ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KRISTÍNA:
Nepreviazať ti ranu, Štefane?

BÁTORY:
Nechaj teraz, keď necítim bolesť.

KRISTÍNA:
Doživotnú budeš mať pamiatku
z opátovskej pri Maroši bitky.^[45]

BÁTORY:
Dobre, že sa na tom len obišlo.
Keby nebol rýchly ma vytrhol
bez klobúka kôň z nebezpečenstva,
boli by i mňa nadiali na kôl
ako Čáka biskupa, sedliaci.
A kto vie, či osudu tomuto
uniknem i v múroch temešvárskych?
Sme tu ako ostrov vprostred mora.
Od piatich týždňov ohlukujú
desne vlny nás sberby dóžovskej.
Posádka je až na hanbu skromná.
Potravy niet, ani strelných látok.
Lebo pri terajšej ospanlivej
a bezsilnej vláde všetko „dobže“.
Nijak nie sú ani pohraničné
zásobené pevnosti a zámky.^[46]
A povodeň táto prikvačila
naskoro nás, šla nam za pätami.
Mužstvo repce, vzdoruje a hrozí
a je i tak málo spoľahlivé.
Pri výlazkách prchne k nepriateľu.^[47]
I meštianstvo zlého javí ducha,
raduje sa z našeho nešťastia,
praje sberbe víťazstvo buričskej,
súri zjavne vzdanie sa pevnosti.

KRISTÍNA:
Krátkozraké, nevďačné meštianstvo!
Z nás bohatne a praje sedľači.

BÁTORY:
To nie je div. Ale že sa mnohí
zo zemianstva pridali ku sberbe,
ba i celá župa marmarošská,^[48]
to je nado všetko pochopenie.

KRISTÍNA:
Ja bych celé to drobné zemianstvo
vohnala do jarma poddanského.
Keď chcú tí byť sedliakmi, nech budú.
Príde účtov čas, keby len prispel
ku pomoci vojvodca Zápoľa,
aby títo tu boli zrazení,
bo keď oni klesnú, padnú všetci.

BÁTORY:
Je síc’ blízko, i poslal som k nemu
Ravazdyho a Dóciho pánov
vyložiť mu krajnú našu úzkosť:
lež nádeje nemám, že by prispel
k pomoci nám vražebný ten Bosniak.^[49]
Preťahuje, aby napred zjedly
Dóžove nás v Temešváre myši
a potom on prišiel, mačka, na ne.
Chce len sám mať slávu pokorenia
mäteže, by vošiel do Budína
čo jediný ochraniteľ vlasti
a koristil potom z toho hojne.
Nazdáva sa, že hneďky uznalé
pririekne mu korunu zemianstvo
a kráľ ruku dcéry svojej Anny,^[50]
ktorú darmo si hľadal doposiaľ.

KRISTÍNA:
Hľadal, a nie ako ponížený,
skromný pytač, lež ako násilník.
Keď ho nechcel kráľ s tisíc konnými
pustiť v zámok, vlámal sa nasilu.^[51]

BÁTORY:
Takí teraz páni, keď kráľ mamľas.
Modlí sa bez prestania ako mních
a všetko mu, čo sa deje, „dobže“.
A páni tiež ďalekí sú toho,
vynahradiť nejapnosť kráľovu.
Bornemisa, keď sa mu Sámbéroš
poddal, nešiel v pätách za sedľačou,
aby rýchle zrazila sa mätež,
lež vrátil sa v Budín vešať plenných.

KRISTÍNA:
Zápoľa však nemôže oslyšať
hlasu nášho, bo by škodil sebe.

BÁTORY:
Možno, že ho ani nepočuje.
Ravazdy a Dóci nedávajú
znamenie. Snáď boli prechvátení.^[52]

BÁTORY:
Spatril si snáď znamenie, Jakšiču?

JAKŠIČ:
Nič, veliteľ. Darmo napínam zrak.
A čas prešiel. Ravazdy a Dóci
prisľúbili, že zapália oheň
hneď na mrku. Už noc, a ešte nič.

BÁTORY:
Boli teda iste prechvátení.
Neprenikol k Zápoľovi hlas náš.
A my tu tak stojíme, že zajtra
už môžeme byť v rukách Dóžových.

KRISTÍNA:
Živí však nie. Meč opášem i ja
a bojovať budem do skonania.
Mučiť ma kráľ sedliacky nebude.^[53]

BÁTORY:
Ó aké nám prihotovil časy
primas Bakač s jeho odpustkami!
Miesto divých vypudenia Turkov
obrátená v púšť krajna uhorská.
Všade zbojstvá, lúpež, ubijstvá,
spustlé dvory, zmätok, hlad a núdza.
Majú teraz zadosťučinenie,
ako mali ho pri Varne, Turci,
za nečestné naše vierolomstvo.^[54]
Pred dakoľko len to bol mesiacmi
sprisahaný na tri roky pokoj;
a my predsa sme planú križiacku
uzavreli proti nim výpravu.

JAKŠIČ:
Bakačovo plané mudrovanie;
zmýlil kráľa i pánov svedomie.
Rozhrešuje nás vraj od prísahy
pápež a on dvíha vojnu, nie my.
Potom nie div, keď hovoria Turci,
že džaurom nelze veriť lživým;^[55]
bo len čo je im vhodné narušiť
prísahu, hneď nájdu rozhrešenie.

KRISTÍNA:
Boh nás strestal za spreneverilosť.
Turci riadia, ako ráčia, v zemi;
my vo vlastnej sa topíme krvi.

