ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá časť metropoly, ktorá sa volá little Germany a little Hungary — malé Nemecko, malé Uhorsko (správnejšie by bolo povedať Greater Jerusalem! — Veľjeruzalem), bola celá na nohách. Do nemeckého divadla Germanie prišla chýrna viedensko-peštianska herečka G. Etelka, na niekoľko hosťovských predstavení. Vracala sa z turné po západe.

„Pôjdeme ju,“ reku, „i my počuť,“ a kúpil som dve miesta na prvý balkón. I tie boli dosť paprikované. Lóže stáli až päťdesiat dolárov.

Ondrej Bojla nemal mnoho chuti ísť so mnou, lebo nerozumel ,wienerisch‘ po viedensky, akou rečou herečka ,okúzľovala‘ svoje obecenstvo; no kvôli mne i napriek sparnu strčil sa do elegantného princ-alberta,^[48] nastokol si bielu mašličku na krk a ružičku do kabáta a šli sme.

Obecenstvo bolo ozaj doslovne vyberané, totiž väčšina bola z toho vyvoleného národa, ktorý cez celý rok nepôjde ani do dvadsaťpäťcentového divadla, ale keď ide o možnosť, aby Mojše a Rifka ukázali sa grojs,^[49] tak vyhodí i desiatky dolárov. Páni prišli vo frakoch, na veste so zlatými retiazkami, hrubými ako reťaze na palócskych šaragliach,^[50] na prsiach jagali sa im diamanty (echte!) ako lieskovce veľké. Dámy mali až na hanbu vystrihnuté šaty a svojou voňavkou, zväčša dupľovaným móšusom,^[51] núkali ťa k zamdletiu.

„Takýto pôžitok musia nám i bôžikovia závidieť,“ šeptal mi Ondrej do ucha a tisol si šatku k nosu. Potom zabral kukátko a obzrel si lóže.

„Je tu predsa i lepšia vrstva,“ riekol mi. „Nože pozri, baťko, tam v druhej lóži v pravom rade. Škoda — dočkaj; mladšia práve teraz díva sa sem cez kukátko, nevidíš jej tvár.“

Pozrel som ta len slobodným okom a cítil som, že kukátko dámy je obrátené zrovna na mňa. O chvíľu zložila sklo a videl som, že sa nahla k svojej susedke a niečo jej živo vyprávala. Hneď na to jej susedka obrátila svoje sklo na mňa, a tá mladšia vše jej vyprávala niečo.

Keď som konečne dostal príležitosť i ja podvihnúť svoj kukrík a zvedavo som pozrel cezeň do lóže — musel som ho zložiť a vytrieť si oči. Snívam, reku, a či nie?

„To je dievča, to, ako z ruže kvet — takému dievčatku páru v svete niet,“ hundral Ondrej, kým ja zasa uprel som svoj ďalekohľad na dámy, zvlášť na tú mladšiu. A ona sa usmiala a nenápadne mi kývla hlávkou.

Vtedy som už mal istotu. Tam, v druhej lóži, v elegantných šatách, v spoločnosti aristokratickej^[52] dámy, sedela moja krajanka, ktorú som od štyroch rokov nevidel: Ilka Gyengich, vlastne Elena Tenkých.

„Baťko, teba tam poznajú,“ riekol Ondrej prekvapene a oči sa mu divne zablysli, keď dodal, „čia je tá mladšia?“

Zadivene som pozrel na neho. Takého rozrušeného som ho ešte nevidel. I uznal som za dobré mlčať. Teraz viem, že len preto, lebo som sa obával, že prostá krásavička len za drahú cenu dostala sa do ,vyššieho‘ sveta a nechcel som Ondreja uviesť do pokušenia.

„Možno, že ma poznajú, ale ja ich nepoznám,“ odvetil som ľahostajne.

„Čarokrásne dievča, takého som ešte nevidel!“ zvolal opäť Ondrej a nespustil oči z lóže. Na javisko nekukol ani len na chvíľku.

„Nemyslíš, že je to neslušné?“ šepol som mu káravo.

On zložil kukátko a podivne sa usmejúc, preriekol:

„Máš pravdu, baťko, ale je i to neslušné, byť takou krásnou.“

„Krása je hriechom!“ smial som sa ja.

„A ten, kto to povedal, mal úplnú pravdu,“ odvetil on vážne.

