ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3]

Bol jeden husár, chudobnej matky syn. Už dvanásť rokov mal vyslúžené, on zo svojho žoldu vždy grajciare odkladal, čo svojej chudobnej materi a otcovi posielal. Už mal i pre seba pár grajciarov naskladaných.

Dozvedel sa jeden lajtnant^[4] o jeho peniazoch. I prišiel k nemu a prosil od neho požičať. A on mu požičal, koľko mal. Lajtnant kázal nikomu o tom nepovedať, že na druhý mesiac mu to vráti. Lajtnant nie o mesiac, ale ani o dva mesiace mu nevrátil. A keď husár prosil od neho peniaze, tak ho dal lajtnant do raportu, a povedal tam lajtnant, že od husára si ešte nikdy nepožičal. Kapitán husárovi povedal:

„Či nevieš predpisy vojenské, že neslobodno, žeby vojak vojakovi požičal?“

Kapitán dal husárovi päťadvadsať palíc. To husár ťažko znášal; odkedy je pri vojsku, ešte nikdy trestaný nebol, a teraz za svoje vlastné peniaze tak pokutovaný bol. Dal sa zapísať do raportu pred pána majora. Major mu tak odpovedal ako i pán kapitán a dal mu poznovu vyťať, teraz už tridsaťpäť palíc. Husárovi ešte nebolo dosť, dal sa do raportu zapísať pred pána obersta.^[5] Ako prišiel pred pána obersta, pán oberst mu odpovedal, čo pán kapitán a pán major mu povedali, to je dobre:

„A tak i teraz budeš pokutovaný!“ A dostal teraz štyridsaťpäť palíc.

Husár z veľkého žiaľu, že nikde pravdu nenašiel, vzal svojho koňa, osedlal ho a vzal svoju celú výzbroj a sadol na koňa a utiekol do jedného lesa. Zatĺkol si v lese kolíček a koňa uviazal. Svoj mundúr zložil na zem a vytiahol svoju šabľu a stál vartu pri ňom.

Kráľ dal poľovačku veľkú v tom lese urobiť. Kráľ poblúdil, odišiel ďaleko od svojich oficierov a prišiel až k tomu husárovi a povedal mu:

„Šťastie ti bože daj, husáru, čo ty tu robíš?“

Husár sa pýtal kráľa:

„A ty tu čo, jáger, robíš?“

Povedal, že zblúdil.

„A ty, husáru, čo v lese robíš, že pri svojom mundúre vartu stojíš?“

Odpovedal husár jágrovi:

„Či ty nevieš, že ten mundúr je kráľovský, tak ja musím naň pozor dať?“

Potom husár rozprával:

„Ja som slúžil dvanásť rokov. Nikdy som nemal žiadneho trestu, až teraz na starosť musel som utiecť z vojska. Nemal som tam nijakej pravdy. Zo svojho vlastného žoldu som grajciare skladal. Jeden lajtnant si odo mňa tie naskladané peniaze vypožičal a keď som ja ich od neho pýtal, on mi ich odtajil, ešte ma do raportu dal pred pána kapitána! Kapitán mi dal päťadvadsať palíc, že ja viem predpisy vojenské, že neslobodno jeden druhému požičať. Ja som sa s tým dal zapísať do raportu pred pána majora, že azda tam nájdem pravdu. Pán major tak mi súdil, ako i pán kapitán. Zas som sa dal vpísať do raportu, pred pána obersta, ale i pán oberst tak mi súdil ako pán kapitán a pán major. Pán oberst mi dal tiež štyridsaťpäť palíc. A tak som nikde nenašiel pravdu.“

Ako sa oni dohovárali, tak sa už zmrkalo. Pýta sa jáger husára:

„Bratu husáru, kdeže sa teraz podejeme, keď sme v takom veľkom lese?“

Husár jágrovi povedá:

„Poď, bratu, a sadni na koňa, bo ja viem, že ťa nohy bolia. Ja som sa už dosť za dvanásť rokov na koni nasedel!“

Jáger na koni, husár popri koni išli ďalej po ceste, nie z lesa, ale do väčšieho lesa. A celkom nemohli vyjsť. Husár vyšiel na jeden strom a pozeral, či dakde svetlo neuvidí, a uvidel jedno malé svetlo. Šli prosto k tomu svetlu a to bola tam jedna živánska chyža medzi veľkými horami v jednej doline. A prišli tam. Nebolo tam ešte nikoho, len jedna dievočka, čo živáňom jesť varila. Ona im povedala, že sú nešťastliví, keď tam prišli, bo tam sú živáni, štyriadvadsiati.

„Stadeto odíďte, keď chcete živí byť!“

Ale husár na to nič nedbal, len dievke povedal:

„Keď máš dačo hotové, daj nám, nech zjeme, bo sme lační!“

Len čo dačo zjedli, už živáni prišli a pýtali sa dievky, či dačo niet nového. A povedala im, že dvaja vojaci sú tu. A živáni prišli do chyže a privítali hostí. A rozkázali si živáni večeru.

