ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MÉSÁROŠ:
Po pekných snoch úžasná skutočnosť.
Tu mi teraz predo číhajúcim
okom ľudským skrývať sa so zvermi.
Zvery ale nájdu v lese pokrm:
mne tu príde zahynúť od hladu.
Môžem teraz povedať s Kainom:
Ktokoľvek ma stretne, zabije ma.
Tisíc čihá všade na mňa očí.
A nemožno ani tým biednikom
dôverovať, ktorým som môj pokoj
obetoval, môj stav a pohodlie;
pre ktorých som bibliu so šabľou
pero s puškou, chrámovú tíšinu
so táborským zamenil životom,
v krajné vydav sa nebezpečentsvo.
Bo ľud nezná vďačnosti vrtkavý,
križuje sám svojich spasiteľov,
chváli, haní podľa okolností.
So smeknutým spomínal klobúkom
sedliak moje a Dóžovo meno,
pokiaľ dúfal, že mu prinesieme,
bez úsilia jeho, z neba voľnosť:
po porážke nám budú v chalupách
zlorečiť tak ako aj v palácoch.
Nájdu si dosť psov náhončích páni,
dosť podliakov, hotových vydať im
na strýznenie svojho dobrodinca.
Sveriť jednak dakomu sa musím.
Tri dni som už ľudského pokrmu
nemal v ústach. Tu ide akýsi.
Oslovím ho, už čokoľvek bude.
(Postúpi za strom.)

SÉL:
Ha!

MÉSÁROŠ:
Čo si sa tak zľakol, človeče?

SÉL:
Ako by nie? Veď ty si Mésároš.

MÉSÁROŠ:
A čo ťa to toľme predesilo?

SÉL:
Hja, keď vidím v takomto ťa stave!
Ukrývaš sa ako zver po lesoch.
A ty si sa predsa obetoval
za nás biednych sedliakov.

MÉSÁROŠ:
Boh vidí.

SÉL:
Bojoval si za našu slobodu.

MÉSÁROŠ:
Chcel som zmeniť v občanov otrokov,
ale ste ma nepodporovali.
Dražíte životmi nešťastnými.
Skrývate sa plaché pred dravými
jastrabami panskými kurčatá.
Krivíte sa pod palicou drábskou^[78]
a čušíte ako tá nemina.
Bojíte sa umrieť, keď život váš
je o mnoho horší odo smrti.

SÉL:
My sme už raz také biedne červy.
Nesieme, ta nesieme bremená,
aké nám tí páni nakladajú.

MÉSÁROŠ:
Ponesiete ich teda i ďalej,
keď ste času nepoznali svojho.^[79]
Budete hrýzť dereš, robotovať,
deviatky a desiatky splacovať,^[80]
udržovať peniazmi a krvou
ochraňovať bolestný váš žalár.
Páni budú nakladať bremená,
aké chcú, vám, sami sa ich netknú.
Páni budú vám dávať zákony
a tupiť vás a súdiť podľa nich.
Právo vaše bude milosť panská
a tá hladom nakŕmi, odeje
handrami vás.

SÉL:
Darmo. To náš osud.

MÉSÁROŠ:
Osud sebe hotoví človek sám.
Komu milší život než sloboda,
tomu brucho prirastie na dereš.

SÉL:
Mne len teba ľúto, dobrý otče.

MÉSÁROŠ:
Ľútosť býva ochotná ku službám.

SÉL:
Rozkáž, otče. Zrobím všetko vďačne.

MÉSÁROŠ:
Mám hlad. Prines dačo k občerstveniu.

SÉL:
Čo len možno nájsť v mojej chalupe.

MÉSÁROŠ:
Prines spolu i sedliacke šaty.
Vezmeš si ty miesto toho moje.

SÉL:
Rozumiem. To ti radí bezpečnosť.
Bude všetko, len čakaj tu na mňa.

MÉSÁROŠ:
Ale nezmieň sa o mne pred nikým.

SÉL:
Uchovaj boh. Ani pred manželkou.
Lebo ženy vždycky jazyčnice.
(Preč.)

MÉSÁROŠ:
Boh mi poslal ako Danielovi
vo Babylon Abakuka tohto.^[81]
Jeho budem pomocou sa skrývať,
až utíchne trochu honba na mňa.
Potom sa snáď dajako po biede
dostanem ku Šošovi za Dunaj.^[82]
Teraz trochu tu položím hlavu,
až dobrý ten sa navráti človek.
Bo niet ani v noci odpočinku.
Na každý krok divej lesnej zveri,
každé listu šuchnutie sa stŕham
ako plachý vo chrasti zajačik.
(Ľahne si pod strom a spí.)

KEČKÉŠ:
Tu ti leží. Spí.

