ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno po desiatej hodine bol som v elegantnom dome Worthovcov, u ktorých sa slečna Tenkých zdržovala. Pani Worthová ma prijala veľmi vľúdne v nádhernom parlore.^[73] Miss Helen jej už vtedy v divadle vyprávala o mne, a že bude mať nesmiernu radosť, keď ma uvidí. Domáca pani nemala dosť lichotivých slov a pochvál pre svoju Helenu. Bola ňou akoby celá obájená.

„I mne bolo treba sa tu prispôsobiť k spoločnosti, — pochádzam z Nemecka — ale ja som bola z domu pánskeho. A predsa ťažšie som to prebrodila než táto prostá deva,“ riekla pani Worthová. „Dnes sa ona vyrovná ktorejkoľvek americkej dáme a má viac taktu než tie všetky dohromady.“

Domáca pani iste nebola by ustala v chválospevoch, keby sama vychvaľovaná nebola vstúpila do teremu.^[74] Jej opisovanie si — usporím. I Kováč i pani Worthová mali pravdu, ba ešte málo povedali. Miss Helen Tenkých bola zjavom očarujúcim nielen svojou mimoriadnou krásou, ale i jemnou gracióznosťou^[75][76] v pohyboch a v správaní. A bola dáma od päty do hlavy. Jej tvárička sa od radosti zarumenela, keď ma zazrela. Rozumie sa, že kvôli domácej panej vítali sme sa po anglicky, i ďalej len v tej reči viedli sme rozhovor. Minulosť vlastne málo sme spomínali: zdalo sa mi, že Miss Helen (ako všetci parvenuovia)^[77] nemá rada tú tému.

Hovorili sme o denných udalostiach.

„Som skutočne veľmi rada, že ste práve dnes prišli,“ riekla odrazu Miss Helen, „zajtra ideme s tetuškou do Atlantic City. Nuž zase by som vás dlho nebola uvidela.“

Blyslo mi čosi hlavou.

„Ba práve nie, Miss Helen,“ zvolal som. „Aká náhoda! I ja sa zberám do Atlantic City spolu s tým priateľom.“

Dámy sa tešili ,náhode‘ a počítali s tým, že sa im tam ohlásim, trebárs i s priateľom. Pár dní budú v kúpeľoch samy.

„Môj syn už o pár dní bude môcť prísť za nami,“ dodala domáca pani.

„Nebudete mať za sprievodcu toho istého pána, čo bol s vami v divadle?“ pýtala sa Miss Helen.

„Ba áno. Všimli ste si ho? Pamätáte sa naňho?“ pýtal som sa rýchlo.

„Pamätám. Ináč od tých čias videla som ho viackrát. Často prechádzal tadiaľto na bicykli.“

Pozrel som k oknu. Tam viseli čipkavé záclony. Nie div teda, že ju Ondrej nemohol vyzízať.

Domáca pani vyšla na chvíľku von.

„Tak akože, ako, milá slečinka?“ pýtal som sa Eleny po slovensky.

Ona trhla trochu hlávkou a nechutne odvetila — po anglicky:

„Ako vidíte, veľmi dobre.“

„A čo, po slovensky ste už zabudli?“ pýtal som sa jej s výčitkou v hlase.

„Čo tam po tom,“ odvetila zľahka, zasa len po anglicky. „Rada som, že viem po anglicky.“

„A že ste reč rodičov zabudli, alebo nasilu zabudnúť chcete,“ riekol som s trpkým hlasom.

Ona podvihla ľavé pliecko a bez slova počala sa ovievať vejárom. Vošla pani a volala ma k malému lunču. A v jedálni Miss Helen zasa bola tým najmilším dievčaťom, pozorná, štebotavá; no mne nechutili zákusky, ani drahé nápoje, — ale ani ona sa mi nepáčila. Pri odchode podal som jej ruku len kvôli slušnosti.

Na káre i stokrát som si mrmlal, že „neprosil sa čert babe, ani ja takej žabe!“ no po polhodinovej ceste vžil som sa do myšlienky, že túto rozkošnú devu vyliečim z jej bludu a obrátim ju na vieru — otcov. Pri tej myšlienke som sa v duchu až zahrial — už vystieral som svoje ruky nad hlavy dušou i telom pekného národovedeckého párika.

Ondrej Bojla vítal ma s jasotom a zaraz chytal svoj klobúk, že odíde z ,pekla‘.

„No, no, počkaj, bratku,“ zastavil som ho. „Dnes a zajtra ostaneš tu. Všetko si usporiadame a napozajtre pôjdem s tebou.“

Prenikavo pozrel na mňa.

„Ollerajt,^[78] baťko!“ zvolal a vyzliekol si kabát.

