ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]

Bol jeden kráľ a mal jedného syna, ktorý syn všetky remeslá vedel, aké na svete boli. Múdry bol, reč všelijakú vedel, iba nevedel kradnúť.

Raz povedal svojim rodičom, že už všetko vie, remeslá všelijaké, reč všelijakú, iba kradnúť nevie. Tak povedal, že sa musí ísť naučiť ešte i kradnúť. Ale ho rodičia odhovárali, že má z čoho žiť, že čo ho po takom remesle. Ale on na to nedal nič, len sa vzal a išiel sa učiť kradnúť.

I prišiel do jedného lesa, kde boli dvadsiati štyria zbojníci a dvadsiaty piaty zbojnícky kapitán, ktorý bol čarodejník. Tento všetko vedel, načo ten princ prišiel.

„Pán Boh daj šťastie, kamaráti,“ povedal princ, ktorému bolo meno Mudroch.

„Daj, Pane Bože, i tebe, princu Mudrochu!“ lebo zbojnícky kapitán vedel, ako sa volá. „A čo tu chceš?“

„Nuž ja som sa prišiel učiť k vám remeslo, bo už všetky remeslá viem, aké na svete jest, len kradnúť neviem.“

Čarodejník zbojnícky kapitán mu na to odpovedal:

„I to sa môžeš naučiť. Počúvaj, čo ja ti budem vravieť. Teraz pôjde po tej a tej ceste jeden mäsiar a povedie jedno teľa, a keď mu to teľa ukradneš, čo on ťa ani neuvidí, ani o tebe vedieť nebude, a keď to teľa sem prinesieš, tak budeš na moje miesto, bo ja mám ísť k jednému kráľovi za čarodejníka.“

A tak princ Mudroch sa vzal to teľa ukradnúť. I príde do lesa na tú istú cestu, kade ten mäsiar i s tým teľaťom mal ísť, a sadol si za kriačik. Ako videl, že je už neďaleko ten mäsiar s teľaťom, zobul z ľavej nohy čižmu a položil ju naprostred cesty a sám sa skryl za kriačik.

Keď prišiel ten mäsiar k tej čižme i s teľaťom, vzal čižmu do ruky a obzrel si ju a myslel si: ,Keby bola i druhá, tak by som ju vzal, ale tak, čo ma po jednej!‘

Nechal čižmu tam a odišiel ďalej. Princ, ako to videl, že mäsiar čižmu nechal, vzal čižmu zo zeme a obul si ju a išiel tiež ďalej, až zas toho mäsiara predbehol, a zas sa skryl za kriačik a zobul z pravej nohy čižmu a hodil ju na cestu. Mäsiar prišiel i k tej čižme, čo bola z pravej nohy, a zastal a vyčítal si a mocne banoval, že keby bol hentú vzal, tak by bol už mal pár. Čo má robiť? Vráti sa nazad k tej, čo bola z ľavej nohy. Teľa uviazal, čižmu druhú nechal, a vrátil sa po prvú čižmu. Ale čo sa stalo do toho času, kým mäsiar pošiel hľadať prvú čižmu!

Princ Mudroch vyšiel spoza kriačka, obul si i druhú čižmu a teľa ukradol. Teľa zabil a hlavu mu odrezal. Tam bolo jedno močarisko, vzal hlavu z teľaťa a hodil ju do toho močariska tak hlboko, že len rožky bolo z neho vidno.

Mäsiar darmo hľadal tú prvú čižmu, lebo, ako vieme, Mudroch už mal obidve obuté. Tak vrátil sa nazad k tomu kriačku, kde teľa mal uviazané. Prišiel, a nemal ani teľaťa, ani druhej čižmy. Chodil a hľadal teľa.

Ako ho už toľko hľadal a volal ,na, býčku, na!‘ tak Mudroch, ktorý za kriačkom sedel, ohlásil sa ,beé‘. Mäsiar išiel za hlasom a prišiel k močiaru, a videl svoje teľa uviaznuté, že len hlava mu trčala z mláky. Vyčítal si, čo má robiť, či má ísť vytiahnuť ho oblečený alebo zoblečený. Šiat viac pri sebe nemal. Tie, ktoré mal oblečené, ľutoval zamočiť. Tak môj ľúby mäsiar čo neurobil? Pošiel za jeden kriačik, zobliekol sa a pošiel po teľa. Prišiel do tej mláky, ulapí teľa za rožky, a ako ho chcel vytiahnuť, sám sa vyvrátil do múľu,^[29] lebo vytiahol iba hlavu.