Potom sa počas celého predstavenia hniezdil na svojom mieste, bolo mu teplo a ponosoval sa, že ho tie susedné obludy načisto zadusia svojím parfumom. I molestovalmolestovať — obťažovať, unúvať, trápiť otázkami, žiadosťami, prosbami a pod. ich, koľko ráz len mohol a medzi výstupmi vychodil do bufetu. Jeho netrpezlivosť ešte len vzrástla, keď pred posledným aktom do spomínanej lóže vstúpil mladý muž v elegantnom fraku a usalašil sa medzi dvoma dámami.

„Tam sa vrece s krásou roztrhlo — i on je pekný,“ riekol Ondrej, kukajúc zasa do lóže.

„Možno je to jej muž,“ riekol som zľahka.

On len kývol plecom a mlčal. A keď bolo predstavenie zakončené, náhlil von a postavil sa k východu na ulici. Ja som schválne zostal, aby som sa dáko v jeho prítomnosti nestretol so slečnou Tenkých. O chvíľu i on prišiel ku mne.

„Boháči,“ riekol chvatom. „Vlastný záprah, sluha i kočiš v livreji.“

„A čo ma po nich, takých bolo tu dosť,“ vravel som mu nedbalo.

„Takých áno, ale takej nie!“ zvolal on. „A ja musím…“

„… sa dozvedieť, kto je ona,“ dodal som ja so smiechom, hoci ma celá udalosť mrzela.

V kase sedel ešte biletár^[53] a Ondrej išiel rovno sa ho opýtať, kto mal dnes v prenájme lóžu číslo 2. I dostal odpoveď, že istý sir M. Worth a že bližšia adresa nie je udaná.

Potom sa Ondrej ťahal do prvej kaviarne, a tu sa hneď zanoril do ,City directory‘,^[54] no zle pochodil. Tam bolo zaznamenané aspoň päťsto Worthovcov.

„Well, čo robiť?“ riekol, netrpezlivo klopkajúc prstami na mramorový stolík, ale hlasom akoby rezignujúcim. Mňa však nemohol zaviesť, ja som dobre vedel, že teraz iba o tom rozmýšľa, ako by našiel neznámu krásavicu.

Na druhý, tretí i štvrtý deň šiel Ondrej zasa do divadla ,Germanie‘, no márne. V lóži číslo 2. sedeli iní. Potom týždeň navštevoval iné divadlá a keď sa sezóna skončila, tak celý svoj slobodný čas strávil na bicykli, jazdiac po pánskych štvrtiach mesta a kukajúc do okien domov i do mimoidúcich kočiarov. Ale všetko márne.

Konečne v jeden deň zazrel hľadanú v kočiari na úpätí centrálneho parku. Ako divý, ale i ako slepý, obrátil Ondrej svoj bicykel a chcel ísť za kočom, no osud mu nebol priaznivý. Naproti letiaci jazdec búšil do neho a podrúzgal mu bicykel na caparty,^[55] i jeho dosť nebezpečne poranil na nohe. Ležal potom celé dva týždne, ale ani keď vstal, nedostal rozumu, ba stratil ho ešte viacej.

Starý Bojla povážlivo kýval hlavou.

„Čo sa to deje s mojím Ondrejom? Zdá sa mi, že tu je čas toho kysnutia, v ktoré vy tak pevne veríte. Len bodaj sa náhoda nerozbila.“

No mali sme potom i iné počuť.

Ondrej raz uprostred dňa prišiel ku mne do kancelárie.

Vyzeral ustatý a mrzutý.

„Čo, dnes nerobíš?“ pýtam sa ho.

„Nie,“ odvrkol. „Vlastne bós ma poslal preč, že mu vraj všetko iba kazím,“ dodal nechutne.

Naľakal som sa. Tu už nešlo len o dáky špás.

„Veď si zasa nemysli tak, baťko,“ dodal jemnejšie. „Dal mi prázdiny, aké mi prichodia. Šesť týždňov.“

„A čo teraz? Ako ich hodláš stráviť?“

„Pôjdem niekam do kúpeľov…“

„To jest, hľadať ju…“

Jemu zahoreli oči.

„Áno, baťko môj, načo tajiť, hľadať ju.“

Ja som ešte sproboval žartovať.

