ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žalostný skon nešťastnej Madleny z Bacúrova vzružil zvolenský ľud a zanechal hlboký a trvácny dojem medzi obyvateľstvom Zvolena i celého okolia.

Boli v tom čase mnohí, a to i z poddaného ľudu, ktorí pokladali trest smrti za vraždu dieťaťa ako oprávnený a zaslúžený, ale väčšina cítila veľkú krivdu, spáchanú na mladej dievčine, a mnohí tú krivdu cítili ako osobnú urážku. Preto vo svojej nevôli žehral ľud na pánov a nenávisť oproti vládnúcej triede za každým podobným skutkom rástla. A že ľud nemal inej zbrane — utiekal sa ku kliatbe. Preklínať sa naučil, veď toto jediné netrestali šibenicou a mečom a tak si uľahčil biedny nevoľník, keď použil túto nebezpečnú zbraň na hlavu znenávideného človeka.

Ondrej Skubík pevne veril, že je Veselovský taký mocný pán, že môže zachrániť dievča od smrti. Jeho domnienku zdieľali i druhí a utvrdzovali ho v rozhorčení, keď videli, že chudobný sedliak všetko, čo mal, obetoval na záchranu svojho dieťaťa. A že Veselovský tú obeť prijímal a sľuboval, konečne však nevykonal, čo sľúbil, rozľútilo krotkého Ondreja a vo svojom nesmiernom žiali utiekal sa ku kliatbe. Bol to výron rozhorčenia nielen jeho samého, ale i celej triedy, ku ktorej patril. A všetci, čo počuli tú desnú kliatbu, zhrozili sa strašných slov, lebo verili, že kliatbu Boh počuje.

Pravdepodobne mesto Zvolen nepoužilo už po tomto stínaní viac svoje právo, právo meča. Niet o tom záznamov, ani povestí. Od tých čias, ako tento na dlaň široký, na oboch stranách ostrý meč zrazil hlavu nešťastnej devy, odpočíval v tmavej komore medzi inými mučiarskymi nástrojmi až do revolúcie, keď ho cisárski vojaci odniesli do Viedne.

Už nasledujúceho roku súdili sudcovia omnoho miernejšie. Či preto, že nebolo medzi sudcami zloducha, ktorý by svojím démonským vplyvom našepkával svoje vlastné, ukrutné názory, alebo či účinkom ľudskejšieho ponímania a trošku spravodlivosti oproti zotročenému ľudu, to nemožno vedieť.

Už sa sudcovia nepridržiavali tak meravo starozákonného zvyku: oko za oko, zub za zub, hoci ešte i vtedy súdnictvo nebolo na výške ľudskosti.

V tomto roku — 1808 — súdili tiež siedmi páni istú Dorotu Novákovú z Radvane pre taký istý prečin, čo spáchala Madlena.

Pravotu proti Dorote viedol fiškál Bendík, tiež radvanský obyvateľ, „armalista“, jeho família tu mala neveľkú kúriu.

Dorotu Novákovú odsúdili na dvanásť rokov trestnice, lebo „spáchala hanbu na svojej ľudskosti“.

Roku 1809 Anna Struhárska nabila istého Kalauza bakuľou a pri tomto skutku zlomila Kalauzovi rebro.

Pravdepodobne zlomila i bakuľu, ale o tej kronika mlčí.

Pred súdom sa sama bránila a musela mať výrečnosť aspoň takú pádnu, ako pohotovosť do bitky, lebo sudcovia ju oslobodili. Iste mala na tento telesný trest závažnú príčinu.

Čím ďalej, tým menej bolo sudcov, ktorí nedbajúc na poľahčujúce okolnosti, urputne pridržiavali sa zásady, že pri každej pravote, kde išlo o poddaného, hlasovali za smrť — pro morte.

Koncom XVIII. storočia ešte žil istý sudca, ktorý sa pred biskupom N. chválil: „Milostivý pane, dnes sme odsúdili jedného raba na sto rokov.“

Na toto poznamenal maďarský spisovateľ Kazinczy v svojich zápiskoch: „Pane, či ste sa neobzreli na delikventa, nezačudovali sa nad tým a nepomysleli si, že sa tým pánom rozum čistí?“

Dary prijímať nezdráhal sa v ten čas ani jeden sudca. Dokázalo sa, že zo sto sudcov deväťdesiatdeväť prijímalo dary a dalo sa podplatiť. Oni to nepokladali za urážku, ani ich svet za to nesúdil, to vtedy menovali sudcovskou informáciou.

Mária Terézia sa údajne spýtala istého sudcu, či je pravda, že prijíma dary.

— Áno, — priznal sa sudca, — lenže dary oboch stránok zmiznú v jednom vrecku a tak nikdy neviem, ktorá koľko dala.

Za panovania cisára Jozefa II. sa súdnictvo hodne napravilo, ale po jeho smrti zasa upadlo. V istom latinskom distichu žaluje sa pôvodca, „ako umrel cisár Jozef II. upadli sme do súdnych zmätkov“, v ktorých pre neprestajné vojny ešte vždy väzíme.