MÉSÁROŠ:
(vyskočí).
Ježiš, Mária!

KEČKÉŠ:
Nič sa neboj, Mésárošu, to my.

MÉSÁROŠ:
Kečkéš! Bagoš! To je div divúci,
Kde ste sa tu vzali?

BAGOŠ:
Ideme ťa
zo zjavného vyrvať nebezpečia.

MÉSÁROŠ:
Čo je? Blížia sa lovci? Hovorte.

BAGOŠ:
Bol pri tebe jeden sedliak.

MÉSÁROŠ:
Áno.
Dobrý človek. Len toť, čo odišiel.
Šiel mi priniesť dačo k občerstveniu
a sedliacke rúcho.

KEČKÉŠ:
To tvoj Judáš.

MÉSÁROŠ:
A ako to viete vy?

KEČKÉŠ:
Na hlavu
vyložené tvoju sto dukátov.
Šelma tá ich chce sebe zaslúžiť.

MÉSÁROŠ:
Ale toto ako viete?

KEČKÉŠ:
Páni
dostali, že tu sa skrývaš, zprávu.
Koniec lesa čakajú Cigáni.
Zradca ich šiel zavolať.

MÉSÁROŠ:
Cigáni?

BAGOŠ:
Temešvárski naši muzikanti.
Šelmy tieto slúžia teraz pánom,
so židami spolu, za lovčích psov,
naháňajú im pre zisk obete
od tej chvíle, ako vás rozohnal
nešťastne pri Féleďházi Bánfi.^[83]

MÉSÁROŠ:
Nedivím sa týmto aziatským
odkiaľ noha odkiaľ ruka zbehom,^[84]
týmto večne bez vlasti tulákom,
cicajúcim krv našu pijavkám.
Lež že naši nás lovia sedliaci,
to skúsenosť bolestná, priatelia.

KEČKÉŠ:
Sedľač podľač. Niet ani svedomia,
ani cti v tom, ani uznalosti.
Daj mu dušu, on ťa predsa zradí.
Ty za neho, a on proti tebe.
Kúše svojho osloboditeľa;
pred tým krúti chvostom, kto ho trýzni.
Hoc i počal dačo, hneď odskočí.
Preto žiadne povstanie sedliacke
nepoviedlo sa, aniž povedie.
Čo my teraz, probovali to už
pod Žigmundom Kiš vo Sedmohradsku,
vo Níre a Samošközi Martin,
a podľahli tak biedne ako my.
Ich zbil Čáky^[85] ako nás Zápoľa.^[86]

MÉSÁROŠ:
Naozaj sme sa obetovali
za nehodných. Ale vy ako tu?
Ja som myslel, že vás jal nepriateľ
podo Temešvárom.

BAGOŠ:
Tak i bolo.

MÉSÁROŠ:
Nepochopno mi, že vás prepustil.

KEČKÉŠ:
Čuj teda nakrátko, čo sa stalo.
Štyridsiatich z nás uvrhli v žalár
a nedali za dva celé týždne
ničoho nám okúsiť krom vody.
Deväť z nás dožilo pätnásteho
dňa, ostatní pomreli od hladu.
V pätnásty deň vyviedli po službách
božích nás deviatich na námestie.^[87]
Tam ukázal Zápoľa s Verböcim
celú svoju, opravdu podivnú
výmyselnosť vo mučení ľudí.
Nikdy ešte divadla takého
svet nevidel, aké pripravili
rozdráždenému nanajvýš panstvu.
Bol postaven veľký trón železný.

MÉSÁROŠ:
Rozumiem. Pre sedliackeho kráľa.

BAGOŠ:
Dodať treba, že okolo trónu
dvanásť kolov trčalo.^[88] Na každom
z nich so smrťou zápasiaci kuruc.

KEČKÉŠ:
To divadlo bolo pripravené
Dóžovi, keď ho vyviedli kati,
posadili ho a priviazali
reťazami ku trónu nahého.

BAGOŠ:
Dodať treba, že pri tróne boly
vpravo, vľavo dve horiace vatry.
Na jednej sa železná koruna
rozžíhala a na druhej berla,
na obidvoch kliešte skrz Cigánov.

MÉSÁROŠ:
Chápem načo.

KEČKÉŠ:
Podo trón nakládli
žeravého uhlia, potom dreva,
a tak piekli pri slabom ohníku,
nešťastného za živa.

MÉSÁROŠ:
Ó hrôza!

KEČKÉŠ:
Keď sa údy škvarily Dóžove,
stlačili mu žeravú korunu
na temeno a berlu do ruky.
Nás deviatich stavili pred neho.
Museli sme sa klaňať kráľovi
sedliackemu. Cigáni počali
trhať mäso žhavými kliešťami
a núkať ho nám na prehltnutie.