„Robíš tak, ako ten, čo spieval: ,Ja tú holku^[56] nájsť musím, čo celý svet prebrúsim. Ale ten aspoň vedel, za kým brúsi.“

Unavene si sadol na stoličku a dúškom vypil víno, ktoré som mu podal.

„Viem, že ma držíš za blázna,“ riekol o chvíľu. „I sám si tu i tu do šialencov nadávam. No predsa ma to nepustí, nedá mi pokojne pracovať, ani zabaviť sa, ani spať. Musím ďalej, ako guľka vystrelená z pušky. Musím nájsť tú neznámu a čo by ma to celý život stálo.“

„Ale, preboha, prečo musíš? Či sa človek môže zamilovať na prvý pohľad tak vášnivo?“

„Zamilovať sa?… Či ja viem, či som zamilovaný do nej? Len to viem, že túžim ju poznať, ako smädný túži po nápoji a nešťastný po blaženosti.“

Chvíľu sme mlčali.

„Ináč, baťko môj, poviem ti, že ja vlastne vše práve — tak predstavoval som si skrsnutie lásky, aspoň vo mne. Šmahom, ako prudký úder elektrický a pritom bez tieňa telesnosti. No všeličo iné predstavoval som si zasa celkom ináč.“

„Čo to za všeličo iné?“ pýtal som sa zvedavo.

Ondrej prešiel si rukou po krásnych kučeravých vlasoch, ktoré mu padli do čela a potom chvatom hovoril:

„Najsamprv som si myslel, že sa vôbec nikdy nezaľúbim. Veď ma poznáš, mám už vyše dvadsaťsedem rokov a dosiaľ som sa držal. Ale potom som si myslel, že ak by som sa zaľúbil, tak to vezme smutný koniec. Lebo odhodlaný som bol nikdy sa neoženiť. Chcel som žiť len svojmu národu a svojej vede. Chcel som — aspoň v tomto — dokázať sa pevnejším mužom, než tí naši predáci, ktorí počas slovenského znovuzrodenia prisahali si vzájomne, že sa neoženia a len národu venujú svoj život, ale skoro všetci zlomili svoj svätý sľub.^[57] Pozdejšie, keď som preštudoval život tých velikášov, zistil som, že manželstvo nehatí, ale napomáha činorodosť. Bezženstvo ako princíp som teda zavrhol a len to som si ustálil, že ak sa ženiť, tak výlučne so Slovenkou.“

Odmlčal sa.

„A dnes?“

„Dnes napáda mi na um, že niektorí z tých našich slovolomných vodcov vzali si za ženy Maďarky a Nemky a vychovali z nich Slovenky a zo svojich detí tých najlepších národovcov. Dnes už popúšťam. Iba renegátku^[58] nevzal by som si za ženu, ak by som sa vôbec ženil. Renegátku nikdy, a čo by sa mi srdce puklo a rozum sa z koľaje vyšinul! Nikdy!“ Opakoval tvrdým opovržlivým hlasom.

Mráz mi prešiel telom, spomenul som si na Miss Walkee a hneď na Ilku Tenkých. Či tá nepodľahla vplyvu svojej sesternice, alebo cudziemu, keď sa za krátke štyri roky vedela dostať do veľkopanského domu?

Či i ona nie je renegátkou?

To mi však bolo jasné, že už teraz musím konať, ak nechcem, aby sa môj mladý priateľ zničil kvôli daromnému preludu. Musím sa dozvedieť, kde je a čím je Elena Tenkých, a potom, ako boh dá! Predbežne, rozumie sa, nechcel som Ondrejovi povedať, že poznám jeho ,ideál‘.

Šiel som do susednej izby, kde sme mali menoslov odberateľov novín a tu vyhľadal som meno Imra Kováča (bratanca Eleny Tenkých). Býval v P., asi tridsať míľ od metropoly a spojenie s P. bolo pohodlné.

„A kedy mieniš nastúpiť cestu Kolumbovu?“^[59] pýtal som sa Ondreja, vrátiac sa z izby.

„Hneď zajtra, horí mi zem pod nohami.“

„A hlava na pleciach,“ dodal som. „Ale, vieš, Ondrejko, deň dva ťa nezabijú a mne by si mohol preukázať veľkú vďačnosť.“

„Čo, baťko, to vieš, že všetko urobím.“

„Nuž, keď i tak nerobíš, zastúp ma tu deň-dva, musím súrnu záležitosť vybaviť v P. Tvoje vakácie padnú mi práve vhod.“

Ondrej ukázal dosť kyslú tvár, ale do jablka nezahryzol. Za krátku hodinku poukazoval som mu najpotrebnejšie veci a potom odcestoval do P., aby som sa v ten istý večer vrátil domov.

