel som prosiť o radu a o pomoc v mojom veľkom súžení.

— Čože sa ti stalo, Ondrej, či si vyhorel, — a či čo?

— Ach, čo by len to, ich milosť, vďačne, oj vďačne by som to prijal od Pána Boha, ale to, čo ma postihlo, je tisíc ráz horšie, moja dievka, — prestal, pozrel bokom na pisára.

— Čože je s ňou, hovor, pred týmto mladým pánom môžeš hovoriť, on už tiež všakové veci počul i zažil, tak, čo je?

Mladý človek, dotknutý jeho poznámkou, sa začervenal.

— Nuž, ich milosť, ani neviem, ako to mám povedať, lebo som toho času nemal na to ani pomyslenia, joj, ona, moja Madlena, ja neviem ako s kým, prišla do pádu — a ja som nič na nej nezbadal, len predvčerom našli ju ženy v stodole, omdletú, polomŕtvu a pri nej mŕtve dievčatko, že vraj zadrhnuté. A ja som o ničom nevedel, tak, ako je Boh na nebi, neviem ani teraz, ani kto, len čo ženy vravia, že dieťatko bolo drobulinké, akoby ani nie na ľudský parsún — a že ani na čase nebolo.

— Hja, Ondro, to je zle. Na čase alebo nie, to je vražda. Ono už žilo a tak malo právo na život. Vieš aký je na to trest? — opýtal sa Veselovský prísne.

— Viem, ach, viem, pán veľkomožný, ja nešťastný človek, ale ja viem, že býva aj pardon. A čo by ju i na viac rokov odsúdili do temnice, len aby som vedel, že mi žije, že mi ju kat nesprevadil zo sveta. Moje dieťa, moje nešťastné dieťa! — zahorekoval Ondrej.

— Hm, asekuro amice, neviem, či jej je možná pomoc. Musíš vedieť, že dnes je štatárium, náhly súd, také prečiny trescú chytro, bez procesu a nieto ani času na obranu, — hovoril Veselovský, sám znepokojený.

— Viem, ich milosť, ale viem, že môže prísť aj pardon. Milosť, milosť pán veľkomožný! Prosím ponížene, nech sa jej zastanú, nech jej vykonajú pardon, všetko, čo mám, položím, len aby som drahú hlavičku nevidel zrazenú katom. Pán veľkomožný!

Ondrej sa zohol v kolenách, zopäl ruky a prosil ďalej:

— Keby ich milosť vedela, aké to bolo dieťa, — jediná moja potecha, krásna, milá, samý spev a smiech. Mal som len tú jednu, mať jej umrela, z nej som sa tešil, pre ňu som robotoval, pre ňu odkladal a pre ňu, pre tú drahú hlávku, dám všetko, čo mám!

Za reči vytiahol z kabanice šatôčku, hodný uzlík strieborných peňazí.

Veselovský už skôr vstal od stola a chodil nepokojný po izbe ako vždy, keď ho niečo trápilo, alebo dojalo. Ondrejove slová dotkli sa istej struny jeho srdca. I on má dcéru, aj on miluje svoje dieťa. Čudno, že i taký prostý človek vie tak milovať ako otec z panského rodu? Či je i on schopný tejto veľkej svätej rodičovskej lásky?

Ondrej rozviazal uzlík. V šatôčke leskli sa veľké „tvrdé“ toliare i mariáše, dvadsiatniky a jeden dukát.^[36]

— Toto, pán veľkomožný, som od rokov krvácne zarobil, nastískal, odkladal, len aby som mal pre ňu, že ak sa vydá a my budeme spolu nažívať v bázni a láske božej. A hľa, stalo sa, čoho som sa ani vo sne nenazdal.

Veselovský, vidiac peniaze, vstal, rozmýšľal. Sám pokladal Madleninu vec za stratenú. Veď pri stave súdnych sporov, najmä kde išlo o prečin človeka poddaného, nebolo milosti a pardonu, o tom nemohlo byť reči. Je štatárium… niet kedy poslať kuriéra do Budína k palatínovi ako pri iných pravotách. A veď by jej, nešťastnici, rád pomohol, azda by sa dalo — —

Zasa prešiel niekoľko ráz po izbe. Pozrel na peniaze, ktoré Ondrej vyložil na stôl. Veselovský vedel, že je to slušná sumička v tomto čase. Striebro bolo vzácne, schovávali ho a ešte zlato! Medzi ľudom kolovali najviac medené peniaze a bezcenné bankovky. Veselovský mal záľubu v týchto krásnych, lesklých peniazoch. Ukladal si ich do peknej truhličky, umele zhotovenej, ťažkej, z dubového dreva a s pevným zámčekom. Toto bola jeho slabosť, okrem toho mal rád dobré, vyberané pokrmy… a ohnivé vína.

