ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

DÓŽA:
Čo si to tam myslí kráľ Vladislav,
Mésárošu?

MÉSÁROŠ:
Tuším že nič, Dóža.
Lebo to zvyk jeho, nič nemyslieť,
a povedať na všetko len: „Dobže.“^[17]

DÓŽA:
Hahaha!

MÉSÁROŠ:
Ja ale myslím, Georg,
že zutečúc z Budína, zanechá
sedliackemu kráľovi svoj prestol.

DÓŽA:
Teba vtedy učiním primasom.

MÉSÁROŠ:
A Bakač čo?

DÓŽA:
Ten bude pápežom,
hocby krajnu dal za to uhorskú.

MÉSÁROŠ:
Darmo zlatom naplnil uhorským
Rím, neborák. Rečeno mu: Coky!^[18]

DÓŽA:
Povýšim ho ja. Sdejem ho na kôl,
ako Čáka biskupa, v ornáte,^[19]
hoc on zrobil ma vodcom kurucov.

MÉSÁROŠ:
Zaslúžil by, bo nás zradil špatne.

DÓŽA:
Sbubnoval ľud úbohý do zbroje
s prinesenou odpustkovou bullou;^[20]
i posielal zprvu nám potravu,
zrno, statok a víno, na Rákoš.^[21]
Len čo sme sa ale osvedčili,
že skôr ako pôjdeme na Turka,
s domácimi sa chceme porátať
tyranmi a zjednať spravodlivosť:
hneď osvedčil sa ako nepriateľ,
rozháňal nás a vyklínal z cirkvi,^[22]
sháňal pánov proti nám do zbroje
on, sedliacky syn.

MÉSÁROŠ:
Hja! Ale prelát.^[23]
Náhle prelát, hoc i zo žobráka,
už je tyran svojho duchovenstva
a spoločník trápiteľov ľudu.

DÓŽA:
Bo i sám sa stáva majiteľom
veľkých statkov a mnohých poddaných.
Nadobúda i súkromné mnohé
pre seba i rodinu majetky
z bohatého dedičstva Kristovho.
I Bakač už obohotil hojne
sedliacku tú svoju perepuťu.

MÉSÁROŠ:
Pričinením jeho Bornemisom
poražen na Rákoši Sámbéroš.^[24]

DÓŽA:
Sámbéroš je zradca ako Bakač.
Vzdal sa dobrovoľne. Myslel, biednik,
na odmenu, ale dostal žalár.
Keby padol do rúk mi podliak ten,
učinil bych mu čo Telegdymu.
Dal by som ho povesiť so stromu
za palce na nohách a tak strieľať doňho.

MÉSÁROŠ:
Telegdy bol hoden trestu toho.
Protivil sa rozhláseniu bully.

DÓŽA:
Dobrý mal nos, oňuchal pečienku.
Predvidel to rozumom, čo iní
museli zo skúsenosti poznať,
že sedliaci nebudú tak hlúpi
boriť sa za pánov s Musulmanmi,^[25]
keď ich doma pečú, varia páni.
Nie im dosť na pote sedliakovom;
chcú navyše ešte i krv jeho.
Sedliak má ísť do vojny za nich,
aby oni mohli hýriť doma;
sedliak, ktorý nemá piade zeme,
za nich, ktorí krajnou vládnu celou.

MÉSÁROŠ:
Ubiť všetkých pánov i prelátov.

DÓŽA:
Preriedení sú už vo vznešených
hniezdach svojich draví tí sokoli.

MÉSÁROŠ:
Smrť im všetkým! Kristus a sloboda!^[26]

KOTÁN:
Z našej svadby, pane veľkomožný.

DÓŽA:
A tak ani sa mi nepochváliš,
či máš peknú ženu?

KOTÁN:
S peknou ženou
a peniazmi neradno sa chváliť.

DÓŽA:
Prečo?

KOTÁN:
Bo tie veci sú lakomé.

DÓŽA:
Ja však musím vidieť žienku tvoju.
Ani z ruky tvojej dar neprijmem.
Ona nech ho prinesie. Pošli ju.

KOTÁN:
Rád učiním i to, keď byť musí.
(Preč.)

DÓŽA:
Posobášil si ho, ako čujem,
s cudzou ženou.

MÉSÁROŠ:
Bola napred riadne
rozvedená, s privolením stránok.

DÓŽA:
Príliš v takých si povoľný veciach.

MÉSÁROŠ:
Vo tábore čo má človek robiť?
Nutné trochu, aby vytrvali
pri podniku, dať ľuďom po vôli.