Mr. Imricha Kováča našiel som ľahko a obaja sme sa tešili, že sa vidíme. Imro zosilnel a popanštil sa, no vyvinul sa z neho šuhaj zdravého národného ducha.

Pracoval v klobučníckej fabrike a musel mať dobrý zárobok, pretože sa pekne šatil a držal si slušný byt.

Že sa za svoj sedliacky pôvod nehanbil, to som sa hneď presvedčil, akonáhle som si sadol v izbe. Na stole v jednoduchom rámci zazrel som už vyblednutú fotografiu, ktorá predstavovala jeho a Elenu Tenkých v tých oblekoch, v ktorých boli do Ameriky prišli.

„To si nás sesternica ,amerikánka‘ dala odfotografovať hneď v prvý deň. Možno iba kvôli tomu, aby sa mohla vysmievať zo slovenských opíc,“ vysvetľoval Imro trpkým hlasom. Alebo možno, že nás svojím známym predstavovala ako dajakých Apache-Indiánov.^[60]

„Boli ste dávno s ňou?“ pýtal som sa ho.

„Náhodou som sa s ňou zišiel v nedeľu. Schválne ju nejdem vyhľadávať. Uráža ma ten americký spleen.^[61] A keby aspoň niečo vedela, ale po slovensky zabudla a po anglicky sa nenaučila. Dnes by som ju stokrát predal v jej zamilovanej ,United States‘.“

„A Elena Tenkých?“ opýtal som sa ho, tŕpnúc.

„Miss Helen hovorí po anglicky ako rodená Angličanka a je dáma, že žiadna ju nezatieni,“ odvetil Imro. „Len to je chyba, že sama hádže tône na seba.“

„Preboha!“ zvolal som zdesene. „Padla?“

Kováč ma ráznym kývnutím ruky pretrhol.

„Božechráň!“ riekol rýchlo. „Taká je čistučká, ako prišla. Ale stokrát je horšia než tá druhá. Po slovensky ani slova, german or english a všetko stylich.“^[62]

„Teda renegátka,“ mimovoľne som zašomral.

„Tak, tak, pane môj. Pozrite sa, ako bratrancovi gratuluje k narodeninám,“ Imro vybral z albumu elegantný lístoček, písaný správnou angličtinou a pekným písmom. Pod písmom stálo Miss Helen Tenky, 58 W. 63 St. New York City. To som si zaraz zaznačil.“

„Možno, že ju navštívim,“ omlúval som sa Imrovi.

„Budete mať málo radosti z nej,“ riekol on smutne.

„Ja som si myslel, že z vás bude — párik,“ preriekol som.

On mávol rukou.

„To nie,“ a rázne kývol hlavou. „Ja som príliš malý, ale ja by som si ju ani nevzal. Nechcem renegátku, ani čo by čírym anjelom bola a čo by sa v zlate kúpala.“

Podivné, dnes som už druhý raz počul to slovo!

„A ako sa dostala do takéhoto bohatého domu?“ pýtal som sa zvedavo.

„Nuž tak. Rok slúžila u Nemcov,“ vyprával Imro. „Potom sa dostala do služby za chyžnú, chambermaid,^[63] do bohatých Worthovcov. Po nemecky už vtedy hovorila správne, po anglicky už tiež lámala. (Ona je veľmi nadané dievča!) Tu si ju páni tak obľúbili, že o pol roka nedali jej skoro nič pracovať. Bola tak, ako doma u doktorov: ani slúžka, ani svoja. V tom čase sa staršiemu pánu Worthovi stalo nešťastie. Kone ho celého dodrúzgali. Viac týždňov ležal, a jeho žena, na smrť uľaknutá, tak isto. Elena vtedy nemala ani noci, ani dňa. Boli tam síce i učené ošetrovateľky, ale ona si opatrovanie chorých nedala vziať z rúk. Do jednej izby uložila oboch a bola pravou samaritánkou, od jednej postele behala k druhej a chorým uľavovala bôle. Worth umrel, ale pred smrťou naložil žene, aby sa nezabudla odmeniť Elene. Od tých čias je Eelena spoločnicou pani Worthovej, ktorá z nej urobila celú dámu. Profesori a profesorky za pol roka nahradili to, čo Elene zabudli dať valalskí^[64] rechtori. Či je blažená, to neviem. Posledne, keď som ju videl, bola zamračená a stiesnená. Zdá sa mi, že cíti akýsi odpor voči mladému Worthovi, ináč veľmi šumnému to pánovi. Ale konečne vydá sa ona, alebo za neho, alebo za iného ,native-borna‘^[65] a bude hrať fashionable^[66] lady!^[67] Thaťs all,^[68] a či to nie je dosť od dcéry slovenského pastiera?“

