E-mail (povinné):

Stiahnite si Kliatbu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Kliatba

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Andrea Minichová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová, Dagmara Majdúchová, Martin Ivanecký.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 148 čitateľov

Vznešení hostia

Leto roku 1806 bolo suché a horúce. Vtedy panoval v našej stolici hlad a vzmáhajúca sa suchota začínala byť nebezpečná poľným úrodám. Hospodári s obavami hľadeli do budúcnosti. Ak skoro nespŕchne výdatný dážď, hlad sa neumenší, ale zväčší.

Júlové slnko praží na vyschnutú, miestami dopukanú zem. Tráva schne i žltne, lístie stromov vädne a je zaprášené; všetko v prírode žízni a túži po občerstvení.

Ulice mesta, ináč rušné, sú onoho predpoludnia temer opustené. Každý je pri práci, pri remesle i na poli.

Hronskou bránou vošiel do mesta hrdý, veľkopanský koč. Ťahala ho pekná štvorka bujných koní, hrkoce a dvíha oblaky prachu. Koč je krytý, takzvaný batár. Na kozlíku vedľa kočiša sedí vyšnurovaný pyšný hajdúch v uniforme vicišpánskeho[11] sluhu. Má vykrútené fúzy, bez ktorých sa hajdúch ani myslieť nedá — a díva sa so založenými rukami dolu na tých nemnohých, čo v tomto sparnom dni pešo musia chodiť, doslovne zvysoka. Keď sa mimoidúci ponížene pokloní, hajdúch hrdo kývne hlavou, akoby to jemu patrilo.

V koči sedí vicišpán slávnej Zvolenskej stolice, vznešený pán Jur Radvanský z Radvane. Pri ňom je uvelebená jeho manželka pani Zuzanna, rodená Grünblattová. Oproti nim na malom sedadle sedia dve krásne mladé dievčinky: jedna je vnučka Radvanského, Klárika, druhá Františka Veselovská.

Obe sa usmievajú bezstarostným úsmevom, ako mladé dievčatá, ktorým je úskalie života ešte neznáme. A keď pozrú na seba, zasvietia im oči šťastným porozumením a v rozpomienke na milé dni, prežité v poslednom čase. Obe strávili spolu niekoľko týždňov v Liptove, v panskom sídle Svätojanskovcov[12] — a sčiastky i vo famílii Pongrácovcov z Mikuláša. Tam sa zabávali v kruhu seberovných slečiniek a mladých pánov, medzi ktorými boli aj opravdiví obdivovatelia neobyčajnej krásy a pôvabu Františky Veselovskej.

Z Liptova priviezla pani Radvanská Františku do Radvane, kde pobudla ešte niekoľko dní. Teraz ju vezú domov.

Koč ide hradskou cestou dolu asi doprostred námestia. Okolo koča sa dvíha a kundolí prach. Darmo je, cestovanie vtedy bolo spojené s týmto nezbytným prachom.

Naľavo od hradskej, keď sa ide od Bystrice, stojí niekoľko veľkých domov. Sú to domy bohatých rodín. Na jednom z nich boli vyduté mreže z kovaného železa, nielen ozdobne spracované, ale i silné. Istotne tieto mreže neboli zo striebra — a len na vrchu zatreté železnou farbou, ako bývali niekedy na bohatých domoch, ale v inom, zámožnom meste. Keď potomci tých rodín schudobneli, spomenuli si, alebo náhodou prišli na to, že tie masívne mreže im pomôžu z núdze — a pomohli.

Tu, vo Zvolene boli mreže len zo skutočného solídneho železa a nie pre pýchu, ale na obranu i ochranu domu. Bezpečnosť majetku, ba i životov nebola v ten čas ešte pevná. Ľud sa často búril a hoci ho vždy kruto potrestali, páni sa ho báli. Oni boli násilní a ľud bol odbojný. Nato boli na Vígľašskom vrchu šibenice a bolo ich dobre vidno z hradskej cesty, vedúcej od Slatiny k Vígľašskému zámku.

Kde bola príčina mravného úpadku ľudu a spoločnosti ľudskej vôbec? Lebo ten úpadok bol zrejmý a išiel zhora nadol. V ten čas bolo vyhlásené stanné právo a keď hriešnika prichytili a usvedčili, po krátkom práve ho aj odpravili.

Ale i vtedy mohol dobrý obhajca mnoho, ba všetko vykonať. Za dobrý plat bolo možno podplatiť i sudcu, i fiškála. A nebolo treba inšieho, len tajiť: „non quam, ad animam, ja, nie, ja som to namojdušu nespravil“, ako vidíme neskoršie pri pravote Jakuba Schwarza, pliešovského baču.

Hrdý veľkopanský koč vošiel do otvoreného dvora pekného domu. Bol to dom pána Pavla Veselovského, stoličného úradského a zapisovateľa zvolenského magistrátu. Predkovia tejto rodiny prišli do Zvolena v družine palatína Thurzu,[13] ktorého dom stojí ešte i dnes na druhej strane, blízko rímskokatolíckeho chrámu. V tom dome je ešte nad dvermi Thurzovský erb.

Pavel Veselovský mal medzi úradníkmi stolice veľký vplyv. Bol všeobecne vážený a ctený pán. Pritom bol i majetný. Panstvo, majetky nemal, bol viac takzvaný armalista.[14] Jeho zemianstvo potvrdili na sneme roku 1790. K zdedenému bohatstvu rád prikladal, obzvlášť k zásobe zlata a striebra, najmä striebro, ktoré miloval tým viac, čím ho v tie dni bolo menej v obehu.

