ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[32]

Mala jedna matka chudobná tri dcéry, nemohli sa nikde zmestiť, boli chudobné veľmi. Potom, kde sa vzal, tam sa vzal, jeden zbojník ukázal sa za pána a prišiel nahovárať najstaršiu za manželku. Prišiel k rodičom, pýtal o ňu:

„Prosím vás, dajte mi tú vašu dcéru.“

„Keď sme my chudobní a oni sú veľký pán.“

„Nuž, hoc som veľký pán, ja nepýtam od vás nič, len dcéru. Akú vidím, takú mne dajte. A ja vám budem na pomoci vo vašej starobe.“

Rodičia sa zaradovali, že tak dieťa dobre oddajú.

Vzal si ju do koča, šiel do svojho kraja, do hôr. Priviedol ju do svojho kaštieľa. Tam mal dvanásť kamarátov. Mladá žena sa ich veľmi uľakla, povedala potom:

„Čo budem robiť pri toľko chlapoch?“

Nehľadela na to, že sú chlapi, ale že sú zbojníci. Videla v prvý večer, keď priviedli jednu ženu, a vzali ju do pivnice, že jej tam život strávili.

Manžel jej povedal, že ona bude pre trinástich chlapov jedlo hotoviť a keď ho vyhotoví, že môže po všetkých dvanástich izbách prechodiť, iba do trinástej nesmie vchodiť. A dal jej jedno jabĺčko, aby si ho schovala, že po ňom pozná, či mu je verná. Ona si ho schovala do pazuchy.

Keď chlapi domov poprichodili, večer podala večeru a po večeri išla sa prechádzať a zo zvedavosti vošla aj do trinástej izby, hoc jej zakázal manžel. Keď vošla do tej trinástej chyže, tam bola jama krvi studenej a jej tam vypadlo to jabĺčko. Ona si ho vyňala z krvi, ale jabĺčko zbledlo.

Na druhý deň za rána pýtal sa jej manžel, aby mu ukázala jabĺčko, či mu je verná. Ona mu ukázala, len si ju pojal za ruku:

„Ty si mi neverná!“ I pustil ju do tej jamy, kde bola krv, po samé hrdlo, čo jej len hlava zostala vonka.

Teraz nevedel, čo má robiť, šiel nahovárať druhú, strednú sestru. I preobliekol sa do druhých šiat, aby ho nepoznali a šiel k rodičom pýtať dcéru strednú.

„Či mi dáte tú vašu dcéru za manželku?“

Oni povedali:

„Už sme jednu vydali, a nevieme kde.“

„No ale ja vám budem písať vždy, a dám vám, čo vám len treba bude a ja s ňou nevezmem nič, ale si ju pojmem takú, ako ju vidím.“

Rodičia privolili, nech sa vydá i tá stredná, keď v dome psota.

I pojal si ju do koča, šiel preč od rodičov, ďaleko.

Keď prišiel domov,^[33] do svojho kaštieľa a ukázal jej všetky veci, čo mal, dal jej jedno jabĺčko.

„Tu si teraz choď po všetkých chyžiach. Ale do trinástej nikdy nechoď!“

Ale ona bola všetečná, chcela ona vedieť, čo v tej chyži má. Otvorila chyžu, vypadlo jej jabĺčko z pazuchy do tej jamy krvavej a uzrela tam aj svoju sestru. Od ľaku dobre neomdlela.

„Sestričko moja, čo tu robíš?“

„A veď i ty tu budeš, keď ti to jabĺčko tu padlo. Budeme tu obe!“

Navečer prišiel domov manžel, pýtal večeru, ale sa jej hneď pýtal:

„Ukáž mi jabĺčko, či si mi verná?“

Ukázala mu jabĺčko, nečakal už s tou ani noci, zaraz ju pojal za ruku a vsadil do tej krvi. Tam už potom boli obe vo veľkom smútku.

Zbojník nevedel, čo si má teraz počať, lebo nemal kuchárky, nemal im kto hotoviť.

Šiel nahovárať najmladšiu dcéru. To bola Katinka. Prišiel k rodičom a pýtal si ju za manželku.

Oni odpovedali, že už dve vydali a že nečujú nič od nich, ako sa im vedie.

„Ale ja budem vždy písať a pošlem vám, čo vám len treba, len mi ju dajte. Nepotrebujem nič s ňou, len takú ju vezmem, akú ju vidím, bo ja mám pre ňu dosť. Také krásne šaty bude mať, čo nemala nikdy!“ A ich jej hneď dal.

Rodičia ho nepoznali, lebo bol zase preoblečený, a dali mu aj tú tretiu dcéru.

Priviezol si ju do svojho kaštieľa.

„Na, Katinka, toto jabĺčko, či mi budeš verná. Teraz choď a špacíruj po všetkých chyžiach, iba do tej trinástej nikdy nechoď!“

Ona si jabĺčko hneď vzala a do kufríka zamkla a špacírovala po chyžiach, ale prišla na to, čo otvorila i trinástu.

