ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[88]

Túto krátku črtu som napísal na základe rozprávania pani Ilony Országhovej-Hviezdoslavovej^[89] a svojich vlastných rozpomienok.

Pani Országhová-Hviezdoslavová sa nepamätá, kedy sa videli so svojím mužom prvý raz. Pravdepodobne boli vo väčšej spoločnosti viac ráz spolu beztoho, že by sa boli zoznámili, lebo Országh bol tichý, do pozornosti sa nenatískajúci človek.

V Dolnom Kubíne sa v tie časy často hrávalo ochotnícke divadlo a pri skúškach Skrotenej divošky,^[90] v ktorej vtedy slečna Ilona Nováková hrala Katu a Országh plukovníka Hromového, tak sa zoznámili, že z tej známosti povstal nerozlučný zväzok na celý život. Biskup Geduly,^[91] pozorujúci výrečnú spoluhru predstaviteľov hlavných rolí, zaveštil im, že sa iste neminú. Toto prezradenie ich vlastného tajomstva oboch pravdepodobne milo prekvapilo, keďže mladí ľudia obyčajne ani netušia, že pohľadmi a výrazom tváre prezradia to, čo si slovami ešte netrúfajú povedať. Potom sa častejšie schádzavali, kým Országh neodišiel za koncipistu k advokátovi Štefanovi Fajnorovi do Senice.^[92] Musel tam mať zavše i trúchlivé chvíle, keď mu prichádzali zvesti, že sa okolo jeho Ilonky krútia aj iní mládenci. Na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva jej vypisoval, aby sa nevydávala. Poponáhľal sa a zložil ešte toho roku advokátsku skúšku, po ktorej sa bez vedomia rodičov zasnúbili. Országh, ako advokát, usadil sa v Námestove, odkiaľ štyri razy schválne prišiel do Kubína, aby si vypýtal svoju Ilonku od rodičov. Ale ani raz sa na to nemohol odhodlať, až to napokon vykonal listovne. Výsledok bol, pravda, prajný a 26. septembra 1875 sa zasnúbili i oficiálne s povolením a požehnaním rodičov a s blahoželaním mnohých dobrých priateľov, ktoré bolo iste úprimné, keďže sa v novákovskom dome povestné hostiny strojevali. V apríli roku 1876 vymenovali Országha za podsudcu k okresnému súdu v Dolnom Kubíne. Pravdepodobne túžba za milým dievčaťom bola príčinou, že opustil advokátsku dráhu, ako i prípadné ťažkosti, ktoré na začiatku mohol mať ako evanjelik v čisto katolíckom kraji. V tom roku sa zosobášili. Országhovým šéfom na súde bol Juraj Bulla, skladateľ známej piesne „Bratislava, Bratislava, tam zapadla Slávov sláva“.

Bulla sa správal priateľsky voči Országhovi nie azda pre jednaké národné presvedčenie, ale preto, lebo Országh pracoval i zaňho. Po troch rokoch zaďakoval zo sudcovstva (r. 1879), lebo nielen jeho ctihodný šéf obrátil kepeň, ale i vyššie súdy ho sužovali, a to preto, aby ho vytisli z miesta, ktoré chceli zadovážiť svojmu protežantovi, ináč príslovečnému hlupákovi.

Országh sa usadil znova v Námestove ako advokát a ostal tam až do roku 1900. Teraz zapustil tam hlboké korene, a to najmä pomocou katolíckych kňazov, s ktorými ho viazali priateľské zväzky: Andrássyho, Murdžáka, Slabého a v prvom rade námestovského Lacku.

V tichom, odľahlom Námestove mal pokojný život v kruhu priateľsky mu oddaných ľudí. Pravda, jeho básnická duša sa tam nemala pred kým otvoriť. Ako advokát mal hodne práce, pri ktorej mu však ostal i čas na riadne obcovanie s jeho milými múzami. Vo dne končieval advokátsku prácu a v tiché večerné a nočné hodiny spriadal svoje vidiny a zvečňoval ich vo veršoch. Jeho milá ženička s čítaním alebo s ručnou prácou vysedávala pri ňom. Len niekedy sa jej pridalo, keď bol starenký prihlboko a pridlho zahrúžený do svojich čarovných krážov, že zadriemala. Keď pracoval dlhšie do noci, ráno vstal neskoršie, a ak nemal práve rokovania pri súde, v takom prípade i raňajkoval v posteli. Jeho tesť, senior Novák,^[93] často mu vyhadzoval na oči, že opisuje východ slnca, a nevidel ho nikdy.