Za ten čas vzal Mudroch i jeho šaty, i teľa bez hlavy a pošiel ku kamarátom. Čarodejník zbojnícky kapitán veľmi ho pochválil a povedal, že ani sám nemyslel, žeby princ tak múdro vedel kradnúť a nechal ho na svoje miesto, za hlavu tým dvadsiatim štyrom chlapom. Sám čarodejník odišiel k jednému kráľovi za čarodejníka.

Princ Mudroch videl, že už nakradnuté bolo dosť, povedal svojim chlapom, že keď už majú dosť nakradnuté, žeby sa len s tým rozdelili, čo majú, a každý žeby pošiel tam, skade je, bo že by ich mohli zlapať a pozavierať, keby ešte ďalej chodili kradnúť. Tak všetci chlapi ho poslúchli, rozdelili sa, vzali svoje peniaze a pošli každý svojou stranou.

Princ Mudroch do toho istého mesta prišiel, kde bol čarodejník zbojnícky kapitán, žeby sa tam ďalej učil kradnúť. Prišiel na koniec mesta, kde býval jeden chudobný šuster, i vošiel do dvora až k jeho chyži a zaklopkal šustrovi na oblok, bo už šuster spal. Šuster vstal a pošiel mu otvoriť a vpustil ho.

„Čo chceš?“ pýtal sa.

„Či by ste mi nedali, pán majster, dajakú robotu?“

„A akého si remesla? Ja som šuster, ale chudobný, roboty nemám, tak ťa nemôžem vziať.“

On odpovedal:

„Zato nič, robota bude aj od samého kráľa, ja som dobre učený, tak pri mne môžete dobre žiť.“

Šuster sa na to obveselil, i prijal ho za tovariša.

Dobre. Deň-dva robili, na tretí večer vraví tovariš Mudroch majstrovi, žeby mu dal mech. Majster mu dal a Mudroch vzal mech a pošiel s ním do kráľovej komory na zlaté peniaze. Šťastie mu žičilo, ukradol a priniesol. A to nielen jeden večer bolo, ale i na druhý tak urobil. Majstrovi sa to mocne zapáčilo a povedal na tretí večer:

„Pôjdem i ja s tebou, viacej donesieme.“

Ale kráľ zaraz na druhý deň zbadal, že peniaze mu chybia. Tak sa pýtal svojho čarodejníka, ktorý bol zbojníckym kapitánom, kto na peniaze chodí. Zbojnícky kapitán dobre vedel, kto chodí na peniaze, ale mu nebolo slobodno povedať, bo princ Mudroch sedem ráz ho sprisahal, keď vstúpil do zbojníckeho kamarátstva, že nikdy na princa nevyvolá, čo ukradne. Čarodejník preto len radu mohol dať kráľovi. A poradil mu tak:

„Vykop pred dverami komornými pod prahom hlbokú jamu a daj do tej naliať plno smoly. Ten, kto pôjde na tvoje peniaze, spadne do smoly a tam ho nájdeš.“

Na tretí večer Mudroch pobral sa kradnúť i so svojím majstrom, ktorý bol veľmi lakomý na peniaze. Prišli ku kráľovskej komore. Mudroch otvoril dvere a kázal ísť majstrovi napredok.

Majster šiel, ale pred prahom spadol do jamy, kde bola smola. Tovariš Mudroch ho nijako stade vytiahnuť nemohol. A preto veľmi zosmutnel, že po tom znaku ulapia toho, kto chodil na peniaze. Vzal šabľu, ktorú mal pri sebe a odťal majstrovi hlavu a hodil ju hlboko do smoly, že nebolo poznať, kto to bol. Mudroch potom prešiel cez ten trup a nabral si peňazí a prišiel domov. A pýtala sa ho majstrová:

„A majster je kde?“

„Majster nešťastlivý zostal,“ odpovedal on, „on smrť tam podstúpil, ale vy nesmúťte zato nič, vám ešte lepšie bude ako pri vašom mužovi. Ja vám budem nosiť peniaze, a tak budem s vami žiť ako váš vlastný muž.“

Dosť na tom, žena nebola s tým spokojná, bolo jej za mužom žiaľ.

