ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doma ma čakala nakopená práca, takže nezbudlo mi času starať sa o iné bôle a žalosti. Ondrej z Európy písal niekoľko krátkych listov, v ktorých však ani slovom nezmienil sa o Elene. O poldruha mesiaca prišiel sám, ale musel sa ozvať prv, než by som ho bol poznal. Zapustil si malú francúzsku briadku, a tá ho úplne premenila. Vyzeral celý muž, i v chovaní sa kiazal rozložitejší. Chlap našiel si svoju duševnú rovnováhu, a hoci bolo vidieť na ňom stopy prestáteho boja, predsa ostal chlapom; neovesil hlavu, ani necitlivkáril. Vtedy som sa presvedčil o pravdivosti jeho slov, že vie ,chcieť‘. A dáko nápadne nevyhýbal ani spomienke na Elenu Tenkých, predbežne však nechcel navštíviť Worthovcov, keďže mal mnoho práce v laboratóriu i niekoľko verejných prednášok. Ale o pár dní na to sám ma volal k Worthovcom.

„Včera som mal prednášku v klube elektroamatérov,“ vysvetľoval mi. „Bola tam i pani Worthová a — rozumie sa — upomínala ma na daný sľub. Súčasne dala ťa pozdraviť.“

„Elena nebola?“

„Nie.“

Na druhý deň predobedom šli sme teda na obligátnu^[105] návštevu. Na káre sa mi Ondrej zdal rozčúlený, ale na mieste mal sa zasa celkom v moci.

Dámy prijali nás veľmi srdečne, zvlášť domáca pani. Elena očividne vzplanula radosťou, keď nás zazrela, no pozdejšie zdala sa stiesnená. Posadili sme sa v parlore^[106] a vybavili stá otázok a odpovedí, aké si dávajú priatelia, keď sa po dlhšom čase zasa uvidia. Bojla musel referovať i o svojom európskom výlete.

Pani bola vyšla, keď Elena zrazu preriekla:

„Aké je to čudné! Ešte pred niekoľkými týždňami nebola by som si myslela, že tu budete sedieť, pán Bojla. Z toho istého miesta často vídavala som vás jazdiť na bicykli.“

Bojla ustrnuto a spýtavo pozrel na mňa.

„Hovoril si zo školy, baťko?“ pýtal sa s úsmevom.

„Ani litery,“ odvetil som vážne.

„Väčšina udalostí stáva sa z náhody, no to nebola náhoda, že ste ma tadiaľto voziť sa na bicykli videli,“ riekol Bojla s úsmevom. „Dnes už môžem i to povedať. Od toho divadelného predstavenia brúsil som (ako to baťko vravieva) po panskej štvrti mesta celé týždne za vami, až som si zlomil nohu a musel som prestať v nezmyselnom hone.“

Elena bola v rozpakoch, tvár jej menila farbu.

„Dnes už možno mohli by ste mi povedať, či elektrina v Dánsku tiež nie náhodou vypovedala službu?“ pýtala sa chvatom.

„Musela!“ odvetil on a nútene sa usmial. „Náhody si treba vedieť zapriahnuť. Ako nevýslovne som sa tešil, napríklad, keď som sa ,náhodou‘ ocitol v Atlantic City pod jedným pokrovom s vami.“

Elena sa prudko zdvihla, tvár jej blčala ohňom, a oči sršali hnevom. Bojla pokojne, ba s úsmevom, čakal na výbuch jej zlosti; no toho sa nedočkal, keďže do parloru vstúpil nemilý svedok v osobe pána Wortha.

Mr. Worth choval sa voči nám veľmi slušne, len počas lunču^[107] pichal trochu Bojlu, čo však tento ignoroval.

„Isté je, že elektrina bude hrať ešte veľkú úlohu v ľudskom živote,“ riekol vážne, „no dosiaľ ju úplne nepoznáme. Preto i také biedne výsledky. To, čo napríklad váš majster P. navynachádzal, má v praktickom živote o málo väčšiu cenu od hračiek…“

„To preto, lebo Mr. P. je cudzozemcom,“ skočila mu Elena ostro do reči. Nie je Edison,^[108][109] to je génius, ten má v árende^[110] celú elektrinu, lebo je Američan.“

Čakali sme na prudkú odpoveď, ale Mr. Worth sa iba chladne usmial a ticho riekol:

„Neráčte sa tak rozčuľovať, Miss Helen. Je prirodzené, že každý vychvaľuje svoje.“

„Máte svätú pravdu,“ riekol Bojla s prízvukom Worthovi. „Prirodzenejšie a správnejšie je ešte i preceňovať svoje, než ním opovrhovať.“

Elena podivne pozrela na neho a vzdorovite pohodiac hlávkou, obrátila sa ku mne:

„Poďte, pán redaktor, ukážem vám svoje kvety.“

V malej záhradke nebolo mnoho čo vidieť a Elena ani neviedla ma ta kvôli tomu.

„Hovorili ste vy niečo pánu Bojlovi o mojej minulosti?“ pýtala sa celá zapýrená.