Ako vidno, súdnictvo sa tak skoro nezdokonalilo, ani začiatkom devätnásteho, takzvaného osvietenského storočia. Šibenice na Vígľašskom vrchu stáli až do roku 1826. Keď ich odstránili, postavili tak stĺp na pamiatku — a azda i na výstrahu. Popravy neboli také časté, ale telesný trest nezrušili. Na to tu bol dereš. Ešte i po revolúcii, ba ešte i v šesťdesiatych rokoch stával dereš pod sieňou slúžnovského dvora v Slatine. A keď pandúri prikročili k súdnej exekúcii, ozvalo sa: už zasa bijú! Prenikavé výkriky palicovaných previnilcov rozrážali vzduch a postrašili nás, deti, v susednom farskom dvore. „Jááj, mamička moja!“ ozval sa žalostný výkrik. Vtedy my, deti, ale i starší, utekali sme zdesene do izieb, aby sme nepočuli. Plakali sme, triasli sa súcitom nad nešťastným človekom. Braček Ďurko, veľmi ľútostivý, utiekal sa k mamičke, kryl sa do jej šiat a plakal: „Mamička, mamička, zasa bijú.“

Otca, nášho apíka, tieto tresty veľmi rozrušili. Kde len mohol, zastával sa úbohých, a keď mohol, tak svojím vplyvom zmiernil krutý trest. Zavše sa mu to i podarilo; len neskôr dereš menej používali a o niekoľko rokov za úradovania našich mladších úradníkov, prestal byť dereš tým, čím bol predtým: mučiarskym nástrojom a upotrebúvali ho len ako jednoduchú lavicu.

Priateľstvo famílie Radvanskovcov k Veselovskovcom hodne ochablo. Radvanský zazlieval Veselovskému, že dal jedinú dcéru, takú mladú a krásnu, za človeka pochybného charakteru. Nepovedal to Veselovskému rovno do očú, ale on sa o tom dozvedel a ťažko niesol vicišpánov úsudok, tým viac, že si to isté už často i sám uvedomil. I Radvanská bola Františkiným vydajom rozladená, lebo ona vyhliadla už iného ženícha pre „das herzige Kind“.

Pri istej príležitosti Radvanský oznámil s nevôľou Veselovskému, že od istého času pozoruje, že ktosi o všetkom, čo sa v našej stolici robí, referuje do dvornej kancelárie. Odtiaľ dostáva hlavný župan Balogh také pokyny, ktoré tohto vznešeného pána rozčuľujú. Balogh je pre svoju chorobu, ktorá je ani nie taká vážna, ako skôr namyslená, stále na svojom sídle v Romháni, pritom však má vedomosť o všetkom, o každom najmenšom pohybe, ba aj o privátnych veciach našich rodín. Radvanský si to nevie vysvetliť, veď ako on tak často prízvukoval, zvolenskí zemani sú napospol ľudia spoľahliví a lojálni.

Taktiež nemálo starostí zapríčinilo pánu vicišpánovi nariadenie snemu, aby ako všetky iné, aj Zvolenská župa klasifikovala pozemky, podľa čoho má sa rozvrhnúť spravodlivá daň. Zeme sa mali rozdeliť do štyroch tried. Od prvej triedy, do ktorej patria pozemky žírne a úrodné, treba platiť štyri zlaté floriny od jutra. Od druhej triedy dva zlaté, od tretej jeden zlatý päťdesiat denárov,^[39] od štvrtej jeden zlatý. Do tejto triedy patrí už zem skalnatá a sterilná.

Rozumie sa, zeme, ktoré nesporne patria do prvej triedy, majú páni a podľa toho by mali platiť i dane. Vtedy sa však vedelo — a vie sa i teraz — že páni radšej berú, ako dávajú. Nuž, je vysvetliteľná neochota, s ktorou sa páni úradníci chytali, či nechytali do tejto práce.

A termín je krátky, veď na rok, totiž roku 1808 má byť reštaurácia a pri tej príležitosti mali by sa riešiť aj iné úlohy, nielen táto najťažšia zo všetkých.

V ten istý deň mali byť aj nové voľby stoličných úradníkov.

Veselovského znepokojili Radvanského reči. Vycítil, že Radvanský z udavačstva podozrieva Feketeho, o ktorom sa už i to súdilo, že donáša rozopre i do samých rodín a že seje semeno nedôvery a zášti medzi dosiaľ spriatelenými rodinami.

Veselovský už o všetkých zlých zaťových skutkoch vedel a nemálo trpel vedomím, že Františka, to anjelské dieťa, dostala muža takej nebezpečnej povahy. Veselovský častejšie dohováral zaťovi, ale on, ako každý luhár, vedel sa vždy vykrútiť a neraz vyrazil svokrovi, ako sa hovorí, zbraň z ruky. A dosť často musel Veselovský ustúpiť. Zavše aj chcel veriť, že Feketeho výčiny sú podobné tým, ktoré pášu i druhí mladí mužskí. Netreba zúfať, snáď sa napraví, ako sa napravili iní, keď sa stali usadlejšími. A potom, pre domáci pokoj, pre ušetrenie mladej ženy často premohol svoju nevôľu a nechal vec padnúť. Aj keď všetko uvážil, nebol spokojný, lebo zaťovo počínanie ho často uviedlo do úžasu, nepochopil ducha, a to skutočné „ja“ Feketeho.