Ale hoci miloval peniaze a dobrobyt vo všetkom, bol dobromyseľný a naklonený biednemu ľudu. Duch, ktorý zavial z Francúzska a dal vznik Martinovičovskému sprisahaniu,[15] neprešiel celkom bez stopy ani v našom zákutí, ba, dotkol sa i ducha Veselovského. On sa nebál smelo vystúpiť oproti pánom a zastával sa práv ľudu, ako sa v ten čas zastal Dobrodincov oproti hrabivým Eszterházyovcom. Kde mohol, tam prízvukoval svoju zásadu a v tom zmysle písal i list stolici, v ktorom píše medzi iným: „Dajme ľudu ľudské práva, dokážme mu svoju lásku a dobrobrajnosť a on nám daruje svoju dôveru.“

S Jurajom Radvanským, vtedy prvým vicišpánom Zvolenskej stolice bol Veselovský v dobrom pomere, lebo Veselovský vždy stál na strane Radvanského. Najmä pri voľbách dokázal Veselovský svoju taktickú múdrosť a oddanosť voči prvému vicišpánovi.

Teraz Radvanský, idúc na Ostrú Lúku, kde sa mala zísť família Ostrolúckovcov, zastavil sa na obed u Veselovskovcov. Radvanského dcéra Jozefa bola vydatá za Štefana Ostrolúckeho. Juraj mal len jedného syna, Imricha, a ten umrel ešte veľmi mladý.

Pri tejto príležitosti priviezli so sebou jedinú Veselovského dcéru, krásnu Faniku.

U Veselovskovcov boli na túto návštevu už pripravení. Veselovský, statný, asi päťdesiatpäťročný pán, privítal vzácnych hostí v bráne, pani Veselovská pri dverách domu. Privítanie oboch famílií bolo veľmi srdečné, zo strany pani Radvanskej i hlučné, zo strany Veselovskovcov okázale úctivé.

Jeho milosti, pánu Radvanskému museli tak domáci, ako aj hajdúch pomáhať z koča. Troška i zastonal, lebo už bol starší, tak asi šesťdesiatnik a chorľavý. Konečne sa dostal na pevnú pôdu brány a vedený starostlivým domácim pánom, nasledovaný hajdúchom, kráčal do domu a hore schodmi do hosťovských izieb.

Pani Radvanská, rovnako už nie mladá, ale dosť svieža, ešte z koča začala rozprávať, sotva sa privítala s Veselovskou, ako sa Fanika dobre zabávala všade, kde sa ukázala.

— Namojdušu, meine liebe Frau von Veselovský, das Mädel hat Eroberung gemacht, môžem povedať, že sa páčila. Überhaupt, ona je ein herziges Kind.

Veselovská žiarila radosťou tým viac, že jej túto pochvalu povedala z najprvších dám v celej stolici. Nežne si pobozkala dcéru i Kláriku. Obe dievčatá zľahka zoskočili z koča, chytili sa za ruky a smejúc sa, vbehli do domu, odtiaľ zase do dvora, do záhrady, lebo Fanika chcela všetko vidieť, všade sa ukázať.

Bolo síce horúce, ale panstvo malo v koči hodne kepeňov, plášťov a šálov okolo seba.

Pani Radvanská mala na hlave veľký klobúk, viac ešte bol to čepiec, alebo „kápka“, umele zostavená podľa najnovšej módy. Keď toto umelé dielo mala na hlave, sadlo jej na lokne a kudrlinky, ktoré mala okolo uší a nad čelom také, akoby i ony patrili k úprave klobúka a s ním mali ísť dolu. Na čele mala ešte dve-tri vyčnievajúce kudrlinky, takzvané huncútky. To bolo veľmi „nóbl“ a dodávalo tvári interesantnosť. I tie boli také, ako by s tými „šľupfňami“, mašňami, čipkami a perami tvorili celok. Veru, taký nádherný klobúk v tie časy nemohla mať každá pani, azda ani pani osvietená Baloghová, manželka najvyššieho župana Petra Balogha z Oče a z Romháni. Nie to, že by nemohla mať nároky napríklad i pani Veselovská, čo je i bohatá. O bystrických paniach nehovoríme, lebo medzi tými pyšnými patricijskými paničkami nejedna sa rovnala najprvším zemiankam. Lenže vtedy jestvovali isté hrádze medzi meštianstvom, hoci aj bystrickým a zemianstvom, tak isto, ako medzi správou mesta a správou župy.[16] Každý žil svojím spôsobom a podľa ustanovení zákona, viac ešte podľa tradície, ktoré sú mocnejšie ako samé zákony, vydávané na sneme.

Pani vicišpánka mala šaty zo sivého hodvábu s krátkym živôtikom, s krátkymi rukávmi, spod ktorých jej vynikali jej ramená belostnou okrúhlosťou. Ruky boli len nedostatočne ukryté v hodvábnych polorukaviciach. Cez živôtik mala preloženú čiernu čipkovú šatku podľa vtedajšej módy. Na hrdle neveľmi obnaženom v matnom lesku skveli sa neveľké, ale cenné perly.

Bol to oblek veľmi starostlivo zostavený, ale solídny a nekrikľavý.

Františka bola od radosti, že je zasa doma, skoro bez seba. Hneď pribehla k matke a pritúlila sa k nej, hneď zasa ponáhľala sa do kuchyne a čeľaďníka, ukázať sa čeľadi. Radosť matkina bola nie menej srdečná, ale pani Veselovská sa premáhala, aby pred hosťami neukázala príliš svoju veľkú lásku k tomuto drahému dieťaťu.

