ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GLÉŽA:
Či pôjdeme k Temešváru, Bánfi?

BÁNFI:
Nie tak skoro, Gléža. Zápoľovi
páči teraz sa hovoriť s Petrom:^[59]
Dobre nám tu, zrobme si tri stanky.

GLÉŽA:
Už to pravda, že sa ponáhľame
ako raci. Zastávame všade.

BÁNFI:
Prečo by nie? Vajda nemá naspech.
Chce, aby sa Bátory napred sám
popasoval so sedliackym kráľom.

GLÉŽA:
A aby krk zlomil tento tomu.
Znáš ty toho sedliackeho kráľa?

BÁNFI:
Prítomný som bol práve v Budíne,
keď zemianstvo dostal i poddaných.

GLÉŽA:
Dobre, že ten „korunovaný vôl“^[60]
nedaroval mu pol krajny za to,
že tam zabil akéhosi Turka
škamravého u zdí Smederevských.^[61]

BÁNFI:
Keby to bol radil „poľskej svini“
Bakač, bol by odpovedal: „Dobže.“

GLÉŽA:
Zlé sú časy, keď už toľkú berú
odmenu tak chatrné zásluhy.
Zadávna keď stotisíce Turkov
sťaly šable uhorské na sečku,
hovorilo sa len o tom trochu.
Teraz, keď tak náhodou povalí
dakto jednu obritvenú hlavu,
slávi sa to ako div divúci
a najvyššou odmeňuje mierou.

BÁNFI:
Mne je ľúto, že nie som sedliakom,
keď teraz tak ľahko o zemianstvo.

GLÉŽA:
Hahaha! A akože vyzerá
ten turkožrút?

BÁNFI:
Také Sékelisko.
Územčistý, nabitý, plecnistý.^[62]
Hlava ako bujak, oči drobné,
čelo nízke, ústiská široké,
reč surová, celý pohľad divý.

GLÉŽA:
A či ozaj sa neuspokojí
hrdosť jeho menším ako trónom?

BÁNFI:
Keď taký býk sedí na prestole,^[63]
niet šeplety, čo by nemyslela,
že by lepšie vedela kraľovať.

GLÉŽA:
Zápoľu však neminie koruna.

BÁNFI:
Keby stránky nebolo nemeckej.
Ale Nemcom prajú odhodlane
primas Bakač, kancelár Sakmáry,
bán Berislav, kapitán Bátory,
ba i sám ten drichmáč na prestole.
V ničom inom nemá vlastnej vôle,
len to jedno žiada neústupne,
aby pojal rakúsky Ferdinand
dcéru jeho Annu za manželku.^[64]
O vajdovi ani počuť nechce.

GLÉŽA:
To všetko nič oproti zemianstvu,
ktoré žiada kráľa domorodcu
a zakladá sa v tom na zákone.
Čakaj len, nech srazíme tú sedľač.

PETROVIČ:
Spí vojvodca, páni?

BÁNFI:
Ako ináč?
Bude asi okolo polnoci.
I divno nám, že v takom čase
prichádzate do stanu, pánovia.
Musí to byť čos’ dôležitého.

PETROVIČ:
Zo žartu sme neprišli. Ste strážci.
Iďte skoro zobudiť vojvodu.
Vec je pilná, netrpí odkladu.

GLÉŽA:
Nepotrebno ho budiť, ide sám.

ZÁPOĽA:
Noc táto nám nedá odpočinku.
Čo vedie vás, páni, ku mne teraz?

PETROVIČ:
Z Temešváru prišli sem poslovia
s vážnou od Bátoryho zvesťou.

SOKOL:
Odpusť nočný nepokoj, vojvodca,
a prijmi to milostive písmo.
(Oddá Zápoľovi list, tento ho prijme s výrazom pohŕdania.)

ZÁPOĽA:
Poslovia preč, až vec povážime.

„Núdza naša krajná. Zajtrajšieho
dňa je pánom Temešváru Dóža,
jestli nám ty neprispeješ rýchle.
Pohni sa hneď, aby sme predo dňom
spolu tábor napadli ožralý.
Sláva všetka tvoja, lež i nečesť.
Ty budeš buď cteným spasiteľom,
buď preklatym navždy zradcom vlasti.
Tebe kvôli odriekam sa smluvy
s Jánom Drágfim a Imrichom Prínim^[65]
a podobnú smluvu núkam tebe.
Základ jej ten, že bez vzájomného
odobrenia ani ja neprijmem
žiadnej, ani ty v krajne hodnosti.“
Aha! Stavia sa na roveň so mnou,
šklban jeden. Takúto česť jemu!
(Mrští o zem a pošliape list.)
Strany toho, oč žobre, vidzte vy.
Vyslyšíme jeho prosbu, či nie?
Spasíme ho, či mu dáme zhynúť?
Čo myslíte? Zvlášte ty, Verböci?

VERBÖCI:
Ako ráčiš, vojvodca, bo múdrosť
naša rovnať sa nemôže tvojej.