Dali sme sa do práce ako levy, nechajúc bez spoločnosti ešte i starého Bojlu, ktorý prišiel podvečer na svoju obvyklú návštevu.

Ondrej sa ma ani večer nič nepýtal, a bol som tomu veľmi rád.

„A spi dobre,“ riekol som mu pri rozlúčke.

„Budem — konečne,“ odvetil s úsmevom a stisol mi ruku.

Vedel som, že čosi šípi.

Doma som naoko volal aj svoju ženu do kúpeľov, no keďže na to pri troch drobných deťoch nemohla ani pomyslieť, to by bol len piknik atď. Nakoniec ešte som svoje rebríčko musel odprosovať, že som ju takým návrhom urazil.

„Len ty choď sám, mužíčku, a vyraz si!“ hovorila mi dobrá duša. „Veď už mám starosti o teba, toľko sa narobotuješ ako dáky nádenník, a to všetko iba pre…“

„Pre nás, ženička, amen!“ dodal som ja veselo.

Na druhý deň už o piatej sme boli s Ondrejom v ofise a okrem obedu celý deň sme pracovali bez oddychu. Ešte i starý Bojla, ktorý počas mojej neprítomnosti mal mať kasu v rukách, nám pomáhal.

„Tak, teraz už môžeme ísť trebárs i do Atlantic City,“ riekol som veselo po dokončenej práci. „Ondrej, máš veci zabalené?“

„All aboard!^[79] Kedy pôjdeme?“

„Teraz sú štyri.“ Prezrel som cestovný poriadok vlakov. „O 6,16 ide najbližší vlak. Chceš?“

Ondrej sa už pohýnal.

„Poď, tatík, s baťkom sa stretneme na stanici a zapijeme si na nedlhú rozlúčku.“

A tak sa stalo. Pri rozlúčke vyliali sme viac piva než sĺz a noc sme strávili už v elegantnom, ale i paprikovanom Oceanic hoteli.

Ondrej pri zapisovaní svojho mena prezrel si zoznam najnovších hostí a — rozumie sa — medzi nimi našiel i Mrs. Worth and niece.^[80] Zasmial sa, ale mi nepovedal nič. Len akosi zaspať nemohol, dlho som ho počul prehadzovať sa na vŕzgavej posteli (spali sme v jednej izbe) a už na svitaní stiahol ma z postele. Že je vraj hriech od boha prespať krásne ráno. Obliekli sme sa do opičieho mundúra,^[81] do bielych flanelových šiat (ktoré však plasticky obrúbili silnú Ondrejovu postavu a dobre mu pristali k čiernym kaderavým vlasom a pekným fúzom).

Najprv sme šli k moru na piazzu, potom sme sa túlali v ozrutnom parku Oceanic hotela. Konečne unavení sadli sme si na lavičku pod košatý strom. Odrazu zľava, tesne pri nás, prešla dáma krásnej postavy a zastavila sa pri vysokom ružovom kri, na pár krokov od nás vzdialenom. Dáma sa nadvihla a vystretou rukou chcela dočiahnuť ružový puk, ktorý sa v prostriedku kra skvel nad inými. No čo ako sa ,pipíškala‘, nemohla dočiahnuť. Tu galantný^[82] Ondrej odrazu prikročil k nej. „Dovoľte, madame, pomôžem vám,“ riekol a spoza chrbta ponad jej hlavu odtrhol púčok a podával jej ho.

Dáma obrátila k nemu hlavu a Ondrej — cúvol o krok. Pred ním stála toľko hľadaná deva ,neter pani Worthovej‘ (za ktorú ju on vtedy ešte pokladal). Ona si ho ešte neobzrela, keď pobúrene ostro zvolala:

„Ja neprijímam, ani nežiadam žiadne kvety od cudzieho!“

Prišiel som na pomoc — osudu.

„Aby nebol úplne cudzí, slečna Tenkých, to je môj najlepší priateľ pán Bojla,“ riekol som (po slovensky) veselo a podával som jej ruku.

Ale Ondrej cúvol ešte o krok ďalej, tvár zaliala sa mu silným rumencom a oči sa mu naširoko otvorili.

„A vy, slečna, hovoríte po slovensky?“ pýtal sa jej hlasom, akoby popadol dychu.

Ona sa zasmiala a pohŕdavo pozrela naňho.

„Iste tiež vám rovný rojko, pán redaktor,“ riekla po anglicky ku mne a potom sa so smiechom obrátila k nemu. „Ste veľmi zvedavý. Nechceli by ste odrazu poznať i celý môj životopis?“

„To nie,“ vetil Bojla. Ale malo by sa odpustiť, keď Slovák, prekvapený, že sa tu zíde s krajankou, a ešte s takou spanilou, zabudne v prvom okamihu na škrobené pravidlá ,panského‘ obcovania.