Mala sa čomu tešiť a tešila sa nielen ona, ale i jej muž, veď Fanika bola nielen ich jedinou dcérou, drahým pokladom, ale bola milá každému pre svoju spanilú krásu, pre dobrotu, ktorá jej svietila z očú. Jej zovňajšok bol očarujúci pôvabom mladosti, ale viac ešte účinkovala istá čarovnosť jej duše, ktorá žiarila z celého jej zjavu, ako i zo zvonivého hlasu.

Faninkina priateľka Klárika bola tiež pekná, mladá, ale bolo v nej viac veľkopanského sebavedomia, ktoré jej pohybom i reči dodávalo istej hrdosti a napätosti. A to bolo na úkor dievčenského pôvabu mladej aristokratky. Bola so svojimi úsmevmi skúpa, jej tmavé oči si skorej dobre obzreli, na koho upreli svoj pohľad a len potom usúdil rozum, či je hodno venovať patričnému pozornosť a úsmev.

Františka už pozrela i záhrady, odtrhla si oneskorenú ružu z tých stolistých, ktoré tak bohato kvitli vo zvolenských záhradách. Mimochodom rečeno, zvolenské panie samé si pripravovali z týchto ruží olejček a ružovú vodu.

Dievčatko prebehlo dvorom, vbehlo do veľkej priestrannej kuchyne, kde pri ozrutnom ohnisku — vo Zvolene povedali „hiarte“ — stála obstarná kuchárka Bibiana, obyčajne Bibkou zvaná. Na ohnisku horel poriadny oheň, na boku bola vyhrnutá pahreba a tá dávala toľko žiarivej teploty, že sa pri nej piekol poriadny mladý moriak, stoknutý na ražni. Ražeň krútil chlapec, na to vycvičený, dozerala ešte i Marka, aby kedy-tedy poliala škvrčiacu pečienku.

Bibkina tvár svietila a červenala sa nielen účinkom ohňa, ale i radosťou, že vidí svoju drahú „kišasonku“. Všetci sa jej radovali, i kočiš Gažko, i šumná chyžná Zuzka. Lebo kade Františka šla, akoby zasvietilo slniečko.

U Veselovskovcov nemali kuchára, lebo pani Veselovská mala skúsenosť, že si kuchár nedá povedať, ale robí všetko, varí a pečie podľa svojho úsudku. Ona sama bola dobrou kuchárkou, dozerala všade, lebo vedela, čo jej manžel má rád a ako to chce mať pripravené. Veselovský bol totiž milovníkom i dobrých pokrmov, najmä pečienok, ktoré boli vyberané, a čo hlavné, prvé v príslušnom čase. Preto kuchyňa Veselovskovcov bola vždy bohato zásobená, tu veru nebolo poznať, že v okolí je hlad a nedostatok — a ani taká vzácna návšteva, ako pána vicišpána a jeho manželky, nepriviedla Veselovskú a jej zručnú Bibianu do rozpakov. Bola tu vždy hojnosť dobrého jedenia a nápojov, i najväčší lakotníci by sa mohli do sýtosti nielen nasýtiť, ale i uspokojiť.

Páni obedovali teraz, keď prišli hostia, vo veľkej sklepenej izbe na poschodí. Náradie tejto izby bolo vzácne, umele vypracované a solídne. Nebolo tu, pravda, toľko nádhery a umeleckých vecí ako u Radvanskovcov, najmä v tom druhom kaštieli, kde sú sály a salóny preplnené zriedkavými vecami, i gobelíny, ale i u Veselovskovcov bolo badať na každom predmete, že tu prebýva dobrobyt, keď aj nie prepych.

Úprava stola bola bezchybná, jemný porcelán, sklo brúsené a kryštálové na snehobielom obruse — svietilo sa a lesklo v svojej čistote. Striebro bolo i staré, zdedené, ale boli i nové kusy, zhotovené povestnými bystrickými zlatníckymi majstrami. Niektoré kusy boli pravé umelecké diela.

Okolo stola obsluhoval hajdúch, mladý Martinko zo Slatiny, ktorý okrem tejto služby bol i záhradníkom. Pomáhala mu pekná Zunka, zvolenská rodáčka.

Sem, do tejto peknej izby uviedol Veselovský svojho vzácneho hosťa, ktorý po schodoch troška sa i zadychčal a stonal, lebo bol neduživý. Ale pri výdatnej pomoci, poskytnutej z jednej strany domácim pánom, z druhej strany vicišpánskym hajdúchom, dostal sa tento pán šťastlivo do „parádnej“ izby. Veselovský zaviedol svojho hosťa najprv k obloku, pri ktorom stál pohodlný stolec. Tam si pán vicišpán sadol a pozeral dolu na námestie, na rad domov naproti, na kostol, akoby to všetko ešte nebol videl. Veselovský vidiac, že sa starý pán zaujíma o veci zvolenské, vysvetľoval mu jedno-druhé a na otázku, kto býva vo výstavnejších domoch, podal mu hneď vysvetlenie. Tamten, v úzadí katolíckeho kostola, je Thurzovský dom, teraz ho má meštianska rodina; ďalej dolu tiež mešťan kúpil ten poschodový dom. Nasledujúci dom bol donedávna opustený; pred rokom býval v ňom človek-čudák, o ktorom sa hovorilo, že robí zlato z olova. Ale zlato nikto nevidel a starý čudák i umrel v chudobe. Po jeho smrti ten dom nik nechcel ani kúpiť, ani prenajať, lebo v ňom straší. Pred niekoľkými rokmi kúpil ho mladý kupec Lange. A hneď ten vedľajší; to je kúria Feketovská.