Vyčítal mu i to, že sa ujal zastávať istého vraha, ktorému nemohli vraždu dokázať, ale tá kričala z jeho tvári, z jeho reči, z jeho očú — nehovoriac o tom, čo dokazovali ľudia.

Tento vrah sa menoval Jakub Švarc a bol rodom z Turčeka pri Kremnici. Od svojej mladosti sa zdržiaval v okolí Zvolena, slúžil ako bača i v Pliešovciach, potom vo Zvolene u bohatého statkára.

Jakuba Švarca obvinili z vraždy zámožného gazdu zo Senohradze v Hontianskej župe, istého Macku. Martin Macko vracal sa z Pliešoviec domov, mal pri sebe hodnú sumu peňazí za predané voly a našli ho zabitého na ceste vedúcej do Hontu. Na tej istej ceste videli Jakuba Švarca dvaja senohradskí obyvatelia, ako i krčmár Štefan Ritz z Pliešoviec. Potom však, aby nemusel ísť cez Pliešovce, zabočil Švarc chodníkom cez horu na Zábavu a na Polomku. Tu ho chytili, poviazali a ako podozrivého odviedli do Zvolena. Mal pri sebe tristo zlatých, o ktorých tvrdil, že si ich požičal u niektorých gazdov v Honte, kde kedysi slúžil. Dokázalo sa, že nedostal ani sedem zlatých. A keď sa ho opýtali, prečo nešiel rovnou cestou, to jest do Pliešoviec, povedal, že zablúdil. Vo Zvolene pri vyšetrovaní tajil do duše a tvrdil: „Ja som nie, namojdušu — non quam, adanimam“.

Tohto človeka sa ujal Fekete a s horlivosťou, ktorá by pristala lepšie ku šľachetnej veci, bránil chlapa, ktorému nič dobrého z očú nevyzeralo. Každý, kto ho videl, i sami sudcovia, boli náchylní veriť, že je Švarc skutočným vrahom, ale pri skutku ho nikto nevidel a on tajil do duše.

Veselovský nevedel pochopiť, ako mohol Fekete prevziať obranu tohto človeka. I povedal mu to:

— Ja tebe, ako som už viac ráz povedal, pán zať, neverím a nedôverujem. Konáš všetko, čo iní ľudia zavrhujú. Pri pravote nešťastnej dievky si mi skrižoval plány, tu zasa brániš človeka nedobrého, zločinca, ktorému z tváre vražda priam kričí.

Fekete sa zasmial svojím príšerným smiechom.

— Práve preto, že všetko proti nemu svedčí, i jeho visáž^[40], jeho oči, jeho chýr i pliešovský notár a iní svedkovia, práve preto ho chcem brániť a uvidíte, že ho skvele umyjem, — povedal Fekete s akousi pekelnou ambíciou.

— Ale prečo to robíš? Je to bravúra? Veď je to, amice, proti svedomiu, proti zákonu. Kto zlého zastáva, ten škodí dobrému. Kde je morálka, kde etika a humanita?

— Há-há… etika, morálka, zákony — a vaša freimaurerská humanita?! Čo ma po krásnych heslách, hlavné je, aby človek nášho povýšeného stavu a rozumu koristil, kde sa dá, aby sme sa mali dobre a užívali života, — hovoril teraz neobalene to, čo si myslel.

Z teba, asekuro, ide hrôza: Či si ty kresťan, že prechovávaš také bohaprázdne náhľady? Či ťa to vo Viedni takto učili ponímať život?

— A vy vo svojej lóži, ako príslušník tajnej spoločnosti, čo dokazujete? Nežijete si tiež po veľkopansky, čo vám naskrze nezazlievam.

— Eh, asekuro, do toho sa ty nerozumieš. Zásady slobodného murárstva sú vznešené a vychovávajú v ľuďoch zmierlivého ducha, pestujú humanitu a zhodu medzi spolublížnymi. Zásady slobodného murárstva sa neprotivia zákonom božím… — bránil Veselovský svoje zoznanie.

— A prečože vás všemohúca cirkev napáda? — škľabil sa Fekete. — Vy, ako dobrý katolík, musíte to vedieť.

— Vie to každý, kto ako-tak nazrel do života. Pritom som ja, ako si povedal, vždy dobrý katolík a úd svätej cirkve, ale ty, ty si neznaboh a nie div, že sa ťa ľudia boja, a keď ťa majú stretnúť, prežehnávajú sa krížom, — povedal Veselovský.

— Boja sa ma? — zvolal Fekete a vyceril svoje biele zuby, akoby sa zasmial. — Oj, ešte sa ma len budú báť, keď dosiahnem to, po čom túžim. Vy, pán otec, mi v tom prekážať nebudete! — a Feketeho tmavé oči pozreli skúmavo, ale i so zrejmou hrozbou na tesťa.

