ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Boli dvaja chudobní ľudia a mali jednu dcéru. On si z lesa majetok zarobil. To urobilo korec dukátov. Tí dvaja ľudia oferovali tie dukáty na svoju dcéru, jej na veno.

V tej dedine boli traja parobci. Tak chodili k nej na fraj. Časy už dochodili do vydaja. Tí traja k nej chodili, a jeden o druhom nevedel. V jeden večer ona povedala jednému, druhému i tretiemu to:

Prvému povedala, žeby prišiel o šiestej hodine, druhému povedala, žeby prišiel o ôsmej hodine, tretiemu, žeby prišiel o desiatej hodine.

Tak ten prvý prišiel s rodičmi o tej hodine, ako mu povedala. Zabavili sa i odchodil z domu. A ona mu povedala, že pôjde za neho, ale keď urobí jeden kunšt. On sa jej pýta:

„Aký?“

Ona mu odpovedala:

„Iď do kostola, tam jest truhla v babinci,^[41] vezmi tú truhlu, vynes naproti dverám, otvor veko a ľahni do nej a lež tam dve hodiny.“

On sa pobral na jej slová. Urobil to.

O ôsmej prišiel druhý na pytačky, zabavili sa i odchodia domov. Ona mu povedala, že pôjde za neho, ale keď urobí jeden kunšt. On sa jej pýta:

„Aký?“

Ona mu odpovedala:

„Môj otec má tu starú kosu, dám ti osielku a iď ku kostolu, tam je truhla naproti dverám, vyjdi na tú truhlu a túto kosu ostri za dve hodiny.“

On si tak pomyslel: ,Budem mať v ruke kosu, tak sa nebudem nikoho báť.‘

On to urobil i pošiel, na tú truhlu si stal a tú kosu ostrí. A ten prvý, čo v truhle ležal, hrozný strach mal.

O desiatej prišiel tretí na pytačky. Ako sa zabavili a odchádzajú domov, tak ona mu povedala, že pôjde za neho, ale keď urobí jeden kunšt. On sa jej pýta:

„Aký?“

Ona mu odpovedala:

„Môj otec kedysi mal kone, tak sú tu staré putá z nich, ja ťa do nich spútam a ty iď spútaný a prejdeš tri razy okolo kostola. Keď to urobíš, tak vtedy pôjdem za teba.“

Blízko kostola bol jeho dom, tak on si myslel: ,A čo mi bude? Som blízko domu.‘

Ako ho spútala, tak on pošiel. A ide kolo kostola. Tie putá, to boli železné. Ako prichádzal k tej truhle, tak putá hrozne štrngali.

Ten, čo na truhle stál, hrozne sa zľakol, schytil sa utekať! A ten druhý, čo v truhle ležal, hrozne sa tiež zľakol. Ako ten z truhly skočil, truhla sa prevrátila, schytil sa i ten z truhly a utekal! Tak tí dvaja ušli. A ten, čo bol spútaný, dal sa tiež do behu. Neďaleko mal dom, tak domov prišiel s veľkým strachom. Tak i tí dvaja tiež s veľkým strachom prišli domov. Hneď vtedy tí traja pochoreli od strachu po tri mesiace.

V tej chorosti parobci dozvedeli sa, že to dievča nepôjde za takého človeka, čo po zemi chodí, že ona pôjde len za svätého.

Po troch mesiacoch oni sa vyzdraveli. Najprv prišiel do krčmy ten, čo v truhle ležal. I sadol si na lávku. O pol hodiny prišiel ten, čo na truhle stál. Ten, čo prv prišiel, smutne na svojho kamaráta pokukoval. Hneď ten druhý prišiel k nemu, podal mu ruku:

„Môj ľúby kamarát, ja som bol chorý za tri mesiace a ty si ma neprišiel pozrieť.“

„Môj ľúby kamarát, ja som tiež ležal tri mesiace.“

Na tie reči, čo sa tí dvaja dohovárali, prichodí ten, čo bol spútaný. I smutno na tých dvoch pozeral. Ale hneď prišiel k nim:

„Ďakujem vám, kamaráti, že ste takí boli. Ja som bol tri mesiace chorý a ste ma neprišli pozrieť!“

Hneď sa tí traja pozerajú sebe do očí. Štuchol jeden do druhého:

„Poďme do malej chyžky!“

A zavolali krčmára:

„Hneď nám prinesú kvartu^[42] pálenky!“

Hneď im krčmár doniesol. Tak si popíjajú.

