Slovenské ľudové rozprávky II.

^[17]

Bol jeden pán s paňou a mali jedného syna a ten syn umrel.

Išiel jeden človek hore mestom poskakujúci a to bol taký klamár. Zavolala ho pani do chyže a sa ho pýtala, čo on tak poskakuje.

„Nuž, ja som z neba spadol, tak by som zas tam chcel vyskočiť!“

Pani sa ho opýtala, či jej syna nevidel na tamtom svete, a ako mu je tam.

„Veľmi mu je tam dobre, v kancelárii píše, ale sa trápi, bo bál bude a nemá šaty šumné, ani peniaze.“

Tak sa ho pani opýtala, koľko by mu bolo treba peňazí na bál. On:

„Zo tristo zlatých sa mu pridá.“

Pani mu ich dala.

Prišiel pán domov, pánovi sa chválila, že jednému človeku dala tristo zlatých pre syna na bál do neba.

Pán povedá lovásovi:^[18]

„Ktorý kôň najlepšie vie behať, toho mi osedlaj!“

Pán sadol na koňa, dohonil klamára pri jednom lesíku, ale klamárov chlapec pošiel už dopredu s vozom. Ten klamár mal klobúk položený na ceste a držal ho rukou pritisnutý. Pýtal sa ho pán:

„Čo ty tu robíš?“

„Ja tu zlatého vtáka držím!“

Pán povedá klamárovi:

„Čuješ, nevidel si tu jedného ísť na vozíku?“

Klamár:

„Nuž akoby nie?“

„Tak dám ti tohto koňa, žeby si ho ulapil a ja budem držať tvoj klobúk.“

Klamár na koni pošiel a sa nevrátil. Ako sa pán nemohol klamára dočkať, zdvihol klobúk, nemal pod ním nič. Zahrešil a povedal:

„To ti bol skutočný klamár!“

Príde domov k panej a sa žaluje:

„Oklamal teba, aj mňa oklamal!“