DÓŽA:
A či peknú si vybral môj kováč?

MÉSÁROŠ:
Ľahko prvá vo tábore krása.

DÓŽA:
Ešte kieho! Uvidíme. Ide.

KOTÁN:
Tú, ktorú chceš vidieť, veľkomožný.
(K Margite pološeptom.)
Oddaj koláč a zaškareď líce.
Neusmievaj sa, patri zúrive,
tak zúrive, aby sa ťa zľakol.

MARGITA:
(ku Kotánovi).
Keď sa hnevať ja neviem, môj milý.
Som len samá dobrota a láska.
(K Dóžovi.)
Nech sa páči, pane veľkomožný.
Chudobný dar zo chudobnej svadby.

DÓŽA:
Ale milý, lebo z pekných je rúk.

He, Kotáne! Takús’ dostal ženu?
Tej pre teba škoda. Prepusť ju mne.
Učiním ťa barónom.

KOTÁN:
Ty teda
nových mieniš nastavať barónov,
keď vyškrtíš dávnych?

DÓŽA:
To síc’ pravda.
Grófov viac a barónov nebude,
Ale zrobím ťa vodcom v tábore.

KOTÁN:
Pre vodcovstvo som sa nenarodil.
Ja umiem len koňom rozkazovať.

DÓŽA:
Dám ti teda sto dukátov za ňu.

KOTÁN:
Žena, pane, nemá žiadnej ceny.

DÓŽA:
Žiadnu? Čuješ, nevesta, čo vraví?
Tár mi predal za vodcovstvo ženu,
teba manžel prepustí mi darmo,
keď pre neho žiadnu nemáš cenu.

MÉSÁROŠ:
(bokom k Dóžovi).
Postupuješ príliš otvorene.

DÓŽA:
Otvorene! My tu nie pokrytci,
podmehudci ako tí proti nám.
Oni činia všetko to, čo i my,
ale tajne, keď my otvorene.
Verejná ich mravnosť je pokrytstvo,
lebo kryje nemravnosť súkromnú.
V mojom toho nesmie byť tábore.
Tu nech každý povie otvorene,
čo myslí a žiada, a vyplní
žiadať svojho srdca bez pokrytstva.
(Obráti sa k Margite a uštipne ju v líce.)
Ako tebe meno, holubička?

MARGITA:
Margitou ma zovú.

DÓŽA:
Pekné meno.
Vitaj teda, drahá Margitečka.
(Vezme pohár vína.)
Vypi na jej zdravie, zafúľaný,^[27]
a nechaj mi ju tu k potešeniu.

KOTÁN:
Na manželskú vernosť, veľkomožný.
(Vypije a položí na stôl pohár, potom pološeptom k Margite.)
Ty sa hnevaj, učiň tvár škaredú.
(Preč.)

DÓŽA:
Závistný a nežičlivý pľuhák.
Chcel by krásu svoju striehnuť jak drak
i predo mnou ešte, pánom svojím
Pi i ty, dušička Margitečka.

Našej peknej Margite na zdravie!

MARGITA:
Na ztečenie skoré Temešváru^[28]
a dobytie uhorského trónu!

DÓŽA:
Dobže! Za to sto bozkov, holúbok.

KEČKÉŠ:
Zdar ku dielu. Kristus a sloboda!

DÓŽA:
(obzerajúc Dóciho a Ravazdyho).
Vtáci títo nie z našeho hniezda.

BAGOŠ:
Naše hniezda nízke, ich vysoké.

DÓŽA:
Bude teda slávnosť, akej dávno
nemali už boží bojovníci.
Kde ste jali týchto?

HOSÚ:
Pri Temeši.

DÓŽA:
A kto sú?

HOSÚ:
Poslovia Bátoryho.
K Zápoľovi, Dóci a Ravazdy.

DÓŽA:
O čo išli ste ku vojvodcovi?

DÓCI:
Do toho vás nič, kde čo chodíme.

MÉSÁROŠ:
Netáž sa psov panských. Vieme všetko.
Bátorymu úzko. Skrze týchto
vystiera ku vojvodcovi ruky
s prosbou o čím skoršie spomoženie.

DÓŽA:
Hovorte, síc’ vás dám sdiať na koly.

DÓCI:
Život berte, neprosíme vás oň,
bo skôr by sme uprosili tigrov.
Od mučenia ale zbytočného
zdržať mali by ste sa pre seba.
Spomeňte si na vrtkavosť šťastia.