„Nie, ani slova. Prečo sa pýtate?“

„Lebo Mr. Bojla zachádza so mnou tak, ako v kraji zvyknú so slúžkami,“ odvetila trhano.

„Nieže tak, Elenka, nie, jeho len bolí…“ chcel som ju tíšiť.

„Ale i mňa bolí!“ zvolala ona. „Radšej nech mi nekrižuje cesty. Trpieť krivdu od neho a po jeho odchode zasa od druhého, to mi je primnoho. Prosím vás, pán redaktor, nevoďte ho sem.“

Jej hlas znel ako tlmený plač a jej ruka sa v mojej triasla.

„Je to bieda s vami oboma, keď sa nemôžete dorozumieť,“ riekol som žiaľne.

„A na kom je vina?“ šepla ona.

„Na vás,“ odpovedal som presvedčene. „Takouto by ste mali byť,“ dodal som a vytiahnúc z bočného vačku fotografiu, na ktorej bola zobrazená i s Kováčom v kroji, ukázal som ju jej.

Ona prekvapene vykríkla a chcela si ju vziať, keď do chodby blížili sa páni a na predku Bojla. Rýchle som schoval obrázok a započal som s Elenou všedný rozhovor. Ale ona stačila mi ešte šepnúť, a to po slovensky: „Či tak, či onak — nevoďte ho sem, prosím vás pekne!“

Onedlho sme sa odporúčali. No prv sme pani Worthovej museli sľúbiť, že sa určite zúčastníme na výlete, ktorý na budúci týždeň zariadi ,Klub elektro-amatérov‘ na ostrove S.

„Vás, pán Bojla, už istotne pozvali, ale ani vy nesmiete chybovať, pán redaktor.“ Z Eleninej tváre som čítal, že sa tomu výletu neteší. On jej zasa bude križovať cestu. Zadumal som sa na káre. „Trpieť krivdu od neho a po jeho odchode zasa od druhého.“ To jest od žiarlivého Wortha. Úbohá deva. Kliatba renegátstva už valí sa na ňu. Nemá síl vymaniť sa z otroctva. Či nebola blaženejšia, keď doma husi pásla, alebo keď tu ešte riad umývala v hostinci?

„Čo ti to obraz dala?“ pretrhol Bojla moju dumu.

„Kto, kedy?“ pýtal som sa v rozpakoch.

„Elena, v záhrade.“

V tom okamihu som sa odhodlal. Vytiahol som obrázok z kapsy.

„Tento,“ reku a podal som mu ho.

Bojla sa dlho naň díval.

„Daruješ mi ho, baťko?“ riekol potom prosebne.

„Zadrž si ho. Tak vyzerala Elena i jej bratranec, keď pred štyrmi rokmi prišli do Ameriky.“

On sa opäť zadíval na obraz.

„A bratranec kde je a čo?“

„V P. fabrický robotník a výborný národovec,“ odvetil som mu. „Ten obraz je od nebo, nie od Eleny, jej som ho len ukázal.“

„Aby sa spamätala?“ pýtal sa on náhle.

„Áno, preto, aby sa ,spamätala‘.“

Ondrej vďačne pozrel na mňa a vrelo mi stisol ruku.

„Lenže z toho nič nebude,“ riekol ticho a smutne. „Ja sa toho šťastia nedožijem…“

V ofise^[111] mi oznámili, že ma už po dvakrát hľadal dáky neznámy pán. Volá sa Kováč a prišiel z P. Príde o druhej hodine.

„To je Elenin bratranec,“ riekol som Ondrejovi, na čo tento zaraz odtelefonoval do svojho laboratória, že príde ta až ráno.

Kováč skutočne dostavil sa v určenú hodinu. Prišiel pozvať ma na svadbu. Bojla zaraz okupoval ho na celé poobedie. Večer mi od Lüchova telefonovali, aby som prišiel na to plzeňské.

Našiel som ich v najlepšej nálade. Už mali — v hube — hotový sokolský, spevácky, čitateľský a sám boh vie ešte aký spolok v P. Bratovi Mikulášovi (Bojla si potykal s ním, ináč tak robil s každým národovcom) svietili oči od oduševnenia a či od chmeľu. Rozumie sa, že i brat Ondrej bol povolaný na svadbu. Bude to práve najlepšia príležitosť založiť spomenuté spolky. Zabavili sme sa dlho, až nastal čas, aby sa Kováč dal ma stanicu, na posledný vlak.

„To je chlapík, junačina!“^[112] opakoval Ondrej po jeho odchode.

V nasledujúcich dňoch Bojla bol rozčúlený; ledva čakal, kým svitla nedeľa, deň svadby Kováčovej.

„Akosi ti veľmi na srdci ležia tie spolky,“ vysmieval som ho vo vlaku, na čo sa on usmial.