Miss Helen sa zapýrila od poklony.

„A vy ste Slovák?“ pýtala sa nedôverčivo.

„Dušou, telom!“

„Divné, máte správnu výslovnosť,“ riekla ťahovo. „Well, tú radosť vám teda nechám, som vaša krajanka, ale rozhodne radšej hovorím po anglicky.“

„Preboha, a prečo to?“ zvolal Ondrej zdesene.

„Ste zasa príliš zvedavý, ale vám poviem. Po prvé preto, lebo svojou materčinou nehovorím správne — nie mojou vinou. Po druhé preto, lebo jej žiadnej ceny a významu nepripisujem. Je mŕtva!“

Bojlovi stiahlo sa obočie a hlas sa mu triasol hnevom i žiaľom, keď sa tlmene pýtal:

„Najkrajšia reč slavianstva, slovenčina, mŕtva, kým živí ľudia ňou hovoria?“

„Hovoria ňou mŕtvou len mŕtvy ľudia — Slováci!“ zvolala Miss Helen. „Žitie značí svet, a nie kútiky, verejnosť, a nie zamknuté chatrče, zápas, a nie bezvýsledné bedákanie. Ale my sme mŕtvi!“

Ondrej vzdychol.

„Áno, slečna, vy ste mŕtva — pre svoj národ,“ riekol ticho. „Ale my nie, a zatiaľ ani náš národ. My zápasíme ako nikto na svete, aby sme odomkli tie chatrče a aby sme do tých kútov doniesli svetla božieho. Len, žiaľbohu, zápasiť musíme nielen s vrahmi, ale i so svojimi. S odrodilcami, renegátmi, ak sa páči i s renegátkami. Ináč ja, cudzí, nejdem vám v rozhovore prekážať. Zbohom!“

Podvihol si klobúk a strmým krokom vzdialil sa smerom k hotelu. Ja som v duchu dosvedčil Ondrejovi, že by ozaj bývalo škoda prespať také krásne ráno. Byť svedkom takého výstupu, to napomáha ešte i rast srdca…

Miss Helen sa ustrnule dívala za odchádzajúcim mužom a jej tvár obledla, keď Ondrej vysoko vyhodil ružový puk, a tento, letiac vo voľnom kruhu, padol, na trávnik. Rýchle sa však zmohla a nútila sa k veselosti.

„Funny^[83] man!“ riekla úsečne. „Čo to za pána?“

„Elektrotechnik, dosť vynikajúci vo svojom odbore,“ odvetil som sucho.

„Vidieť na ňom, má mnoho motorickej sily v sebe, rýchly a ostrý je dosť. Ako sa volá?“

„Bojla.“

Miss Helen mi prekvapene chytila ruku.

„Bojla, Andrew Bojla, asistent slávneho P.?“ zvolala chvatom.

„Ten istý.“

„No, to som si dala!“ riekla s predstieraným strachom. „Tetka ma ukrižuje, ak počuje, ako som si prevrhla s ním. To je jej ideál, odkedy si dal tých pár tisíc voltov prejsť telom. Oči mi vyškriabe.“

Zasmial som sa a hneď mi i napadlo, o čo ide. Bojlov majster, spomenutý P., totiž tvrdil, že vydrží dvadsaťkrát silnejší prúd elektriny, než akým vrahov zabíjajú, a urobil to i on, i Bojla. Vtedy noviny boli plné toho a pani Worthová istotne sa z nich dozvedela o celej veci.

„A prečo Mr. Bojla neprijal ponúknuté mu profesorstvo v L.?“ pýtala sa slečna odrazu.

„Lebo v L. niet Slovákov a pán Bojla chce len medzi svojimi účinkovať. On je dušou a uznaným vodcom našej kolónie v metropole.“

Ona netrpezlivo mávla rukou.

„Ech, vše len to rojčenie,“ riekla nechutne. „Kvôli fantomom^[84] šliapať vlastné šťastie.“

Nechal som ju. Však, reku, dnes dostala toho už dosť.

Zadumane kráčala vedľa mňa.

„Dostala som krásnu kázeň a ešte krajšie meno, že vraj ,renegátka‘, br!“ preriekla.

Ja som zanovite mlčal.

Pri hoteli mi podala ruku.

„Ostaňte mi aspoň vy priateľom, pán redaktor,“ riekla čisto po slovensky, hlasom veselo prosebným.

„Naveky, milá slečna,“ odvetil som a stisol som jej ruku. „A keby také slovo — v tej reči — počul od vás ten dnešný kazateľ, tak,“ ukázal som na ozrutnú budovu hotela „od radosti tuším preskočil by tú chalupu.“

Ona sa srdečne zasmiala.