— Viem, poznám, família je z Hontu, Fekete de Nyék. Prisťahovali sa sem ešte v predošlom storočí. Starého Jána som poznal, bol zasmušilý, ale vraj dobrý úradník.

— Starý zomrel, bol síce čudák, ako vraj všetci Feketovci, ale ináče dosť slušný človek. Zanechal dvoch synov a tri dcéry. Najstarší má úrad v Honte, mladší, Ľudovít, ako počuť, má prísť domov. Od mladosti bol v cudzine. My sa s nimi neschodíme, stará pani je nevľúdna a má prapodivné náhľady. Dcéry, najmä Klára, nemajú dobrú povesť.

Veselovský vedel, že Radvanského zaujíma všetko, čo je zemianske, rodiny meštianskeho pôvodu neboli pre aristokrata zaujímavé.

Medzitým prišli i panie a obidve dievčatá; panstvo sa usadilo za stôl a štíhla, usmievavá Zunka doniesla polievku.

Pri obede páni besedovali najviac v latinskej reči, ktorá, ako sa vyslovili znalci latiny, nebola práve klasická. Miešalo sa, najmä v rozhovoroch, hodne slovenčiny. Už sa začala natískať i maďarčina. Veď už v ten istý rok na dištriktuálnom konvente žiadali páni a hlavný župan Peter Balogh — očanský bol medzi nimi, aby volili len takých učiteľov, ktorí vedia po maďarsky hovoriť i písať. Ináče pri voľnom besedovaní a pri vínku chytro bolo po latine, najmä keď predmet vyžadoval presné vyjadrenie, pomáhali si svojou milou, materinskou rečou. Že našim pánom zemanom bola slovenská reč skutočne materinskou rečou, je dokázané. V ten čas sa v našich rodinách ani inakšie nehovorilo a staršie panie i vtedy, keď nemčina vyvodila, aspoň sa modlili po slovensky. Ešte i matka prvého baróna Radvanského, Antona, hoci už vedela po maďarsky, mala modlitebnú knihu a spevník slovenský. Takže i Antonova sestra, barónka Kochová, neprestala sa modliť po slovensky ani vtedy, keď maďarčinu uviedli do kruhov panských ako reč konverzačnú.

Naše panie a dievčence rozprávali si vo svojej bystrickej nemčine, ktorá je špikovaná slovenčinou. Maďarsky vedeli len tie šľachtičné, ktorých famílie sídlili na území obývanom Maďarmi. Ešte i tam dávali panie aj aristokratických rodín prednosť reči nemeckej a francúzskej. Medzi tými veľkými paniami vynikali niektoré i veľkou učenosťou, ktorú vyzdvihli i niektorí vynikajúci učenci. Ale väčšina obmedzovala sa len na domáci kruh. Boli slečny a panie, ktoré si písali kuchárske predpisy do toho istého zošitu, do ktorého francúzske alebo nemecké verše. Keď sa naskytla príležitosť, i ony spáchali nejaký veršík, ako sa zachovala pamiatka o istej mladej komtese, ktorá na počesť hosťa, vysokého cirkevného hodnostára, improvizovala túto klapanciu:

Die grosse Eminenz grüsst die kleine Excellenz.

Predmetom rozhovoru medzi pánmi boli v prvom rade veci slávnej Zvolenskej stolice, v druhom vysoká politika.

Veľmi naliehavá bola v ten čas vec klasifikovania pozemkov a spísania daní od majetku podľa toho, do ktorej triedy patrí pôda patričného majiteľa. A to bol tvrdý oriešok, ktorý dala vláda na rozlúštenie; zemianstvo sa neochotne púšťalo do toho. Veď odjakživa bola to istá skúsenosť, ktorá vyriekla vetu, že zeman radšej berie, ako dáva. Vláda naložila prísne, ako to bolo možné v tom čase, aby sa tá vec riešila do budúcej reštaurácie[17] a to už je blízko, lebo reštaurácia mala byť už v marci r. 1808. Nebolo sa možno tomu vyhnúť: raz sa muselo prikročiť k spravodlivejšiemu riešeniu agrárnej otázky — a ešte sa do diela ani neprichytili.

Radvanský sa aj ponosoval, že proces s famíliou Roth-Telekiovskou pre sporné pozemky v chotároch radvanskom a eliašskom sa vlečie a nemožno ho skončiť, ako dôverne oznámil Veselovskému, ktorého pokladal za svojho úprimného prívrženca, čo mu odoberá pokoj a zapríčiňuje mnoho starostí. I s Ghéczyovcami je znepriatelený, i táto família požaduje akési staré práva na majetky Radvanskovcov. Preto je pomer s pánom hlavným županom troška napätý, keďže Baloghova dcéra Karolína je vydatá za Štefanom Ghéczym. Naoko je síce pán hlavný župan priateľský k Radvanskému, ale istú chladnosť, on, Radvanský vybadal z hlavného župana. Nuž, mal i tento pán svojho moriaka, ktorý ho trápil i v súkromí, nie dosť, že s úradnými prácami má dosť a dosť omrzlostí. I to mu bolo trošku pokorujúce, že jedného z titulárnych notárov,[18] príbuzného Radvanského, pán župan prepustil z úradu.

— Nuž, keď sa tak vezme, to je jeho právo, ale títo úradníci sú pod mojou správou. Je to teda akoby frčka, ktorú mi pán župan hodil ako prvému vicišpánovi, — ponosoval sa Radvanský, ktorému dobre padlo uľahčiť si v starostiach a omrzlosti pred človekom umným, jemu nakloneným a dobrým juristom.