MÉSÁROŠ:
To ste, dúfam, len neučinili.

KEČKÉŠ:
Traja, ktorí sa prví zdráhali,
priviazaní boli ku prestolu
a bruchá im rozpárané mečom.
Ostatní sme teda vzali do úst
s hrôzou telo Dóžovo a žrali.
(Odpľuje.)

MÉSÁROŠ:
Ó ukrutné kanibalské hody!
A ako sa držal pritom Dóža?

BAGOŠ:
Jedného z úst nevypustil stonu,
Len keď videl nás žrať jeho telo,
vtedy ozval sa s opovrhnutím:
„Psov týchto som sám sebe vychoval.“^[89]
Pri trýznení ďalšom pustil dušu.

MÉSÁROŠ:
Strach i počuť o tom, nieto vidieť.

KEČKÉŠ:
Nás hneď potom zatvorili zasa.
Ale keď nás občerstvili vínom
a polievkou trochu, pustili nás.
Iďte, riekol nám Verböci zlostne,
zvestujte po krajne všade teraz,
čo ste tu videli a zažili.
Tak sme sa až semo pritúlali,
dúfajúce, že vás nájdeme snáď
vo zbroji tu ešte.

MÉSÁROŠ:
Ostatní kde?

BAGOŠ:
Rozpŕchlo sa všetko.

MÉSÁROŠ:
A Tár či živ?

KEČKÉŠ:
Ten oplan nás zradil pre Helenu.
Zasiahol však trest i jeho slušný.
Doznali sa, že on vydal Čáka.
Zhynul teda na kole pred Dóžom,^[90]
Helena jeho bola sťatá.

MÉSÁROŠ:
Vlastne teda výstupky Dóžove
priviedly ku konečnej nás skaze.

BAGOŠ:
Nie ináč. I jeho kováč Kotán
stal sa zradcom pre svoju Margitu.
Pričinením jeho jatý Dóža.^[91]

MÉSÁROŠ:
Jemu teda odpustili páni.

BAGOŠ:
Musel i on žrať telo Dóžovo
a Margita jeho prišla pod meč.

MÉSÁROŠ:
A Geco čo?

BAGOŠ:
Ten dostal tú milosť,
že mu hlavu sňali bez trýznenia.

MÉSÁROŠ:
Rado Sáva kde?^[92]

KEČKÉŠ:
Toho sám Dóža
prebodol, keď spomenul vzdanie sa.
Vás tu veľmi snadno potrel Bánfi.

MÉSÁROŠ:
Preč víťazstvo, keď zúfalstvo v duši.
Hosú padol i Pogáň,^[93] ľud v nohy,
bo na útek len myslel splašený.
Pošlo všetko v rozsyp ako plevy
na vetre.

KEČKÉŠ:
Už je všetkému koniec.

MÉSÁROŠ:
Za Dunajom drží sa ešte Šóš.
Dolezieme dajako ku nemu.

KEČKÉŠ:
Teda nevieš nič, čo sa tam stalo.
Biskup jurský, Ján Gustoň, s pápanským
kapitánom Šitkom rozprášili
s prevelikou i tých vcele hanbou.^[94]
Nemali nič viacej ako päť diel
a len mrvou a handrami dali
vystreliť a hneďky pŕchlo všetko
ako kŕdeľ poplašených oviec.

MÉSÁROŠ:
Zpráva táto vaša vyhasila
i posledný lúč mojich nádejí.
Niet pomoci pre otrocký ľud ten.

BAGOŠ:
Márne všetko pri tých zemeplazoch.
Nie túžba po slobode sohnala
k zástavám ich lež bulla pápežská.
Keby sa im bolo povedalo,
že ide o stroskotanie jarma
poddanského, nemal bys’ jedného.
Len odpustky ich z dier vyvábily.

MÉSÁROŠ:
Boh nech im už bude milostivým.
My sa spasme na pôdu tureckú.

KEČKÉŠ:
Spas sa sám. My sme už preskočili.
A nemeškaj. Zle si zapísaný.
Na teba sa tázal i Zápoľa.

BAGOŠ:
Počuť kroky. Čit! (Vyzrie.) Idú.

MÉSÁROŠ:
Koľko ich?
Tri Cigáni a ten zradný sedliak.

BAGOŠ:
Tomu síce prišlem mzdu judášsku.

SÉL:
Už ho tu niet. Zmizol ako gáfor.

CIGÁN:
Hja! U čerta našich sto dukátov.
(škrabe sa za uchom)
Óvi, óvi, Prekliatá robota.
Ako mohol zavoňať pečienku?
Veď som mu dosť po srsti hovoril.

Ó Ježiši!

CIGÁN:
Na ti sto dukátov.