ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BAGOŠ:
Odvrhni už tú zástavu, Hosú.
Nie na boj, už na útek nám myslieť.

HOSÚ:
A kam pôjdeš, keď sme zo všetkých strán
Zápoľovou obkľúčení jazdou?

BAGOŠ:
Veď tak. Ani už neviem, čo vravím.
My tu voly, a páni mäsiari.

KEČKÉŠ:
Bolo by to bývalo naopak,
keby nás neboli prekvapili
v noci snom a vínom obťažených.
Naši by sa bili odhodlane
a bijú sa od svitu doposiaľ,
lež nestihli sme sa usporiadať.
Mnohých srezal i za sna nepriateľ;
ostatný krik, vresk, márne tekanie.^[72]
Každý bránil sa sám, ako mohol.
Nebolo pri dviženiach jednoty.

HOSÚ:
Hach, dal nám te prekliaty korheľ, dal!
Pil a smilnil, a s ním celý tábor,
ako čo by sme už všetkých pánov
a prelátov boli poškrtili.
Nikdy takej ľahkomyseľnosti
pred očami nepriateľa!

KEČKÉŠ:
Ide.

DÓŽA:
Pánboh s nami. Kristus a sloboda.
Tu zástava ešte naša svätá.

HOSÚ:
Pľujem teraz na tvoju zástavu,
keď si takto slávne vyvojvodil.

DÓŽA:
Bolo vám bdieť, a nie korheľovať!

HOSÚ:
Tak! A ty čo, driečny vojvodca?
Doposiaľ si ešte nevytrezvel.

BAGOŠ:
A kto vojsko opojil? Či nie ty?

KEČKÉŠ:
Či si nebol zo smilných objatí
vyplašený streľbou nepriateľa?

HOSÚ:
Taká svedčí bedlivosť vodcovi?
Strhol si nás v priepasť. Kliatba na ťa.
(Preč.)

GECO:
Mlčte aspoň. Rovnakí ste všetci.
Nečinili ste sebe výčitky,
pokiaľ ste sa mneli bezpečnými.
Načo činiť ich teraz, keď pozde?
Hýrili a prostopašnili ste,
tešili sa hroznými trýzňami.
Zakúsite ich prítomne sami.

DÓŽA:
A smrť, bratu Geco, od čoho je?
Ona z rúk nás vychváti tých vrahov.
Naši boria sa ešte miestami.
Kde najväčšia seč, tam miesto moje.
Padnúť v boji, nie rukou katovskou.
Zástava, ktorú mi pri oltári
vručil Bakač, nech len tu prikryje
so mnou všetky nádeje úbohých.
Za mnou, kto je muž, ku slávnej smrti!

KOTÁN:
Nebude tak, ako si ty myslíš.
Nemusel bych ja žiť, keby živý
nepadol si do rúk Zápoľových.
Ten smilný lotor! Mňa poslal s aprílom,
sám však s mojou uložil sa ženou.
Čakaj! Sladký je med, kým sa žerie:
lež kyselo býva po ňom v ústach.
A Margita je lživá, neverná.
Hneď pristala bez odporu k nemu.
Nechcem ju viac, kľampu. Tu hľa ide.

MARGITA:
Tu si predsa, hľadám ťa od svitu
ako ihlu, drahý môj manželu.

KOTÁN:
Tu, ženička moja dobrá, verná.

MARGITA:
Utekajme, Kotáne, bo tu zle.

KOTÁN:
Ba dobre je. Teším sa tej chvíli,
hoc pritom i sám položím hlavu.
(Preč.)

MARGITA:
S tým je už nič, bo berie vec prísne.
Udobriť sa nedá zafúľaný.
Zo mnohých mi mužov naposledok
nezostane ani len jediný.
Počal, a už sotva ho viac uzriem.
Miesto toho vedie mi zúrivú
súpernicu pod oči náhoda.
Ó to bude ľúbezné stretnutie!

HELENA:
Aj, aj!

MARGITA:
Aj, aj!

HELENA:
Ty pľuha!

MARGITA:
Ty lojda!

HELENA:
Ty beštia!

MARGITA:
Nehaneblivica!

HELENA:
Výjav vzájomného opľuvania.
Nič ma už do sedliackeho kráľa
a predsa ma mrzí na tú kľampu,
že mnou pre ňu pohrdol ten bujdoš.^[73]

Aká streľba, huj, až hrôza slúchať.
Ale ja sa nebojím. Do peknej
mladej ženy nezvykli ináče
strieľať ako očami mužovia.
Len keby som môjho Tára našla.
Jeho pomsty dýchanie búrka tá.
Nie je možné, aby mu za takú
službu vďační neboli pánovia.
Tu akísi idú. Spýtam sa ich.
Povedia mi aspoň dačo o ňom.