Najmilšie mu boli sviatky, lebo vtedy mohol odpoludnie venovať básnickej práci alebo čítaniu svojich milých autorov. Obľuboval slovanských spisovateľov, najmä Vrchlického cenil vysoko a čítaval ho rád. Nezanedbával ani iných cudzojazyčných autorov, ako to dokazujú mnohé preklady z nemčiny, maďarčiny, angličtiny.

Keď bolo pekné počasie, robili vychádzky do okolitých hájov, kde varievali guláš, alebo vyšli si na rybačku. Zavše sa pustili na plti dolu Oravou po Ústie. Na prostriedku plte sedel na lavici medzi smrečkami, ako kedysi Bakchus, farár Lacko, vynukujúc každého svojím mokom. Na plytčinách zastávali, silný úradný sluha ich poprenášal na breh. Na večeru chodievali v Ústí k Andrássymu, ktorý ich dal naspäť odviezť na drabinovci.

Országh rád chodieval na rybačku k veselovskej hájni. Najal vozík o jednom koňovi, zobral ženu a bratove, u neho vychovávané deti: Jara a Sidu, a hybaj, šli veselo, sťa kočovní Cigáni k hájni, odkiaľ išli pešo až do Jasenice, kde zasa vysadli na vozík.

Országh musel byť veľkou vydrou, lebo často doniesli domov i vyše sto pstruhov a lipňov.

Do spoločnosti málo chodieval a do hostincov vôbec nie. V požívaní liehových nápojov bol veľmi mierny, nebol „pod hejnom“ pravdepodobne nikdy v svojom živote. Jeho náruživosť bola fajčenie cigár; vykúril denne i pätnásť-dvadsať britaník. Neskoršie, keď prišli do obehu regalie medie, pustošil tie. Do zábavných krúžkov šiel jedine po svoju ženičku, keď bola niekedy na kávičke. Keď sa blížila hodina rozchodu spoločnosti, šiel po svoju Ilonku.

Temer každú nedeľu boli pozvaní na obed do katolíckej fary, kde farár Lacko — už starší pán — bol najmilším hostiteľom. Mal kaplána a mnícha, ktorí odbavovali za neho v Námestove a v Jasenici služby božie a kázeň. Pani O. H. raz spomenula, že by sa patrilo ísť na kázeň a omšu, keď dostanú dobrý obed. Lacko jej povedal: „Na kieho hriecha by ste ta chodili? Kaplán nadáva na Luthera, mních obracia Husa. Mali by ste tam čo počúvať!“

Keď nemal niekedy gazdinú doma, prišiel on so svojimi adjutantmi k Országhovcom na obed. Lacko bol znamenitý, žartovný človek a prichádzal skoro denne na chvíľku pomáhať mladej panej variť. Viedol otvorený dom a znášal sa s evanjelikmi výborne. Keď vše prišiel kubínsky evanjelický farár do Námestova odbaviť pohreb, Lacko s ním spolu sedel pri smútočnom obrade a dal vyzváňať ako najpoprednejšiemu katolíkovi. Bola to zlatá duša!

Letné súdne prázdniny trávili obyčajne v Tholtovských kúpeľoch pod Babou horou. Országh mal tam dobrých spoločníkov v rybárstve: Murdžáka a Karla Skyčáka. Niekoľko rokov chodil do Polhory i profesor Zawiliński^[94] s rodinou z Krakova. Medzi rodinami sa vyvinul priateľský pomer a Országhovci navštívili ich v Krakove. Zawiliński vyhľadal Hviezdoslava niekoľko ráz i v Kubíne a neprestali si dopisovať až do konca.

V Námestove ho opätovne navštívil i profesor Masaryk s rodinou; častejšie prišli k nemu do Kubína i Vajanský a Škultéty; okrem toho či v Námestove, či v Kubíne urobil u neho poklonu každý Čech, ktorý prišiel do týchto obcí. Česi sa i v čase jeho poslednej choroby zaujímali o neho. Dotazy z Čiech na jeho zdravotný stav boli na dennom poriadku. Nepamätám sa, že by sa čo i len jeden Slovák bol dopytoval, ako sa má. Možno, že by si to náš básnik nebol ani uvedomil, keby nebol dostával české listy od úplne cudzích ľudí.