Ktosi zaklopal na dvere, Imro privolal voľno! no predsa nikto nevchádzal.

Imro sa usmial.

„Počkajte, teraz vám ukážem nefashionable^[69] lady, hoci jej otec doma bol vysokým úradníkom,“ riekol a priskočil ku dverám.

O chvíľočku vtiahol do izby mladé, pekné dievča.

„Ale takto…“ namietala ona a ľavou rukou zdvihla modrú zásterku, kým jemná tvár sa jej začervenala.

„Domáca slečna, Marína Makajová,“ predstavil mi ju Kováč.

Mal som radosť z krásneho zjavu asi devätnásť-dvadsaťročnej slečny. Ona rýchlo premohla svoju prvotnú rozpačitosť a svojím istým chovaním dokázala nepravdivosť slov Kováčových. Mala pravý americký ,šik‘ a európsku pánsku jemnosť. Prišla nás volať k večeri, čo sa i vďačne prijalo. Výborne som sa zabavil s mladým párom, ako i so vzdelanou domácou paňou, už staršou vdovou.

V rozhovore som sa dozvedel, že slečna Marína zastáva úrad zapisovateľky v miestnej odbočke slovenského ženského spolku a že Imro je účtovníkom odbočky.

„To ma pán Kováč nahovoril,“ riekla Marína.

„A dobre tak,“ mienila pani Makajová. „Tu môžeme byť svoji. Dosť, že sme doma museli najprv handrkovať^[70] a potom mondokovať^[71] o dušu.“

So žiaľom som sa lúčil s dámami. Imro šiel ma odprevadiť a v izbe Kováčovej, kam pošli sme po svoje klobúky, sútrpne som sa díval na obraz Eleny Tenkých.

„Zdá sa mi, že sa vám ten obraz páči,“ riekol Imro. „Mám tu ešte jeden, mal som ho domov zaslať, ak ho chcete…“

„Ó, prosím vás oň. Skutočne by som sa mu tešil,“ riekol som chvatom, načo ho Imro vybral z albumu a podal mi ho.

Na ceste k stanici sa mi Imro zdôveril (čo som ja ináč i tak uhádol), že on a Marína onedlho budú svoji.

„Nie je to nijaká tajnosť a mnohí ma i odsudzujú, že predsa bývam u Makajov,“ riekol mrzute. „I matka mi už viackrát vypovedala byt, no nedám sa vyhnať ani klebetami, ani matkou. Čo sa mám blukať^[72] po cudzích za tých pár týždňov? Keby stálo na mne, vzal by som si ju hneď, no ženské rozumy. Najprv musí byť vraj výbava hotová. Tak teraz chúďa Marienka dňom-nocou kazí si oči i prsty na nej. Ale na sokolskú slávnosť prídeme už ako svoji.“

„A na svadbu ma ani nezavoláte?“

„Akoby nie, pán redaktor, len či nepohŕdnete nami.“

„To, to, možno i hostí privediem. A ešte niečo, Imro,“ dodal som na stanici. Ak by som v istej záležitosti potreboval vašu pomoc, môžem počítať s ňou?“

„Ako so smrťou, pán redaktor!“ odvetil Imro a vrelo mi stisol ruku. „Vy ani sami neviete, čo ste mi urobili tým slovom, ktoré ste pred štyrmi rokmi povedali mojej americkej sesternici: ,Neberte im, čo im boh dal — reč materinskú.‘ To ma preporodilo.“

Posledným vlakom cestoval som domov, nasladený dojmami milého večera, ale zároveň i skľúčený pred budúcnosťou.

„Či tak, či onak, zajtra vyhľadám Miss Helenu Tenkých.“