— Dotiaľ, kým sa to, čo chceš, zrovnáva s mojím svedomím a neprekáža záujmom nášho stavu, najmä ale neohrozuje reputáciu našej stolice, prekážať ti nebudem. Naostatok, to je privátna vec. Lenže tvoje náhľady na svet, aký je teraz, nezrovnávajú sa s duchom času. S tvojimi náhľadmi ideš nazad do stredoveku, kde mali zemani práva nad životmi ľudu, ktorý pomenovali misera contribuens plebs. Teraz vanie iný duch a rozumný človek, viac ešte, statočný človek, nesmie sa pred ním uzatvárať a fumigovať všetko, čo sa mu nehodí; kto nejde napred, zaostáva.

— A čo myslíte, že chce ten takýto „duch času“? Práva pre ľud! Či nevidíte nebezpečenstvo pre náš privilegovaný stav? Neviete, že keď dav, plebs, dosiaľ neuvedomený, dostane práva, bude všetko pokladať za jedno, zlé i dobré, a namiesto jedného tyrana bude ich v každom jednotlivcovi aj päť. Ľudu nie práva, ale knuta a nohu položiť na šiju, nech pocíti, že je nevoľníkom a nech nezatúži po rebélii, — tvrdil Fekete a jeho tvár dostala výraz krutého sebectva.

— Eh, amice, kalkulujem, že tvoje náhľady poslúžia k pádu a nielen tebe, bojím sa, že i nám všetkým. Je hrozné, počúvať tvoje sentencie.

— A čo sa nazdáte, keď povolíte sedliakovi, že vám bude vďačný? Neobráti svoju zbraň oproti vám a tým, čo mu chceli dobre. To bolo tak a bude tak naveky. A kto bude zemanovi robotovať? Zemani nie sú na to, aby tvrdo pracovali, ani sa tomu nenaučia, — nuž, či nebude nasledovať, že zemianske rodiny upadnú a celé rodiny vyhynú?

— To bude znamením, že sú nie schopné žiť, — dotušil Veselovský. — Ale nahliadam, že my dvaja sa v tejto veci nedorozumieme, — povedal Veselovský, ktorý už ustával proti nebezpečnému rečníkovi a chcel mať od neho pokoj, čo i za cenu zrejmého — ústupu.

— Preto, pán otec, nechajte vy mne moje náhľady a nemiešajte sa do mojich privátnych vecí, lebo len tak môže byť medzi nami dobre — a vo famílii pokoj. Radšej mi pomáhajte! — hovoril Fekete teraz už cele iným tónom, i lichotivým i prosebným, pričom v súzvuku s rečami svietili aj jeho oči a usmievala sa mu tvár.

Veselovský teda ustúpil aj teraz a uspokojil sa, že úmysly Feketeho sú nie také nebezpečné, ako sa zdajú byť.

Leto pokročilo.

Faninka zaujatá svojím materstvom, radostne pracovala na malej výbave pre očakávané dieťatko a pritom zabúdala na mnohé prežité strasti a sklamania.

Tu i tam zjavil sa jej obraz minulosti, jej šťastného detstva, ale obraz — prchavý, ako opravdivý sen, ustupoval pred oblažujúcou budúcnosťou. I hry z detských časov jej zavše zišli na um a s nimi spojená postava milého druha a kamaráta Mikuláša. A tu si spomenula, prečo už tak dávno o ňom nepočula? Kde je ozaj ten ideálne zmýšľajúci mladík, čo robí, ako sa má?

Že nepíše, to Faninka uznala za celkom správne; iste už počul, že sa vydala, že sú pre seba navždy stratení a že sa musí vpraviť do toho, čo sa zmeniť nedá. Preto nepíše, aby ju svojím listom neznepokojil, nieto ešte príchodom.

Ale že tak nikto o ňom nehovorí, nikto ho nespomína, akoby ho už ani nebolo! Aké je to čudné! Ale keď dlhšie na to myslela, uvedomila si, že ona sa neopytuje a iní z jej kruhov nemyslia na to, že jej bol aspoň krátky čas taký milý, taký drahý, kým sa inému nezadala, kým pred svätým oltárom nezložila sľub vernosti mužovi, ktorého vlastne ani nemilovala, ale i tak chce mu byť verná nielen v skutočnosti, ale aj v myšlienkach. Áno, musí zapudiť z mysle pamiatku na toho, ktorému, čo len na krátky čas, patrilo jej srdce, po ktorom túžila v prvej nevinnej ľúbosti! Ach, krátko to trvalo a pominulo sa navždy!

Málokedy sa stalo, že chodila, alebo sa viezla v tú stranu, kde stál Mikulášov rodný dom. Ale keď tade prešla, videla ho vždy zavretý, pustý a vysvetlila si to tým, keď je on, jediný majiteľ domu, nie doma, nebýva tam nikto — azda až do návratu dediča.

Ale raz… keď išla v sprievode švagrinej Kláry do Peťkovskej záhrady, všimla si, že sú obloky na dome otvorené a že i dokorán otvorené dvere prepúšťajú ľudí, prechádzajúcich sa von a dnu, ktorí vynášajú kusy domáceho náradia.