Svadba, podľa miestneho zvyku, odbavovala sa vo veľkej hale, ktorá susedila s domom pani Makajovej. Iba na sobáš šli hostia z domu. Obed, večera a tanec boli v dvorane. Avšak my dvaja, slečna Tenkých, miestny farár a učiteľ, niekoľko družičiek a družbov, zostali sme u Makajov.

Elene sa zle darila taktika; akosi nikto nechcel ,angličtiť‘^[113] a tak, keď videla, že by sa smiešnou robila, hovorila pekne po slovensky. Ale zato vyvŕšila sa na spoločnosti tak, že hovorila, len čo musela, a na Bojlovi — ktorému jej reč bola anjelskou hudbou — tak, že sa od neho schválne odťahovala a ho fumigovala.^[114] No Ondrej nerobil si z toho pranič, až kypel veselosťou. Strúhal žarty, zariaďoval hry a spieval odušu. A voči Elene bol až dotieravý, nedal sa odbiť.

„Nepomáha, slečinka!“ hovoril jej a so smiechom sa díval na jej nadurdenú tváričku. „Na veselí treba byť veselým.“

Výbor prišiel ho volať do haly, aby preriekol pár slov k prítomným. On zaraz bol hotový a my sme šli za ním. Hostia ho oduševnene vítali a povedanú krásnu národoveckú reč odmenili živým potleskom. Ja sám som sa počas nej zohrial. Bojla bol majstrovským rečníkom.

„Ako sa vám páčila reč?“ pýtal som sa Eleny, keď sme sa vracali do Makajov.

„Pán Bojla reční úchvatne, ale škoda perál,“ riekla pohŕdlivo.

„Bodaj že ťa aj so zaťatou žabou!“ šomral som si pod fúz a zaumienil som si, že sa už dnes ani neobrátim k nej.

V Majákovom veľkom parlore nastalo potom zasa veselie. V hale na polhodinku prestala hrať muzika, nuž viac mládeže nahrnulo sa sem a bolo spevu o závody. Dievčatá si Elenu vtiahli do kola, no ona vyvrzla, akonáhle videla vstupovať Bojlu, ktorý chvíľu bol ostal v hale. Vyšla von na verandu a sadla si tesne k oknu, pri ktorom som ja sedel v parlore. Bojla, akoby nič, vyšiel za ňou a hlas sa mu triasol, keď trochu sa k nej naklonil — vrelo povedal:

„Aká ste očarujúca, keď sa ukazujete takou, akou máte byť.“

Ona zoprela ruky proti nemu.

„Pre boha vás prosím, dajte mi pokoj!“ zvolala spola zlostne, spola prosebne. „Ja som tu sama vo vašej spoločnosti, šetrite aspoň slušnosť.“

Bojla sa zarazil.

„Vy dobre viete obliať človeka ľadovým tušom,“ riekol duseným hlasom. „Teda vy ste tu sama v našej spoločnosti! Very well, Miss Tenky! Nechávam vás samu, dávam vám pokoj navždy a naveky!“

Bojla vošiel do izby a ja som vstanúc videl, ako si Miss Tenky tlačila obe ruky na svoju rýchlo sa dvíhajúcu plnú hruď…

Slečna sa zavčasu vzdialila zo zábavy a ani ja som sa nemohol dočkať Bojlu, prišiel akosi do gurážu^[115] a až do svitu bavil sa s mládežou.

„Už je po snoch, baťko môj radostný!“ hovoril mi ráno a prstami hodil frčku. „Ani toľko nedám za to, že naraz nevyjdem niekam do sveta, do púšte, do lesov, alebo ďas vie kam.“

„Ale na ten piknik pôjdeme, čo?“

„Well, slovo je slovo. K tomu amatéri zvolili ma za svojho čestného predsedu — musím sa im ukázať.“

A tak sa i stalo. V stredu sme boli na ostrove S., kam sme na lokálnej parolodi ,vyleteli‘. Od brehu viezli nás na ozrutných, drapériami^[116] a zástavkami ozdobených drabinových vozoch^[117] na miesto pikniku, v blízkosti pekného letného hotela. Všetko bolo pohodlne zariadené a všelijakých kratochvíľ nadmieru. Zvlášť páčili sa postavené poľné telefóny, telegrafy, ďalej zvonce, ktoré sa pomocou elektriny kolembali a hrali všelijaké melódie, elektrické automobily a bicykle. Okrem toho strelnice, kolkárne, silomery atď. A všade hojnosť nápojov, jedál a cigár. Neďaleko bolo pekné a dosť veľké jazero, vlastne rybník, kde milovník rybárenia nemusel dlho čakať na obeť. Bojla po zvítaní sa so známymi tiahol sem, no ja som spravil ,durchmarš‘^[118] cez všetky zábavy. Strieľal som, hral som kolky, prevážal sa, ba i tancoval som, až som sa konečne utiahol do samotnej búdky, v ktorej som našiel opustený kečík^[119] piva.

Len čo som si natočil, padla tôňa na mňa od vchodu a dnu vbehla — Elena Tenkých. Bola celá rozrušená.