MÉSÁROŠ:
Mučíte vy už štyristo rokov
úbohý ľud.^[29] Jali ste ho v jarmo.
Rozdelili ste, dakoľko rodín,
zem uhorskú medzi sebou celú.
Nakladáte nevoľným bremená,
aké chcete. Sami ukladáte
zákony a sami z nich súdite,
krivditelia i sudcovia spolu.
Vám poddaný nie človek, kráľ nie kráľ.
Zhabali ste i od neho všetko.
Keď hýrite vy jak Sardanapál,^[30]
chodíte vo sláve Šalamúna,
zúbožený kráľ musí s vašeho
žobrať stola o pohárik vína.^[31]
Už funt mäsa^[32] nemôže na úver
bohatý prv kráľ uhorský dostať
0pre lakomosť vašu nenásytnú.
Rozchytajúc imanie obecné,
ničím prispieť nechcete k potrebám.
Vy vládnete všetkým, nahý však ľud,
nemajúc nič, musí dávať všetko
a pracovať, koľko sami chcete,
v brudných handrách^[33] a o hlade na vás,
hnaný vašich ranami korbáčov.
Čože teda zbýva ako všetkých
vás vyhladiť? Kristus a sloboda!

VŠETCI:
Tak je. Pravda. Kristus a sloboda!

RAVAZDY:
Sťažnosti tie nie sú bez základu,
i bude im iste spomožené,
náhle búrka utíchne prítomná.

DÓŽA:
Známe my tie panské vaše sľuby.
Sľubujete všetko, pokiaľ drží
zbroj v ruke ľud: náhle však ju složí,
zvalíte naň jarmo ešte ťažšie.

VŠETCI:
Tak je. Pravda. Kristus a sloboda!

DÓŽA:
Plné vaše temnice väzňami.
Lebo silou zbraňujete ľudu
shromaždiť sa k zástavám slobody.
Väzníte a trýznite najlepších,
nosy, uši im odrezávate.
Smierenia niet, nemôže byť s vami.
Smrť vám všetkým.

VŠETCI:
Kristus a sloboda!

HOSÚ:
Hrôza slúchať, aké ukrutnosti
nám tu ľudia rozprávajú prchlí.
Mučíte i ženy, deti, starcov.

RAVAZDY:
Neverte. Lhár rodený je sedliak.
A ku vám sa hrnú len zlodeji,
výstupníci, korheli, loptoši,
ktorým nechce sa pracovať doma.

MÉSÁROŠ:
My teda tu len lotrovská sberba?

VŠETCI:
Smrť tyranom! Kristus a sloboda.

DÓŽA:
Vyveďte ich. Koly sú zabité.
Cigáni nech rozpaľujú kliešte.
Psi moji nech nasýtia sa živým
panským mäsom. Veďte ich, veďte ich.

DÓCI:
Ušetrite aspoň čestnú starosť
tesťa môjho. Jest prach a olovo.

DÓŽA:
Nič! Starý muž, dávny hriešnik. Iďte.
Svolať tábor, nech sa tešia naši.
To radosť ich najväčšia, keď vidia
trpieť už raz svojich mučiteľov.
Smrť týchto sa oslávi tu hodmi.
Dvadsať volov sa upečie celých
a päťdesiat vína sudov rozdá.
By zomreli veselo i oni,
zahráte im ku smrti, Cigáni.

RAVAZDY:
Divé šelmy. Boh vám odplať rovným.

DÓŽA:
My zabavme sa tu, Margitečka.
Tejto noci spíš vo stane mojom.

MARGITA:
A muž?

DÓŽA:
Toho odošlem do Begu
v povinnosti. Daj ten zlatý pyšťok.

HELENA:
Pekne veru.

DÓŽA:
Ty ako si smela?
Kto ťa volal, Helena? Prac sa mi!

HELENA:
Tak? A dávno tomu, čos’ ma kúpil?

DÓŽA:
Čo kúpené, môže sa zas predať.

HELENA:
Dóžovi tá vždycky najpeknejšia,
ktorá vposled mu príde pod oči.
Neprisahal si mi večnú lásku?
Ja nešťastná.
(Plače.)

DÓŽA:
Neškľab sa. Máš muža.
Dary všetky si môžeš tam odniesť.
(Preč.)

HELENA:
Holomok! Už sprznil celý tábor.^[34]
Keď ma uzrel, dobre ma nezhltol
očami; a teraz uzrel inú,
ona pekná, ty sa prac znectená.

HELENA:
Tu môj driečny muž, môj verný manžel,
ktorý predal ma ako neminu.

TÁR:
Sama si na príčine, Helena.
Pre teba som v tábore zbojníkom.

HELENA:
Pre mňa, Táre?