Feketovská záhrada, zvaná „Na jame“, ležala blízko bašty, ktorá viedla do Môťovskej ulice. Pre túto úzku a tesnú baštu bolo v tej ulici zjari samé bahno, lebo voda nemala odtoku a v lete zasa bolo v nej prachu a skál, ktoré prechádzajúci statok mrvil a miesil. Priechod, čiže brána, vedúca popod baštu, bola úzka, a keď išlo mnoho ľudí, najmä v jarmočný čas, i so statkom, priechod bol často zahataný. Ale baštu, ako pamiatku z búrlivých tureckých nájazdov, meštianstvo chránilo ako vzácny pozostatok z minulosti a len o päťdesiat rokov bolo ju možno zbúrať.

Klára bola zvedavá. Vždy vedela, čo sa v meste robí a mala nepeknú povesť, že sa rada túla i po nociach. Nie darmo to o nej spievali zvolenské dievky — a slúžky posmešne: „Klára, v noci šije, vo dne pára“. A napodobňovali spomínané vojenské trúbenie.

Klára nebola pekná, ale ešte vždy krajšia, ako jej sestra Zia, ako ju nazval brat Fekete. Mala všetky príznaky nejakej zdedenej choroby. Nos nadurený, po hrdle hľúzy a švíky a časté vyrážky po tele.

Zvedavá Klára zastala pred Duchoňovským domom a dívala sa, ako ľudia vynášajú kasne a stoly. Zaujímalo ju to a preto sa neokúňala stáť a pozerať na ten živý a hrmotný ruch v dome.

— Tu je licitácia, — povedala Faninke, ako na ospravedlnenie.

— Ako? Čo tu nikto nebýva? — opýtala sa Faninka.

— Odvtedy, ako posledný Duchoň umrel, nikto. Teraz je jeho vec skončená, dedičia sa budú deliť a čo si nechcú podržať, to vypredávajú.

— Kto zomrel? — opytuje sa Faninka až srdce sa jej začína nepokojne trepotať.

— Či ty nevieš, alebo si zabudla? Pravda, myslím, že si nebola ani doma. Nuž, Mikuláš umrel. Vlani ho našli zastreleného v cintoríne pri samom múriku, — hovorí Klára a hľadí, ako chlapi nesú krásnu kasňu, umele spracovanú s mosadznými okrasami.

— Bože môj! — zúpela Františka a pred očami sa jej zatmelo. Rukami sa zachytila Klárinho ramena. Klára sa obzrie, vidí, že Faninka klesá. Zachytila ju.

— Čože sa ti stalo? Zle si stúpila? To zato, že máš také fajnové črievičky, tie nie sú do týchto skál. — A pozrela na svoju vlastnú hrubú obuv z mocného remeňa.

Faninka sa premohla a povedala:

— Áno, iste som zle stúpila, ale myslím, že to prejde, len ešte bolí, bolí — —

Ale nebola to nôžka, čo ju bolela. Slzy jej vstúpili do očú, ale sa statne premohla.

A doma, keď bola sama, zaplakala. Tak on umrel a ona nevedela! Predstavila si ten výjav, ako ho videla pred sebou v búrke — a potom, potom, ako utekala od neho, a to bez rozlúčky, ani len zbohom mu nedala! A vtedy ju ktosi chytil, ten pocit strachu a hrôzy cíti aj teraz, keď si vec sprítomní. Kto to bol? Keď ho nevidela, nemohla vedieť. A potom — —? Áno, to iste tak bolo, Mikuláš počul jej výkrik, skočil jej na pomoc a tak sa stalo, že pre ňu padol. Ona, ona bola príčinou jeho smrti. Aké je len strašné povedomie zaviniť smrť takému drahému človeku! Veru sa naplnil obsah tej smutnej piesenky o zvolenskom cintoríne. Ale toho šuhaja tam dávno, dávno oplakávala milá, i ružičku mu dala na dobrú noc, i rozmarínkom ho prikryla kázala zvonom zvoniť na všetky strany — a odiala sa do rúcha čierneho, i „čiernu stužku na ruku, za tú lásku velikú“.

A tento milý, drahý leží „nad harajchom nikým neoplakaný, neosmútený“! Že sa o tom nedozvedela, že sa to podarilo ľuďom pred ňou utajiť!

Ako sa prvý hlboký žiaľ utíšil, zjavili sa výčitky jemného, čistého svedomia. Veď ona už nesmie myslieť na neho ani teraz, čo je aj nebohý. Veď jej Pán Boh vymeral cestu, po ktorej musí kráčať, čo bude aj tŕnistá. Ale bude mať vedľa seba anjela, svoje malé, milé dieťatko. Ak bude syn, bude jej náhradou za strateného Mikuláša.

Utrela si slzy, pomodlila sa za dušu nešťastného Mikuláša a umienila si, že bude žiť verne svojmu povolaniu, ako manželka a matka.

Nežiadala si vedieť, kto zabil Mikuláša a predsa to raz zvedieť musela.

Toho leta sa Fekete mnoho bavieval mimo domu. Nikto nevedel, kam chodil, len jeho kočiš, ale ani toho sa nikto nespytoval.

Istého večera vrátil sa neočakávane domov a nenašiel Faninku doma. Povedali mu, že je pri mamičke u Veselovskovcov. Feketeho čelo sa zatiahlo, ale nepovedal nič, len šiel do Veselovskovcov.