„Stránite sa ma?“ riekla rýchlo, „ale videla som vás vojsť, nuž vykradla som sa. Mnoho času nemám. Smiem vás prosiť o istú láskavosť, o priateľskú službu, pán redaktor?“

„Isteže, stojím vám k službám!“

„A nebudete sa ma nič pýtať, pomôžete mi bez všetkých otázok?“

„Istotne, ak len môžem.“

„Prosím vás skrúšene, nájdite mi, zaopatrite mi dáku — službu!“ riekla.

Zľakol som sa, no ona nepustila ma k slovu.

„Milý môj pane, nepýtajte sa, prosím vás,“ riekla citne a z očí jej vypadli slzy. „Nemôžem a nechcem ostať. Poslúžte radou, ako vtedy pred štyrmi rokmi. Urobte mi to, prosím vás pekne.“

„Pravdaže urobím, ale…“

„Nemám žiadne veľké nároky,“ hovorila ona ďalej. „Prípadne pôjdem za služobnú, no možno by sa našlo i iné miesto, v ofise, ako spoločnica, alebo vychovávateľka…“

„Ale to sa rozumie, Elenka,“ zvolal som natešený. „Desať miest na jeden prst. Zajtra už môžete nastúpiť. Jeden z mojich známych, šesťdesiatpäťročný starec, Nemec, potrebuje vychovávateľku k vnúčatám, sirotám. Budete ako doma, svoja pani.“

Elena pustila sa do hlasitého plaču.

„Nezaslúžila som si od vás toľkej lásky,“ čkala, „ale hodnou sa jej stanem. Teraz musím nazad. Prosím, píšte na General^[120] delivery,^[121] P. O. Harlem. Vďaka!“

A už bola preč. No ja som s blaženým pocitom, vysúkal ešte pár pohárov piva a celý usmiaty šiel som k jazeru, vyhľadať Ondreja. Ale to bolo ľahšie povedať, než vykonať. Môj priateľ bol síce na brehu, tesne pri štrkovom chodníku, no i trikrát som prešiel popri ňom, až som ho zočil. Sedel pod nízkym stromom, ,smutným‘ bukom, ktorého haluze zohnuté boli celkom k zemi a tvorili tak prirodzenú skrýšu. Z chodníka nedalo sa vidieť, či tam niekto sedí.

Ticho som si prisadol k brehu — aby som neodstrašil ryby — a vhĺbil som sa do myšlienok. Bol som naradovaný, všetko sa mi dialo po vôli. Elena sa premohla, stala sa svojou, a tak nie je ďaleko, že bude i našou…

Medzitým slnce zapadlo a pološero sa počalo spúšťať na kraj. V diaľke už svetlá lámp trblietali sa pozdĺž hradských.

„Mohli by sme sa už vrátiť,“ riekol som ticho.

„Ba! Ryby teraz najlepšie berú; ostaňme aspoň hodinku. Posledná loď odpláva až po desiatej hodine.“

Pristal som a v tichosti som pekne-rúče zadriemal. Keď som otvoril oči, Bojla držal mi ústa dlaňou zapchané a z tesnej blízkosti, z chodníka, počul som odrazu ženský a mužský hlas.

„Opakujem vám,“ rýchlo hovorila ženská, „nebudem, nemôžem. Ja mám ďakovať vašim rodičom, ale toto by bolo predávaním seba samej ako dákeho tovaru. Nemôžem, nebudem, nemilujem vás.“

„Lebo milujete iného, toho hnusného elektrotechnika,“ syčal mužský hlas. „No neuvoďte ma do pokušenia. Nešťastie sa stane. Vy musíte byť moja, Helena, vy, zlatá, vznešená, vy ma nechcete zničiť, všakže nie? Ja urobím vás blaženou, bezstarostnou, raj budete mať na zemi — Helena, zmilujte sa!“ Hlas chvejúci sa hlbokou náruživosťou, znížil sa až k šepotu.

„Preboha, vy sa zmilujete, pán Worth, netrápte ma, upusťte od žiadosti!“ zvolala ženská. „Nemôžem, vidí boh, že nemôžem…“

„Vy musíte byť…“

„Pusťte mi ruku! Nedotýkajte sa ma. Zbabelec, ničomník!“

„Vy musíte byť — ja hriech spácham, a predsa musíte, musíte!“ kričal muž.

„Oplan, pomoc, rata, oheň,“ zúfale ozvalo sa dolinou.

Bojla už vtedy letel von z úkrytu a ja za ním. Videl som ako Ondrejova pravica zdrapla oplana za hrtan.

„Zbojník!“ reval mu Ondrej do uší a chcel ním mrštiť o zem. Worth padal, no ešte nedopadol na zem, keď sa ozval výstrel a Ondrej, zatackajúc sa, prevalil sa krížom cez chodník.

„Vrah, vrah!“ zúfale vykríkla Elena a ako pomätená dala sa na útek.

Worth sa už vtedy zdvihol a tuším ešte raz chcel streliť do tela Ondrejovho, no v tom okamihu vykrútil som mu revolver z ruky. Jednu som mu zasadil medzi oči, na čo sa on dal na útek.