Ale ani pri svojom žiali nedal sa pán vicišpán dlho núkať a ani tieto „fatality“ mu neodobrali chuť pri tak okázalom stolovaní. Lebo bolo tu všetko tak výborne pripravené a nastolené pokrmy, počnúc od delikatesnej rakovej polievky, drobných kysnutých kapustníčkov, podávaných na assietle, vyberaných pečienok až po jemné pečivá a torty, z ktorých bola vtedy obľúbená grilážová, ovocie tunajšie a dovezené z cudziny, až po voňavú čiernu kávu, podávanú v drobných kvietkovaných šáločkách — to všetko bolo také dokonalé, že by mohlo uspokojiť i najrozmanitejšieho labužníka. Pravdaže nechýbali ani dobré vína, naostatok ani tokajčina.

Medzitým prešli páni v rozhovore na vysokú politiku. Politika bola vtedy veľmi zložitá a zamestnávala mysle veľkých pánov podľa toho, nakoľko sa týkala ich existencií. V našej stolici páni zemani neboli priamo dotknutí svetovými udalosťami, lebo sa ešte nepožadovali od nich direktne ani životy ani ovos.[19] Vojny, ktoré sa vtedy prevaľovali, cítil len ľud a to i v následkoch. Páni sa len prizerali, tak zďaleka, nakoľko dostali často oneskorené zvesti. Ale taký vysoký úradník, ako bol Radvanský, bol predsa dobre informovaný.

Vtedy Napoleon stúpal rapídne na výšku svetovej moci a slávy. Rakúsko bol pokoril, veľkú armádu predošlej jesene obkľúčil a zajal. Vrchný generál Mack svojou neuveriteľnou krátkozrakosťou a zaslepenosťou ostával i so svojím vojskom v ulmskej pevnosti, kým sa nepriateľ vždy ďalej a ďalej rozťahoval. Stalo sa, čo sa stať muselo, čomu sa však nikto z Rakúšanov nenazdal. Mack, odrezaný od pomocného vojska, nepriateľom obkľúčený, nevediac si rady, začal s nepriateľom vyjednávať a následok bol kapitulácia Ulmu.

— Rogo, — povedal Radvanský, — to bola pre cisára veľká porážka. Nech si len pomyslia, zajali dvadsaťtritisíc mužov, osemnásť generálov! A to poníženie si môžeme predstaviť, keď títo všetci zahanbení, premožení, museli defilovať popred víťazného Bonaparta, ktorý sa na nich hrdo díval zo svojho sedla.

Veselovský podal svojmu hosťovi čibuk, naplnený voňavým dohánom a povedal:

— Prosím, domine illustrissime, — tento titul vicišpánovi síce neprislúchal, ale Veselovský ho dobromyseľne upotrebil. — Prosím, teraz bola Viedeň náležite pokorená. Nie že by som necítil i ja túto pohanu, ale vaša milosť, Viedeň vždy prenasledovala samostatne mysliacich ľudí a šliapala každý slobodomyseľný prejav a voľnosť. Len prostredne nadaných a slepo poslušných ľudí protežovala a tak, hľa, generál Mack, ktorý nemal ani toľko Filipa, ako niektorý z jeho podriadených oficierov, priviedol na našu armádu posmech a hanbu, asekuro, vaša milosť, medzi nami rečeno, Viedeň si to zaslúžila!

— Hm, vravia čosi, rogo, Viedni neveriť. Veď i slávny náš dedo, Jura Radvanský, ktorý umrel na prešovských jatkách,[20] stal sa obeťou viedenských pletích a udavačstva a zanechal nám, potomkom, poručenstvo, aby ani jeden Radvanský neslúžil Viedni, ba, aby jej neveril a aby ostal verným luteránom.

Tomuto poslednému bodu ostali Radvanskovci verní až dosiaľ. V bohatom múzeu Radvanskovcov je ešte aj železný kôl, na ktorý nastokli hlavu spomínaného Radvanského a na múroch Prešova vyložili. Knižnica v Radvani prechováva mnohé vzácne diela z čias Husových.

— A tých dvadsaťtritisíc, vaša milosť,[21] odviedli do Francúzska. Asecuro, domine illustrissime, z tých sa veru máloktorý vráti domov, ako napríklad i ten takzvaný Micalito, alias Mikuláš, rodák zvolenský, dostal sa podobným spôsobom do Španielska a v službe španielskeho kráľa nadobudol veľké bohatstvo, ktoré pred svojou smrťou poručil mestu Trenčínu. Pre akú príčinu práve Trenčínu, to nevie nikto.

— Tak, rogo, túto vec pertraktuje i slávna stolica, ako vedia, lebo keď je patričný testátor rodák zvolenský, patrí jeho pozostalosť Zvolenskej stolici.

Veselovský sa temer nebadateľne usmial. Už i ako dobrý syn mesta Zvolena, z lokálpatriotizmu, aj ako dobrý fiškál usúdil, že by pozostalosť zvolenského rodáka v prvom rade patriť mala rodnému mestu; no Radvanský, ako zástupca župy, bol ochotný vydobývať kdejaké výhody svojej slávnej Zvolenskej stolici. Keď sa tento pán pustil do vysokej politiky, tak túto tému, najmä po dobrom obede, tak ľahko nezanechal. Ani odchod panej, dievčat i hostiteľky, ktoré si chceli zasa o inšom pobesedovať, ho nevyrušil. Keď dievčatá s obvyklou poklonou povedali svoje „Wünsch wohl gespeist zu haben“, blahosklonne, ale i troška roztržito kývol hlavou a pokračoval.

— Neviem, ako sa náš cisár cíti, keď mu francúzsky cisár, ako nejaký pán sveta, zo Schönbrunnu diktuje podmienky prímeria, prípadne pokoja. Nielen, že sa mu dostalo takého neslýchaného poníženia, ale musí sa spriateliť i so stratou talianskych provincií a Dalmácie.