„Myslíte? No radšej nech si nezláme krky! Zbohom, do videnia!“ riekla a veselo vybehla hore schodmi.

Ondreja som našiel v nálade, v akej som si ho predstavoval. Chystal sa odcestovať. Robil mi trpké výčitky, že pre takú odrodilskú ,žabu‘ — nech mi vaša poctivá hlavička prepáči, ale zrovna tak povedal — dal som sa mu toľko natrápiť, hoci som vedel, kto je a čo je zač. Ospravedlňoval som sa, že som veru nevedel, čo je zač, to som však vedel, že nám je krajanka. O jej poblúdenosti dozvedel som sa až predvčerom a iste nebol by som hľadal príležitosť zoznámiť ho s ňou, keby som práve to nebol držal za najúčinnejší liek preňho.

„Uznáš sám, Ondrej môj, že by si nebol našiel pokoja a celý svet by si bol prebrúsil za ňou. Nuž teraz ju tu máš, aby si sa presvedčil, že zblízka je nič nie také, akým sa zďaleka zdá. Kuruj sa, ale základne, a preto neutekaj, ale práve ostaň.“

Ondrej klial a nadával, div, že ho hrom z čistého neba nezabil, no počas tohto prezliekal sa k raňajkám, v čom som ho i ja sledoval, a to tiež nie bez šomrania (lebo tu musel si sa denne štyri do päťkrát obliekať, a mne bolo i raz mnoho).

„To je ale holota,“ cifroval Ondrej po česky. „Teľa bľačí vše len po svojsky a Slovák, len nech sa otrie o tú akúsi jazykolomnú hatlaninu,^[85] už naschvál zabúda na svoju krásnu reč.“

No medzitým stal sa i zvedavým, kto je to tá slečna a v akom je pomere s Mrs. Worthovou?

„Slečna sa volá Elena Tenkých a je Slovenka; pani Worthová je rodená Nemka a vzala si ju — tuším — za svoju,“ vysvetľoval som mu skrátka. Načo mu, reku, hovoriť o jej pôvode, to by ho ešte viac dožralo. Pri veľkom stojacom zrkadle Ondrej si veľmi pozorne viazal nákrčník.

„A odkiaľ ju ty poznáš, baťko?“ pýtal sa odrazu.

„Náhodou pred štyrmi rokmi, od tých čias som ju nevidel.“

„Hm, náhoda je všetko,“ poznamenal.

„Práve preto,“ odvetil som so smiechom.

„Tak sa teda náhodou vykurujeme, a to základne, baťko môj,“ riekol nútenou veselosťou a tak sa i usmial, ako keď niekto do plánky zahryzne.

„Na voľačo som zabudol,“ zvolal potom na verande, kde bolo prikryté k raňajkám a zbehol dolu schodmi do parku.

Nestihol som ho sledovať zrakom, lebo za mnou zašušťali šaty a keď som sa obrátil, stál som s Mrs. Worthovou a jej ,neterou‘ zoči-voči. Vítanie bolo srdečné a potom sme si sadli k jednému z prikrytých stolov. Mrs. Worthovú som upozornil, že mám so sebou i priateľa, a tak že i pre neho prosím rovnú poctu, akú mne udelila. On že zaraz príde.

„Ba už ide,“ riekla Elena.

Mrs. Worthová cez svoj lornet^[86] ,šacovala‘ prichádzajúceho Bojlu.

„Krásny chlap. Tiež Slovák?“ pýtala sa ma.

„Áno, madame; a k tomu tvrdý.“

„Dobre má, každý nech sa drží svojho,“ riekla lady.

Ja som bokom pozrel na Elenu. Jej tvár sa trochu začervenala, no možno nie následkom poznámky, ale preto, že na prsiach Bojlových zazrela ružový puk — možno ten istý, čo ráno zahodil.

Po predstavení Mrs. Worthová dala si spelovať^[87] Ondrejovo meno.

„Bí-ou-džei-el-ei,“ riekol on.^[88]

„Andrew Bojla, madame.“

Mrs. Worthová kypela radosťou.

„To ma skutočne teší, viac než celé Atlantic City,“ hovorila nadšene a ešte raz podala mu ruku. Potom vysvetlila príčinu svojej radosti. Ako sa ona zaujíma o elektrické vynálezy a o vynálezcov obzvlášť. „To sú — vy ste vlastne tí praví bojovníci, pionieri^[89] pokroku, a svet vás len nevďakom obsypáva.“

„To máte svätú pravdu, madame,“ odvetil Ondrej huncútskou vážnosťou. „Na každom kroku nevďak.“ Zdvihol si púčok k nosu a voňal ho. Ale Elena sa rozosmiala a celkom úprimne vyrozprávala ,tetuške‘ celú raňajšiu udalosť. Pravda len to, čo sa ruže týkalo.