Zastal pred Ondrejom.

— No, počkaj, Ondrej, budem o veci premýšľať. Vieš, rád pomôžem, kde sa dá. Pokúsim sa, ale netajím, že to pôjde ťažko. Isté je, budeme musieť písať aj samému palatínovi do Budína, a na to treba času — — a…

— Groše, — doložil Ondrej nato a záblesk nádeje svitol v jeho očiach. — Toto, prosím ponížene, nech tu ostane a čo ešte mám, všetko donesiem. Mám domček, mám i kravičku a kus poľa, čo o všetko prídem, len nech mi ona žije, moja Madlena, moje potešenie.

Veselovský nervózne odkašlával, nepokojne prechádzal po malom priestore izby.

— Asekuro, amice, daj už pokoj. I ja som otec, viem, čo je otcovská láska, preto by som ti rád pomohol, maj strpenie, čo bude možné, urobím. Choď svojou cestou, spánombohom, a príď o niekoľko dní, potom ti poviem, čo sme vykonali.

Ondreja potešili Veselovského slová, začal znova ožívať, a aby čím skôr mohol potešiť i tú biednicu v žalári, ponáhľal sa von.

V bráne sa stretol s mladou, krásnou, ale bleduškou paňou. Ustúpil, zastal a díval sa za ňou dlhým, skúmavým pohľadom. Aj ona zastala a pozrela prívetive na sedliaka, čudujúc sa zároveň, prečo sa tak uprene za ňou díva.

Ondrej sa poklonil a Faninka, lebo to bola ona, vošla do veľkej izby.

Celým domom čosi voňalo tak podivne, ako vôňa celej lúky a pri tom i niečoho praženého. Ondrej si neuvedomil, čo to môže byť, ale mimovoľne to vdychoval; potom sa vzchopil a vychádzajúc bránou, šepkal si: „Jeho dcéra, ako moja Madlena, nie ako je teraz, aj veď nebola vždy taká, nebola. A túto tiež čosi trápi.“

Faninka našla mamičku v kuchyni pri veľkej práci, zavárala jarné, voňavé fialky do cukru a do medu a niekoľko zväzočkov i vypražila v čerstvej masti, to sú lahôdky, ktoré milujú otec i dcéra a ktorými ich chce začerstva počastovať.

Fekete prišiel domov nanajvýš rozmrzený. V izbe pri pani matke čakali ho raňajky. Pýtal si hodne tuhej čiernej kávy. Vypil ju bez slova a odišiel do izby naľavo, kde Faninka upratúvala svoje veci a sotva ju pozdravil, zhodil len vrchné šaty zo seba a vrhol sa na posteľ. O chvíľu zaspal a chrápal. Šiel od neho zápach nápoja a tabaku, Faninka pozrela smutne na neho, striasla sa a odvrátila hlavu. Stiahla záclony na oblokoch, vzala na seba šatku a tíško opustila izbu. Vedela, že teraz bude spať do poludnia, ale beda, ak by ju, prebudiac sa, nenašiel v izbe. Odišla k matke, veď to bola jej najmilšia vychádzka.

Keď sa Feketovci, to jest on a Faninka, vrátili zo svadobnej cesty, každý zbadal, že sa mladá pani veľmi premenila. Bola i bledá, ale väčšmi zádumčivá a vážna. Premáhala sa, a najmä v spoločnosti svojho muža stala sa i veselou a zhovorčivou, akoby to išlo na rozkaz. Ale matka vycítila, že Faninka nie je šťastná a niečo ju pichalo do srdca. Akoby si pripamätala, že i ona je príčina. Ale mladá žena sa neponosovala, naopak, na priamy dotaz matkin povedala, že jej je veľmi dobre, že má všetko, čo treba, muž je pozorný, dobrý, síce trošku žiarli, ale pritom všetkom, sa ho zavše — bojí.

Toto povedala matke šeptom, akoby sa bála, že ju niekto počuje.

Keď s rodičmi sedela pri stole vo veľkej izbe a matka doniesla zákusky, aké mala rada aj Faninka aj otec, mladá žena sa opýtala, čo chcel ten úbohý sedliak, ktorého stretla v bráne. Videl sa jej taký utrápený a hľadel na ňu tak čudne, akoby sa mu na niekoho podobala.

Veselovský sa teraz dcére zdôveril, ale povedal jej len najpotrebnejšie:

— Je to smutná história a neviem, neviem, či sa jej dá pomôcť.

— Ach, tatuško môj drahý, nech pomôžu, prosím, prosím… — modlikala dobrá Faninka.

— Veď by som ja rád pomohol, ale je to ťažká vec, práve teraz; nálada medzi pánmi bratmi, najmä medzi sudcami, je ľudu nepriaznivá. Boja sa ho a chcú ho držať na uzde, — hovoril a potom sa opytoval, čo robí Ľudovít.