Vtedy sa utiahol dvor a za ním vysoká aristokracia do Prešporku a keď sa blížil Napoleon k hraniciam Uhorska, necítili sa uhorskí magnáti bezpeční ani v Prešporku, ale sa presídlili i s famíliami do Košíc. Príchodom veľkopanských rodín a ich družiny, mesto Košice nemálo získalo a potom sa tak vzmáhalo úpravou i bohatstvom, že dostalo názov: malá Pešť.

Čo sa v Rakúsku dialo, to našich zvolenských pánov, ktorí boli ďaleko od tej horúcej pôdy, tak veľmi nebolelo. Radvanskovci boli dosť mocní i bez Viedne. Osvietenejší duchovia tých čias i v našom kraji úfali, že keď Napoleonovci zlomia moc Rakúska, Uhorsko bude ľahšie dýchať, ale sa sklamali; cítili to sami, ako sa Napoleon dostal k moci, prestal byť tým legendárnym hrdinom, za akého ho pokladali horkokrvní uhorskí patrioti.

Veselovský bol katolík, ale vedel si uctiť i ľudí iného náboženstva, najmä Radvanskovcov a ich tradície. I v samom meste dokazoval svojím spôsobom zhovievavosť oproti evanjelickej cirkvi. Zo strany jeho cirkvi ho upodozrievali, že je slobodným murárom[22] a že tajne navštevuje schôdzky lóže slobodných murárov v Banskej Bystrici; k slobodným murárom patrili aj niekoľkí luteránski páni, ba tvorili väčšinu tejto spoločnosti.

Iní ľudia ho pokladali za pokrokového, slobodomyseľného človeka.

I teraz povedal pred Radvanským, že Viedeň neprestáva dusiť duchov, ktorí chcú žiť životom slobody a práva.

— Ja myslím, — pokračoval Veselovský, ba mám i oprávnenú príčinu tomu veriť, že viedenský dvor má mnoho tajných agentov po vidieku, možno i po našom. Z mnohých strán som počul, ako umných a vynikajúcich ľudí špehujú a pozorujú. Zavše ide to tak ďaleko, že i súkromné listy prezerajú, takrečeno každý kúsok papiera.

Radvanský o tom pochyboval.

— To som ešte v našej stolici nezbadal, ja myslím, že ešte i vo Viedni veľmi dobre vedia, že my, ako zvolenskí zemani, sme napospol spoľahliví a pokojní ľudia. Dôvera jeho veličenstva v nás je celkom oprávnená.

Veselovský sa usmial.

— Dosiaľ áno, domine illustrissime, u nás ešte nebolo ani odbojných duchov, ani špehúňa, ale ak by sa vyskytla nejaká slobodnejšia myšlienka alebo prejav samostatného zmýšľania, assecuro, bude tu i zradca.

— Nemyslím, — odpovedal Radvanský. — Majú tam hore dosť iných starostí a práce. Ostatne rád by som vedel, z čoho uzatvárate na tento, pre nás, uhorských zemanov, ponižujúci stav?

Veselovský naoko zdielny a úprimný, predsa bol natoľko opatrný, že neprezrádzal otvorene svoje myšlienky ani pred týmto, ináče spoľahlivým pánom. Dal troška vyhýbavú odpoveď, keď prehovoril:

— Pri povahe plnej dôvery a podozrievania, ktorú má jeho veličenstvo pán cisár, dá sa myslieť, že povstali isté inštitúcie, o ktorých sa domnieva, že chránia nielen jeho osobu, ale i túžbu po absolútnej, a to trvácej moci. Jemu slepo oddaní radcovia a úradníci dvora udržujú ho nielen v domnení, že má zvrchovanú moc a právo, ale iste pomáhajú udržiavať túto moc tým, že z tajnej kancelárie vysielajú svojich úradníkov ta, kde šípia, že sa niečo hýbe.

Veselovský mal pravdu: jestvovala takrečená tajná „talianska“ kancelária, ktorá rozprestierala svoje siete naširoko, ale mal pravdu i Radvanský, keď tvrdil, že vo Zvolenskej župe dosiaľ nebolo badať tajných agentov z tej jednoduchej príčiny, že zvolenskí zemani neznamenali mnoho; spokojní so svojím osudom, nezaoberali sa vysokou politikou, nezasiahli do dejín — a tak neboli Viedni nebezpeční.

— Nuž, rogo, — pokračoval Radvanský, — nám tieto inštitúcie škodiť nemôžu — a neverím, že by sa našiel uhorský zeman, ktorý by pre ten „Čierny kabinet“ pracoval a konal špicľovskú službu. Dosť, že nás zemanov dvor i teraz obťažuje a ešte ktovie, či nebude žiadať od nás také obete ako za čias Márie Terézie.

— Ale, vaša milosť, mnohí magnáti sa pridali k dvoru, hľadajúc priazeň, vysoké postavenie a iné výhody pre seba a svoje famílie. Menším ľuďom, ako nám zemanom, je ťažko sa dostať čo len s malou prosbou pred cisára, lebo sa už hovorí: kráľ nestojí nad stranami, — tvrdil Veselovský.

— To by bola smutná vec, rogo, no, ako vidím, pustili sme sa už ďaleko do týchto vecí. Ale ostane to medzi nami, — vstávajúc povedal Radvanský.

Veselovský prisvedčil:

— Nemáme ešte špicľov medzi sebou, vaša milosť. A v tom prípade sa nazdávam, že by som len ja bol podozrivý.