Ráno, keď kráľ prišiel k tej komore, videl, že je v smole človek bez hlavy, zaraz išiel k čarodejníkovi a pýtal sa ho:

„Čarodejník, kto na moje peniaze chodí?“

Čarodejník vedel, ale povedať mu nebolo slobodno, bo bol sprisahaný. Čarodejník kázal kráľovi trup vytiahnuť a položiť na voz a dať voziť po meste, a že ten povie, kto na peniaze chodí, kto bude plakať.

Šustrova žena sa dozvedela, že jej muža budú po meste voziť, a hoc jej bolo dobre pri tom tovarišovi, predsa sa bála, že bude musieť plakať, keď uvidí trup svojho muža. A preto sa pýtala Mudrocha, čo má robiť, žeby neplakala a sa neprezradila. A Mudroch takú radu dal:

„Ja ti dám peniaze, pôjdeš do sklepu a nakúpiš si riady, drahé taniere a misky porcelánové, vezmeš to na chrbát a pôjdeš po meste. Keď tvojho muža kolo teba povezú, viem, že musíš plakať, bo ti žiaľ za mužom, tak spadneš na zem, riady sa potrepú a ty môžeš veľmi plakať. Keď príde k tebe kráľ a bude sa ťa pýtať, prečo plačeš, povedz: ,Akože by ja neplakala, keď ma moja pani poslala na riady porcelánové a ja som spadla a tie riady sa potrepali! Čo mi teraz moja pani urobí?‘“

Tak sa stalo. Keď plakala, kráľ vyňal pugilár a dal jej päťdesiat zlatých:

„Iď domov,“ povedal, „a neplač mi tu po meste!“

Ale ona len ustavične plakala, keď videla, ako vozia po meste hore-dolu jej muža, a preto prišiel k nej kráľ ešte raz a pýtal sa jej zas, čo plače? A ona odpovedala:

„Akože by ja neplakala, keď neviem, či som teraz také riady vybrala, ako boli tie, ktoré vybrala moja pani, bo pani sama riady vyberala a ja som len po ne mala ísť!“

Minul deň, minuli dva, tri a Mudroch ustavične len chodil na peniaze. Tak zas sa pýtal kráľ čarodejníka:

„Kto chodí na moje peniaze?“

A čarodejník odpovedal:

„Daj vystaviť šibeň za chyžou toho a toho šustra a daj tam zavesiť ten trup a daj k nemu vartu. Kto ten trup ukradne, ten vie, kto na peniaze chodí.“

Kráľ tak urobil, ako radil čarodejník. Dal vystaviť šibeň, dal ten trup zavesiť a dal k nemu dvadsiatich štyroch vojakov i jedného kapitána, žeby mocne vartovali ten trup, žeby ho nikto neukradol, bo že keď ho neovartujú, tak budú všetci o hlavu menší.

A tak varta stála. Šusterke bolo mocne žiaľ, že jej muž po smrti musí na šibeni visieť a povedala svojmu tovarišovi Mudrochovi:

„Ja to nemôžem strpieť, žeby visel pri mojej chyži! Ja ho musím dať spratať!“

Mudroch sa zľakol, že sa tak dozvie kráľ, kto na jeho peniaze chodí. Tak on si rozmyslel a potom povedal:

„Netráp sa nič, ja sám ho spracem!“

Pošiel potom do jedného mesta a kúpil si jedného planého koňa, ktorý nielen že ťahať nemohol, ale ani sám chodiť nevládal, i jednu taligu. A nakládol na tú taligu olovo a kdejaké ťažké veci, čo ten kôň po dobrej ceste ťahať nemohol, nie žeby, keď do mláky dakde uviazne! Za šustrom, kde trup visel, bola jedna mláka. A Mudroch vzal tú taligu i s koňom a už večer bolo, keď išiel kolo toho trupu a zahnal toho koňa s tou taligou do tej mláky. A tu mocne plakal a kričal, že kto v Boha verí, žeby ho prišiel ratovať!