Keď prišiel do izby, našiel rodinku spolu v najväčšej zhode, ako bývala vždy, keď bola doma Faninka. Fekete milo vkročil medzi nich a čo najsrdečnejšie všetkých pozdravil. Rodičia ho dávno takého nevideli, i Faninka málokedy. Usmievala sa mu i pohladkala ho, veď si zaumienila, že mu bude dobrou a láskavou ženou — kvôli tomu, čo má prísť. Ohľadom Mikuláša sa už uspokojila, pochovala ho i so svojimi detskými rozpomienkami. Chce žiť budúcnosti a to druhé je už — minulosť.

Už sa hodne zvečerilo, keď sa mladí manželia pobrali domov. Nebo bolo zastreté mrákavami a povetrie dusné, niečo upomínalo na predošlé leto, keď bolo tak dusno a keď prišla tá búrka.

Keď kráčali krížom cez námestie, povedal Fekete, držiac Faninku za rúčku: — Tamto som ťa videl po prvý raz, — a pritom sa usmial svojím diabolským úsmevom.

— Kedy? — opytuje sa mladá žena.

— Bola búrka — a ty si tam stála s nejakým mužským. Faninka zbledla.

— Odskočila si od neho, neviem, čo chcel od teba a vletela si mi rovno do rúk. Hehe, nemyslela si si, že hľadáš ochranu u svojho budúceho muža.

— Ale, ale, veď ty si ešte nebol doma, — hovorí Faninka predesená, — veď si ty prišiel neskoro v noci domov.

— V tej chvíli som bol tu, musel som prísť pre kováča, ktorý naprával voz, zaviaznutý na ceste z Budče. Vtedy som chcel ísť domov a zastavil som sa pri tomto famóznom dobrodružstve.

— Ty, ty?! — — opytuje sa Faninka.

— Ja, ako vidíš. A ako si sa ty, nerozumná stvora vytrhla a tak vykríkla, vrhlo sa na mňa akési chlapčisko; blázon, chcel robiť rytiera urazenej nevinnosti…

— A ty?!

— Môžeš si domyslieť. Nebolo mu veľa treba, bol slabý, hodil som ho o múr. Ja som sa len bránil!

— Tak ty si ho zabil, vrah, ty, ty! — vykríkla Faninka bez seba, vytrhla sa mu z ruky a obrátila sa naspäť smerom k rodičovskému domu. Ale Fekete ju chytil a škrípajúc zubami vliekol ju domov. Pritom použil do krvi urážajúcich slov.

— Tak ty si ho ľúbila, viďme, nevinnosť. Ostatne viem, že ma neudáš, som si istý.

Premohol sa, keď videl, aká je slabá a v akom je stave. Ale nasledujúce dni ju nepustil z domu, ani on sa nepohol z izby. Mal vždy nejakú prácu, raz so spisovaním zápisníka z ciest, raz s prezeraním rozličných drobných predmetov, ktoré si priniesol z ďalekých krajín.

Raz, iste ho to stálo premáhanie, prisadol si k Faninke, nič nedbal na jej slabý odpor a pekne lichotivo jej povedal:

— Nemusíš to brať tak tragicky, dušička. V našich kruhoch sa všeličo stáva. Pomysli si, že to bol súboj a v súboji musí zvíťaziť mocnejší. Tak je to na tom svete, tak je to aj v prírode.

Faninka sa konečne utíšila. Len sa čudovala, že to už skôr nevycítila, že na to sama od seba neprišla. Teraz si vedela vysvetliť príčinu, prečo ju zamrazilo, keď videla po prvý raz u nich Feketeho.

I myslela si, že ešte i toto odpustí svojmu manželovi, veď je otcom jej dieťaťa a tomuto kvôli bude sa snažiť zabudnúť na onen strašný večer.

S tichou rezignáciou, ktorú ožiarovala len posvätná radosť z očakávania potomka, čakala malého člena rodiny.

A on prišiel. Prišiel žiadaný syn. Ale prišiel slabý, neduživý. Obe rodiny sa dedičovi potešili. Veselovský, nemajúc syna, úfal sa vnukovi, a Veselovská, ako stará mať, veľmi sa radovala.

Pre slabosť maličkého synka museli sa ponáhľať s krstom. Pri svätom krste dostal malý Fekete tri mená a to hrdé, cudzie: Hilarius, Mauritius, Ludovicus. Ale hoci bol krst okázalý, hoci bol krásne vystrojený, — malý Hilár mal čepček a kabátim zlatom a drobnými perličkami vyšívaný — necítil sa tento drobný tvor na tomto svete dobre. Ani láska mladej mamičky, ani nádej starého otca a radosť starej matky ho tu nemohli udržať. Aj keď ho najstarostlivejšie opatrovali, malý Hilár žil len štrnásť dní.

Františka bola veľmi zarmútená a dlho sa nedala ani potešiť, ani prehovoriť. K jej chorobnému stavu pridružilo sa akési náboženské hnutie. Namyslela si, že svojou náklonnosťou k Mikulášovi zhrešila a za to jej bol odňatý prvorodený syn, ktorému sa tak veľmi tešila. A keď sa trochu zotavila, ponáhľala sa do chrámu, aby sa zo svojho domnelého hriechu vyspovedala a za dušičku svojho miláčika pomodlila. Ešte i teraz, ba práve teraz, keď si namyslela, že zhrešila, nezdôverila sa matke, nechcela ju znepokojiť.