— Nie som s ním spokojný, — pokračoval, — nesplnil naše očakávania, nenapravil sa, ba, práve ukazuje mrzké ťahy charakteru.

Faninka sklonila hlávku a vzdychla. Potom sa zobrala domov. Ale idúc popred dom, kde bývala Zuzka, neodolala pokušeniu, aby nevkročila k nej. Túto zimu bola pri Zuzke častejšie, ale, tak sa jej zdalo, že je Zuzka premenená. Mať sa ponosovala, že sa Zuzka „pochabí“ za tancom, že ju musela niekoľko ráz odniesť na „tanec“, kde ona síce len sedela, prizerala sa, rukami tlieskala i rozhadzovala, ako muzika hrala a pritom si spievala, len sa tak ozývalo.

Teraz Zuzka bola vážna, veď bol svätý pôst a už ani nebola taká zdržanlivá, aby nepovedala, čo ju rozčuľuje.

Faninka sa spýtala:

— A čo myslíš, Zuzka, odsúdia ju?

— Sám Pán Boh vie, ale ak áno, iste ju zotnú.

Faninka vykríkla:

— Smrť! To je hrozné, taká mladá — a smrť katovou rukou!…

— Veru áno, to je strašné. Ale zákon je zákon — i to len pre mizerného sedliaka: oko za oko, zub za zub, smrť za smrť. Ej, veď keby biedna Madlena bola zo zemianskeho rodu, veru by sa jej nič nestalo. Ako vlani, keď súdili tú kišasonku z Radvane, tú súdili ako načim. A že bola pekná a že bola z rodu, tak jej dali pardon. Starí páni, čo súdili, každý povedal: ja som za to, aby umrela, a čo boli mladí, tí povedali, že by jej bola škoda, aby jej dali milosť. Nuž a mladých bolo viac, tak jej nič neurobili.

Pravdu mala táto prostá dievčina. V ten čas súdili siedmi a jeden z tých sudcov, starší už pán, zásadne hlasoval za smrť. U neho neplatila nijaká poľahčujúca okolnosť.

I v zápiskoch maďarského spisovateľa sa nájde anekdota o sudcovi, ktorý pri zasadnutí driemal a nepočul, o čom sa rokuje, ale ako sa zobudil, zavolal: „Ego sum pro morte!“^[37]

Veselovský chcel pomôcť nešťastnému otcovi. Rozumel jeho nesmiernemu žiaľu, ale vžiť sa do toho nemohol. Kdežeby, on, člen spoločnosti, vyvýšený nad pospolitý, poddaný, nevedomý ľud! Jemu sa nič podobného nemôže stať, jeho dcére nehrozí nijaké nebezpečenstvo, je zaopatrená, chránená pred podobným nešťastím.

A predsa sa ťažko chytal do toho. Dobrá vôľa bola, ale po uplynutí niekoľkých hodín sa účinok Ondrejových slov začal tratiť. Chytil sa písať peknú ochrannú listinu. Veď on cíti, že i v našej stolici sú ľudia, najmä medzi mladšími, otvorené hlavy, prístupné pokrokovému zmýšľaniu, že i tu už cítiť vánok demokratických myšlienok a tak si myslí, pomocou týchto a svojím vlastným, tak často osvedčeným vplyvom, svojím mužným vystúpením nakloní sudcov ľudsky zmýšľať a ľudsky súdiť.

Že by do Budína mal písať, kuriéra vystrojiť, to pokladal za nepotrebný krok. Sám žalobca, Andrej Bendík je jeho osobným priateľom, hoci ako verejný fiškus, musí svoju povinnosť konať, hlavné je, aby vtedy, ak by hlasovanie vyznelo na prospech obžalovanej, neapeloval.

— Dobre bude, — myslel si Veselovský, — najprv sudcov informovať. Nešťastná dievka Madlena, ako obyvateľka dediny Bacúrova, patrila pod právomoc Zvolena. Mali ju súdiť zvolenskí sudcovia, toho práva sa magistrát dobrovoľne vzdal len v zriedkavých prípadoch, ako bol ten, ktorý prišiel už v budúcom roku.

Predsedom zvolenského súdu bol nateraz Alexander Wachet. Medzi prísediacimi bol i Streženský, Palugyai a Strakonický, všetci už starší páni.

Ale pri súdení ťažkých prípadov bývali privolaní i sudcovia zvolení stolicou pre súd „nižších tried“ a medzi týmito boli páni Ján Nándory, L. Zolnay, očovský L. Holec, Jankovich, Rakšáni — a ako titulárny, nedávno županom vymenovaný, Ľ. Fekete.

