ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[35]

Pri jednom meste bol jeden bohatý mlynár vo svojom mlyne a mal jednu dcéru. Tak sa tej dcére nepáčilo v mlyne bývať. Prosila otca, aby išli do mesta, žeby si tam kúpili sklep a predávali v tom sklepe. A do mlyna si najali druhého mlynára, čo im árendu platil od mlyna.

Tak sa jedného času stalo, že prišli do toho mlyna zbojníci, ale to už tam celkom chudobnejšie vyzeralo. Nuž sa tí zbojníci dovedali, kde sa podel ten mlynár, čo predtým býval. Árendátor im povedal, že si ten v meste sklep kúpil a od mlyna že mu on árendu platí.

Tak tí zbojníci naviedli toho árendátora, aby išiel ten sklep ukázať, kde je ten bohatý mlynár.

Išli a v tom sklepe si kadečo také pokúpili, ale ich v tom sklepe nepoznali, že sú to zbojníci, len si oni to chceli tam dobre prezrieť, ako by ho mohli okradnúť.

Jedného času sa preobliekli tí zbojníci. Ten najväčší, zbojnícky kapitán, sa preobliekol za princa a ostatní ako jeho mládenci. Prišli do toho sklepu tú mlynárovu dcéru nahovárať za princa. Tá nechcela ísť zaňho, ale mu kázala prísť druhý raz, a to tak, čo dlhšie chodil, tým viac mu odporovala.

Jedného času, keď prišiel ten preoblečený princ so zbojníky, tak takto vykonala:

Ona si tiež prihotovila koč, kone a kočiša, a keď odišiel ten princ, tak ukradomky išla za ním, čo to môže byť za princ, lebo ona sama neverila, že je to opravdivý princ. Tak ako ona išla za ním, doviedla ich cesta do veľkej hory. V tej hore už bola úzka cesta, tak rozkázala kočišovi, žeby kone aj s kočom zaviedol do krovia a ona že ide sama tým chodníkom toho princa hľadať po šľaku.

Potom prišla k jednému kopcu, do ktorého boli dvere. Vošla tam do prvej izby. Tam nebolo nič, iba svetlo horelo. Do druhej vošla, tam bolo už dvanásť chlapov, spali, každý na svojej posteli. A každý mal sviecu nad hlavou, ktorá horela. Ona potom ešte prešla do tretej izby, čo ju nezmerkovali, a tam v tej tretej izbe nebolo nič, iba jeden veľký klát a pri tom kláte veľká jama a v tej jame pomordovaní ľudia, čo tí zbojníci pobili a tam pohádzali.

Naraz, ako tak rozmýšľa tam, že ako sa odtiaľ vráti, počuje čosi trizniť,^[36] čo sa tým zbojníkom prosilo, a to druhých dvanásť zbojníkov prišlo, a tí došikovali sebou jednu ukradnutú princeznú a táto sa im prosila:

„Pekne vás prosím, darujte mi život, môj otec vám veľmi dobre zaplatí.“

Ale tí na jej prosenie nedbali nič, len už robili s ňou súd.

Najväčší, ten zbojnícky kapitán, odsúdil, žeby ju tam do tej jamy pochovali, do tej tretej izby.

A tá mlynárova dcéra sa ľakla, nemala sa tam kde schovať, skočila medzi tých mŕtvych do jamy. Tí zbojníci došikovali k tomu klátu tú princeznú.

Keď zaťali prvý raz, nuž jej odskočili prsty, a mala na jednom zlatý prsteň. Ten odskočil prosto mlynárovej dcére na fertušku. Táto si ho schovala a zbojníci sa potom rozišli, každý na svoju posteľ, že už idú spať.

Keď zbojníci pozaspávali, mlynárova dcéra vyšla^[37] z jamy a chcela ujsť preč. Ani ju nezmerkovali, iba keď ostatnými dverami vrzgla. Tak tí povstávali a povedali, že tam musel ktosi byť, keď tými dverami vrzglo. Potom skočili z postele a vyšli von z toho kopca hľadať, čo by to bolo.

Ale ona na šťastie skočila k jednej jedlici a tam sa schovala, tak ju nezmerkovali. A keď sa rozbehli zbojníci z toho kopca po hore hľadať, ona vyšla tou jedlicou medzi haluze a tam čušala, kým prešli.

Potom, keď sa povracali naspäť do toho kopca, naostatku išli dvaja a mali psíka pri sebe. Ten psík zmerkoval, že na tej jedlici čosi jest.

Tak jeden zbojník strelil do toho stromu, čo by na ňom bolo, a trafil mlynárovej dcére do prsta na nohe. Tak jej krv kvapkala. Ale na šťastie vyletel z tej jedlice akýsi vták, nuž si tí zbojníci mysleli, že to toho vtáka podstrelili.

Vošli do kopca a mlynárova dcéra išla chodníkom k svojmu kočišovi. Potom už, keď prišla ku kočišovi, povedala mu:

„No teraz obráť koč na cestu a chytro sadaj do koča a šibaj, neľutuj tých koní! Už ja viem, čo je to za princ, čo do nás chodil!“

Tak prišli domov.

Ona to oznámila otcovi a otec to oznámil vrchnosti, aj kráľovi sa to dalo znať. Kráľ potom poslal čosi vojska na pomoc mlynárovi, a keď princ na druhý večer prišiel, tak si robila s princom hádky, a že si budú vyprávať sny. Ona sa ho dovedala:

„Čo sa tebe prisnilo?“

Keď jej on povedal, ona mu povedala:

„A mne sa takto prisnilo: ty si nie žiaden princ, lebo mne sa tak snívalo, že som ja šla za tebou, keď si u nás bol ostatný raz a ty že si išiel tou a tou cestou do toho kopca.“

A rozpovedala, čo tam videla, ako tú princeznú katovali a ako jej odťali prst i s prsteňom a ako ten prst odfrkol k nej do jamy na fertušku. A potom ten prsteň vyňala z vačku a povedala:

„A ak neveríš, pozri, tu ho vidíš!“

Ale ona v tie časy, keď mu ho ukázala, skočila k dverám a ušla preč.

Zbojnícky kapitán za ňou z revolvera strelil, ale už bola vyšla von z izby.

Potom vojaci dom obstali a zbojníckeho kapitána i všetkých zbojníkov, ktorí ako mládenci tam boli, polapali a dali pozavierať.

Ostatných tiež v tom kopci polapali, kopec rozbúrali a peniaze odtiaľ vybrali.