Najprv ten, čo v truhle ležal, počal diškurovať, že bol na pytačkách u tej osoby, a ona mu povedala, že pôjde za neho, keď urobí jeden kunšt. Ja sa jej pýtam, aký? Ona mi povedala, že jest v kostole v babinci truhla, žeby som ju vyniesol naproti dverám a ľahol do nej na dve hodiny. Ja som to urobil. Ľahol som si do nej.“

Hneď ten, čo ostril kosu, vraví tak:

„Bratu, to si ty ležal v truhle? A ja som nad tebou stál a kosu som ostril!“

Ten tretí vraví:

„Kamaráti, to ste vy dvaja utekali? A ja som tiež bol o desiatej hodine u toho dievčaťa a ona mi povedala, že pôjde za mňa, keď i ja urobím jeden kunšt. Ja sa jej pýtam, aký? Ona mi povedala: ,Môj otec má tu staré putá z koní, tak ja ťa spútam a iď v týchto putách kolo kostola tri razy. Ja som to urobil. Idem kolo kostola prvý raz, zbadal som truhlu, na truhle jeden stál. Ako idem v tých putách, tak hrozne tie putá štrngali, že ten z truhly skočil, truhla sa prevrátila, vyskočil z truhly i druhý, i dali sa do behu. A ja som bol spútaný, nemohol som v strachu utekať, ledva s veľkou biedou som domov prišiel zostrašený. Tak sme my traja za tri mesiace z toho chorí boli.“

Potom sa tí traja parobci radili, čo robiť majú, žeby sa tej dievke vypomstili. Ako sa už uradili, jeden povedal:

„Tak sme sa uradili, tak keď ona nám taký špás urobila, urobme aj my jej. Ona chce sa vydať za svätébo. Tak my sa poobliekame za svätých. My prídeme tam k nim, oni nás budú hostiť čiernym chlebom, pálenkou i slaninou, ale my, ako svätí ľudia, povieme, že to nemôžeme užívať. Kúpime si v meste tri haringy, jednu fľašu vína i pšeničného chleba. Keď prídeme tam, fľašu vína uviažeme na motúz, spustíme ho do studne. Tie tri haringy pustíme do jarčeka a chlieb zložíme do stodoly k vrátam a vojdeme potom do chyže.“

Stalo sa tak, ako sa uradili. Obliekli sa za svätých a prišli do chyže, kde bývalo dievča. Povedali:

„Pomáhaj Pán Boh!“

Otec i matka sa veľmi tešili. Hneď ich šumne privítali. Dievča sa zaradovalo tiež a odpovedalo:

„Vidíte, matko, i vy, otec, chceli ste ma vydať za toho i za toho, a ja som vám povedala, že po mňa prídu svätí z neba. Tu sú.“

Hneď si tí traja posadali. I počali diškurovať. Hneď otec berie fľašu a chce ísť do krčmy po nápoj, ale sa tí traja ozvú:

„Môj ľúbučičký starušký, vy dobre viete, že my v nebi pálenku nepijeme!“

Matka položila chleba čierneho na stôl, i kus slaniny. Tí traja odpovedajú, že oni to nejedia.