ZÁPOĽA:
Ty vyzeráš kohosi, nevesta.

HELENA:
Muža Tára. Možno, že ho znáte.
Bo on tuším pripravil kuracom
porážku tú, vám slávne víťazstvo.

ZÁPOĽA:
Známe ho, lež darmo ho tu čakáš.

HELENA:
Nie je teda s vami na bojišti?

ZÁPOĽA:
Nie je.

HELENA:
Prečo?

ZÁPOĽA:
Hanbí sa.

HELENA:
Nuž, začo?

ZÁPOĽA:
Bo túto už druhú spáchal zradu.

HELENA:
Čo to, pane? Smiech bude odmenou
služby plnej tak ťažkých následkov?

ZÁPOĽA:
Nie smiech, lež plač a škrípanie zubov.^[74]

HELENA:
Trniem nad takýmito rečami.
Prosím, s kým ma tu sviedla náhoda?

ZÁPOĽA:
So Zápoľom.

HELENA:
Nie ku tebe pošiel.

ZÁPOĽA:
Ale u mňa sa drží v okovách.
Ty budeš s ním čakať na čas súdu.
Oddáva sa vám pod stráž, vojaci.

HELENA:
Hrozne hrmí súd boží nado mnou.

ZÁPOĽA:
Srážala sa sberba tá zúfale.
Keby sme ich neboli prepadli
znenazdajky, ožralých a spiacich,
boli by nám dali kus roboty.

VERBÖCI:
Za víťazstvo by som vtedy nestál,
keď sa teraz borili za pol dňa.

ZÁPOĽA:
Odpor prestal všade, len miestami
kaše ešte sa hŕstka zúfalcov.

VERBÖCI:
Bátory ti ide na poklonu
i so svojou mužnou Amazonkou.

ZÁPOĽA:
Prial bych si len, by stretnutie toto
naše bolo posledným v živote.
Nechuť moja proti vrahu tomu
ničomnému nepremožiteľná.
Zlé akési mám o ňom tušenie.
Učiním však si teraz násilie.

ZÁPOĽA:
Veľkomožná dodržala slovo,
že príkladom svojím vznieti mužov.
Ja sa teším, že panie uhorské
bežia s mužmi o závod v hrdinstve
a vyplním rád svoju prípoveď,
že pobozkám na bojišti útlu
rúčku, ktorá sa neštíti meča.
(Bozká Kristíne ruku.)

KRISTÍNA:
Vytrhol si, zdvorilý hrdina.
Z velikého nás nebezpečenstva.
Ďaka naša za to najvrúcnejšia.

BÁTORY:
Áno, ďaka ti, slávny vojvodca,
menom kráľa čos’ mu trón ochránil;
zemianstva, ktoré si zbavil strachu;
vlasti, ktorej si navrátil pokoj;
naším, že si prispel v núdzi krajnej.

ZÁPOĽA:
(podá Bátorymu pravicu).
Len svoju som učinil povinnosť
ako veľmož a ako vojvodca.

BÁTORY:
Vyplnenie povinnosti načas,
to najväčšia zásluha, vojvodca.
Obskočení múdrym predvidením
mätežníci prišli všetci vo sieť.
Tu ich vedú.

PETROVIČ:
K nohám tvojim skladáme, vojvodca,
po víťazstve zástavu kuruckú.
(Povrhne zástavu na zem.)

ZÁPOĽA:
To teda to krvavé znamenie,
ktoré malo vliať proti pohanom,
ono však sa proti synom vlasti
obrátilo najušľachtilejším
a šírilo strach a hrôzu v zemi.
To znamenie, ktoré povzbudilo
proti pánom zákonným poddaných,
odvrátilo od pluhu a kosy
pracovité ku ubijstvám ruky,
s ukrutnými spojeným trýzňami.
Pod znamením týmto nesčíselné
konali sa lúpeže a žhárstva.
Svrhnuté je konečne do prachu
a ja šliapem ho s opovržením.
(Pošliape zástavu.)

PETROVIČ:
Prijmi naše čestné blahopranie
tu na mieste sraženej mäteže.

VŠETCI:
Mstiteľ šľachty Zápoľa nech žije!

ZÁPOĽA:
Svoje dielo chválite, víťazi.
Ukázali ste divy chrabrosti.
Bol som svedkom vašej zmužilosti.
Kto sú títo, ktorých ste priviedli?