Keď otvorila trinástu, videla tam samé hlavy svojich sestier, ktoré v krvi boli po samé hrdlo.

„Jaj!“ skričala náramne, „sestričky moje, čo tu robíte, kto vás tu vložil?“

Sestry jej odpovedali:

„Ten, čo nás ponahováral. To iste i teba sem nahovoril!“

„A prečo vás tu vložil?“

„Keď nám jabĺčko do tej krvi padlo.“

„Prečo ste si ho neschovali? Ja mám jabĺčko v kufri!“

„No, a my sme sa veru pre jabĺčko sem dostali, že sme neverné boli.“

„Teraz už budem vám ja na pomoci dajako,“ povedala najmladšia.

Prišiel zbojník k večeri a pýtal sa Katinky:

„Katinka, ukáž mi jabĺčko, či si mi verná!“

Katinka bežala po jabĺčko, ukázala mu ho. On sa veľmi zaradoval, že vernú manželku má.

„No, teraz už budeš tu si žiť ako kráľovná. Máš peňazí, zlata, striebra dosť.“

Ale to málo vystálo, ona mu vravela, žeby i na rodičov pamätal. On jej odpovedal:

„Máš, čo chceš, posielaj im. Ja som nie doma, ja idem na cestu ďalekú a ty pošli rodičom, koľko chceš.“

Ona hneď debnu strojila a do debny jednu sestru najstaršiu, ktorú z krvi vyňala, vložila, a sluhovi rozkázala, aby to zaniesol jej otcovi, aby chudobných rodičov potešila, ale aby nevyberali z debny v izbe, iba v komore, a to preto tak naložila, aby sluha nevedel, čo v debne priviezol. A aby sa ich pýtal, či ešte viac žiadajú. Oni povedali, že by radi boli, keby im ešte dva razy doviezol. On šiel k svojej panej i oddal odpoveď, že ešte pýtajú, že im to málo.

Katinka čo si mala počať?

Vzala i druhú sestru z krvi, i vložila do debny a vypravila sluhu a čo mohla, nakládla ešte k sestre do debny.

I zaviezol sluha debnu ako prvú, tak i druhú, ale rodičia ešte tretiu debnu žiadali.

I prišiel domov, i povedal svojej panej, že ešte raz žiadajú dačo poslať. Ale rodičia nemysleli na zlato, striebro, ale len na tretiu dcéru, aby i tú domov dostali, lebo tie dve doma vyrozprávali celý ich život a rodičia vedeli, že je ich najmladšia dcéra v stálom nebezpečenstve.

Katinka si už rozmýšľala, ako to môže spraviť, aby i seba vyslobodila. Celý týždeň si rozmýšľala, ako by to mohlo byť. Tak jej Pán Boh dal také vnuknutie, aby si bábu spravila, ako je ona a voskom tvár oblepila, aby sa zbojník nazdal, že je to ona. Teda spravila tú bábu, voskom jej tvár natrela a posadila ju hore na pec za kachlíky a tie šaty bábe obliekla, čo najkrajšie mala. Potom sluhu zavolala a mu povedala:

„Ja som chorá a takú mám myseľ, že zajtra neprevravím ani slova. Ja dneska narichtujem tú tretiu debnu pre mojich rodičov, a ty ju zajtra vezmi, a bez toho, aby si sa ma dačo pýtal, zavezieš k mojim rodičom.“

Na druhý deň ona bábu posadila za kachle na stoličku a sama sa zaprela do debny. Sluha prišiel, videl paniu sedieť za kachľami, nepýtal sa jej nič, len vzal debnu a odviezol k rodičom. Vtedy už rodičia povedali:

„Už máme všetkého dosť, už nám viac nenos!“

Zbojník prišiel navečer domov i s dvanástimi zbojníkmi, a večere nemali.

„Katinka,“ spýtal sa zbojník bábky za kachľami, „čo si taká bledá, neveselá a kde nám je večera?“

Bábka nič neodpovedala. Vyšiel k nej na pec a započal ju oblapovať. Vtom sa mu bábka rozsypala. On sa zľakol a nazdal sa, že zomrela. Kričí na kamarátov:

„Poďte ratovať, Katinka mi mŕtva!“

Kým tí bežali, on od žiaľu vzal flintu a zastrelil sa.

Tu sa stal potom v blízkom meste krik, že sa kat medzi zbojníkmi zastrelil. A boli pri nich štyria takí, čo by boli radi vyjsť od toho kata, nuž tí hneď oznámili i pribehli do mesta, čo sa stalo v hore, tam a tam v tom kaštieli.

I Katinka zvedela a sa zobrala do kaštieľa. Peňazí tam s ňou pobrali, i do mesta, i Katinke.

Tých štyroch dobrých pustili a ôsmich polapali a do áreštu dali. I tam sa tak trápia, neviem dokiaľ. A Katinka potom šťastlivá bola, rodičov do smrti dochovala, i sestričky opatrila.