Články

^[80]

Vysoko vo vrchoch ležiaca Orava má drsné podnebie. V nej sú zriedkavé teplé, jasné chvíle, často ju navštevujú popri daždi i mrazivý „poliak“, severný vietor, prinášajúci takéto studené dôkazy lásky poľských bratov.

V takomto podnebí žije Hviezdoslav. Dokiaľ bol mladší, dokiaľ jeho najmiernejším životom zachované telo mohlo premáhať nedostatky zavinené chronickým neduhom, odporoval často sa opakujúcim katarom a premohol ich: Vše stál s jasnou hlavou a s nezlomenou pracovnou silou na svoje roky. Dnes mu už minulo sedemdesiat rokov, tlačí ho vek a mnohými rozruchmi a myslením zomdletá duša jeho — bohužiaľ! — nemôže sa tak krepko na nohy postaviť, ako to kedysi robievala!

Hviezdoslav sa zotavuje ťažko, veľmi ťažko… Od jeho choroby sa míňajú mesiace a naše neblahé poveternostné pomery mu nedovolia opustiť jeho skromnuškú izbičku, z ktorej ako zajatec smutne hľadí na kamennú ohradu dvora od obloka na tri kroky vzdialenú…

Čo ozaj prechádza cez dlhé dni a cez ešte dlhšie nespavé noci touto geniálnou hlavou, ktorá slovenského básnika urobila vo svete na široko-ďaleko známym? Iste smutné dumy skormucujú srdce toho človeka, ktorý Slovensko tak presahuje, že ono takmer ani nebadá, že ho má, lebo sa ani podľa jeho najkrajšou rečou a najrozochvenejšou dušou mu daných naučení neriadi, ani o stav svojho básnika nepreukazuje najmenšiu zaujatosť.

Koryfeovia českí, od prezidenta Masaryka počnúc, sa veľmi často zaujímajú o zdravotný stav Hviezdoslava, zo Slovákov sa dosiaľ ani jeden jediný neopýtal, ako sa má, čo robí, aká je nádej, že zas chytí pero do ruky?

A niet sa čomu diviť. Nám Slovákom je Hviezdoslav priveľký, on je pre nás priťažký, je on pre nás socha Memnonova,^[81] ktorú pre jej veľkosť nevidíme a zvuky ktorej nečujeme, lebo sa dívame len na čiernu zem, vidíme na nej blato a skaly, najviac ak kde-tu kvietok, a ranné zvuky sochy sú nám príšerným hvízdaním vetra. Naše umenie dosiaľ máločo vyspelo nad úroveň ľudovej pesničky, nás zaujímajú len obrázky a kresbičky všedných pomerov. Tešíme sa rozprávkami našich statných legionárov a nadávkami traktujeme jeden druhého. Na pozdvihnutie duše z prachu každodennosti sme ešte nedozreli. Do skvostu bohatých veršov odeté vznešené myšlienky len tak nechápeme, ako nechápe drotár krásu Sixtínskej madony^[82] a nechápe slovenský vzdelanec krásu Rembrandtovej „Nočnej stráže“^[83] popri farbotlači Grütznerových^[84] popíjajúcich si mníchov.

Nuž darmo maľoval pre nás Hviezdoslav krásy Slovenska, darmo nás vodil po jeho vrchoch a hájoch, darmo nám kreslil perom vysoko umeleckým tu robotiaci, trpiaci, bojujúci ľud! Darmo pozdvihoval našu dušu trblietom najvyšších myšlienok! Dosiaľ sme ho nechápali a nechápuc diela, nezaujímame sa ani o majstra!

Pre Slovákov je Hviezdoslav v dome šosáka zavadzajúca krásna socha, ktorá do jeho izby nepatrí, je mu priveľká, nemôže ju umiestiť, vôbec nepasuje mu do krámu.

Kedy sa Slovensko pozdvihne natoľko, že sa bude môcť porovnať so skvostnou budovou s vysokými nedohľadnými sieňami, v ktorých nájde primerané miesto i taká socha!

Kedy prestane byť Slovensko dedinskou chalupou alebo meštianskym domcom, v ktorom sa ozýva len zvada a hašterenie a najviac ak spev národnej pesničky alebo klimprovanie kozmopolitického tanca?!

Národnie noviny 1921