TÁR:
Jedine pre teba.
Keby si ty nebola chodila
v Čanade do biskupského dvora,
nikdy by som nebol vydal Čáka
kurucom a nepristával ku nim.
Keď ma už raz ku tomu priviedlo
nepočestné tvoje obcovanie,
musel nutne som učiniť všetko
kvôli tomu, kto je tu všemožný.

HELENA:
Nasýtil sa ma už.

TÁR:
Viem o všetkom.
Nič to. Budeš zase mojou ženou.
Sber, čo tvoje, a preč z tej peleše,
bo dobrého tu nebude konca.
Svoloč táto nemravná dnes zajtra
rozprášená bude na vše strany.
Zápoľa sa blíži s vojskom veľkým
a vo sberbe tejto ošemetnej
jest len zverská dychtivosť po pomste,
niet svätého za pravdu nadšenia.
Za príkladom vodcu oddalo sa
všetko smilstvu, korheľstvu, lúpeži.
Hrdinstvo ich celé pozostáva
v ustavičných krvavých praniciach,
v okrádaní hanebnom druh druha
a neľudskom trýznení nešťastných,
ktorí sa im len dostanú do rúk.
To pritiahne ukrutnú za sebou,
keď podľahnú nerozumní, pomstu.
Pre ich planosť padne i vec dobrá,
za ktorú sa vlastne boj započal.

HELENA:
Ale prchnúť odtiaľto nie je dosť.
Nebudeš mať potom bezpečnosti
ani s jednej ani s druhej strany.
Či kuruci postihnú, či páni,
oba istú ťa povlečú na smrť.
Ak opustíš kurucov, musíš sa
zásluhami odporučiť pánom.

TÁR:
Daj pokoj. Ja už viem, čo učiním.
Len ty ober sa drahotinami,^[35]
aby mali sme potom z čoho žiť.
Dóža hojne nalúpil kadekde
po kaštieľoch a nie je muž skrbný.
Valne lúpi, lež i dáva štedre.

KOTÁN:
Ja sa zbláznim, ošialim, obesím.

HELENA:
Prečo, Kotán?

KOTÁN:
Ochráň mňa i seba.
Chlipný Dóža mi odňal manželku.
Nesmiem už viac ani pozrieť na ňu.
Ja sa zbláznim.

HELENA:
A čo do toho mňa?

KOTÁN:
Nová starú vytisne milenka.

HELENA:
Boh ho stresci s jeho milenkami.
Ja už i tak odchádzam z bordelu.
Nech sa potom tu hoc i prepadne.

KOTÁN:
Ty mi teda už nič nespomôžeš.
Ja sa zbláznim, ošialim, obesím.
Tak som peknej sa tešil manželke
a ono, ľa, sotva som ju stihol
bozkať v líčko rumenné, už je fuč.
(Preč).

HELENA:
To dobrý muž! Ten miluje ženu!

TÁR:
Dobrý blázon tak ako Šimún Tár.

HELENA:
Ale väčší ešte blázon Dóža.
Môže mu byť i ten nebezpečným.

TÁR:
Dóžu boh ten počína opúšťať,
ktorého už dávno opustil on.

DÓŽA:
Tvoj ľud, Tár, náramne rozpustilý.
Deň po dni krvavé u nich rvačky,
pranice, vospolné okrádanie.

TÁR:
Nemožno tej čeliadke rozkázať.

DÓŽA:
Dám z nich aspoň dvadsiatich obesiť.

TÁR:
Neškodilo by hoc i polovic.
Čo tam páni Dóci a Ravazdy?

DÓŽA:
Sedia pevne, nezduje ich vietor.

TÁR:
Prosia?

DÓŽA:
Čoby prosili? Len ryčia.
Iďte slávnym sa kochať zjaviskom.
Ty, Helena, sa mi prac zo stanu.

HELENA:
Ďakujem za milosť, veľkomožný.
(Helena a Tár preč.)

DÓŽA:
Dobre sa už tí moji Cigáni
vo remesle vycvičili svojom.
Hlavná pritom vec, udržať dlho
pri živote obeť.
(Vypije pohár vína.)

GECO:
Teba, bratu,
pudí kýsi zlý duch do priepasti.
Päť už týždňov ležíš pod hradbami
Temešváru^[36] s toľkými tisícmi,
a ničoho predsa nepodnikáš
oproti slabému Bátorymu;
len vystrájaš úžasné divadlá,
ktoré zlomia mravnú silu ľudu,
učinia ho zverským, nie hrdinským.
Privyknú na trýzne bez ľútosti,
kde však treba chrabrosti, utečú.