Zohol som sa k Ondrejovi. Dýchal ťažko.

„Žiješ? Kde máš ranu.“

„Na ľavom, srdce asi netrafil, oplan,“ odvetil mi trhano. „Že som ho odrazu nezadrhol!“

Dobehla Elena a za ňou nastrašení ľudia. Ona sa hodila na telo Bojlovo.

„Môj, môj nevinný!“ čkala zúfale, „Nádej otca, národa, sveta, pre mňa, nehodnú, zničený!“

„Ešte nie, Elenka!“ šepol Ondrej a v svetle mesiaca som videl, ako sa blažene usmial.

Ona pritisla svoju hlavu k jeho a náruživo ho celovala.

„Ale teraz počúvajte,“ preriekol som ja, keď som zazrel prichodiť policajta. „Bude vyšetrovanie, treba mlčať, ani slova nepovedať. Vy neviete nič, videli ste len, keď Bojla padol. Ja už vynájdem historku.“

„Čo ho chcete šetriť, toho vraha,“ zvolala ona pobúrená.

„Nie jeho šetriť, ale vás i nás, seba. Ondrej vyzdravie, načo škandál?“ hovoril som. „Ani slova, vie, načo škandál?“ hovoril som. „Ani slova, Elena!“

Na nosidlách sme odniesli Bojlu do hotela a uložili sme ho do postele, keď rana bola dočasne zapchatá a obviazaná. Lekár mal prísť onedlho. Medzitým nás policajt vyslúchal. Zvalili sme všetko na náhodu. A kto bol svedkom tej náhody? Pomenoval som seba, Elenu a Wortha. A kde je Worth? Možno utekal pre lekára, vravel som.

„Áno, ale neviem cestu, vrátil som sa,“ ozval sa odo dvier na smrť bledý Worth. Policajt si ho podozrievavo obzrel.

„Ste mojím väzňom,“ riekol k nemu prísne.

To isté chcel urobiť i so mnou a s Elenou, ale na prihováranie a záruku prítomných boháčov a vplyvných ľudí nechal nás na slobode, aby sme mohli ošetrovať raneného. Stačil som ešte pošepnúť Worthovi, aby celkom mlčal, kým Bojla alebo neumrie, alebo nevyzdravie. Potom si i bez súdu vybavíme záležitosť. Keď lekár prišiel, vytiahla ma pani Worthová z izby a so zopiatymi rukami ma prosila, aby som jej povedal pravdu. Ona počula Elenin výkrik ,vrah‘. Kto bol vrahom? Či jej syn? Preboha, aby som ju nešetril, ale povedal celú pravdu. Uchlácholil som ju, ako som vedel a nahovoril som ju, aby šla za synom a ak možno vymenila ho z väzenia. Elena ju prosila, aby jej ráno poslala dáke šaty, ona že sa nehne od chorého. Stará pani konečne poslúchla a okolo polnoci boli sme s doktorom — ktorého som nepustil preč — sami pri chorom. Bojla stratil vedomie a padol do horúčky. Elena tisíckrát pýtala sa lekára, či Bojla vyzdravie, či musí umrieť, či niet pomoci, a pri tom usedavo plakala. Lekár, starší už pán, všemožne ju potešoval a dodával jej ducha.

„Ja dúfam v to najlepšie, no ak by i to najhoršie prišlo, vy musíte sa pevne držať, ináč nebudete ani jemu, ani nám na pomoc, ale na ťarchu.“

To účinkovalo.

Elena premohla svoj bôľ a svedomite plnila lekárske rozkazy.

Ráno, len čo svitať počalo, priniesli sme Bojlu do r-skej nemocnice a potom som sa ponáhľal domov, aby sa starý Bojla z novín nedozvedel o nešťastí. Mal som veru trápnu úlohu, ale starý Bojla ukázal sa mužom. Hlasne začkal, prstami rozmliaždil slzy v očiach, ale potom hneď balil do kufríka potrebné šaty a o pár minút boli sme na ceste do r-ského špitála. Na ceste som telefonicky pozval ta i svojho priateľa, doktora L., ktorý mal chýr prvotriedneho ránhojiča. A súčasne som i Bojlovmu majstrovi poslal pár vysvetľujúcich slov.

Ondrej prijal nás s úsmevom.

Bol spola pri sebe.

„Skoro ti ma zabili, otecko, ale neumriem, neboj sa. Ho, ho! Drotár nie je z toho dreva!“

„Lekár naprosto zakázal hovoriť!“ riekla Elena prísne. „Poslúchnite kvôli nám, prosím!“

On sa blažene usmial.

„Ba že poslúchnem! Vy ma všetci máte radi, či nie? Aj vy, Elenka, a či veľmi?“ šeptal.

„Áno, všetci a veľmi!“ odvetila ona a priložila mu ruku na upotené čelo.