Veselovský nevedel ani sám, ktorí z týchto budú tvoriť súd siedmich pánov, preto si umienil ponavštevovať nielen tunajších, ako napríklad suseda Streženického, ale aj na okolí bývajúcich. Z týchto pánov navštívil najsamprv Jána Nándoryho, statkára a stoličného exaktora,^[38] bývajúceho v Sásy. Tento pán bol človek dobrého srdca, ale náramne prchký. Ináče statočný človek a pohostinský pán a rozumný, svedomitý úradník.

Cesta do Sásy v marci vždy bola a i teraz je vždy nebezpečná. Jarné vody elementárnou silou púšťajú sa strmými stranami do doliny Neresnica, už i meno nelákavé, ktorá je zaplavená dravým prúdom. Krížom cesty tečie voda ako dravá rieka, strháva mosty, vytrháva diery a podoberá vozy, ktoré sa chcú dostať na druhý, bezpečnejší breh. Furmani podujímajú túto cestu len vtedy, keď majú mocné kone a vo vlastných rukách tiež silu a — zdravý rozum, obyčajne volia túto cestu len vtedy, keď ich je viac pospolu.

Takúto nebezpečnú cestu podujal Veselovský a nemálo si na tom zakladal. I jeho známi sa pozastavili, že životom váži pre jednu sedliacku dievku!

A keď vykonal podobnú cestu i do Očovej k Holecovi a do Zolnej k Zolnayovi, uspokojil svoje svedomie, že viac nemohol, na tento čas, vykonať. Že sa všade dobre zabavil, že všade bol vítaný a pohostený, ako sa patrí, je zrejmé. I pánov bratov si naklonil natoľko, že mu sľúbili hlasovať podľa vedomia a „ľudskosti“.

Dni sa míňali, jar kráčala pomaly, ale mnohosľubne. Južný vietor vysúšal chodníky, i bezodné cesty, stráne a polia a nielen obyvatelia dedín, ale i zvolenskí mešťania, ktorí popri svojich remeslách mali i hospodárstvo, pomýšľali na jarné práce, opravovali pluhy a brány, aby mohli orať a siať.

Len jeden už na to nemyslel, lebo už nemal ani čo orať, ani čo siať. Ale ani na to nepomyslel. Ondrej Skubík predal všetko, čo mal, a odniesol do Zvolena utŕžené peniaze.

Myslel, treba na trovy, treba písať na inštancie, pred pánov, pred palatína, ba azda i pred samého cisára pána. Treba poslovi do Budína, aj iné výdavky sa vyskytnú, čože on vie, čo všetko na to treba, len to vie, že je pán cisár ďaleko a že je ťažká vec, dostať sa k nemu v týchto nepokojných časoch. A zadarmo ani sliepka nehrabe, nieto ešte, aby človek zadarmo sa ustával.

Nedbal už Ondrej, že prišiel temer o všetko. Už nemá inšie, len domček kraj dediny, do ktorého celý deň svieti slniečko. A v tom svetle i teple bol taký útulný, kým dievča v ňom bývalo.

Čo ho je po všetkom, preživí sa, len keď bude mať svoju predrahú dcérku, čo i hriechom pošpinenú, len nech mu žije, žije!

Veselovský, keď Ondrej prišiel a doniesol peniaze, nemohol odolať, prijal ich. Sám seba ospravedlňoval, že ešte nevie, aké bude mať výdavky a tak utíšil hlas svedomia. Rád dobre žil a to povedomie, že má svoj istý kapitálik uložený v zlate a striebre na bezpečnom mieste, ho veľmi blažil. Beztak sa ten kapitálik Faninkiným vydajom povážlivo stenčil a i zať potrebuje viac, akoby sa kto nazdal.

Ondrej prišiel o niekoľko dní zasa. Teraz veľmi nastráchaný, rozžialený a znova úpenlivo prosil:

— Pán veľkomožný, ich milosť, nech robia niečo na zachránenie dievčaťa! Nech pomáhajú, lebo ak mi ju zabijú, ja neviem, neviem, čo zrobím — a čo sa so mnou stane?!

Stisol kŕčovite ruky, v očiach mu zasvietila veľká zúfalosť, odhodlaná spáchať i zločin — —

— Eh, Ondrej, neopúšťaj sa. Asekuro, amice, oni ti ju neodsúdia. Sám som bol pri tých pánoch a to s odvážením vlastného života. Nie, ani nie sú takí, a vidíš, toto písmo som napísal na jej obranu. Rád by ju zachránil, to mi môžeš veriť. Veď sme ešte nie tak ďaleko a naostatok i tak býva, že ešte i po súde príde pardon, niekedy i v poslednú hodinu — —

Veselovský sa vyhováral a držal dokument — obranu, v ruke.

— Tak, tak, — prisvedčil Ondrej, ale nie bez trpkosti. — Ako pri Jánošíkovi!