K Zuzke, hoci jej bolo prejsť len do susedov, málo chodila. Ako sa Faninka vydala, zdalo sa jej, že sa vzďaľuje od všetkého, čo ju za dievčaťa tešilo. Medzi ňou a Zuzkou zjavila sa medzera, ktorá rástla každou smutnou Františkinou skúsenosťou.

Aby mladá pani ozdravela, rozveselila sa a trúchlivých myšlienok sa zbavila, usilovali sa rodičia dostať ju do iného ovzdušia. Veď doma jej všetko pripomínalo stratu, ktorú utrpela — nielen tú, o ktorej vedeli všetci, ale i tú, ktorú pochovala v svojom srdci a o ktorej nevie nikto na svete…

Fekete súhlasil s rodičmi, ale naliehal, aby sa Františka zúčastnila na jeho výletoch do okolia a chodila s ním na zábavy a na návštevy s tým spojené. Ale útlej žene skoro sa sprotivili také pohuľanky, keď ju miesto do ctihodných rodín zaviedol ta, kde páni do neskorej noci holdovali hre v karty a vínu, kde sa ozýval spustlý spev a hlasitá cigánska hudba a preto sa zdráhala na podobné návštevy chodiť s mužom, ktorý potom pustou chladnou nocou urážal ju svojimi bohaprázdnymi rečami, alebo trápil výčitkami, že sa na toho alebo iného pekne pozrela…

Preto vďačne prijala matkin návrh, aby sa znova presťahovala do Bystrice. Fekete pristal, bol rád, že na čas bude zasa voľný a oddá sa svojim starodávnym zvykom. Zato však často chodil za Faninkou, a to tak, že zavítal hocikedy, keď jeho príchod nikto nečakal. Pritom striehol, špehoval, či sa k Faninke nikto nepriblížil.

Z Bystrice na radu stoličného fyzikusa odviezla Veselovská slabú Františku na Sliač.

Sliač, toto krásne liečebné miesto, nebol vtedy ešte tým, čím sa stal neskoršie, alebo je teraz, kúpeľami, vyhovujúcimi nielen požiadavkám hygieny, ale i komfortu.

Vtedy tam stálo len niekoľko domov a ciene pre panské koče — a stajne pre hrdé kone.

Primitívna budova chránila „pleso“ bazén, od vonkajších vplyvov. Voda v bazéne kochlovala, železitá para vystupovala už vtedy, ako i dnes, v hojnej miere, preto už aj vtedy museli dievčatá a ženy paru preháňať, aby nezapríčinila kúpajúcim sa ťažobu a mdlobu.

Ako pred rokmi, keď voda ešte nebola „chytená“, kotlinu z ktorej vyvieral prameň, napínali otravné plyny a vtáčiky, ktoré nízko prelietali, padali otrávené na zem.

Učení ľudia a doktori poznali už dávnejšie liečivú silu sliačskych prameňov, medzi nimi aj niektorí bystrickí páni. Preto lekári posielali svoje pacientky, najmä tie, ktoré mali možnosť sa tam domácne ubytovať, užívať vodu i kúpeľ a v horách vdychovať pľúca a otrasené nervy.

Ale Sliač nevyhľadávali len choré panie, naopak, skoro sa toto miesto stalo vychádzkovým a zábavným miestečkom.

Boli to najmä nedele a sviatky, keď sem chodili okolití páni a panie — na svojich panských kočoch alebo i skromnejších vozíkoch, ktoré naložili pravidelne pečienkami, koláčmi a vínom každého druhu.

Tie nedele boli potom sviatkom okolitého panstva a rodiny zámožných i nezámožných zemanov i bystrických patricijov,^[41] tešili sa na ne celý týždeň. Potom tu bolo zábav, bolo i tanca pri cigánskej hudbe, ktorá oživovala spoločnosť a ohlášala sa krásnym krajom. Pri bielych stoloch bývali tu i mnohé dôverné porady, časové, týkajúce sa aj ohlásenej reštaurácie. Tu sa nadväzovali známosti medzi mladými ľuďmi a slečinkami, tu povstávali i mnohé klebietky, týkajúce sa známych i neznámych ľudí.

V ten čas sa tu cítila panská spoločnosť ako doma, takrečeno „entre nous“.^[42] Nebolo ešte cudzieho živlu. Čo bolo z meštianskeho rodu, to veľkí páni jednoducho „fumigovali“. Len niektoré bystrické rodiny mali prednosť, že ich blahosklonne vyznamenali. Veď mali zlata, ktorým by sa nejedna zemianska, ba aj obšúchaná barónska korunka mohla pozlátiť.

Len omnoho neskoršie začínala sa na Sliači rozťahovať iná, tiež mocná spoločnosť; peňažná aristokracia. A pred touto výbojnou — tá pravá aristokracia sa vyslovila, že dotieravou — spoločnosťou uťahovala sa rodová aristokracia do Tatier.