DÓŽA:
Pochybovať smieš o zmužilosti
verných mojich božích bojovníkov?
Nevidels’ ich chrabrosť pri Čanade?^[37]

GECO:
Ty spomínaš Čanad, ja menujem
Veľký Várad, Rákoš, Jáger, Naďlak,
Blatný Potok, Debrö a Kremnicu.^[38]

DÓŽA:
To len plevy, ale zrno pri nás.

GECO:
Roznáša ti i to zrno vietor.
Mnohí prchli, mnohí vo nezdravých
tých barinách podľahli nemociam.
A Zápoľa ide s vycvičeným
Bátorymu ku pomoci vojskom.

DÓŽA:
Vidíš, že nič nerozumieš, Geco.
Tí dvaja sa jakživ nesjednotia.
Bo Zápoľa slintá po korune,
Bátory však hľadá nádvorníctvo,^[39]
a neprajú si toho vzájomne.

GECO:
Bočia síce jeden od druhého,
Však postúpil k Hidašu už vajda.

DÓŽA:
A tam čaká, až sa vzdá Bátory.
Príde len, keď zničíme tohoto.

GECO:
A čo, jestli sú už sjednotení,
by naniesli nám smrteľnú ranu?
Ty ju čakáš s muzikou a spevom.
Veselíš sa, keď padlé do tvojich
rúk obete v trapiech ryčia hrozných.

DÓŽA:
Ich trápenie naša radosť, Geco.
(Vypije pohár vína.)

GECO:
Nízka radosť. A čo tým vykonáš?
Zošklivíš sa i predo svojimi.
A kde úcty niet, tam ani lásky.

DÓŽA:
Čo teší mňa, to je milé všetkým.

GECO:
Ty bys’ aspoň nemal takto zúriť
na nevinných ľudí toho stavu,
do ktoréhos’ i sám povýšený^[40]
so prídavkom dvadsiatich poddaných.

DÓŽA:
Prirodzené nenávidieť toho,
o kom vieme, že nami pohŕda.
Keby si bol videl tie úškľabné
tváre, počul tie násmešné reči
spupných pánov, keď ma tou psou kožou
a dedinou oštedril Vladislav!^[41]
Nedržali ma nikdy za roveň.
I výpravy kuruckej na Turka
zrobili ma vodcom len z posmechu,
aby sprosták bol vodcom sprostače.

GECO:
Tak s novými býva povýšenci;
časom však by ťa boli strpeli.

DÓŽA:
Možno. Teraz už koniec všetkému.
Musím končiť, čo som raz započal,
zničiť pánov skrze ľud, buď zhynúť.

GECO:
Nebolo sa púšťať tak ďaleko.

DÓŽA:
Okolnosti ma k tomu pohnaly.
Nekázal som lúpiť panské domy
vo Budíne a Pešti kurucom;
učinili to sami od seba.
Na mňa však sa vyrútil s hrozbami
kráľ a primas Bakač s vyklínaním.
Vyhlásili ma hneď za odbojcu,
za buriča a zradcu otčiny.
Mal som poddať sa ako zbabelec?
Dať rozohnať vcele pluky svoje
a sám skloniť vinnú pod meč hlavu?

GECO:
To navaril priateľ tvoj Mésároš
z nedôvery.^[42] Naviedol najsmelších
na pálenie, lúpenie, ubijstvá,
by výstupkom tým položil hrádzu
medzi teba a medzi zemianstvo
neprestupnú, zamedzil ti návrat,
donútil ku krokom ťa zúfalým.
Bál sa, že nebudeš dosť sedliakom,
a tys’ jeho nezbadal nástrahy.
Nastúpil si cestu nebezpečnú
a ku takej si prišiel krajnosti,
že si nielen nové podelenie
všetkých statkov hlásal nesmyselne,
lež i trónu vyslovil zrušenie.^[43]

DÓŽA:
A načo kráľ, žobrák bez dôchodkov
a bez moci skrotiť násilníkov?
Odo dávna už niet kráľa v Uhrách,
jest len pár sto zbujnelých tyranov,
ktorí sa i po kráľovi vozia.^[44]
Rozkopnúť sa musí celá vetchá
budova a stavať od základov.
Lomiť, drúzgať na hromadu všetko.
(Vypije pohár vína.)

GECO:
Aspoň už čiň, čo máš. Rozkáž útok,
veď na hradby ľud a nie k úžasným,
pri oškerdách a hudbe, popravám.

DÓŽA:
Dobre. Zajtra ztečieme Temešvár.
Uvidíš ty. Kristus a sloboda.