„Mr. Bojla vlastne nosí teda tvoju ružu,“ riekla Mrs. Worthová. „No ja mu ju doprajem.“

„I ja,“ riekla Elena, „lebo nie je moja.“

„Ani nebude,“ dodal Bojla so smiechom, na čo ona ľahostajne kývla plecom.

Po raňajkách šli sme s dámami do parku, ja s pani Worthovou vopred, Bojla s Elenou za nami. Pred odchodom však čašník zastavil Bojlu a tíško mu čosi hovoril. Bojla sa zasmial a vyberúc niečo z vačku tisol to do čašníkovej hrsti. „Ďakujem za upozornenie,“ riekol a smial sa spolu s Elenou. Počul som, ako k nej Ondrej riekol:

„Miss Helen, dlžná ste mi jeden dolár.“

„Ba hádam za ružu, ktorú vy nosíte, Mr. Bojla?“

„Nie, ale za ružu, ktorú som len vám kvôli odtrhol a podľa waiterovho^[90] výkladu ukradol,“ odvetil Bojla.

Vôbec, Ondrej zdal sa byť vo výbornom rozmare. Z jednotlivých počutých slov som usúdil, že chce svoju spoločnicu načisto omráčiť duchaplnosťou a príjemnosťou. A on bol v tom majster, vedel očariť kohokoľvek, keď skutočne chcel.

Elena mala oči zaslzené od smiechu, keď po návrate, spolu s pani Worthovou, utiahli sa do svojich izieb. „Nuž ako sa ti páči?“ pýtal som sa priateľa v izbe.

On stisol plecia.

„Čo ja viem? Zdá sa byť ledačo. Ale skorej musí ona mňa poznať — potom ja ju,“ odpovedal vážne. „Ak sa mi totiž bude chcieť.“

Na poslednom slove som sa usmial, ale on sa, vidiac to, zakanobil.

„Neveríš, baťko?“ pýtal sa rozdráždene. „Áno, len ak sa mi bude chcieť!“

„Uvidíš!“

Pri obede, ktorý sme podľa dohovoru strávili spoločne s dámami, Bojlov humor bol zasa nevyčerpateľný. Pani Worthová tvrdila, že možno ešte nikdy sa nezabavila tak dobre a Elena s viditeľnou úľubou kukala na elektrotechnika.

Namiesto poobedňajšej siesty usalašili sme sa v neďalekej búdke, ktorá bola zarastená viničom, a tu sme boli ,well doing‘,^[91] keď nám dámy dovolili zapáliť si cigary. Ba pani Worthová i sama pustila sa do tureckej cigarety. Bojla núkal i Elenu, ale tá konečne dosť prudko mu odvrkla:

„V čomsi sa ona nevie amerikanizovať,“ riekla so smiechom Worthová, „ba v duchu i mňa zatracuje, že fajčím.“

Spolu sme prečítali noviny, to jest raz čítal Ondrej, druhý raz Elena nahlas, a keď slnko prestalo tak strašne pripekať, zasa sme spolu šli na piazzu, a po krátkej prechádzke na pobreží išli sme do kúpeľa. Na tej ceste zas zoznámili sme sa aspoň s dvoma tuctami členov ,vyššej‘ spoločnosti, a zaraz pozvaní sme boli na všelijaké kratochvíle. Pani Worthová s akousi pýchou predstavovala Ondreja ako prvého asistenta najslávnejšieho elektrotechnika P., čo bolo i dosť nápadné a nechutné (aspoň Ondrejovi).Ja zasa bol som ,editor in chief‘^[92] a ,banker‘,^[93] čo som však už pri druhom predstavení utlmil. Ku kúpeľu tiahol nás už celý kŕdeľ. Ja som si sadol do pavilónu na vrchné sedisko a nechal som si oči pásť na pestrom obraze, ktorý sa mi na piesočnatom brehu ukazoval. V elegantných kúpeľných oblekoch hemžili sa tam dámy s pánmi, a svojím počínaním nelíšili sa od detí, ktoré sa hemžili medzi nimi. Hádzali sa do vody, viedli celé vojny, zahrabávali sa do piesku a pritom vrieskali odušu. Bol sa práve počal príliv. Velikánske vlny valili sa k brehom a rozbili sa na biele bubliny. Kúpajúci dali sa nimi vyhadzovať na bielučký piesok. Vo veselej skupine videl som i pani Worthovú, ale Elenu nie, ani Bojlu. Avšak hneď na to zazrel som ju dolu v prvom rade sedísk pod pavilónom. A práve vtedy stúpal i Ondrej k vode. Mal som radosť, keď som pozrel na jeho súmernú, svalnatú, a predsa hybkú postavu. I drsný, ozrutný slamený širák mu pristal ku kučeravým havraním vlasom, ktoré mu otáčali bielu šiju.