Takto ho to veru bolelo. Myslel si: „Pre koho som pracoval, komu som venoval svoju životnú prácu? Niet nijakej ozveny.“

Ospravedlňoval som takéto správanie skromnosťou Slovákov, ktorí sa neodvážili obťažovať ho. Nuž nebola to skromnosť…

Raz v svojom živote sa vybral i na väčšiu študijnú cestu. Jeho švagor, senior Paľko Novák,^[95] cestoval, prednášajúc po Nemecku, niekoľko týždňov a Hviezdoslav sa vybral s ním. Možno, že tá cesta urobila na neho i mocnejší dojem. Spomínať ju, ako i zážitky z nej, spomínal zriedka. Zdá sa, že najtrvalejší dojem na tej ceste urobila na neho Sixtínska madona v drážďanskom Belvederi.

Roku 1900 mal odložený taký peniaz, z úrokov ktorého mohol skromne, ale slušne vyžiť, a tak zatvoril kanceláriu a presídlil do Dolného Kubína. Tu sa viac advokátstvom nezaoberal, ale venoval sa čisto literárnej práci.

Bolo ešte mnoho vecí, ktoré napĺňali jeho dušu a zdalo sa mu, že nebude mať čas dokončiť svoju misiu. Dostal hrdelný neduh, ktorý sa ukazoval tak povážlivo, že krakovský profesor Penížek a viedenský špecialista profesor Chiari pokladali jeho chorobu za nevyliečiteľného úmorníka-raka. Našťastie, mýlili sa, bol to len divertikel,^[96] ktorý mu síce do istej miery strpčoval život, ale jednako nemohol jeho trpezlivosť a dobrú vôľu natoľko premôcť, aby mu pokazil chuť do práce a k životu. Len ťažkosti pri prežieraní mu znechutili chodenie do spoločnosti, kde sa pilo alebo jedlo. Preto nechodil medzi ľudí. Okrem do domácnosti najbližšej rodiny nechodil nikde, i sem zriedka.

Jeho denný poriadok, ktorý v čase svojho pobytu v Kubíne dodržiaval, bol takýto:

V lete vstával o šiestej, v zime o pol ôsmej alebo o ôsmej. Obliekol sa, pomodlil a potom si zaspieval, chodiac po izbách, raňajšiu pesničku zo Zpěvníka, pridajúc si ešte niektorú z tých, ktoré mal rád. Večer si vždy spieval: „Pane dnů a Pane nocí…“ Poraňajkoval, zapálil si cigarku a čakal, v lete na verande, príchod svojho švagra Paľka Nováka, ktorý každé ráno prišiel k nemu vyfajčiť si svoju rannú fajočku a odreferovať mu udalosti minulého dňa. Vše sa mrzel na neho, keď ho počul už pred domom s niekým rozprávať a keď dlhšie nechodil. I vyklial ho, pravda, nie nebezpečne.

Keď referáda bola odbavená a senior odišiel po svojej práci, venoval sa novinám a pošte. O desiatej bol s tým hotový a dal sa do práce. Šiel do svojej izbičky a tam, v lete pri obloku, v zime blízko kachlí, písal do obeda.

K svojim pôvodným prácam nepotreboval nijaké prípravy alebo štúdium; preklady zo Shakespeara pripravoval čo najsvedomitejšie pomocou českého, nemeckého a maďarského prekladu.

Keď sa zaoberal Hamletom, každý deň som prišiel k nemu na hodinku a preložili sme spolu denne pensum, ktoré vypracoval a v nasledovný deň mi prečítal. Zo spomenutých inorečových prekladov je Hamlet iste najpresnejší. Vystihnutie pôvodného zmyslu a jeho pôvabu nie je vždy najdokonalejšie, čo však i pri najväčšom usilovaní a pochopení zámeru spisovateľa i sama cudzia reč nekonečne sťažuje. Vie to každý, kto skúsil prekladať autora, bohatého citom a myšlienkami.

Hviezdoslav bol nekonečne citlivý na každú, čo i len tušenie nesúhlasu obsahujúcu poznámku pri svojich prácach. Veľmi sa namrzel na svoju paniu, keď poznamenala žartovne, že v Ežovi Vlkolinskom boli veľmi dlho na svadbe. Tiež som zakúsil nemilosť ináč takého nekonečne milého človeka, keď mi prečitoval každý deň odsek drámy Herodes a Herodias, pričom mi raz ušlo poznamenať, že by bolo výhodné, keby tragický uzol trochu vypuklejšie vypracoval, čo by nerobilo nijaké ťažkosti. Keď som v nasledujúci deň prišiel, neprečitoval mi už, vyhováral sa, že včera nebol disponovaný a že nepracoval. Deň zatým — hoci som ho našiel pri písacom stole — ma odbavil tou istou výhovorkou. Keďže mi už i v prvý deň bolo jeho správanie podozrivé a pobádal som v ňom akúsi nezvyklú nuansu trpkosti, na druhý deň som bol na čistom, že ma tresce odopretím pôžitku môcť počúvať z jeho vlastných úst jeho dielo in statu nascendi,^[97] a všetko pre moju nerozmyslenú smelosť.