Ale tam nikoho nebolo, bo to bolo na konci mesta, len tá varta, čo stála pri tom trupe. Tak už nevedel, kde sa má podieť, išiel k tomu kapitánovi a prosil ho, žeby taký dobrý bol, žeby mu poslal tých vojakov tú taligu vytiahnuť, že má veľmi ďaleko ešte ísť na jarmok a že veľa stratí. Kapitán nevedel, čo v ňom sedí, tak sa nad ním zmiloval a mocne ho ľutoval, i poslal tých všetkých vojakov, žeby mu tú taligu vytiahli.

Vojaci vzali a vyniesli taligu na čisté miesto a na dobrú cestu. Pýtal sa potom Mudroch kapitána, či by nemohol dať trochu pálenky tým vojakom. Kapitán dovolil a Mudroch ponalieval vojakom po dva poháriky z takej pálenky, od ktorej človek musel zaspať; i sám kapitán sa napil — z fľašky. Medzi jednou polhodinou tak zaspali všetci, že nevedeli o svete. Vtedy Mudroch vzal ten trup a odniesol ho na cintorín. Tam mu vykopal jamu a tam ho sám pochoval. Potom pošiel do jedného sklepu a kúpil na dvadsiatich štyroch vojakov kňazské oblečenie, tak ako sa nosí k pohrebu, a dvadsiate piate oblečenie kúpil biskupské. Kúpil dvadsaťštyri knižiek, a dvadsiatu piatu väčšiu, pre biskupa. Vzal tie šaty a poobliekal všetkých vojakov, kapitána za biskupa, a dal im i po jednej knižke, najväčšiu, biskupskú kapitánovi, a sám išiel domov, k majstrovej. A povedal jej, že jej muž je už sprataný i pochovaný. A ona sa uspokojila.

Ráno, keď sa vojaci prebudili, tak jeden na druhého hľadí a pýta sa:

„A čo si ty, kňaz?“

Hľadia všetci na kapitána, a ten je v biskupských šatách oblečený! Zobudili ho a klaňali sa mu ako biskupovi. A potom sa zarmútili všetci. Kapitán najviacej. Rozmýšľal a povedal:

„No, my budeme o hlavu menší, lebo nám trup ukradli!“

A rozmýšľal, ako by sám seba i vojakov od smrti oslobodiť mohol, lebo kapitán bol veľmi múdry. A povedal im tak:

„Teraz pôjdeme všetci, ako sme oblečení v popských šatách, pred kráľa a ja ako biskup. Ja vám budem predriekať a vy budete za mnou spievať.“

Vzali sa a išli ku kráľovi spievajúci. Biskup im predriekal a vojaci spievali. Prišli do zámku, ustavične spievali, až kráľ vyšiel a pýtal sa:

„Čo chcete?“

„Prosíme odpoveď, najjasnejší kráľu, žeby si nám prepáčil, čo sme zavinili.“

Kráľ nevedel, čo by boli zavinili, a preto im povedal:

„Prepáčim vám, iďte!“

Ale oni len ďalej spievali. Prišiel i druhý raz kráľ a pýtal sa ich:

„No, čo chcete?“

A biskup zas prosil kráľa, žeby im prepáčil, čo zavinili. A kráľ zas povedal:

„Prepáčim, iďte a nespievajte!“

Ale oni len ustavične spievali. Kráľ už mocne bol zlý, vyšiel vonka tretí raz a povedal im:

„Ale už vám všetko prepáčim, či ste dobre, či ste zle urobili. Iďte a nespievajte!“

Tak teda ten kapitán, čo bol za biskupa oblečený, povedal, čo sa stalo s trupom, že ho ukradli a ich že do popských šiat poobliekali. Kráľ bol na to mocne zlý, ale na vec zabudol.