Za chvíľu bavil sa neďaleko brehu so svojimi novými známymi, pomáčal pani Worthovú a iné dámy do sýtosti, a potom vyplával na more, ďaleko za vytiahnutý povraz, ktorý znázorňoval hranicu kúpaliska. Onedlho som ho videl, vlastne jeho velikánsky klobúk, na dakom člnku, až sa mi i ten stratil z očí.

Odrazu, akoby dlaňou pľasol, počala sa obloha chmúriť a nad vodou zahvízdal stále silnejúci vietor. Vlny navzájom vzrastali, lámaly sa a kvapky striekali až hore do pavilónu. Väčšina kúpajúcich sa bežala von z vody do kabín.

Videl som ako Elena opätovne uprela svoj ďalekohľad na more i zišiel som dolu k nej.

„Nezdá sa vám, že Mr. Bojla odvážil sa príliš ďaleko?“ pýtala sa nervóznym chvatom.

„Myslím, že nie,“ upokojoval som ju. „On je výborným plavcom. V Manhattan Beach^[94] si urobil neraz podobný špás.“

Prišla pani Worthová už oblečená, a tá tiež mala strach o Bojlu. Čosi i mňa počalo omínať. Na mori zúrila už pravá búrka, dážď sa lial ako z vreca a nad vysokými vlnami rozprestierala sa špinavá hmla. Clivo bolo i na pevnine pod pokrovom a ešte na šírom rozbesnenom mori! Odľahlo mi, keď som videl, že zo strážnej veže odrazil sa čln, aby hľadal zaostalých hostí.

Dámy jedna druhej vyberali ďalekohľad z rúk a stiesnene, hotové už skoro do plaču, dívali sa na more.

„Vravíte, že je výborný plavec?“ preriekla Elena utlmeným hlasom ku mne.

„Áno, skoro bez páru,“ tešil som ju.

„Tak, teda, možno sa mu ani…“

„Nič nestane! Určite nie. O pár minút bude medzi nami,“ duploval som tak rázne, že som i sám uveril.

Prešlo pár trápnych, dusných okamihov, keď Elena odrazu radostne vykríkla.

„Ide, ide, to jest pláva a za ním ľudia v člnku!“

Ja som i slobodným okom zazrel jeho širák vše sa potápať vo vlnách, vše sa zas vynorovať nad ne.

„Hlaváň hlavatý, nechce do člnku!“ riekol som so smiechom.

„A tí na člnku ledva stačia za ním,“ smiala sa pani Worthová, ktorá vytrhla kukátko z rúk Eleniných.

I okolosediaci sa smiali a keď konečne vystúpil z vody, vítalo ho tľapkanie zo všetkých strán. On asi cítil, že vyzerá ako obliata sliepka, preto neberúc na vedomie ovácie, rýchlo sa podal do kabíny.

My sme na to všetci spolu odišli do najbližšej kaviarne, kde sme mali dočkať, kým dážď prestane. Tu nás veru nebárs vďačne prijali. Miestnosť bola preplnená hosťami, ktorí rovno tu hľadali prístrešie pred dažďom.

„Iba ak by som vám otvoril veľkú sieň,“ riekol manager,^[95] „ale tam ani stoly nie sú prikryté.“

„Čo tam po tom!“ ozvalo sa zo všetkých strán. „Otvoriť!“

A tak sa i stalo; o chvíľu ocitli sme sa vo veľkej dvorane s vyleštenou hladkou dlážkou a s priestranným javiskom.

Ešte sme sa nestačili usalašiť, keď vošiel dnu Bojla a so smiešnou blahosklonnosťou prijal nové ovácie. Od tej chvíle oni dvaja — spolu s istým Matensom, advokátom — stali sa neohraničenými pánmi situácie, čo pravda chvíľkami hraničilo i so šaškovinou.^[96] Čo tí dvaja vystrájali, to sa nedá ani opísať. Najprv usporiadali vážne prednášky (Bojla veľmi zaujímavo prednášal o elektrine), potom dávali komické výstupy — svoje okamžité myšlienky. Zvlášť páčili sa ,spíče‘^[97] kampaňské, ktoré Bojla raz ako demokrat, druhý raz ako vodičkár (prohibicionista)^[98] predniesol. I zasadanie súdu a šalamúnsky výrok Martensov^[99] boli vydarené.

Obecenstvo nevychádzalo zo smiechu.