Ani Vajanský nebol trpezlivejší. Pani O. H. rozprávala, že mu pri istej návšteve u nich poznamenala, ako je spisovateľom ľahko robiť zaujímavé zápletky, keď môžu robiť so svojimi figúrami, čo sa im páči, môžu ich aj zmárniť celkom beztrestne. Na tejto veru nevinnej poznámke sa drahý baťko Vajanský tak rozčúlil, že chcel od obeda odísť a len dlhším spoločným prehováraním a odpytovaním sa podarilo utíšiť jeho krutý hnev.

Po skromnom obede, pri ktorom vypil pohárik ľahkého vína, zdriemol si na pohovke; potom zasa pracoval a napokon šiel — v lete o piatej, v zime o tretej — prejsť sa hore-dolu Kubínom. Chodil vždy sám, spoločníka si ani nežiadal, ani ho netrpel. Raz ma viedla cesta k chorému tým istým smerom, ktorým sa i on poberal. I pripojil som sa k nemu. Bez ceremónie mi povedal, že mu to nie je milé, že pri prechádzke chce byť sám. Chodil vždy veľmi chytro, akoby sa bol za niekým ponáhľal. Nikdy som ho nevidel prechádzať sa s niekým.

Večerieval okolo siedmej a po večeri zasa pracoval až do jedenástej-dvanástej hodiny.

V Kubíne prežil dvadsaťjeden rokov. Celých dvadsať rokov, vyjmúc nejakých malicherných neduhov, vždy bol zdravý a čerstvý (pravda, okrem svojho divertikla, ktorý nevyžadoval nijaký lekársky zákrok). Až v dvadsiatom prvom roku v januári zaklopala nemilosrdná choroba na jeho dvere, a to práve na deň jeho mena. Prišli sme ho pozdraviť a našli sme ho neobyčajne zroneného a zmeneného pri písacom stole. Cítil, že je chorý a chcel prácou premáhať svoju chorobu, podľa starootcovského zvyku tvrdých oravských sedliakov. Páni sa chytro odbavili; hľadiac na neho, mne, ktorý som ho mal pozdraviť, zadrhla sa reč v hrdle a z mojej gratulácie stala sa lekárska prehliadka.

Náš drahý básnik dostal katarálne zapálenie pľúc, ktoré ho uložilo do postele na tri týždne. Vstal, pľúca mu ako-tak prišli k sebe, ale srdce bolo nezhojiteľne zoslabené. Darmo schyľovali nad ním svoje múdre hlavy naši najznamenitejši profesori v Prahe a v Bratislave, darmo sa liečil v kúpeľoch, ktoré sa chlúbia, že vždy liečia s istým účinkom. Smrť sa už viac nedala odohnať a zhasila svetlo jeho života včasráno 8. novembra 1921.

Od príchodu Hviezdoslavovcov do Kubína dodnes žila jeho a moja rodina v najúprimnejšom priateľstve. Schádzavali sme sa veľmi často, mnoho ráz celé týždne denne. Vo všetkých vedúcich životných otázkach sme zmýšľali rovnako. Nebolo medzi nami nikdy škriepky, ba ani dišputy, lebo ja som Hviezdoslava nikdy nechcel odporom dráždiť a on tiež vždy prijal bez príkrejšej poznámky moje, zavše i prenáhlenejšie tvrdenia. Možno, usmial sa pod fúzom, a šli sme ďalej. Nikdy ani najmenší obláčik ochladnutia nezastrel teplotu našej príchylnosti. A tak sme otvorili svoje duše jeden pred druhým dokorán.

Čo by som ako skúmal všetky svoje rozpomienky na jeho reči a skutky, neviem v nich nájsť jedinú, pre ktorú by som ho mohol odsúdiť. Istý čas som si myslel, že mu je ľahko byť iustum ac tenacem propositi virum, mužovi bez bázne a hany, keď sa vôbec nikde vo verejnosti neukázal, na nijakom spoločenskom, obecnom, politickom účinkovaní účasť nemal, nijakým rodinným — detí nemal — alebo s povolaním spojeným pokúšaniam vystavený nebol, keď vôbec viedol život temer pustovnícky, zabratý len do svojich vidín a dúm. Jedinú výnimku spod tohoto jeho života tvorilo, že mával účasť na zriedkavých poradách Slovenskej národnej strany, odbývaných v dome advokáta Ignáca Radlinského^[98] a že sa zúčastnil porád a prejavov pred- a poprevratových.