„Tak! I preto neumriem! No, sir! Učte sa strieľať, padúch!“ šomral. Pozdejšie počal hovoriť. „Veď som mu ja nechcel nič urobiť, otecko môj. Položím ho reku trošku na trávnik a odbavené; ale, mamľas sprostý, on ti ide strieľať. No počkaj, lotor! Len si ťa dostanem, poznáš, čo sú slovenské päste. Na kostičky ťa polámem… A tebe nič neublížil, Elenka? No, veď tak… Ho, ho, neumriem, neboj sa, Elenka. My budeme svoji, ale Elenka, ty najprv musíš byť svoja. Nehandrkovať, ani nespíkovať,^[122] ani nemondokovať. Kde si mi, srdce moje?“

Chcel sa posadiť, no Elena ho tisla nazad, na podušku.

„Tu som, tu, len spite,“ šepla mu do ucha.

„Spať? Ale ja nechcem spať. Aký pekný deň vonku, pôjdeme do lesa, na more, ďaleko… Elenka.“

Zaspal. O desiatej hodine prišli lekári i úradný vyšetrovateľ a hneď za nimi i Bojlov majster. Pod narkózou mu preskúmali ranu, ale guľku nemohli nájsť. Toľko však zistili, že vážnejšie orgány neboli poranené a že je nádej na vyzdravenie, ak len nenastúpi otrávenie krvi.

„Aby sa to nemohlo stať, musíte guľku nájsť a vyrezať ju,“ riekol elektrotechnik rázne.

Môj priateľ, dr. L., bol tiež za to, no druhí sa obávali, že ranený utratí mnoho krvi.

„Veď ešte ani to neviete, kde guľka trčí,“ ohriakol ich P. „Príďte popoludní o tretej, ja vám ju ukážem a vy ju vyrežete, trebárs na moju zodpovednosť.“

P. ihneď telefonoval svojmu druhému asistentovi, aby priniesol ním samým zostavený prístroj podľa Roentgenovej zásady (X-lúče, ktoré prenikajú cez bársakú masu). Nuž a, čo pán, to pán. O tretej doktori voľky-nevoľky previedli operáciu. Ja som ju nevidel, lebo P. ma poslal s Elenou preč.

„Nemoj da plačeš, djete moje!“ riekol k nej nežne a pohladkal ju po vlasoch. „On će biti zdrav^[123] i opet moj, ili valjda i tvoj?“ (Neplač, dieťa moje! On vyzdravie, a bude zasa môj, alebo možno i tvoj.).

Ale keď guľku vyrezali i krv zastavili, cez otvorené okno privolal nám do záhrady, že koho nezabilo tisíc voltov, toho ani kúsok olova zabiť nemôže.

Elena, sediaca vedľa mňa na lavičke, oprela svoju hlávku o moje plece a odľahčila si usedavým plačom. Ani nezbadala, keď si k nej prisadol starý Bolja a oblapiac jej hlavu, položil si ju na prsia.

„Neplač, dcéra moja,“ šeptal jej nežne ako matka. „O pár dní bude náš (už nepovedal ,môj‘) Ondrík buky preskakovať.“

Ona cez slzy s úsmevom pozrela na neho a pobozkala jeho ohorenú ruku, ktorou držal ju za briadku.

„Bude, pravdaže bude,“ dupľoval. „A ty potom budeš naša.“

Cez bránu vchádzal kočiar.

„Tu je pani Worthová,“ riekol som Elene.

Ona sa triasla, iste jej prišiel na um mladý Worth. Dobrodušná pani doviezla veľký kufor šiat pre Elenu a plný voz všelijakých zaváranín pre Bojlu. Lamentovala, že sa skoro celý špitál zbehol a načisto stratila ducha, keď som jej predstavil jej ideál, elektrotechnika P. Ako sa, vraj, teší jeho známosti a ako ľutuje, že takáto smutná príležitosť poskytla jej to šťastie.

„Nerobte si z toho nič, madame,“ riekol jej P. svojím podivným spôsobom.“ O pár týždňov si zatancujeme na svadbe môjho mladého priateľa. Či nie je tak, Miss Elenka?“ (To meno počul od fantazírujúceho^[124] Bojla a hneď sa dovtípil.)

Elena sa zapýrená odvrátila od nás. Pani Worthová zase chcela sa dozvedieť, ako sa stalo nešťastie, no nedozvedela sa celkom. Vyprávala, že syna by bola mohla von dostať za vysokú záruku, ale on sám chce tam ostať, kým Bojla nevyzdravie, alebo ,kým sa nezotaví‘, dodal som ja veselo. Toto ju tak vysadilo na koňa, že volala Elenu domov. Vlastne nesvedčí sa, aby mladé dievča ošetrovalo cudzieho mladého muža a ešte v nemocnici, kde je učených ošetrovateliek až nazvyš.

Elena si to však nedala vziať.