No ani dážď nepopúšťal, čľapotalo to vonku, akoby vody z ročky^[100] lieval. A ,herci‘ už počali ustávať. Konečne našli dáke staré hrkľavé piano a bolo po starosti. Bojla počal tanec s Elenou a onedlho všetko bolo v kole, ba i ja s paňou Worthovou. Dvorana sa zaraz naplnila novoprichádzajúcimi hosťami.

„Váš priateľ je pravý ,švarckinstler‘,^[101]“ mienila pani Worthová, „hoci v tom sparne toto — tanec — nemusel dať na program.“

„A mne sa zdá, vy ste sa ani nekúpali, slečna Elena,“ počul som hovoriť Bojlu. „Prečo?“

„Lebo, lebo, nuž len tak,“ vetila Elena v rozpakoch a videl som, že sa začervenala.

„Len tak. Povedzte pravdu, preto, lebo to nepokladáte za slušné,“ riekol Bojla. „Zbadal som, že v maličkostiach sa nedáte amerikanizovať.“

„V maličkostiach?“ ozvala sa rozdráždená.

„Ano, sú to len maličkosti. Škrupinu držíte jednou rukou, ale jadro hádžete napospas oboma rukami. Večná škoda a hriech!“ vravel Bojla drsne a skoro náruživo.

Miss Helen Tenkých sa nahnevaná vzpriamila.

„A odkiaľ vám právo takto hovoriť?“ pýtala sa ostro.

„Z ľútosti…“

„Ani na to nemáte práva,“ odsekla mu ona. „Vy viažte si krídla, ako chcete, mne dajte pokoj.“

On sa podivne zasmial.

„Very well, Miss Tenky,“ riekol úsečne a obrátil sa k nám. Tvár mal oblednutú, ale zato s mojou spoločnicou viedol rozhovor celkom pokojne.

Od tých čias sa môj mladý priateľ úplne zmenil. Stal sa akýmsi ľahostajným voči všetkému, stratil humor (ktorý možno i dosiaľ bol len umelý) a hľadal samotu. Vyhýbal sa ešte i mne, keď to mohol nenápadne urobiť. Na nemalú žalosť pani Worthovej zdvorilo, ale rozhodne odmietol všetky pozvania na výlety, rybačky, domáce zábavy atď. Párkrát sme ho videli samého plaviť na člnku, alebo sa v parku prechádzať. Ale keď sa zišiel s dámami, bol zdvorilý až prehnane i dosť veselý, no vše akoby zamknutý.

Až o týždeň sa zdalo, akoby sa chystal vrátiť sa do starej koľaje. Vtedy prišiel mladý Frank Worth a zdalo sa, že sa Bojla veľmi zaujíma o neho. Veľmi mnoho času trávil s ním a v jeho spoločnosti nevyhýbal ani Elene, ba sa jej zaliečal skoro až nápadne. Dal za to drevený groš, keď si odľačil všednými poklonami, ako „len nám svieti slnce tunajšej spoločnosti“, „neviem, čomu koriť sa viac, vašej oslňujúcej kráse alebo ostrému dôvtipu“, „vy ste všetkých okradli, keď krásu rozdávali“ a podobnými všeobecnosťami. A pritom ani v jeho zraku, ani v hlase nebolo žiadnej stopy po výsmechu, takže Elena, pýriac sa až po krk, nemohla ho dôkladne zavrátiť. Ale Mr. Worth sa alebo silene zasmial, alebo zaťal zuby do gámb. Raz Mr. Worth v našej spoločnosti vyprosil si ružu od Eleny, a táto dajúc jemu, podala i nám po jednej.

„Skutočne, nie som toho ani hoden,“ zvolal Bojla a zdanlivo v najväčšej miere potešený dal si ružu pripnúť na prsia. O chvíľu my chlapi šli sme sa prejsť, a tu odrazu vidím, ako Bojla v prstoch zhúžval tú istú ružu a pustil ju na zem.

„Vy Jupiter, čo to vystrájate!“ zvolal Mr. Worth. „Ružu slečny Tenkých ste roztrhali a zahodili.“

On zadivene pozrel na Američana.

„Ozaj? No, čo robiť? Bol som zadumaný,“ ospravedlňoval sa, ale len tak, aby bolo. A potom s úsmevom dodal: „Budem si pýtať druhú, či nemám?“

Worth sa trochu zamračil. „Ako tomu mám rozumieť, Mr. Bojla?“ riekol nevrle.

„Len či ju dostanem?“ prehodil Bojla.

„Ani to neviem, ale akiste nie,“ riekol Worth. „Podľa pravdy si ju ani nezaslúžite.“

Bojla priamo pozrel Worthovi do očí.

„Myslíte? Hm, sprobujeme,“ riekol. „Viete, môj milý pane, skúsenosť učí, že ruže dostávajú práve tí, čo ich nezasluhujú.“

Worth sa zarazil a ostro pozrel na Bojlu, no vidiac jeho usmiatu tvár, pokojne stúpal ďalej.