Po večeri pýtali sa tých dvoch vojakov, akú oni večeru chcú. Oni povedali, že oni sú už po večeri. Ale zbojnícky kapitán im povedal, že on sa nepýta na jedenie, ale na smrť a na život. Husár odpovedal:

„Čo sa na nás strojíte? My sme od vojska utiekli a o vás sme sa dozvedeli, tak my sme k vám prišli za kamarátov!“

Odpovedal zbojnícky kapitán:

„Keď ukážete dobrý fígeľ, tak budete naši kamaráti!“

Odpovedal husár:

„Či máte štyriadvadsať fľašiek? Nalejte do nich vína a to víno do jedného hrnčeka zlejte, nech sa varí a ja ho horúce vypijem!“

A keď to víno vrelo, dal doňho popola a soli. Keď už bolo hotové, živáni sedeli pri stole. Husár ho vzal do dvoch rúk a povedal im:

„Pozerajte na mňa, ako ho ja vypijem!“

A povedal ešte:

„Bože vám daj zdravie!“

Ako oni na neho pozerali, on sa rozohnal a všetkým im oči vyparil.

Vtedy hrnček odhodil a vzal svoju šabľu a tak im hlavy postínal. A jáger v kútiku sedel, bo sa veľmi bál. Prišlo ráno, pošiel jáger do mesta po voz, bo v chyži živánskej bolo veľa bohatstva, zlata, striebra. Pýtal sa jáger:

„Kde ho podejeme, to bohatstvo? Či sa podelíme, či ho kráľovi dáme?“

Husár odpovedal, že to patrí kráľovi. Poslal jágra po vozy vojenské, žeby prišli po ten majetok. Tak prišiel jáger s vojakmi k chyži zbojníckej a tak zobrali všetko, čo tam bolo. S tým šli do mesta, kde kráľ býval. Jáger husárovi povedal:

„Ja idem napred to oznámiť kráľovi, a ty pomaly k bráne za mnou!“

Jáger, kolo ktorej varty šiel, každej rozkázal, ako husár s vozmi tade pôjde, žeby mu do gverov volali.^[6] Husár došiel. Ako počul, že mu varty do gverov volajú, dal každej varte pár dukátov na pálenku. Keď prišiel husár pred zámok kráľovský, vyšiel mu kráľ v ústrety a pýtal sa ho:

„Čo tam je v tých vozoch, husáru, nového?“

Odpovedal mu husár, že zvíťazil tejto noci nad štyriadvadsiatimi živáňmi, že ich pomordoval a ich majetok vezie kráľovi. Kráľ sa ho pýtal, či mal pri sebe svedka dajakého.

„Najjasnejší kráľu, mal som jágra jedného, ale kdesi odišiel odo mňa. Tu ho ja čakám, ja neviem, kde je.“

S tým kráľ dal rozkaz oficierom svojim, žeby peniaze do kasy oddali a husára vzal so sebou do zámku. A posadil ho k sebe, k stolu svojmu. Tak vtedy pred všetkými generálmi vyhlásil ho za najstaršieho generála. Ale husárovi predsa nebolo po vôli, že jáger pri ňom nie je. Kráľ preto pošiel do druhej chyže a obliekol sa do jágerských šiat a prišiel k husárovi a povedal mu:

„Či ma poznáš?“

„Ty si jáger!“

Ale kráľ ukázal mu kríž na prsiach a husár povedal:

„Ty si jáger, ty si kráľ!“

Kráľ mu dal svoju princeznú za ženu. A ten regiment, v ktorom husár slúžil, dal mu pod moc, žeby s ním robil, čo chce.

Husár vydal rozkaz regimentu svojmu, žeby vojaci vyrukovali pred neho. Keď už regiment vyrukoval, husár, ako najstarší generál, ho vizitíroval^[7] a vojakom poďakoval, že je všetko dobre, ale oficierov všetkých na stranu zobral a tak najprv lajtnantovi, tomu, ktorý si od neho peniaze požičal, smrť prisúdil. Kapitánovi rozkázal šabľu dolu zložiť a tomu kaprálovi, ktorý mu päťadvadsať na zadok bil, kapitánsku službu dal. A tomu kaprálovi, ktorý mu tridsaťpäť dal, majorskú službu daroval. A majora vyhnal z vojska. To isté i pánovi oberstovi sa stalo ako i majorovi. Prečítal im list, čo on je za generál, že on je ten husár starý, ktorý slúžil za dvanásť rokov a nevinne bitý bol. S tým sa rozlúčil s dobrými oficiermi a navrátil sa do zámku kráľovského a žil až do smrti pri kráľovi v dome jeho.