— Eh, hm, čože ty máš, Ondrej, spomínať takého zbojníka, — odsekol Veselovský mrzuto. — A naostatok, keď by aj tak bolo, že by bola odsúdená — a nepáčilo by sa ani pánu hlavnému županovi, ani pánu cisárovi udeliť pardon — nuž nebola by prvá, ani posledná, čo ich sťali. Stalo sa to aj inakším osobám, boli králi a páni veľkí, boli kniežatá, kráľovné a panie z najvyššieho rodu a aj ich korunované hlavy padli.

— Veď, veď, počul som, ale ja nemôžem zato, ja do ostatnej chvíle neustanem, či už bude tak alebo tak, ale — a tu ten ponížený sedliak zaťal päste, narovnal sa, akoby bol narástol — a z očú mu vyšľahol blesk tvrdej odhodlanosti.

Veselovský rozľúteného otca ešte raz uspokojil. Sľúbil mu, že ešte pôjde k hlavnému županovi a ten ako predseda súdu siedmich pánov rozhodne na stránku Madleninu, alebo dá pardon.

Utíšený Veselovského slovami, uspokojený Ondrej začal zasa úfať. V túžbe a súžbe čakal a celé dni presedel v bráne radného domu, čakajúc na chvíľku, keď ho pustia k nešťastnici, potešiť ju.

— Neboj sa, — hovoril, — neboj, dievka moja, neodsúdia ťa a keby ťa aj odsúdili, príde pardon, prísť musí, musí, ja si ťa nedám, nedám ťa! — A zasa zalomcovala vetchým sedliakovým telom zimnica zúfania.

Madlena, sediac na biednom lôžku, smutne zavrtela hlavou a pozrela na otca takým beznádejným pohľadom, že sa jeho srdce triaslo neskonalým zármutkom.

Medzitým bol Fekete málokedy doma. Františka sa tomu v duchu tešila, lebo vtedy sa pokojne oddala práci. Cítila sa byť matkou. Nevýslovná blaženosť naplnila jej srdce. Kvôli očakávanému dieťatku všetko pretrpí, všetko, o čom nikto nevie na svete len Boh a ona. Tešila sa práci pre svoje milé, prvorodené dieťa a budovala plány do budúcnosti, ako si ho bude vychovávať.

Dni sa míňali, termín Madleninho súdu ustálili na 27. marca. Zo stoličných pánov boli na súd povolaní len Nándory a Holec.

Veselovský si vypracoval obrannú reč. Bol istý, že jeho reč neostane bez účinku, že všetci páni, možno, okrem Holeca, budú hlasovať v prospech Madleny.

V predvečer toho súdu doviedol Fekete niekoľkých hostí do Veselovskovcov. Fekete bol ostatné časy veľmi milý, pokorný a veselý. S Veselovským sa nepúšťal do dišputy a o Madlene akoby vôbec ani nevedel. Keď prišla reč na túto pravotu, tváril sa ako celkom nestranný, skôr ešte dobromyseľný človek. V ten večer sa jeho výrečnosť brilantne dokázala. Ešte i Streženický, blízky sused Veselovského, bol uchvátený jeho skvelou osobnosťou. U Streženickovcov — ako viem — mali tiež dcérku, troška staršiu ako Faninka, a tá by sa vďačne bola vydala za Feketeho. I rodičia boli nato pomýšľali. Preto sa v poslednom roku zahniezdila u Streženických akási chladnosť a nevraživosť oproti Veselovskovie rodine. Ale v ten večer na osobitné povolanie prišiel Streženický a úprimne ho privítali.

Fekete sa krútil okolo Veselovskej, lichotil jej a prosil, aby prichystali, ako obyčajne, dobrú večeru. Pritom pani svokre ohnivo bozkal ruku. Veselovská potešená lichotivými slovami usilovala sa, aby hostina bola skutočne skvelá. Páni sa rozjarili. Po večeri pili ťažké vína a pili hojne. Fekete, aby zvýšil náladu, doniesol si husle a znovu ukázal, čo vie, aký je on muzikant. Pri husliach si páni i zaspievali, hoci pani Veselovská s tým hlučným priebehom hostiny nebola spokojná. Veď bol pôst a Veľký piatok blízko… S obavou pozerala aj na muža, ináč v pití mierneho, ako si dovolil nalievať ochotným zaťom ťažké víno. Ale o tom nevedela, že do vína nepozorovane nasypali akýsi prášok.

A onedlho začal Veselovský driemať. A bol čas, aby sa páni rozišli, aby pokračovali v zábave u Streženickovcov, lebo rozjarený Streženický, objímajúc Feketeho, volal ho k nim a s ním i ostatných.

Ráno o ôsmej zasadal na radnom dome súd siedmich pánov. Boli už všetci prítomní, domáci páni sudcovia ešte trošku nevyspatí, cezpoľní, ako Nándory, Holec a Bendík sa zavčasu pohli z domu, aby boli na termín vo Zvolene.