Ale vtedy, nezaveľa od čias, v ktorých sa odohráva tento príbeh, za panovania tej prvej aristokracie, bavil sa jedno leto na Sliači (starý Bánik mu priložil i názov vznešený) palatín Jozef.^[43] Bolo to už po viedenskom kongrese;^[44] v krajine bol obstojný pokoj a preto sa i tento mocný pán mohol oddať oddychu v utešenom horskom zátiší.

Pri príležitosti jeho pobytu v blízkosti Zvolena poslalo mesto svojich vyslancov na Sliač, aby vznešenému pánovi vzdalo počesť a pozdravilo ho v našom kraji. Alitis, hlavný mestský notár, predniesol reč, v ktorej akoby ponosne podotkol, že naše mesto veľmi často obťažujú ubytovaním vojska. Na to palatín povedal: — Ubi populus, ibi obolus.

Faninku často povolávali aj do spoločnosti okolitých rodín, kde ju vďačne prijali a aj ľutovali. Jej muž chodil často za ňou a užíval plným dúškom rozkoše, ktoré sa mu naskytli aj v tomto okolí. Všade chcel vývodiť, všetko zažiť. Hojné zábavy, hostiny, ba aj nočné lumpačky v odľahlých domoch alebo v hájnických a rybárskych krčmách. Veľkí páni nebývajú preberaví v lokáloch, len keď im poskytnú zábavu, akej niet v slušných miestnostiach. A tu sa neraz stalo, že z tých nočných lokálov dostalo sa všeličo i na verejnosť, z čoho bol aj pohoršujúci škandál, ale taká vznešená spoločnosť prižmúri jedno oko, alebo aj obidve, keď ide o niektorého z jej údov.

Fekete okrem toho o dušu dvoril všetkým mladým paniam a slečnám. Ale tu si dal pozor, lebo aspoň do volieb si nechcel znepriateliť rodiny pánov bratov, ktoré mu môžu byť potrebné. Jeho správanie bolo ohnivé a nápadné, ale len dovtedy, kým nezbadal, že patričná slečna upadla do jeho krážov, potom sa zvrtol a svoju pozornosť venoval druhej. Boli z toho i slzy, i klebietky, boli medzi mladými dámami i hnevy, ale Fekete si zo všetkého nič nerobil. Faninkina prítomnosť predsa ako-tak zdržiavala bujného, samopašného chlapa od hrubších výtržností.

Boli tu i jemnocitné panie, opravdivé šľachtičné duchom i srdcom, ktoré sa ujali Faninky, potešovali ju, i rozveseľovali, keď bolo treba. Františka sa v láskavej spoločnosti týchto dám zotavovala, ale nepremeškala chodiť každé ráno do malého dedinského kostolíka v Hájnikoch, kde sa vždy skrúšene modlila.

Spomenuté panie boli pani Benická, Radvanská a Feješová. Feješovci prišli z Nižného Skálnika v Gemermalohontskej župe. Ján Feješ bol všeobecne uznávaný a ctený ako učený pán a literát. Vtedy bol úradníkom-notárom slávnej gemerskej stolice, bol inšpektorom niekoľkých cirkevných ev. a v. sborov a predsedom učenej spoločnosti malohontskej.^[45] Táto spoločnosť mala každý rok v mesiaci marci svoje hlavné zhromaždenie u Feješovcov v Skálniku a v štyroch rečiach vydávala svoje letopisy pod menom Solennia.

Feješovci mali dcérku Liboriu, trošku útlu a slabú dievčinku a preto prišli, aby sa zotavila.

Benickovci mali syna Tomáša, študenta, a nebolo divu, že tu rodiny osnovali plány pre budúcnosť svojich detí.

Keď iné panie vychvaľovali Feketeho blýskavé vlastnosti, chválili ho ako dokonale elegantného gavaliera, jeho skvelú výrečnosť, jeho neobyčajnú vzdelanosť a pútavosť, skrývajúcu sa v jeho zjave, za ten čas pani Benická, a s ňou niektoré iné, rozhodne boli proti tomuto „gavalierovi“.

— Jeho krása? — povedala pani Benická. — V čom je tá krása? V jeho bledej pleti — a v očiach? (Benickovci boli blondíni.) Jeho krása je takrečeno démonická.

— Preto je taká podmaňujúca, — nadhodila istá mladá dáma.

— Túto krásu nazvali Francúzi skutočne diabolskou krásou, „la beauté de diable“. A čo je naozaj z takej krásy, v ktorej niet ani stopy duše, dobroty a lásky? A jeho vzdelanie? To je skôr nebezpečné, ako osožné. Ak nepostavíme svoje vedomosti do služby lásky, neuplatníme ich v snahe konať dobro pre iných, tak všetka múdrosť nemá ceny. A kto svojich sedem, alebo, ako sa vraví jedenásť rečí používa, aby zakryl svoje myšlienky a v skrytosti vykonával nepekné skutky, — tie reči nie sú toľko hodné, ako tá jedna reč, reč materinská, ktorú nám dal sám Stvoriteľ, keď v nej vzývame s úprimným srdcom jeho samého a láskavo sa v nej zhovárame so svojím blížnym.

Rozumie sa, tento úsudok o Feketem nepovedali v prítomnosti Františkinej, lebo ju všetky, čo bližšie poznali tento nerovný manželský pár, ľutovali.