„Vieš, tetuška, sú tu i vážnejšie ohľady, než etiketné,“^[125] riekla rázne. „On nemá tu žiadnej ženskej pokrvnej, a ja som mu sestra — v národe. Ostanem, kým si nebudem istá, že je von z nebezpečia.“

Starý Bojla na to slovo odvrátil hlavu, lebo sa mu do očí tisli slzy, no ja by som bol najradšej vybozkával tie ružové ústa, ktoré uhádli povedať to, čo v srdci dávno žilo.

P. jej chytil ruku a smiešnou vážnosťou povedal: „Elenka, dovolím, aby ste tu ostali. A potom, keď Ondrej vyzdravie, dovolím ešte všeličo, lebo vy hodna ste byť elektrotechničkou.“

Skoro sme sa dali do smiechu, zabudnúc na chorého, ktorý po narkóze tuho spal.

Pani Worthová, vidiac že P., ja a dr. L. zberáme sa do mesta, vzala nás so sebou. Starý Bojla a Elena zostali pri chorom. Z domu potom poslal som ta svoju ženu, aby si Elena mohla odpočinúť. No keď som na druhé ráno prišiel zasa do špitálu, žena mi žalovala, že Elena veru ani oko nechcela zažmúriť, večer sa iba okúpala a potom prebdela i druhú noc.

Chorý mal málo čistých okamihov, ale podľa svedectva lekárov jeho stav sa nezhoršil. Môj priateľ, dr. L., mal tie najkrajšie nádeje a hromžil len na Elenu, ktorá si nechcela ľahnúť, ale len tak ukradomky odspala si hodinku-dve na stoličke.

„Ondrej vyzdravie, a vy ochoriete,“ vyčítal som jej. Ona sa usmiala.

„Bodaj by vyzdravel, o mňa sa nestarajte. Ja vydržím bez škody,“ riekla veselo, a tak čerstvo sa pohybovala, že jej človek musel uveriť.

Starý Bojla zaľúbil sa, zdá sa, tuhšie do nej, než jeho syn. Nevedel ju prenachváliť.

„A aká vám je čudná. Keď Ondrej príde k sebe, učupí sa na malú stoličku za jeho hlavu, a ja musím luhať, že práve vyšla von. Ale keď blúzni, tak je vše po ruke. Vyše týždňa nebola na lôžku.“

Konečne už i my laici boli sme presvedčení, že je Bojla von z nebezpečia. Od tých čias Elena málo sa zdržiavala pri chorom, zväčša iba v noci. Cez deň bola vše s hlavnou ošetrovateľkou, s ktorou sa spriatelila a ktorej pomáhala v tom i onom.

Jedného dňa pojal som zasa dr. L-a, aby prezrel Bojlu a povedal, či by sme ho nemohli už vziať domov. Vizita^[126] vypadla priaznivo. „Môžete ho vziať i dnes, ale načo, tu mu je lepšie,“ mienil lekár. „Nechajte ho tu ešte aspoň týždeň.“

„A teraz už nemôžu nastať žiadne komplikácie, pán doktor?“ pýtala sa Elena živo.

„Žiadne.“

„Pražiadne?“

„Pražiadne, milá slečna,“ odvetil lekár so smiechom. „Vyjmúc, ak by ho niekto zasa prestrelil.“

Elena skoro zavýskla od radosti.

„Chvála bohu všemohúcemu!“ riekla zbožne. „Teraz sa teda i ja dám na odpočinok.“

Rozumie sa, že sme sa všetci tešili jej múdremu rozhodnutiu.

A dala sa na odpočinok, ale na taký, ktorý sme ani my rušiť nemohli. V ten večer bez slova a bez stopy Elena sa stratila zo špitála.

Boli sme strašne rozčúlení. Starý Bojla až zúfal.

„Vidíte. Ona sa hanbila ošetrovať zdravého, vedomého. Ušla.“

Ondreja som ledva vedel utíšiť, že však ona iste bude u Kováčov, ale na list, na Kováča upravený, neprišla žiadna odpoveď. Ani u Worthovcov nevedeli o nej nič. Ani jej sesternica ju nevidela.

Tak prešli dva-tri dni, týždeň. Worth bol prepustený z väzenia a Ondreja sme už dopravili z nemocnice na letovisko, a o Elene ešte vždy ani chýru. S Ondrejom som už nevládal a pani Worthová chcela poveriť privátnych detektívov, aby ju hľadali. Tu konečne dostal som od nej list. Písala len toľko: „Zabudla som na to, že vy si môžete myslieť, že z číreho bláznovstva trebárs i do vody mohla som sa hodiť. To nie! Žijem. Ale prosím, nehľadajte ma.“ A Kováč mi v ten istý deň písal: „Elena bola u nás, ale ma na všetkých prosila, aby som vám to neprezradil. Nerád, ale musel som jej to urobiť. Odpusťte teda, že som neodpovedal hneď. Kde je ona teraz, to skutočne neviem. Mala so sebou len ručný kufrík.“

Všetci traja sme špekulovali, ale akosi jalovo. Až starý pán dokázal najlepšie, detektívne vlohy.