Len Veselovský neprišiel. Fekete povedal pánom, aby počkali, že ide sám po tesťa. U Veselovcov však bolo ešte ticho. Veselovská tiež nevyspatá, ani nevedela pochopiť, že jej pán manžel, ináč ranostaj, nevstáva. I budila ho, ale k rozumu ho nemohla priviesť.

— Nič to, maminka, len nech mi dajú písma, čo napísal pán otec, ja za neho vybavím vec tak, ako by on sám bol prítomný. — Veselovská ochotne ukázala na stôl, kde mal Veselovský svoje písma a Fekete si vzal, čo mu bolo treba.

Keď Fekete prišiel medzi pánov, Bendík bol jediný, ktorého neprítomnosť Veselovského znepokojila. Veď on mal byť žalobcom, preto si žiadal, aby obrancovu reč prečítal nestranný človek. A tak ju prečítal notár Alitis hneď zatým, ako predniesol žalobca svoju reč.

Veselovský vo svojej starostlivo vypracovanej reči apeluje na srdcia sudcov. Prizvukuje medziiným aj to, že mnoho ráz povedal i písal stoličným pánom, „dajme ľudu ľudské práva a ukážme mu svoju lásku. On, keď vidí našu dobroprajnosť, bude vďačný a daruje nám svoju dôveru. Nešťastná dievka, ktorá je obžalovaná z vraždy dieťaťa, je sama vlastne ešte dieťa, nedospelá, nepovedomá svojho strašného činu. Okrem toho dôverčivá — a páni moji, posúďme, že ten, čo ju zviedol, má väčší hriech — a že je pravdepodobne z našich kruhov.“

Medzi sudcami ozvali sa hlasy nevôle. Fekete sa potupne zasmial a tým bola obhajovacia reč pretrhnutá. Lebo Holec hneď povedal:

— Prečo ho hneď aj nepomenuje, ak vie, kto to bol? Ale to sú sedliacke fígle, lebo sedliaci každú vinu radi zvaľujú na pánov.

— Treba ju donútiť, aby povedala meno, — povedal Nándory.

— O to tu nejde, faktum je, že spáchala vraždu, — navrhol Holec.

Alitis čítal ďalej:

— A kto sa môže vpraviť do toho žalostného duševného stavu takej oklamanej dievky? Padla, to je isté, čiou vinou, to nevieme, ale prosím vaše milosti, buďte spravodliví. Povážte, to dieťa, možno, bolo mŕtvonarodené.

— Svedkovia, prítomní i neprítomní, ako i lekár tvrdia, že žilo, tak stojí v zápisnici vyšetrujúceho sudcu, — ohlásil sa zasa Holec.

Ešte sa prihlásil Remenius:

— Ale i to stojí, že nebolo načas.

— Všetko jedno, žilo a malo právo na život. Vražda je vražda a tá sa musí exemplárne potrestať.

Bendík zbadal, že on, ako žalobca, je predstihnutý tými, čo nemajú obviňovať, ale súdiť. S nedorozumením hľadí na pánov. Vstane, odvoláva sa na zákonité pokračovanie, ale nikto ho nepočúva.

Fekete vstal tiež a všetko, čo stálo v reči Veselovského, dokonale podvrátil. Dokazoval, že ľud, v svojej zaťatosti a nenávisti oproti pánom dvíha hlavu, že idea lásky a zhovievavosti naproti ľudu nemá miesta, že také zásady sú viac na škodu, ako na osoh, ba priamo ohrozujú existenciu povýšených stavov. Keby sa ľudu dali práva, zmohutnel by a ako mnohohlavá hydra podryl by doterajšie, stáročnými zákonmi zabezpečené ustanovizne. Ľudu treba nie práva, ale položiť nohu na šiju, aby pocítil nadvládu tých, ktorí z milosti božej nad ním panujú.

Keď Fekete spomenul „milosť božiu“, Bendík sa trpko usmial, ale mlčal. Keby nebol fiškusom, bol by obrancom. Len dal Alitisovi pokyn, aby čítal ďalej.

Alitis sa ešte raz chytil do čítania:

— Opätovne apelujem páni, na vaše po ľudsky cítiace srdcia a na milosť jeho osvietenosti nášho najvyššieho pána župana, ako najvyššieho stoličného predsedu súdu, ktorý je pre chorobu nie prítomný, aby ste súdili spravodlivo a s ohľadom na mladosť a nevedomosť biednej dievky, oslobodili ju spod trestu smrti.

Sudcovia sa utiahli a hlasovali. Štyria vyniesli to strašné slovo: smrť, len traja, Wachot, Remenius a Nándory hlasovali za mierny trest a práve títo boli už starší ľudia.