Hviezdoslav si nelámal hlavu na filozofických systémoch, aby si utvoril životný názor. Vedel, že ak filozofia má človeka upútať a viesť, je potrebné do nej sa vhĺbiť, ináč na povrchného pôsobí len dojmom relatívnej pravdivosti všetkého, keďže si hlavné smery odporujú a navzájom sa vyvracajú. Preto bolo jeho filozofovanie viac negatívne, pozostávajúce v oponovaní materializmu a jeho smerov. Ale on pre utvorenie svetového názoru nepotreboval filozofiu, keďže ho mal hotový v kresťanstve a v svojej pevnej viere v boha. Všetky otázky a túžby jeho duše vyriešilo kresťanstvo, a preto stál i pevne na jeho základe a riadil sa jeho predpismi. Už v svojich básňach odsudzuje každú zlosť, lož a závisť, robí tak i v svojom rodinnom a občianskom živote. Pritom však mal veľa pochopenia pre ľudské slabosti a vedel nešťastníkov poľutovať. Keď bolo treba, vedel sa ich i zastať. Veď ktože sa zastal vrelšie ako on najväčšieho opustenca, slabého slovenského národa?

Hviezdoslav bol panslávom najčistejšieho zrna. Všetci Slovania mu boli rovnako milí, rodní bratia. Žialil nad ich chybami, ale to neotriaslo jeho sympatiami k nim, mal ich rád, ako mater miluje i nepodarené dieťa. Tešil sa i veľkosti slovanských básnikov bez závisti, lebo mu v jeho skromnosti nikdy neprišlo na pamäť stavať sa do radu duševných herosov slovanských. Krásy ich diel požíval s úprimným pôžitkom skutočného a prirodzeného znalca. Vše som ho našiel so zväzkom Puškina alebo Vrchlického; na tvári mu bolo vidno, ako ho čítanie unáša. Bol presvedčený, že títo mohutnejšie a pochopiteľnejšie vplývajú na jeho číro-čistú slovenskú dušu ako spisovatelia románski a germánski, už i pre svoje zvláštne prifarbenie citové. Goetheho a Shakespeara obdivoval, Puškina a iných slovanských velikánov miloval.

Čechov a Slovákov pokladal za jeden a ten istý slovanský kmeň, ktorý rozčesli nešťastné pomery rečové, kultúrne a politické. Bol presvedčený, že pre Slovákov je omnoho výhodnejšie radšej sa úplne počeštiť, ako sa dostať hoci aj s akousi autonómiou pod nadvládu niektorého iného národa. Jeho túžbou bolo, aby Česi a Slováci stuhli v jeden nerozlučný celok, ktorý by bolo možno skôr úplne zničiť, ako rozdvojiť.

Je možné, že na utvorenie tohto jeho citu vplývalo i to, že Česi omnoho zjavnejšie a všeobecnejšie uznali jeho básnické kvality ako Slováci, pravda, s výnimkami na oboch stranách. Pred prevratom si ho Česi všímali, navštevovali ho; po prevrate ho v Prahe oslavovali a každým možným spôsobom uctievali. Prezident Masaryk, ktorého ruka nechá všade svoju požehnanú stopu, pomohol mu, keď sa pre devalváciu koruny nachádzal na kraji hmotného úpadku.

Na druhej strane sa mu pridalo, že na istej poprevratovej slávnosti vo vedúcom slovenskom meste nedostal ani slušné miesto v divadle. Keby ho nebol spozoroval Okánik,^[99] bol by prežíval predstavenie v spoločnosti žiakov a domácich pomocníc.

To sú veci, ktoré, hoci sa pridali mnohým veľkým umelcom ešte i v horšej podobe, jednako bolia najmä staršieho človeka, ktorý už nemá tú duševnú elastiku, aby sa nad podobnými „maličkosťami“ len usmial.

Veľký duch si je povedomý svojej ceny, nežiada nijaké oslavovanie, ale odstrčenie ho bolí.

Slovensko ani dosiaľ nevykonalo svoju povinnosť voči svojmu najväčšiemu básnikovi.

Slovenské pohľady 1931