Radvanský sa prechádzal po izbe a vystieral údy. Na Veselovského slová nič nepovedal, ale zakašlal a zastal pri obloku, pozeral na opustený priestor, kde niekedy stál rad nízkych domov.

Veselovský vzal z jeho ruky vyhasnutý čibuk, aby ho odložil. Vedel, že si už viac nežiada.

Panie, keď vstali od stola, prešli do susednej izby. Táto bola tiež priestranná, pekne zariadená. Vidno, že je to pre hostí, v prípade, čo sa v tie časy najčastejšie prihodilo, že by i na dlhšie ostali. V tejto izbe boli skrine i kasne čierno politúrované s lesklým kovaním. Aj vysoké postele boli v tom štýle zhotovené. Stôl bol okrúhly, na jednej nohe, so širokým podstavcom. Všetko len tak svietilo čistotou.

Radvanská, spokojná s obedom a obsluhou, chválila Faninku a rozprávala, že kamkoľvek prišla, urobila „furore“ svojím milým, sympatickým zjavom. Pritom dôverne oznámila šťastnej Veselovskej, že sa gavalieri z „našej spoločnosti“ interesujú o Faninku a že mamička takej krásnej dcérušky musí byť pripravená, že jej skoro uletí, lebo taká dobrá partia neostane dlho „v parte“.

A tu sa obe panie dostali k predmetu, ktorý je pre matky dorastajúcich dcér taký zaujímavý — a to je — starosť o výbavu. Vtedy sa ešte výbavy chystali na chýr, najmä v majetných rodinách. Počítali sa niektoré veci na tucty, ale tak od prvého tuctu po dvanásť tuctov servítok a inej bielizne. Ešte i teraz v istej zemianskej famílii sú v úžitku obrusy a servítky z výbavy starej matky dnešného pána.

Nie div, že pani vicišpánku zaujímala otázka, či Veselovská mnoho a akých vecí nachystala pre Faninku, „für das liebe herzige Kind“.

A to Veselovskej nemálo lichotilo. V tejto peknej izbe boli i staršie truhly, pomaľované, i novšie vyrezávané a tie otvárala Františkina matka, aby ukázala uschované zásoby. Pani Radvanská znaleckým okom prezerala kus po kuse a poznamenávala:

— Ach, meine Liebe, veď to je všetko veľmi fajné a toto šitie, wunderbar. Napríklad toto tu, nech len pozrú, tie štichy, akoby len drobnulinké koralky boli nastýkané. To je wirklich flajsovná práca. Mne šijú prvé ševkyne bystrické, ale skoro ani jedna tak akurátne, ako je toto šité. Už i pri stole som bewundrovala pekné šapúdle a manžetne u pána Veselovského, prosím ich, sagen sie mir, kto im to šije?

Veselovská sa usmiala s veľkým uspokojením a povedala:

— Keby, Euer Gnaden, ráčila vedieť, aký kriplík šije tieto veci, ani by mi neuverili. Nech si predstavia dievča, ktoré nemá nôh, lebo bez nôh sa narodilo.

— Was sie nicht sagen, bez nôh, — ale má aspoň ruky?!

— Tie má a aké šikovné, — chválila Veselovská.

— A či je to možné? Akože existuje bez nôh? Vermutlich len od kolien?

— Ach nie, Euer Gnaden, má miesto nôh len akési kýptiky, na ktorých môže sedieť. Ináč pohybovať sa môže len tak, ako malé deti, keď sa po zemi šmýkajú a zahadzujú, ale ako šikovne to robí!

— Zum Staunen, skoro, skoro nicht zum Glauben — a ostatné telo? — opytuje sa pani Radvanská.

— Ostatné telo je riadne vyvinuté, ako u iných dievčeniec toho veku. Je trochu mladšia od mojej Fančiky a Fančika ju má veľmi rada.

— Aber — vermutlich aus dem Volke?

— Áno, jej otec bol u nás parádnym kočišom. Toto dieťa sa narodilo v našom dvore, ráčia vedieť, vaša milosť, mali sme a máme ohľad na úbohú Zuzku. Kým on, Mamojčík, žil, dovtedy bývali v našom dvore, ale keď umrel a prišiel druhý kočiš, odišla mať s dieťaťom bývať inde. Bývajú, hľa, naproti, u Langov.

— Rozumiem, ich verstehe, že sa preto o ňu interesujú. Veď je to pravda, náš povýšený stav ukladá nám i mnohé Verpflichtungy, povinnosti voči nižším a biednym, ako sa povie: noblesse oblige, — dokončila Radvanská, aby ukázala, že ešte nezabudla všetko, čomu ju kedysi guvernantka naučila.

Veselovská pokračovala:

— Ale tam, kde sú, im je dobre. Domáci pán im všemožne pomáha. Stará sa aj šitím živila, ale onedlho sa dievča chopilo šitia, tak ďaleko prevýšilo matku. Kupec Langa každému, kto u neho kupuje matériu, hneď i ševkyňu odporúča, lebo šije pritom lacno a na pravý čas.

— To je eine wirkliche Kuriosität, meine liebe Frau von Veselovský, a už i za to verzeihlich, keď sa s ňou zaoberajú, predsa je len z nízkeho rodu.

— Ale keby ju, Euer Gnaden, počuli rozprávať. Tá má rozum a smelosť, každému sa postaví a povie smelo, čo si myslí.

— Aj, aj, tak nejaký rebellischer Geist, preto je to nie pre Faninku; meiner Seel’, my nepotrebujeme Freigeista v kytliach, čo by to hneď bol aj kriplík.