Bendík a títo posledne menovaní páni ustrnuli nad nečakaným výsledkom hlasovania, tým viac, že sa tu neobalene postavil zať proti tesťovi. Bendík sa hneď zobral a šiel k Veselovskému. Veselovský práve vstával a keď si uvedomil, čo zameškal, nedal sa uspokojiť. Bendík mu s poľutovaním oznámil výsledok súdu.

— Tak predsa, predsa ju odsúdili, — zvolal Veselovský a chytil sa za hlavu. Bolela ho veľmi, ako ešte nikdy a Veselovská už aj poslala po fyzikusa v obave, že pán ochorie. Bendík radil, že ak Veselovskému záleží na oslobodení úbohej dievky, hneď nech uteká k županovi o udelenie milosti, alebo aspoň aby dovolil pretiahnuť výkon popravy, kým by sa na vyššie miesto mohlo apelovať. Veselovský nebol schopný napísať list. Napísal ho teda Bendík, Veselovský sa len podpísal a hneď vypravili obaja páni mladého jurásora Hudobu do Romháne.

A vtom už prišiel i Ondrej. Nedal sa zadržať, vtisol sa do izby, kde polooblečený Veselovský sedel na posteli.

— Pán veľkomožný, ako je možné, že mi ju odsúdili?

Veselovský zastonal:

— Nemyslel som, Ondro, asekuro, nemyslel som, že to tak dopadne. Ale vidíš, ešte nie je všetko stratené, teraz už, hľa, odišiel Hudoba na koni do Novohradu k pánu hlavnému županovi, on podpíše dekrét o milosti, pardon príde, ej, príde…

Ale utrápený otec neveril. Sklonil hlavu, jeho zbiedeným telom zalomcovala zimnica. Už je po všetkom, už nemá čo stratiť, už nemá len ak tú slabú iskričku nádeje, ktorú mu tento pán podáva. I tá je na samom zhasnutí.

A Ondrejom zasa zalomcovala zúfalosť. Zalomil ruky a zohol kolená pred pánom:

— Pán veľkomožný, pre Kristove rany, ak sa dá niečo vykonať, nemeškajte, zachráňte mi ju a my sa budeme za vás modliť, i ona, kým žiť bude. I vaša milosť má dcéru, videl som ju, je krásna, ale i ju čosi trápi, nie je šťastná.

— Ej, Ondro, čo ty mne máš spomínať moju dcéru, — zvolal Veselovský s nevoľou, ale i s nepokojom.

— Viem, viem nemôže sa moja dievka prirovnávať ich krásnej pani dcére, ale aj ich milosť má srdce otcovské a naostatok: nad nami je jeden zákon, jeden zákon pre všetkých…

To už zvolal ako vo vytržení.

— Ondrej, daj si pozor na reči, — skríkol Veselovský.

Jeho pani priskočila a tíšila ho, ale i na Ondreja zavolala:

— Choďte už, dobrý človek, vidíte, pán sú chorý.

— Veď ja nič, — hovoril už zasa pokojne zúfalý otec a obrátil sa k dverám. — Len to som chcel povedať, že jedna ako druhá podrobená sú zákonu smrti a smrť nájde svoju obeť i medzi pánmi.

— Ad animam, Ondro, nadužívaš moju dobrotu, — zahrmel Veselovský. — Reči, ktoré táraš, sú urážlivé. Nemôže moja dievka prísť do toho, v čom je tvoja biedna dievka, — hovoril Veselovský v najvyššom rozčúlení. Myšlienka, že by jeho Faninku mohol niekedy podobný osud stihnúť, bola jemu ako milujúcemu otcovi neznesiteľná.

Prišiel privolaný fyzikus a starostlivo prezrel pacienta a — sekol mu žilu. To bol jeden z jeho troch univerzálnych liekov.

Bendík prišiel k pánom so zvesťou, že jurasora Hudobu vypravil na koni do Romháne. No nevedeli, že sotva sa skončil súd, ba temer Fekete ani nečakal koniec, odišiel domov, dal si osedlať koňa a uháňal smerom k Slatine a ďalej k Novohradu. Prišiel domov len nad samým ránom, kôň bol vysilený, spotený a kočiš ho musel šúchať a liečiť. Fekete, ako prišiel, tak si hneď ľahol spať. Uplakaná Faninka sa ani nespýtala, kde bol. Nemohla teda vedieť, že posol pána otca, mladý Hudoba, ešte vždy leží v tuhom spánku v hostinci pod Vígľašským zámkom, v ktorom sa zastavil na pohárik vína. „Náhodou“ natrafil tam na Holeca a z jedného pohárika bolo i viac — až dobrému mladému pánovi klesla hlava na prsia a ani nevedel, ako ho uložili na posteľ.