BÁTORY:
Predpovedal to dobre Telegdy.
Vystríhal pred svolaním sedľače.
Lež tak nás boh zaslepil ku pomste,
že i vrchné sverili sme, blázni,
veliteľstvo nad sberbou človeku,
ktorý už so mliekom materinským
vcical proti zemianstvu nenávisť.

JAKŠIČ:
Naša pýcha. Odmáhal sa každý.
Nechcel nikto urodzený prijať
veliteľstvo nad chatrným ľudom.

KRISTÍNA:
Bakač bol rád tomu. Mal už slovo
s Dóžom, keď ho navrhol za vodcu.
Jemu vzbura sedliacka po vôli.

BÁTORY:
Ľahko, lebo sedliak vždy sedliakom,
i keď nosí tiaru a šarlát.^[56]
Shromažďuje pre rodinu svoju
mnohé statky: v duši však sedliackej
chová proti zemianstvu nenávisť.
Preto mlčí teraz a nehasí,
ktorý rozžal, oheň.

SOKOL:
Jeden z vodcov vojska kuruckého
dostavil sa do zámku, veliteľ,
a prosí o rýchle predpustenie.

BÁTORY:
Iste ide osloviť nás vzdať sa.

SOKOL:
Sotva, lebo počína si skromne.

BÁTORY:
Kto je?

SOKOL:
Šimún Tár.

BÁTORY:
Ha! To ten podliak,
ktorý zradil a vydal kurucom
na strýznenie pána svojho Čáka,
keď na krehkej sa chcel spasiť loďke,^[57]
zradný jeho, neverný služobník.

KRISTÍNA:
Obesiť by, keď sa dostavil.

BÁTORY:
Nebuď náhla. Mlč! A čím prichádza,
svojím menom, či menom Dóžovým?

SOKOL:
Neposlal ho nikto, sám prichádza.

BÁTORY:
Voveď teda ho rýchle, Sokolu.

Padá v dušu moju lúč nádeje.
Tuším dačo. Povadili sa snáď.
Jestli je tak, ich svár naša spása.

JAKŠIČ:
Možno, bo sú diví a surovosť
matka svárov. Čo chatrné, podlé,
to vždy samo sebou sa rozpadne.

BÁTORY:
Neukážte proti nemu nechuť,
upotrebiť ho mienim za posla
k Zápoľovi.

KRISTÍNA:
Takého oplana?

BÁTORY:
Jestli hľadá pomstu, bude verný.
A vezme sa tým spolu na próbu.
Prívetive teda s ním a vľúdne.
Poučí nás aspoň, čo sa snuje
prítomne vo tábore Dóžovom.

BÁTORY:
Srdečne ťa vítam, vodca Táre,
bo z tvojho sa nádejám príchodu,
že priateľom budeš mojím potom.

TÁR:
Tým som vlastne bol vždy, veliteľu.
Len zlý osud ma, oproti vôli,
do tábora vohnal zbojníckeho.
Chcel som teda dať ti na vedomosť,
že Dóžova sberba k zajtrajšiemu
uložila dňu útok na pevnosť.

BÁTORY:
Ach, ach!

TÁR:
Ty ju ale môžeš predísť.
Dnes boli do táboru pánovia
Ravazdy a Dóci privedení.

BÁTORY:
A čo s nimi?

TÁR:
To, čo so všetkými
pánmi, ktorých sa zmocnia kuruci.
Boli sdetí za živa na koly
a trhaní žhúcimi kliešťami.
Mäso z nich psi hltali Dóžovi.

KRISTÍNA:
Ó neľudská, bezbožná ukrutnosť!

JAKŠIČ:
Čin dôstojný rytierov Kristových.
Môže nimi pochlúbiť sa v nebi.

TÁR:
Po takýchto výjavoch bývajú
pijatyky v tábore rozpustlé.
A tak bolo i dnes. Popili sa.
Celý tábor chrápe. Môžeš všetkých
zrúbať, jestli ich prepadneš za sna.
Lebo i sám driečny vodca váľa
na chlipnej sa ožralý posteli.

KRISTÍNA:
Tys’ výborný muž, Šimúne Táre.

BÁTORY:
Či známe ti, kde stojí Zápoľa?

TÁR:
Pri Hidaši, dve as’ ztiato míle.

BÁTORY:
Pôjdeš teda oznámiť to jemu
so Sokolom, aby sme súčasne
mohli tábor napadnúť kurucký.
Budete tam ešte pred polnocou;
Zápoľa tu môže byť nado dňom.

TÁR:
Učiním to, lež pod podmienkami.
Prvá je, dáš mi list bezpečnosti.^[58]

BÁTORY:
Rozumie sa.

TÁR:
Druhá, vydobudneš
zemiansku mi od kráľa listinu.

BÁTORY:
Že vykonám všetko, čo len možno,
na to čestné zaväzujem slovo;
úspech však nezávisí odo mňa.

TÁR:
Mne na tom dosť. Prosím o listiny.

BÁTORY:
Hneď. Ty nástoj i slovom, Sokole,
aby sa hnul hneď a hneď vojvodca.

KRISTÍNA:
Pozdrav ho i odo mňa úctive
a zvestuj mu, že nájde ver’ i mňa
vo zbroji na bojišti krvavom.

SOKOL:
(škrabe sa za uchom).
Radšej by som zostal, nežli išiel.

BÁTORY:
Prečo?

SOKOL:
Desia ma dnešné príklady.

TÁR:
Kurucov sa bojíš? A čo som ja?
So mnou budeš bezpečný. Poď, stúpaj.