— Ach, — zasmiala sa Veselovská dobromyseľne, — Zuzka je tak nepatrná stvora, že od nej nemôže nikomu hroziť nebezpečenstvo.

Vošla Zuzka s odkazom pána vicišpána, že už dali priahať, aby sa pani osvietenej páčilo ísť dolu, lebo že do Ostrej Lúky je ešte ďaleko a cesta od Budče hore, planá.

Radvanská sa strhla:

— Herjé, ja som zabudla, že je už čas, tak milo sme sa distrahovali, že ani neviem, koľko je hodín.

— Pol trach, osvietená pani, — odpovedala Zunka tak po zvolensky — a uklonila sa pôvabne.

Na pánov rozkaz čosi-kamsi sa zapriahlo. Kočiš i hajdúch dobre opatrení usmievali sa spokojne, ale i zdržanlivo, aby nenarušili slušnosť, ktorou sú povinní panstvu.

Pomocou Veselovskej, Kláriky a Zunky pristrojili pani vicišpánku. Hovorila, že si svoju Žanku nevzala so sebou, lebo že na Ostrej Lúke majú služobných dievčeniec viac, ktoré jej pri obliekaní pomáhajú, keď sa tam baví. Treba podotknúť, že pani Radvanská i šnupala, ale pri obede a po ňom si nemohla šnupnúť, no teraz sa hneď obzrela, v ktorom bajtlíku má svoju tabačnicu. Na obvyklý kopfputz, ktorý pri cestovaní zastupoval obyčajnú „kápku“, založili jej zasa ten klobúk a starostlivo uviedli do súladu s účesom a čo k tomu patrí. Mantilu z čierneho atlasu mala starostlivo založenú na pleciach a tak si pani konečne sadla do koča. Podobne obslúžili i pána vicišpána, a to nielen jeho hajdúch, ale aj Veselovský a po mnohom stonaní vpratali ho k boku jeho ženy. Slečna Klárika si vymenila s Faninkou sľub, že si budú písať a že sa nikdy, nikdy nezabudnú. Potom i ona zaujala miestečko oproti svojim príbuzným.

Pri všeobecných a obvyklých poklonách a obapolnom ďakovaní tu za priateľské prijatie, tam za vzácnu návštevu, pohol sa koč z brány na ulicu a ťahaný odpočinutými koňmi hrkotal hradskou smerom k Hronskej bráne, odkiaľ viedla naľavo, vedľa Stráži cesta na Budču a odtiaľ na vysokú planinu, kde je obec Ostrá Lúka, so sídlom pánov Ostrolúckovcov.



[11] Vicišpán (lat.-maď.), podžupan. V stolici boli vždy dvaja podžupani. Prvý bol vlastným náčelníkom stolice a mal obyčajne na starosti aj súdne veci, druhý podžupan mal na starosti politické veci. Župan (v tomto prípade Peter Balogh) bol menovaný kráľom (v niektorých stoliciach boli aj dediční župani), ale obyčajne nebýval v stolici a bol skôr len reprezentačnou osobou.

[12] V panskom sídle Svätojanskovcov, rozumej Szentiványich, v Lipt. Jáne.

[13] Palatína Thurzu, Juraja (1567 — 1616), význačného muža uhorských evanjelikov. Palatínom bol od r. 1609 do smrti. Palatín bol najvyšší krajinský úradník v stavovskom Uhorsku, doživotne volený. Bol kráľov zástupca, ale zároveň aj strážca práv krajiny proti panovníkovi a ako taký mal veľkú moc.

[14] Armalista, zeman so zemianskym znakom, ale bez udelenia majetku zo strany kráľovej, ako bývalo kedysi, kým ešte bolo dosť pôdy na donácie (darovania). Armalista mal vtedy majetok — a primerane k tomu aj vplyv —, ak si ho zadovážil na kapitalistický spôsob.

[15] Martinovičovskému sprisahaniu, krvavo potlačenému r. 1795. Bol to úzky kruh uhorských intelektuálov (hlavne šľachticov), snažiacich sa pod vplyvom francúzskej buržoáznej revolúcie o demokratizáciu stavovského Uhorska.

[16] Medzi správou mesta a správou župy, pretože bol Zvolen ako slobodné kráľovské mesto podriadený priamo kráľovi a nezávisel na stolici (župe).

[17] Do budúcej reštaurácie, obnovy stoličného úradu, čiže voľby (bývala každé tri roky).

[18] Titulárnych notárov, čestných, nevykonávajúcich ešte funkciu (ale sa už počítalo s nimi v stoličnom zriadení).

[19] Ani životy, ani ovos, ironická narážka na časy Márie Terézie, keď uhorská šľachta nadšene odhlasovala kráľovnej na vojnu životy rozumej poddaných, nie svoje), ale ovos nie (lebo ten patril šľachte).

[20] Na prešovských jatkách roku 1687. Vtedy generál Karaffa ako kráľov plnomocník zúril od marca do septembra v Prešove a dal beštiálne popraviť 24 význačných evanjelikov, aby zastrašil ostatných, ktorí sa nemohli zmieriť s panovníkovým absolutizmom.

[21] Vaša milosť, zdvorilostné oslovenie (tu ho dával menší zeman väčšiemu aj hodnosťou, aj vplyvom a majetkom). Ten istý titul („ich milosť“) dal v ďalšom deji úbohý poddaný Ondro Veselovskému.

[22] Lóže slobodných murárov, miestnej organizácie tajného spolku. Slobodní murári vznikli na začiatku 18. stor. a veľmi sa rozšírili. Mali za cieľ pestovať a napomáhať humanitu a morálku, čím sa vedome stavali proti autokratickým snahám katolíckej cirkvi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.