ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[38]

Bol jeden remeselník chudobný, lyžkár. I on prišiel do mesta a lyžky predával pod jedným domom. V tom dome býval jeden maliar. Ten lyžkár mal pri sebe jedného chlapca, päťročného. Maliar ho uvidel, tak sa mu zapáčil. Prišiel k lyžkárovi a prosil si toho chlapca za svojho. A ten lyžkár mu ho dal.

Maliar na neho dal svoj majetok prepísať a dal ho do škôl. Ako sa vyučil, pýtal sa ho, akým chce byť pánom. On mu odpovedal, že chce byť len remeselník, maliar. A on sa to remeslo vyučil.

Ako mu bolo dvadsať rokov, tak sa odobral na vandrovku. S jedným kamarátom, rezbárom, sa odobral do Ameriky. Šli na mori. Na mori sa stretli s jednou loďou živánskou a dali sa do bitky s ňou. Tak dlho sa bili, že z ich lode nezostali zo sto persón len oni dvaja: maliar a rezbár. A z tej živánskej lode nezostalo ani duše. Oni, maliar a rezbár, priplávali k lodi živánskej a vošli na ňu. Nenašli tam už nič živé na lodi, okrem veľa zlata a striebra. Zišli až na samý spodok. Našli tam dve šumné dievčatá. A oni ich stade vzali. A s tým odišli do Ameriky. Ako prišli do Ameriky, pýtali sa ich tam:

„Malo prísť sto persón, a vy ste prišli len dvaja, kde sú hentí ostatní?“

I povedali tí dvaja, že hentí sú zabití na mori od živáňov. Tak oni sa tam usalašili a usídlili sa tam a robili svoje remeslo. Tak sa i oženili. Maliar si vzal nájdenú princeznú a rezbár dvornú dámu.

A tak žili tri roky v Amerike. Prišlo raz písmo z druhého kraja, že kde jest taký maliar, čo by kráľovi a kráľovnej myseľ vymaľoval, žeby sa ohlásil.

A náš maliar sa odobral z Ameriky do toho kraja, kde ten kráľ bol a ženu svoju na kamaráta zveril.

Prišiel ku kráľovi a maľoval myseľ jeho. Ako odmaľoval, oddal kľúč od chyže kráľovi. Keď kráľ s kráľovnou pošli pozrieť, zaraz veľkú radosť mali, bo videli svoju dievku vymaľovanú, čo im bola v mysli. Maliar ich myseľ dobre odmaľoval, bo ich vlastnú dcéru za ženu mal. A hneď veľká radosť bola.

Dal kráľ vojska na cestu zaťovi svojmu, žeby priviedol ženu svoju. A dal mu jedného verného generála, žeby ochraňoval dievku jeho na ceste.

Ako prišli do Ameriky, k tomu mestu, kde maliar býval, jeho žena ho uvidela už z obloka. Mala pri sebe dvoch chlapcov svojich. Ona sa tak mocne zaradovala, že jej tí dvaja chlapci z rúk spadli a na smrť sa zabili. Mocne sa rozplakali, ale pomoci nebolo.

Tak sa rozlúčil maliar s rezbárom. Nechal mu všetok majetok svoj a sám sa pobral so ženou svojou a odišiel k svokrovi svojmu. Sadli na loď. Generál ho vyvolal navrch lode a ukazoval mu všelijaké ostrovy, a vtom ho zhodil do mora, bo bol závistlivý, že sprostý remeselník bude teraz veľkým pánom! Potom pošiel k nej generál a sprisahal ju, žeby ona povedala, že on, generál, ju po druhý raz vyslobodil.

Keď už prišli do mesta otca svojho, pýtal sa kráľ, kde je zať. Razom odpovedala dievka i generál, že sa zošalel a spadol do mora, a že by sa i ona bola utopila, keď generál ju nezratuje.

Ako generál hodil maliara do mora, on plával a prišiel k jednému ostrovu, a tam sa naň vyškriabal a tam bol do roka. Oheň si tak urobil, že spráchniveninu o spráchniveninu dotiaľ šúchal, kým sa mu oheň neurobil. Vždy na jednom dube nocoval, tam si posteľ urobil a choval sa zemiakmi; prvý našiel v ohni upečený. On ešte v svojom kraji zemiaky nejedol. Nevedel, čo je to. Až na tom ostrove v ohni upečený našiel. Potom hrabal v zemi, vyberal ich a piekol si. Tak jemu tam veľmi ťažko bolo do roka žiť.

O rok mal taký sen, že jeho dvaja synovia prišli v noci, že ho cez more preniesli až k jeho svokrovi a v kráľovskej záhrade že ho položili.

Keď sa on prebudil, videl, že jeho sen sa splnil, že je nie na dube, ale pod stromom v záhrade kráľovskej.

On vstal a pošiel do mesta do jedného hostinca, bo sa mu chcelo jesť. Pýtal si od krčmára za pár grajciarov dačo zjesť. Povedal krčmárovi, že on je maliar vandrovný; ako zarobí, tak že mu zaplatí. Povedal krčmár, že teraz princezná potrebuje maliarov, bo jej myseľ smutnú každý deň maľujú, takže môže si tam zarobiť.

Oznámil krčmár princeznej, že tu jest jeden maliar, čo môže prísť k nej myseľ maľovať, i odprevadili ho tam. Dala mu princezná jednu chyžku. On prosil od nej zaraz peniaze na farby, ona mu dala dve stovky na maľovanie. On pošiel do krčmy a s kamarátmi jedol a pil. A ako mu peniaze vyšli, pošiel nazad k princeznej, že to mu je všetko málo na farby. I dala mu znovu, už tri stovky. Z tých si pokúpil, čo mu potrebné bolo a za ostatné zas jedol a pil. Potom pošiel maľovať. Vymaľoval jej čistú myseľ, ktorú ona žiadala od maliara. Vymaľoval, ako ju na lodi vyslobodil, ako si ju vzal za ženu, ako ho generál do mora hodil a ako ho priniesli jeho dve deti z toho ostrova cez more do kráľovskej záhrady, a všetko vymaľoval, ako sa s ním a s ňou vodilo.

Keď už bolo všetko hotové, tak jej dal kľúč od chyžky a sám sa navrátil do hostinca a zas jedol a pil. Ona chyžku otvorila a hneď sa zaradovala. Spoznala, že jej vlastný muž jej myseľ vymaľoval, bo len on sám mohol vedieť tak dobre, čo ona má v svojej mysli.

S tým s radosťou veľkou dala zapriahnuť štyri kone do koča a prišli s bandou veľkou k tomu hostincu. Jej vojaci vzali maliara do koča a tak ho priviedli do zámku.

Kráľ i kráľovná, i ich dievka dali urobiť veľkú hostinu a tam hádky hádali, čo si zaslúži človek, ktorý druhému na živote ukladá. Tak ten generál odpovedal:

„Smrť za smrť! Akú on dakomu, tak i jemu takú!“

Tak ho poviazali a do vody hodili. Ostatní žijú i dodneška, keď neumreli.