Slovenské ľudové rozprávky II.

^[34]

Bol mlyn a mlynár mal jednu dievku. Tá sa vydala za zbojníka. Ako sa ona vydala, zaraz poznala, že kamaráti muža sú zbojníci.

Ona sa vzala a utekala stade. Prišla na ňu noc. Našla jeden buk a v tom buku bola diera. Tak ona v tej diere prenocovala.

Idú ju zbojníci hľadať. Nemohli ju nájsť. Ako išli, zaťal jeden do toho buka, tak jej pätu odťal. Ale on nezbadal, až ako prišli do domu zbojníckeho, že mal šabľu skrvavenú. Tak sa vrátili nazad hľadať. Ešte neprišli k tomu buku, keď išiel tam jeden korytár a viezol korytá. Ona prosila toho korytára, žeby ju skryl pod tie korytá. Tak ju na samý spodok skryl. Stretli tí zbojníci korytára:

„Korytáru, korytáru, zhoď tie korytá, bo ty tam dačo máš!“

„Ja nemám nič.“

Ale zbojníci išli sami a zhodili, len na spodku jedno nechali. A ona pod ním zostala. Ale nemohla ešte domov zájsť.

Ešte ju dolapila jedna noc, tak vošla do úľa včiel a tam spala. A ako ona v tom úli bola, tak prišli tí zbojníci zas.

„Tak,“ hovoria, „keď ju nemôžeme nájsť, tak vezmeme jeden pniak včiel, ktorý je najťažší.“

Natrafili na ten úľ, čo ona v ňom bola. Ona mala šidlá pri sebe. Tak ako ju niesli, nuž štuchala do nich šidlami, a veľmi ich klalo. Tak hovorili:

„Nech Boh skára tie včely, ony nás zožerú!“

A úľ zhodili na zem, ona ostala. Prišla do svojho domu. Zbojníci prišli za ňou do mlyna a prosili sa na noc. Ona hovorila:

„Ja vás prenocujem, ale len cez oblok,“ hovorí, „prídete po jednom, bo otec by vás nevpustil!“

Ako išiel prvý cez oblok, tak mu šabľou hlavu odťala a do chyže hodila. A tak všetkým dvanástim zbojníkom hlavy odťala. Zbojnícky kapitán, trinásty, utiekol, ako zbadal, že jeho kamarátom hlavy poodtínala.