ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9]

Zriekli sa tí traja, že pôjdu do vrchov, tam po salašoch a dedinách, medzi sprostými ľuďmi šťastie skúšať.

Keď išli, svietilo slnce a hrialo, až to lístie od horúčosti vädlo, a len tak sa im z kečky kadilo, a smäd mali veľký. I radi teda boli, keď došli k jednému džbaru,^[10] z ktorého čerstvá vodička klokotom vyvierala. Tam si v tôni pod strom posadali a dýchali pri speve vtáčeniec a ihraní všakovitých zviereniec. Iba keď ti tu spoza medze vyskočí s kŕdľom rozohnatý valach, a ten, ako zazrel pocestných, s krikom na nich:

„Taže skôr,“ volal, „utekajte a nemeškajte, bo vás hneď príval zachytí!“

Na nebi, tam medzi vrchmi len naúzko ponad hlavou otvorenom, nebolo vídať ani mráčika.

„Tebe je vari v hlave mračno alebo sa ti nebodaj rozum čistí. Kde — čo? Veď nieto ani obláčika, ani márneho znaku na dážď!“ porúhal sa valachovi hvezdár, dívajúci sa zatiaľ cez akúsi cievku na všetky strany do neba.

„Ba, bisťubohu, verte mi, keď vám, aha, hľaďteže, ten cap tak bekoce a chvostom nespokojne mrdá, to vám je istý znak, že sa hrmavica blíži,“ riekol a „š-šš! prč!“ s krikom preč uháňal.

Vysmievali sa z neho, sprostého blázna, ale nestačili prejsť pár krokov, tu ti hrom udrie, víchor zahučí, sa zotmie, a vtom počali padať kropaje ani žaludy také. Napokon spustil sa dážď, len sa tak lialo z oblakov. Do nite zmoknutí, a v tej tvŕdzi od chôdze celí utrmácaní, s horkou núdzou dodriapali sa do najbližšieho stavania. Chudobní obyvatelia vďačne prijali a privítali hosťov, mali žiaľ nad nimi, neborákmi nevoľnými. Dali sa im osušiť, a čo mali, tým ich ponúkli: chlebom a mliekom. Ale z toho, čo na ceste vystali v tej nemelčici,^[11] zle im prišlo, aj hvezdárovi, aj hodinárovi, prvšiemu ťažoba a druhému štípanie v žalúdku.

„Dobre, že ma je tu!“ ohlásil sa doktor a dával prechoreným kvapky a ešte dačo inšieho užívať, ale to všetko nič neosožilo, a teda, čože robiť, museli zavolať babu. Nuž a tá s božskou pomocou obom spomohla.

Bolo už dosť neskoro v noci, i spytovali sa, keď k sebe prišiel, hodinára, koľko je hodín. Ale v tom daždi presiakli mu hodinky a zastali, nuž nevedel hodinár, koľko je hodín.

A vtom kohút na pôjde zaspieval.

„Prvý raz hlási kohút, hodina z polnoci,“ ozve sa domáci hlas.

Po čase opäť zaspieval kohút.

„Hodina druhá,“ zase sa ozval domáci hlas.

Na tretí spev kohútí už domáci vstávali.

„No, páni,“ prerečie jeden z tých troch, „už vieme, koľko bilo! Daromná tu naša hodina! Tu z nás, kde je cap hvezdárom, baba doktorom a kohút hodinárom, tu z nás nič!“

I vrátili sa, odkiaľ boli prišli, do mesta.