ZÁPOĽA:
Hlúpy dáva rád každému radu;
múdry ale dá sa prosiť o ňu.
To sa potvrdzuje i pri tebe.
Teraz však preč s tou opatrnosťou.
Žiadam a chcem počuť mienku tvoju.

VERBÖCI:
Skromným mojím domyslom oslyšať
Bátoryho prítomne neradno.
Bo jestli by podľahol kurucom,
hlasne celá reptala by krajna,
že mu úmyselne neprispeno.
Jestliže však dá nebo víťazstvo
zbrojí našej nad mätežnou sberbou,
žiadna pritom Bátorymu účasť.
Bo tu jeho písomné vyznanie,
že nemôže už sa držať ďalej.
Utíšenie mäteže sedliackej
tvojou bude nedielnou zásluhou.
Uvíta ťa Budín^[66] ako vlasti
jediného vysloboditeľa.
A v čím väčšej súre sú pánovia
a preláti, tým väčšia ich vďačnosť.

PETROVIČ:
Uvidíme potom, kto nalomí
uložený na Rákoši zákon,^[67]
že pozatým žiaden cudzozemec
vyvolený byť za kráľa nesmie,
a kto právo má najväčšie na trón.

ZÁPOĽA:
A vy, páni?

VŠETCI:
Ísť a zmlátiť sedľač.

ZÁPOĽA:
Skaze som chcel predať Bátoryho,
vraha toho nesmieriteľného:
lež nech žije ten už mravne mŕtvy.
Vpustiť poslov.

ZÁPOĽA:
Dohára vám teda.

SOKOL:
Až na prsty.
Ak neprispeješ načas, vojvodca,
pohltí nás neomylne Dóža
ako morská veľryba Jonáša.
S druhej strany vhodná príležitosť
zničiť ľahkým spôsobom povstalcov,
prv než oni nanesú nám úder.
Celý hnusný tábor drichme spitý.
Ak dostavíte sa vy predo dňom,
slnce vzošlé osvieti len trupy.

ZÁPOĽA:
A odkiaľ vám známy stav tábora?

SOKOL:
Tovariš môj je jeden z ich vodcov.
Tejto noci len prebehol ku nám.

ZÁPOĽA:
Tak! A kto ty?

TÁR:
Šimún Tár, vojvodca.

ZÁPOĽA:
Šimún Tár? To meno mi je známe.
Nie ty vydal si biskupa Čáka,
keď utekal na člne, kurucom?

TÁR:
Nezapieram. Vinu ale túto
zahladzujem terajšou zásluhou.

ZÁPOĽA:
Zrada zradou sa nezahladzuje.
Okovy mu.

TÁR:
Tu list bezpečnosti
od veliteľa Bátoryho.

ZÁPOĽA:
Bátoryho listy mňa neviažu.

SOKOL:
Prosím, nech len nebude zľahčené
Bátoryho, pána môjho, slovo.
No tento muž má svoje príčiny,
prečo skutku sa dopustil toho.
Keby si ho vyslúchal, vojvodca,
ako mne to vyložil na ceste,
omluvil by si jeho poklesok.

ZÁPOĽA:
Na výslechy teraz nieto času.
Pokiaľ príde, nech ho pode prísnou
drží strážou v okovách Baktay.

TÁR:
Ó koliké môže zapríčiniť
biedy žena, mužovi neverná!
Pre ženu som upadol do kaše.
Topím všade sa, kamkoľvek kročím.

ZÁPOĽA:
Iď, poruč sa pánu Baktaymu.

Ty pospiechaj k Bátorymu nazpät.
Keď počuje prvý výstrel z dela,
nech i on hneď vytrhne z pevnosti.
My tej chvíle soberáme stany.

SOKOL:
Pani moja, Kristína Bátory,
odkazuje ti s úctou, vojvodca,
že ju stretneš v zbroji na bojišti.

ZÁPOĽA:
Pozdrav novú chrabrú Amazonku.^[68]
Rád jej bozkám po víťazstve rúčku.
Chvalitebná pri mužovi chrabrosť,
obdivu pri útlom pola^[69] hodna.

Vy prijmite potrebné rozkazy.
Pravé krídlo spravuješ ty, Bánfi,
ľavé vedieš ty, Kišmariai,
vprostriedku ja budem s hlavnou mocou,
Ártandy a Cobor vo zásobe.^[70]
Petrovič a Gléza zaobídu
ticho s jazdou nepriateľský tábor,
aby bola sberba prekvapená
a nemohla prchnúť za hranice,
v čom poslednú skladajú nádeju.
Páni moji! Tu chvíľa, po ktorej
dychtíte už dávno; tu príhodná
príležitosť na vyznačenie sa
a k získaniu nevädnúcich vencov.
Na nich teda! zdeptajte do prachu
chatrné tie a ničomné červy,
ktoré toľkú sebe vzaly smelosť,
toľko krvi vylialy šľachetnej,^[71]
tak mnohé spáchaly ukrutnosti.
S nami je boh. Zemianstvo nech žije!

VŠETCI:
Spása jeho Zápoľa nech žije!
Hrdinskému vojvodcovi sláva!