PETROVIČ:
(ukazujúc ich zaradom).
To zázrak tej ukrutnosti, Dóža,
to brat jeho Geco, toto Kečkéš,
toto Bagoš, vodcovia kurucov.

ZÁPOĽA:
To dobre, že ste ich jali živých.

KOTÁN:
Tak im treba, tak.
(Tlčie si päsťou do dlane.)

ZÁPOĽA:
Kde je Mésároš?

BÁNFI:
Prchol vraj hneď na počiatku bitky.
Hosú umkol teraz.

BÁTORY:
Ó to škoda!
Najbesnejší to oba buriči,
zvlášť krvavý ten sluha oltárov,
ktorý stolce chcel zlámať prelátske,
keď na žiaden nemohol dosadnúť.

ZÁPOĽA:
Kam však prchli?

BÁNFI:
V tú stranu ku Báčke,
kde ešte sa kasajú so Srbmi
farár Borbáš a Benedek Pogáň.^[75]

ZAPOĽA:
Tam ich teda musíme vyhľadať.
Ale bude dosť, keď ty s tvojimi
pôjdeš, Bánfi. Iď bez odkladania.
Dodaj novú zásluhu k zásluhám.
Odpočinúť nesmieme, pánovia,
pokiaľ hoc len jeden sedliak v zbroji.

Ostatní už složili zbroj všetci?

GLÉŽA:
Padli všetci do prachu pred nami
a sú ako ovce vo košiari.

ZÁPOĽA:
Ktorýkoľvek z nich mal dáky úrad,
nech bude do zámku privedený.
Ostatná sa sberba pustí domov.
Lež každému sa odreže napred
nos a uši, i päťdesiat palíc
odčíta sa každému na cestu.

KRISTÍNA:
Vojvodca je príliš milostivý.

ZÁPOĽA:
(obzerá zaradom plenníkov, pri Dóžovi zastane)
Tys’ teda ten driečny kráľ sedliacky.

KRISTÍNA:
Tiger krvožížnivý, vojvodca.

ZÁPOĽA:
Bol si majstrom v trýznení nevinných;
uvidíme, ako vieš trpieť ty.

PETROVIČ:
Mučiť ho za sto rokov, kujona.

BÁTORY
Tiene Čákych, Telegdych, Ravazdych,
Tornallaych, Dócich a sto iných^[76]
volajú o pomstu hlasom veľkým.

DÓŽA:
Som tvoj väzeň, uži práva svoje.
Len za brata Gecu vkladám prosbu.
On vždy dielam sa protivil mojim,
ba bol pri mne len z prinútenosti.

BÁTORY:
Tomu musím prisvedčiť, vojvodca.
Dostal o tom som nie jednu zprávu,
že Geco vždy hanil, zatracoval
ukrutenstvá neľudské Dóžove.

ZÁPOĽA:
Vezme ohľad sa na to pri súde
spravodlivom nad týmito lotry.

DÓŽA:
Lotri nie sme, pane.

ZÁPOĽA:
A čo teda?

DÓŽA:
Mstitelia krívd a mnohých trápení
zdeptaného pánami sedliactva,
duchovenstva nižšieho prelátmi.^[77]

VERBÖCI:
Riadili ste ako praví lotri,
ako ľudia bez ľudského srdca.

DÓŽA:
Nežili sme, vyznávam, dôstojne
povolania ochrancov slobody.
Sme nástroje hriešne veci svätej.
Zato nás boh vydal v ruky vaše.
Zavrhol nás, až príde hodina,
kde hodnejší si vyvolí nástroj.
A hodina tá príde, prísť musí,
hoc i po stoletiach utrpenia.
Príde odtiaľ stonajúcim spása,
odkiaľ nikto ju neočakával.
Bo žaloby ľudu sú až príliš
pravdivé, a pravda ani krvi
potokami udusiť sa nedá.
Za vec svätú siahli sme ku zbroji.
Hnilá v Uhrách je našich spoločnosť.
Ak neobnoví sa, zhynúť musí.

ZÁPOĽA:
Hľaďte tohto zbojníka proroka!
Dám ja tebe proroctva, oplanu.
Preč do zámku! Späť ich okovami.

KOTÁN:
(potrhne Dóžu za šaty).
To za tú noc poslednú. Rozumieš?

BÁTORY:
Ty, Jakšiče, ber sa do Budína
s zvesťou k jeho milosti kráľovskej,
že mätež je šťastlive srazená.

ZÁPOĽA:
(pokrútiac mrzute hlavou).
Nechaj o to starosť mne, Bátory.