ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[27]

Bol jeden otec s matkou a mali troch synov, ale taký ťažký rok uderil, že nemal ani otec s matkou čo jesť, nie takto tí traja synovia.

Nato oni sa dohovárali všetci medzi sebou, čo budú robiť. Tak sa naradili, že pôjdu všetci traja synovia slúžiť.

Vzali sa a išli, ale nevzali so sebou nič, ani jesť, ani piť, ani žiadneho ohňa. Tak ďaleko išli, že už dva dni išli a nemohli do dediny dôjsť. Na poli našli jedného zajaca, ktorý bol alebo zastrelený alebo zabitý. Ale nemali ani švablíka, žeby si toho zajaca boli upiekli. Konečne prišli až k jednému lesu. Ako prišli k tomu lesu, videli zďaleka, že si tam dakto kladie ohňa. Tak povedali najstaršiemu bratovi:

„Iď k tomu človeku a pros od neho kus ohňa. Do toho času my nazbierame dreva, než ty prinesieš ohňa.“

On sa vzal a išiel na ten oheň. I príde k tomu istému človeku, ktorý sedel pri ohni a piekol si jedného vola, a mu povie:

„Pán Boh daj šťastie, priateľu!“

A on na to odpovedal:

„Daj Pane Bože i tebe, môj synu! Tak čo tu chceš, môj synu?“

On odpovedal:

„Keby ste mi dali kus ohňa, bo sme tam traja bratia našli zajaca, tak by sme si ho upiekli, bo sme už tri dni nič nejedli.“

On na to odpovedal:

„Dám ti, môj synu, kus ohňa, ale keď mi tak budeš cigániť, že ti ja nič za vieru nedám!“

Chlapec tak cigánil, ako len mohol, ale starec mu všetko za pravdu dal. Ako ho už tak dlho nebolo, dvaja bratia sa radili a mocne zlí boli, bo oni si mysleli, že najstarší brat ostal jesť a piť pri tom starcovi. Vzal sa vtedy ten stredný a išiel. Mocne zlý bol. Tak mocne zlý bol, že až klial. A prišiel tiež k starcovi:

„Pán Boh daj šťastie, priateľu!“

A na toho najstaršieho brata veľmi zlý bol, až zubmi škrípal.

Starec odpovedal:

„Daj Pane Bože i tebe, môj synu, ale čo chceš a čo si taký zlý?“

„Ako by som nebol zlý, keď sme brata poslali prosiť od vás kus ohňa a nedajbože brata dočkať!“

„Nuž čo chceš, synu?“

„Dajte mi kus ohňa, bo už sme tri dni nič nejedli a máme zajaca, ktorého by sme radi upiecť.“

Starec na to zas odpovedal:

„Dám ti, môj synu, ale keď mi tak budeš cigániť, že ja ti nič za pravdu nedám.“

Tak stredný chlapec tak cigánil, ako najlepšie mohol, ale starec mu všetko dal za vieru.

Najmladší za ten čas ich ustavične čakal obidvoch a mocne bol zlý. Už mal drevo hotové, i zajac vypitvaný bol, len ho bolo treba upiecť. Že sa nemohol tých dvoch dočkať, tak sa vzal a išiel i on za nimi a mocne pritom hrešil. Ešte zďaleka, už im nadával, že oni jedia, pijú a o neho nestoja. Prišiel až k nim:

„Pán Boh daj šťastie, starče!“

„Daj Pane Bože i tebe, chlapče! Nuž čo chceš?“

„Keby ste nám dali kus ohňa, sme traja a už sme tri dni nič nejedli, už dobre od hladu nepoumierame.“

Starec mu na to odpovedal:

„Vidím vás, že ste všetci traja tu, tak len čo chceš?“

„Kus ohňa,“ odpovedal najmladší.

A starec mu na to:

„Dám ti, ale keď mi tak budeš cigániť, čo ti za pravdu nič nedám. Keď nebudeš tak cigániť, čo ja ti neuverím, tak ten vôl, čo pečiem, bude mi len večera, a tvoj najstarší brat mi bude fruštik a stredný obed a ty mi budeš zas večera!“

Tak najmladší sa mocne zarmútil, i dobrý už bol na tých dvoch bratov, a začal sám cigániť. A začal takto:

„Keď som sa ja narodil, nemal som ani otca, ani matku…“

Starec odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

On zas:

„… Tak som si išiel hľadať do neba otca i matku…“

Starec odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

On zas:

„A trápil som sa, ako do toho neba vyjdem. Keď dakedy pred sto rokmi som vozil zrno z poľa, tak sa mi stratilo jedno zrno za klobúk. Ja som to zrno našiel, tak som ho zasadil, a taká mi veľká slama hneď vyrástla — až do neba! A ja som hore tou slamou vyšiel až do neba. Tak som hľadal po nebi otca i matku…“

Starec na to odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

„Tak potom som sa vzal a dolu tou slamou som išiel z neba nazad. Prišiel som do prostriedku slamy, chcelo sa mi spať. Ale mi zima bolo. Tak čo som mal robiť, urobil som si zo švablíka posteľ a z ihly ohňa. I ľahol som si. Prišla jedna myš. Slamu podžrala a ja som spadol až po šiju do zeme.“

Starec na to odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

On zas cigánil ďalej:

„Vtedy išli kolo mňa traja bíreši na štyroch voloch. Preboha som ich prosil: ,Buďte takí dobrí, vytiahnite ma z tej zeme!‘ Tak oni aké reťaze, aké povrazy, všetky mi na šiju priviazali, a tak zapriahli tie štyri voly, žeby ma vytiahli. Ale všetky reťaze, všetky povrazy sa potrhali, a mňa vytiahnuť nemohli.“

Starec na to odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

A začal zas cigániť:

„A mali tí bíreši motyku i sekeru, tak som ich prosil, žeby mi ich nechali, že sa vykopem. Tak oni mi ich nechali a ja som sa vykopal…“

A starec na to odpovedal:

„I to môže pravda byť.“

On zas ďalej:

„Tak ako som už vyšiel z tej zeme, prišiel som k jednému jarku, ktorý jarok zamrznutý bol, a chcelo sa mi mocne vody piť. Ja som motykou kopal, sekerou rúbal, čo som si chcel prierubu prerúbať, ale som nemohol ani sekerou, ani motykou. Tak som si odťal hlavu, a tak som tou hlavou do toho času bil, než som si neprebil prierubu, a tak som sa napil vody…“

Starec mu povedal:

„To už nemôže pravda byť! Kdeže ty si môžeš hlavu odťať a vody sa napiť!“

A on cigánil ďalej:

„A než som sa vody napil, hlava odo mňa utiekla. A ja som potom za tou hlavou… Začal som ju doháňať, ale som ju dohoniť nemohol, bo mi utiekla do lesa. Tak som sa vrátil nazad, a čo vidím: motyka i sekera horí, len poriská zostali! Tak som ja vzal jedno porisko, a tak hybaj za mojou hlavou! A som ju toľko doháňal, kým som ju nedohonil a poriskom nezrazil. Potom som si ju položil na krk, a tu som, keby ste mi dali kus ohňa…“

A starý mu povedal:

„Dostaneš, môj synu, ale prv sa musíte všetci traja najesť i napiť u mňa, a len tak odo mňa pôjdete.“

A dal sa im najesť, napiť všetkým trom, i ohňa im dal, a oni mu poďakovali a od neho odišli a pečú svojho zajaca i teraz, keď ho už nezjedli.