Zas minul deň, dva, a Mudroch len ustavične na peniaze chodil. I prišiel kráľ zas k čarodejníkovi:

„Kto na moje peniaze chodí?“

A čarodejník, ktorý dobre vedel, kto chodí, odpovedal tak:

„Ten, kto na peniaze chodí, musí byť veľmi smelý. Tak, kráľu, daj vyhlásiť, že dáš tomu svoju dcéru za ženu, kto sa opováži s ňou jednu noc spať. Tak iste sa nikto neopováži, iba ten smelý, čo na peniaze chodí. Pritom daj princeznej takú kriedu, z ktorej farba vojde až pod kožu, žeby sa nedalo zmyť, čo sa ňou napíše. A tvoja dcéra urobí na čele znak tomu, kto s ňou bude spať, a toho ulapíme!“

Čarodejník vedel, kto na peniaze chodí a že ten istý bude s ňou i spať.

A tak sa stalo. Prišla noc, a kto prišiel k princeznej spať, ako princ Mudroch? Ako sa už vyspali a on sa od princeznej odberal het, ona mu urobila na čele znak tou kriedou. On spozoroval, že mu dačo po čele prstom čiarkla, tak keď vyšiel z chyže von, vzal zrkadlo a pozrel sa v ňom a videl, že má na čele červenú škvrnu. Vzal zaraz ručníček, poslinil a utieral sa ním, ale to pustiť nechcelo. Vzal vodu, umyl sa, ani tak mu pustiť nechcelo. On už spozoroval, že to nie je dobre, a vrátil sa nazad k princeznej, ktorá tvrdo spala a hľadal pri nej, či dačo nemá. A našiel červenú kriedu. A vzal kriedu a i jej napísal znak na čelo a potom všetkým tým, ktorí v zámku boli, popísal tie isté znaky na čelo.

Keď ráno prišiel sluha ku kráľovi, a videl, že je sluha poznačený, zaraz na neho ostro kričal:

„Už som ulapil zbojníka, čo na moje peniaze chodí! Ty si bol v noci pri mojej dcére?“

Sluha na neho hľadel a veľmi sa rozžialil a pýtal sa, prečo na neho myslí, že kradol peniaze a spal pri princeznej? A kráľ odpovedal:

„Preto, že máš znak na čele!“

Sluha odpovedal:

„I vy máte, najjasnejší kráľu, tiež.“

Kráľ sa na to mocne rozhneval a dobre, že ho aj nebil. Sluha vzal zrkadlo a ukázal ho kráľovi. I videl kráľ, že ten istý znak tiež má. A dozvedel sa, že ho majú všetci, ktorí sú v zámku, aj princeza.

A Mudroch zas len na peniaze chodil. A kráľ pýtal sa zas čarodejníka:

„Kto na moje peniaze chodí?“

A čarodejník odpovedal:

„Ten ešte bude ďalej k tvojej dcére chodiť, tak povedz dcére, žeby mu priviazala v noci meštek s prosom, na ktorom dierka bude: kade on pôjde domov, tak sa za ním všade sypať bude; a tak sa dozvieme, kto na peniaze chodí!“

Mudroch na druhý deň večer zas išiel k princeze, a keď sa dali do spania, ona mu priviazala meštek s prosom dozadu. Keď sa domov vrátil Mudroch a chcel si vytiahnuť ručníček z kešene, nahmatal meštek s prosom, v ktorom už len daktoré zrnká boli. A zaraz zbadal, že to je už nedobre. Pošiel do sklepu, kúpil prosa a sypal od zámku po každý dom, takže ho zas nemohli nájsť.

Ale na peniaze ustavične len chodil Mudroch. A kráľ sa pýtal čarodejníka:

„Kto na moje peniaze chodí?“

A on odpovedal:

„Ja ti teraz už poviem. Musíš tomu dať svoju princeznú za ženu, lebo ten je veľmi šikovný, naučil sa od čarodejníka kradnúť a všetky kunšty; tak len tak dostaneš svoje peniaze nazad, i jeho samého do moci, keď mu dáš princeznú za ženu!“

Kráľ dal vyhlásiť, žeby ten smelý prišiel do jeho zámku, čo kradol jeho peniaze, že sa mu nič nestane, ale že mu dá ako šikovnému človeku svoju dcéru za ženu.

Princ Mudroch sa oznámil u kráľa, preukázal sa, že je on tiež princ, že kradol len, žeby videli ľudia jeho šikovnosť a že už viacej kradnúť nebude.

Kráľ mu dal svoju princeznú za ženu, i kráľovstvo po smrti, a kraľujú dodneška dňa, keď nepomreli.