„Keď nás chcete uhostiť,“ povedali, „iďte vy, starušký, k vašej studni, tam poklopkajte a nájdete tam fľašu vína.“

Starý tak urobil. Príde k studni, poklopká, nájde tam motúz, ťahá dohora, vytiahne fľašu vína. Priloží k ústam, preglgol, vraví matke:

„Čuješ, matko, pozri, koštuj, v našej studni je víno.“

Matka pokoštovala, i riekne tak mužovi:

„Môj ľúby mužu, predsa naše dievča si vyslúžilo.“

Prídu rodičia nazad do chyže, tak ich hostia núkajú tým prineseným vínom. Povedal z tých troch jeden:

„Máte riečicu?“

„Mám.“

„Iďte do vášho jarku, tam ulapíte tri ryby.“

Matka hneď pošla. Založila riečicu a ulapila tie tri haringy, ktoré oni tam položili. Prinesie ich domov:

„Kukaj, otec, v našom jarku nikdy ryby neboli a teraz sú tu.“

Hneď z tých troch jeden pripravil tie tri haringy. Jeden z tých troch vraví:

„Iďte k stodole, tam nájdete jeden pšeničný chlieb.“

Pošiel starý a našiel tam jeden chlieb, čo bol od tých troch parobkov, ako i víno, tak i ryby, pririchtovaný. Tak sa hostili všetci na tom chlebe, na tých rybách i na tom víne. Dochádza dvanásta hodina. Jeden sa ozve z parobkov:

„Vy, otec i matko, čo ste oferovali Marčuši, to dajte, bo to bude do neba potrebné!“

Vtom sa zobral otec i s matkou, pošli do komory, aj to dievča. Merajú tie dukáty do korca. Hovorí starý tak matke:

„Matko, my si nechajme čo len dve holby^[43] na staré dni.“

Vtom sa ozve dievča:

„Otec i matko, viete vy o tom, že oni sú svätí? Tak oni vedia o všetkom!“

Vtom z troch vyšiel jeden do pitvora a počul o tej reči, že si starý dve holby ponechal. Hneď príde k tým dvom a vraví im o tom. Jeden povie:

„Neboj sa, dá on ich sem.“

Príde starý i s matkou do chyže s tými dukátmi a zloží ich na zem proti nim. Vtom berie jeden do ruky ten meštek, pokrútil hlavou, vtom berie druhý, pokrútil hlavou, berie tretí ten meštek, vraví:

„Dve holby dukátov chybia.“

Dievča sa ozve:

„Nehovorila som vám, matko, že oni o tom vedia?“

Vtom pošiel otec i s matkou do komory, kde mali ostatný grajciar, tak im dali všetko. Potom prichodí čas.

„Marčuš, odober sa od otca, od matky, bo už pôjdeme!“

Vtom sa odobrala. Tak idú do lesa, do jedného vrchu. Ako prídu do lesa k jednému stromu, vravia tí traja tak:

„Marčuš, vyzleč sa z tých šiat, bo tie šaty, to sú hriešne!“

Tak ona to urobila. Hneď pri tom strome bola kopa mravčia, vzali a rozhrebli tú kopu a Marčušu do nej položili a k stromu priviazali.

Oni zobrali tie dukáty, prišli domov. Mali za čo mulatovať.

Dal Boh deň. Môj starý vzal kôš a beží do lesa na huby. Prichodí k lesu a dievča, ktoré bolo priviazané v tej mravčej kope, hrozne plakalo, bo ju mravčeky hrozne hrýzli. A celkom bola holá a o strom priviazaná. Hrozne plakala. Jej otec nikdy také ešte nevidel. Zľakol sa, uteká domov. Príde domov, vraví žene:

„Čuješ, ešte som sa nikdy tak nezľakol. Čosi stojí v lese pri jednom strome a hrozne narieka.“

Hneď matke prišlo na myseľ. Schytila sa, beží ona do lesa. Príde k tomu stromu, dievča kričí:

„Matko, matko, poďte ma odviazať!“

Matka prišla k nej, odviazala ju, vzala čečinu, odhŕňa mravčeky z nej. Keď ich odhrnula, nemala ju do čoho obliecť. Matka nemala len jednu sukňu na sebe i košeľu. Vtom zodela sukňu zo seba, položila na svoju dcéru, i idú obe domov. Otec sa díva cez oblok, poznáva svoju dcéru, beží do kúta a berie palicu do rúk. Ako idú tie dve do chyže, otec starý najprv dievku vypásal a potom matku za ten korec dukátov.

Urobila ona parobkom kunšt, a oni jej urobili lepší kunšt!