Vrátiac sa z prechádzky našli sme Elenu samu na balkóne a bezočivý Bojla odrazu ju prosil o druhú ružu, lebo že prvú v roztržitosti náhodou roztrhal. On cíti, že žiada skoro nemožné, veď i Mr. Worth mu vysvetlil, že toho nie je hoden, ale predsa pokorne a krásne prosí milostivú slečnu, atď.

Elena sa zapýrila a očividne váhala. Na bôčku mala iba jednu jedinú ružu. Jej výrok očakávali sme napnuto. Konečne zdvihla oči a pevne pozrela na Bojlu.

„Ja by som vám najradšej nedala ani jednému za pravdu,“ riekla žartovne (ale hlas nemala istý). Ale keďže to nemôže byť, tak oceniť chcem celú vinu, aby som podľa toho mohla konať. Ľutujete vy, pán Bojla, čo ste urobili a neurobíte to viac?“

Bojla komicky si položil pravicu na srdce a sviatočne povedal:

„Ľutujem a nikdy viac ružovrahom nebudem!“

Elena na to so smiechom, ale trasľavým hlasom riekla:

„Tak budiž vám odpusteno, a tu máte náhradu.“

Pozrel sa bokom na Wortha. Jeho tvár zbledla a oči sa mu zablysli, ale zato úplne pokojne riekol:

„Len by ste mu ju mali lepšie pripevniť.“

Vtedy sa zasa Elenine oči zaiskrili.

„Áno, máte pravdu, Mr. Worth, ako vždy,“ riekla ona úsečne a bez slova pripla ružu na Bojlove prsia.

Trápnemu výjavu urobil koniec príchod pani Worthovej.

Na druhý deň Elena vyzerala veľmi zle. Akoby nebola spala, alebo mnoho plakala. Oči mala mútne, ako závojom zatiahnuté a okolo úst zahniezdil sa jej akýsi divný, skoro by som povedal, tragický ťah. Vyzerala hodne staršia, no podľa bežného vkusu interesantnejšia. Bojla očividne hľadal príležitosť byť s ňou osamote, no nedarilo sa mu to; Worth stál pri nej ako pravý Cerberos,^[102] ba i sama Elena, akoby schválne, prekážala mu v dosiahnutí cieľa.

Bojla šiel na odpočinok veľmi rozmrzený a prvý raz sa zmienil o celej záležitosti.

„Vidíš, čisté zlato v olovenej obrube. Iste pochopil výjav s tou ružou. Ona vzdorovite mne dala prednosť. Možno cíti ku mne náklonnosť, ktorú k tomu druhému nemá. No — zato on dostane tú pravú ružu, tú nezaslúženú. Tak, baťko! Svet sa točí, až sa ľuďom hlava zatočí. Zajtra ti poviem viac. Dobrú noc.“

Ráno som ho však darmo hľadal. V izbe ho nebolo a neprišiel ani na raňajky, ani na obed. Len čašník mi hovoril, že Mr. Bojla dostal dáky telegram a potom sa vzdialil. Až pozde večer čašníkom ma dal zavolať dolu do malej extra izby.

„Bol som v New Yorku,“ hovoril mi. „Dnes sa lúčim s tebou, zajtra odcestujem na ,Monroe‘ do Dánska.“ ukázal mi kajutovú^[103] kartu.

„Ale, preboha, čože sa stalo?“ zvolal som prekvapený.

„Nič,“ vetil on spokojne. „V Kodani sme robili elektrický sad, ktorý osvetľuje mesto, ženie pouličné káry a dáva silu rozličným strojom. Teraz sa tam čosi pokazilo, nuž idem naprávať.“

„Ej, čo ma po Dánsku!“ zvolal som netrpezlivo. „Tu sa čo stalo?“

„Tiež málo. Splnilo sa to, čo som ti včera vravel. Nadchodí čas, aby som chcel — kým môžem — utekať.“

Viac mi o tom nepovedal ani slova, hoci sme dlho do noci sedeli pri rýnskom.

Ráno pri raňajkách odobral sa i od Worthovcov, a to veľmi vrele. S nimi strávené dni budú mu vraj najmilšou pamiatkou.

„Ale my za živa nechceme byť pamiatkami,“ vravela pani Worthová a potom prinútila Bojlu k sľubu, že akonáhle sa vráti do metropoly, navštívi ich.

Elena mlčala a tiež mu len nemo podala ruku pri rozlúčke.

Na druhý deň šiel som i ja domov z Atlantic City^[104] bez toho, aby som sa bol od Eleny dozvedel, čo to za výstup mala s Bojlom. I tak som asi vedel, že šlo o — renegátstvo.