Faninka bola veľmi smutná, ale ešte vždy úfala, že príde posol s omilosťujúcou listinou a úbohá Madlena bude zachránená. Išla k rodičom, aby videla otca, teraz oslabeného — a ostala tam do večera. Veselovský sa smutne díval na dcéru, ale rozhodne sa vyslovil, aby mu ten „lotor“ na oči nechodil.

Obe panie vedeli, koho pán otec myslí.

Ten „lotor“ sám pokladal za dobré, aby v ten deň pána otca zbytočne nerozčuľoval, veď mal už i tak dosť, lebo poslaný „kuriér“ nechodil. Prišiel len podvečer. Zdrvujúci bol odkaz, ktorý doniesol. Pán hlavný župan podpísal ortieľ smrti skôr, než prišiel mladý Hudoba so žiadosťou o milosť.

Pred samým večerom rozkázal Veselovský, aby zapriahli koč, naložil panej a dcére, aby sa chytro schystali, že idú do Bystrice.

O hodinu uháňal koč s famíliou Veselovskovcov Hronskou ulicou a bránou do Bystrice. Za kočom šiel voz naložený batožinou, pri ktorej sedeli obe verné duše, Bibianka a Zunka.

Bolo to ako útek.

V tú istú noc doviezol sa bystrický kat do mesta Zvolena. Mesto malo síce právo meča, ale kata práve nemali. Ešte istý čas požičiavala Bystrica svojich katov okolitým mestám.

V časoch, keď boli strigônske pravoty, pýtalo si mesto Krupina požičať bystrického kata. Bystrický magistrát pôžičku odoprel s odôvodnením, že na strigy neverí — a na popravu nevinných ľudí kata nepožičia.

Nasledujúceho rána, ako blesk sa rozniesol chýr po meste, že idú stínať.

Zástupy rozčúleného ľudu sa valili Hronskou ulicou k mostu. Most bol vtedy ešte ten starý, ktorý chránený, či bránený mníchami, vzdoroval nárazu ľadových balvanov a prudkých vĺn rieky.

Ako roj včiel ponáhľali sa ľudia, aby videli strašné divadlo, ostatné dejstvo tragédie oklamanej dievčiny.

Naľavo od cesty, trochu nižšie pri brehu nebolo ešte vtedy to miesto úplne zastavené. Na tom mieste bolo napochytro vystavané nevysoké lešenie a na ňom klát. Pri ňom stál silný mužský, s vysúkanými rukávmi, v ruke široký meč — bol to bystrický kat.

Bubon zahučal. Bandúri vliekli dievča, viac mŕtve ako živé. Za ňou šiel mladý kaplán, bledý ako stena. V ruke držal kríž, ktorý častejšie podával odsúdenej. Ale ona o tom nevedela. Oči dievčaťa boli hlboko vpadnuté, bez výrazu, bez znaku života. V tvári a na ústach nebolo badať ani tieň životnej rumeni. Vlasy mala ostrihané, už i preto, že bola „nepoctivá“, i preto, aby sa katovi obľahčila „práca“. Hneď za ňou kráčal teraz už celkom zlomený zúfalý starec, starec nie rokmi, ale utrpením. Nezalamoval rukami, nekričal, len ústa sa mu pohybovali, zopäté ruky sa mu triasli. Oči mal upreté do zeme, do prázdna, potkýnal sa a tackal ako opitý.

Keď zasvišťal v povetrí meč a padla hlava mladej devy, niekedy takej krásnej, spanilej, samý smiech a spev — bola úplná tichosť. Ľud naplnený hrôzou v tú chvíľu ani nedýchal. Akoby srdcia, tieto pramene súcitu a lásky boli stisnuté do železných okovov.

A tú desnú tichosť prerval ostrý, chrapľavý výkrik. Za ním nasledovali slová, aké diktovať môže len veľká zúfalosť, keď nesmierny žiaľ zalomcuje stýraným srdcom človeka:

— Bodaj sa do takto roka tvojmu dieťaťu toto isté stalo!

Ľudia vzrušení z ustrnutia hľadeli v tú stranu, odkiaľ zaznela táto strašná kliatba. Nad trupom svojej dcéry, túliac oddelenú hlavu k sebe, kľačal starec-žobrák; hlava obrátená k nebu, pravá ruka zdvihnutá na kliatbu — ako starodávny zaklínajúci žrec.

Nikto v zástupe nepochyboval, komu tá kliatba platila, hoci nebola zaslúžená. Ale každý sa zhrozil i len myšlienky, aby Faninka, tá krásna pani, podobným spôsobom umrela. To nebolo možno veriť.

A v nasledujúcej chvíli prefrčal skvostný panský záprah hradskou a mestom. Údery kopýt o most sa ozývali, akoby odveta na desné starcove slová. V koči sedel Fekete, vyzývavo a spupne hľadiac na šomrajúci zástup.