ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[31]

Raz bol jeden starý kráľ a on ovdovel. Tak si vzal jednu šumnú mladú ženu. A tá žena ho neveľmi rada mala.

Raz v noci sa jej prisnil jeden šumný mládenec z druhej krajiny, jedného kráľa syn. Tiež veľmi šumný bol a sa zaľúbili obaja vo sne.

Ten mládenec nemal pokoja, dokiaľ ju nenašiel. Zobral sa i prišiel až do toho mesta, kde tá kráľovná bývala. Ona ho uvidela cez oblok. Ona bola zamknutá v jednej chyži, bo sa kráľ bál o ňu. Od tej chyže kľúč kráľ nosil vo vrecku. Ako ona ho zbadala, zaraz mu písmo napísala a pustila mu ho z obloka na šnúrke. A on to vzal a prečítal. V tom písme bolo napísané, že ona jeho hľadá. A on jej napísal nazad, že aj on ju hľadá, že ona sa jemu prisnila; teraz zaľúbili sa znova. On sa zjednal k tomu kráľovi za sluhu. Zaraz si ho kráľ obľúbil, bo veľmi šikovný bol. On potajomky besedoval s kráľovnou pár ráz. A kráľovná mu dala radu, žeby si dal urobiť jednu chyžku osobitnú a žeby z nej dal vymurovať k nej jeden gánok popod zem. A on to urobil. Našiel múdreho murára, čo mu to vymuroval a toho murára dal prisahať, žeby sa nikdy o tom nikto nedozvedel. Potom chodil ku kráľovnej vždy…

Raz k nej prišiel, a ako sa ľúbili, tak ona mu dala svoj prsteň na prst a on jej ho zabudol nazad dať. S tým prsteňom pošiel s kráľom na poľovačku. Kráľ prsteň uvidel, ako obedovali, i poznal ho, ale nevravel mu nič, len si pomyslel, že je to zaiste prsteň jeho panej.

Keď kráľ prišiel domov, kľúč mal u seba, zaraz šiel odomknúť paniu. Sluha vedel, že kráľ pôjde pozrieť, tak skôr prešiel tým gánkom a dal prsteň panej s tým slovom:

„Nemáme času viacej vravieť, len si vezmi prsteň na prst!“

Prišiel akurát kráľ k nej a jej vraví:

„Pani, zle som myslel o tebe. Videl som na našom sluhovi podobný prsteň tvojmu, ale teraz vidím, že to už nepravda, že to bol prsteň druhý, bo tvoj prsteň je na tvojej ruke!“

Ona zaraz počala plakať a vravela:

„Ty ma za takú nevernú držíš!“

A on ju poľutoval a prosil od nej prepáčenie. On nevedel, že ona ho predsa klame. Jeho sluha raz prosil si od neho na jeden mesiac dovolenku na ženenie, že pôjde do svojho kraja sa oženiť a stade si privedie ženu. Ale on nešiel do svojho kraja, len v tom meste sa zabavil v jednej kaviarni. A vyrichtoval si všetko na veselie.

A prišiel nazad do toho domca, kde býval. I muzikantov priviedol. A vydal chýr o sebe, že on sa žení a priviedol si ženu z tej krajiny, skade on je rodený. Lenže on si ženu nepriviedol, len falošné začal veselie robiť. Aj sám kráľ sa dozvedel o tom veselí. Aj on sám by bol rád vidieť to veselie, aj tú jeho mladú ženu. A povedal kráľ sluhovi, žeby i jeho pozval na svoje veselie. Ako kráľ mal prísť na to veselie, sluha pošiel po kráľovnú a priviedol ju tým tajným gánkom a sadol si s ňou za stôl a vravel, že to je tá jeho mladucha. A to kráľovná bola. Kráľ, ako prišiel a ju videl, tak zaraz vravel:

„To mojej kráľovnej sa podobá, tá žena — každým vláskom!“

A sluhovi vravel:

„To je taká istá pani ako moja, každým vlasom sa jej podobá!“

A to aj ona bola, lenže kráľ nevedel a sám sebe neveril… Vopchal ruku do vrecka a našiel kľúč, tak si myslí: ,To nemôže byť moja pani, bo ona je tvrdo zamknutá a kľúč je u mňa!‘ Ale sa neuspokojil a nemulatoval ďalej, len ustavične na tú mladicu hľadel a tak si myslel v svojom rozume: ,Táto mladucha, to je taká istá ako moja pani!‘ Pošiel pozrieť svoju paniu.

Sluha videl, kedy on ide het, a zaraz vzal paniu za ruku a tým tajným gánkom ju odšikoval nazad do jej chyže. Kráľ prišiel, odomkol dvere a videl ju tu, zas jej vraví:

„Pani moja, zas som o tebe zle myslel. Náš sluha má takú paniu mladuchu podobnú, ako si ty. Priviedol ju zo svojho kraja a ja som myslel, že to ty si. Prepáč mi, že som ti ublížil, bo ty si tu. Tak len buď zbohom a ja idem nazad na to veselie, bo ja tam som volaný.“

A prišiel kráľ nazad na to veselie. Kým on tam bol, sluha priviedol nazad kráľovnú, svoju mladuchu. Kráľ to nevedel a zas si myslel: ,Čo to má byť?‘ Sám sebe vraví: ,Teraz som ju na kanape nechal sedieť, a ona je tu… už neverím nič, hoc je kľúč v mojej kešeni.‘ Prišiel sluha k nemu a hovorí mu:

„Najjasnejší kráľu, ich veľkosť, keby tak dobrý boli, žeby ma zosobášiť dali s mojou mladuchou!“

A kráľ dal na to dovolenie. Zaraz sadli na kráľovský koč a išli do kostola a plebán ich sprisahal. Ako vyšli z kostola, tak sám kráľ ich ešte požehnal, dal im zo svojej vôle božské požehnanie a všetko im dobré vinšoval a na dobré ich upomínal a im vravel:

„Žite šťastlivo odteraz až do smrti, počúvajte jeden druhého a prísahu božskú nezabudnite, vernú lásku, čo ste prisahali, si držte!“

S tým ich odprevadil na loď do druhej krajiny. A ešte i tam na cestu im všetko dobré vinšoval. Potom oni pošli sa smejúci, že kráľa tak oklamali…

Kráľ prišiel domov. Zaraz išiel k svojej kráľovnej, jej vravieť, aký pár on zosobášil! Ako odomkol dvere, tak až dobre nezamdlel, keď nevidel tam nikoho. Až vtedy mu prišlo do rozumu, že on svoju vlastnú kráľovnú s druhým, so sluhom požehnal. Tak z toho trápenia kráľ ochorel a o pol roka umrel.