Strmým krokom sa poprechodil po izbe a potom sa zastavil pri vysokom foteli, v ktorom mu syn sedel.

„Veď keby si mi bol aspoň celkom zdravý,“ riekol s úsmevom. „Šli by sme k nej.“

„Kam? Povedz kam, otecko! Kde je?“

„Vravím ti, že si ešte nanič. Dočkaj, keď zosilnieš. Ja ťa zavediem k nej. Dnes idem sám.“

„Á, to už nie, prisám, nie, a čo ma hneď rožkatí vezmú,“ zvolal Ondrej a hodlal vyskočiť z fotela, lebo chodiť už obstojne mohol, keď sa o paličku opieral. Starý sa naľakal a tisol ho nazad.

„Prepána, čo zasa blaznieš?… Nuž nedbám, poďme všetci pekne, na pohodlnom kočiari,“ riekol starý a už letel objednať voz.

Na ceste sa nám potom vysmieval.

„Učení páni a nevedia vyšpekulovať! Pozrite, toto je z oboch listov najdôležitejšie: ,Mala len ručný kufrík so sebou.‘ No, dovtípte sa?“

„Hm, a veľký je kde?“ zašomral som ja.

„Tak, tak,“ riekol starý živo. „Veľký kufor je v r-skej nemocnici a Elena je tiež tam u svojej priateľky, hlavnej ošetrovateľky. Možno sa i ona zverbovala za ,nursku‘,^[127] aby nemusela jesť panský, ale cudzí chlieb. Tak je to, milí moji!“

A bolo tak. Už keď som videl, ako sa hlavná ošetrovateľka začervenala, keď nás zazrela, vedel som, že starý Bojla trafil klinec po hlave.

„Chceli by sme vidieť slečnu Tenkých,“ riekol som úplne bezočivo.

„Je v svojej izbe,“ habkala bóska s neistým úsmevom. „Mám ju hádam sem zavolať, alebo jej oznámiť?“

„Ani jedno, milá madame, ak sa nám chcete zavďačiť,“ pretrhol ju Ondrej. „Vy ste ju láskavo uschovali, dovoľte, aby sme si ju sami našli.“

„Well, v božom mene, čo komu súdené — to ho ani neminie!“ riekla ona veselo. „Číslo pätnásť v prízemí, napravo…“

Ledva sme stačili krok držať za ,chorým‘ Ondrejom. Pri dverách číslo pätnásť zastal a načúval. Znútra vinula sa k nám tlmene spievaná melódia krásnej piesne: ,Hej, hory, hory, dve horičky zelené…‘ (Ako je známe, pokračovanie znie: ,Hej, ktože bude dnes na večer celovať moje líčka rumenné.‘) Ondrej, ťažko oddychujúc, zaklopal na dvere.

„Kto to? Ste to vy, madame? Len dnu!“ ozval sa Elenin hlas.

Ondrej stisol kľučku a vstúpil, my za ním.

„Ale si dajte dobrý pozor, aby ste ma poznali, madame!“ riekla Elena veselo a prudko zvrtla sa k nám.

Elena Tenkých stála tam pred nami v tých istých slovenských šatách, v ktorých bola prišla do Ameriky.

Najprv zbledla, keď nás zazrela, potom zapýrená ušla za čipkové biele záclony, kde ju Ondrej — rozumie sa — dosť ľahko našiel.

„Budeš naša?“

„Som už, celou dušou.“

„Budeš moja?“

„Som už dávno. Zdá sa mi, od prvého videnia.“

*

Na svadbe bola i pani Worthová, ktorá i vzdor Ondrejovým protestom bohato obdarila svoju ,neter‘. Tam bol i P. a povedal trochu prielektrickú zdravicu. Ale najpyšnejší boli Kováč a starý Bojla, a to na dve osoby: prvý na sesternicu — národovkyňu, druhý na zlatú svoju ,nevestu‘. Do tretej osoby, totiž do svojej ženy, najzaľúbenejší bol sám pán manžel. Ale ja, od radosti, miešanej s dobrým vínom, mal som na druhý deň mačie trapy a v tom neblahom stave prisahal som pomstu sveta a napísal som túto rozprávočku. Dnes to už ľutujem, ako Worth oľutoval svoj výčin. Jemu bolo odpustené, nože odpusťte i mne — za nudenie! Ja som sa, pravda, dopustil väčšieho previnenia. Zmarený čas je navždy stratený. Elena mohla sa vrátiť späť do svojho prístavu, z ktorého ju cudzie neprajné vetry vyhnali, ale ja nemôžem vám vrátiť čas, ktorý ste zabili čítaním tejto zdĺhavej historky! No predsa, nelúčme sa s hnevom. Pozdravujem vás všetkých z úprimného bratského srdca a prajem vám i sebe, aby všetci čím skorej navrátili sme sa späť, ta, odkiaľ bieda a nešťastie vyhnali nás sem, do cudziny, studenej, moriacej. Odlomená vetva nepustí korene a peň vyschne, keď mu vetvy olámeš… Preto, späť!