Slovenské ľudové rozprávky II.

^[39]

Pri jednej dedine, zo päť minút cesty, bol jeden domček. V tom domčeku býval žobrák i so svojou ženou. Žiadne deti nemali. Mali peňazí veľa, dukáty a strieborné peniaze.

Dozvedeli sa o tom piati študenti. Prišli oni k tomu žobrákovi a mu rozprávali, že on príde za živa do neba, ale že i svoje peniaze musí vziať so sebou, čo ich nahromadil. Že po neho prídu piati anjeli, čo ho vezmú. Štyria ho ponesú a piaty ponesie peniaze. A to bude o sedem dní. Dovtedy nech si všetky peniaze dohromady pozháňa, že prídu po neho o dvanástej v noci.

Tí piati študenti poobliekali sa do kňazských šiat a vzali so sebou i lampy. Ako ten siedmy večer prišiel, tak sa pobrali tí študenti a šli spievajúci k tomu domu, a spievali:

„Ó, svätý Jozefe, už ideme po teba! A tvoje peniaze všetky k sebe vezmeme!“

Ako on ten hlas čul, tak vraví žene:

„Ženo, sem dukáty a toliare!“

A študenti ustavične spievali, dokiaľ v chyži peniaze do mecha kládli. Spievali ustavične:

„Och, svätý Jozefe, my prídeme i po tvoju ženu!“

A svätý Jozef, ten žobrák, vravel žene:

„Len, ženo, daj prv peniaze! Oni prídu i po teba!“

Nabrali peniaze do mecha a do jedného mecha žobráka Jozefa vložili a štyria ho vzali s mechom na plecia. Piaty niesol peniaze a ustavične mu spievali:

„Svätý Jozefe, dobre si sa správal, bo si dukáty a toliare hromadil!“

Šli s ním od toho domu spievajúci.

Na pol štvrte od toho domu bola jedna veľká mláka. Ako šli po ceste, len mu ustavične spievali:

„Ó, svätý Jozefe, dobre si sa správal, keď si tak šumne peniaze nahromadil!“

Prišli k mláke, začali mu zas spievať:

„Ó, svätý Jozefe, maj sa na pozore, bo už teraz ideme do neba hore!“

Tak ho rozhojdali a naprostriedok do tej mláky ho buchli.

„Buď zbohom, Jozefe, a spomeň si i na nás hore v nebi!“

Sami lampy pozhášali a utiekli.

Vydriapal sa z tej mláky a prišiel domov. Začal na ženu kričať, že spráchnivený mech dala, vytrhol sa anjelom z rúk. A povedal:

„Bohu to ďakujem, že som do mláky trafil, že som sa nezabil. Teraz čakajme, len sa dobre držme, teraz azda po teba prídu, tak pôjdeme vedno.“

A ich čakali…

A môžu ich čakať do súdneho dňa.