ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[71]

Nevzal by som na to otravu, ale zdá sa mi, že to bol Filip Égalité,^[72] ktorý hlasoval za smrť svojho bratranca Ľudovíta XVI.^[73] slovami: „La mort sans frases“, dovtrdzujúc pravdu slovenského porekadla, že „bratranec ťa na smrť odsúdi a chovanec zareže“.

Mnohí spisovatelia to nerobia so svojimi obeťami tak obyčajne. Oni odsúdia na smrť svoje osoby mnohými frázami a podľa možnosti so sentimentálnou, dnes už naozaj veľmi starinou páchnúcou omáčkou. Veď je ten trik, účinkovať na nervy čitateľove opisovaním chradnutia a odumretia milého, už taký zodratý, že je naozaj obdivuhodné, že sa ešte vždy nájde spisovateľ, a najmä spisovateľka, ktorá ho použije. Spisovateľkám sa preto osobitne divím, lebo dámy vždy čosi nové hľadajú! Ale nemôžu odolať popudu, keď je to také dojemné! Nejedna si aj poplače pri vražde nevinného hrdinu, a jednako mu nedá pardon! Veď nehovorím, že sa musí každý zaľúbený párik i dostať. Uznám, že si spisovateľ narobí takú galibu, že nemôže potom Janíčka s Aničkou znôtiť. Nejde to, musel by prepracovať celý dej, zo zlého otca anjela, zo skúpeho strýka radodaja urobiť, nuž a to sa človeku nechce, a preto musí ísť Janko alebo Hanka do mlynského jazu. Nebola by prípadne dosť aj Amerika?

Mnohý — modernejší — spisovateľ neopisuje dopodrobna boj smrti so životom. Taký fešák gavaliersky pošle svojho milenca alebo milenku do Talianska alebo i ďalej na cesty. Potom len tak ako mimochodom podotkne, že sa doma sediaca čiastka párika dozvedela z novinárskej krátkej zvesti, že pán X. Y. v Itálii umrel alebo že ho v Indii tiger zožral. Pravdaže u evanjelikov milenka chradne, u katolíkov ide do kláštora. Zvláštna a ukrutná (otrepaná) rafinovanosť je, keď sa nepravdivo mŕtvym hlásený milenec vráti k svojej drahej hrdličke. V takomto prípade ide milenec k jej hrobu a na ňom vyroní ktorúsi tú slzu a vzdychne si. (S poľahčením, že sa teraz už môže inde obrátiť.) Ale sú i takí bezuzdní spisovatelia, ktorí zarežú alebo otrávia milenca na hrobe, takže mu ani chytro zaopatrená lekárska pomoc nič neosoží, alebo prišlý lekár nemôže iné urobiť, ako konštatovať smrť.

Podľa týchto spisovateľov je máloktorá nákazlivá choroba taká nebezpečná ako láska. Keďže už dnes o všetkom zostavujeme štatistiku, zostavil som ju aj o úmrtiach následkom románovej lásky. Prešiel som do Čaplovičovej bibliotéky^[74] a prezrel v sto románoch a novelách koniec. Výsledok môjho bádania bol nasledovný: v dvadsiatich troch prípadoch sa milenci šťastne „dostali“ a mohli začať manželské účinkovanie; v sedemdesiatich siedmich prípadoch sa nedostali. V tridsiatich prípadoch na šesťsto stranách opisované všetky trápenia a láska boli daromné. Z týchto sedemdesiatich siedmich prípadov sa ľúbiaci rozišli naprosto bez ťažšej telesnej pohromy v šestnástich prípadoch. Šesťdesiatjeden prípadov končilo smrťou, z nich bolo osemnásť, v ktorých do pekla prišiel celý pár a v štyridsiatich troch prípadoch len polovička. V mnohých prípadoch však na živote ostavší milenec alebo milenka ochoreli na kadejaké spisovateľské, lekárom ináče bližšie choroby, ktoré skôr-neskôr tiež urobili ich životu koniec. Spisovatelia sami obišli v každom prípade bez každej pohromy. (Bohužiaľ!)

Vážny čitateľ by z toho mal vyvodiť, že láska je choroba náramne nebezpečná. Keď jej štatistiku porovnáme so štatistikou cholery, moru, úložnice a škvrnitého týfusu — teda chorôb najnebezpečnejších — tak sa presvedčíme, že tieto sú v porovnaní s láskou hračka. Jedine mor je väčší úmorník ako láska. A ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy nedá tieto spisovateľské mikróby do horúcej pary pozatvárať.

Vážny čitateľ sa iste diví, že by na lásku ľudia tak mreli! Podľa románovej štatistiky hodne vyše polovice milencov umrie, a jednako máloktorý z nás pamätá na prípad, že by v skutočnosti pre lásku niektorý náš známy bol pošiel zo sveta. A láska je predsa choroba náramne rozšírená. Vážny čitateľ a menej vážna čitateľka iste viac ráz v živote „ťažko“ ochoreli na lásku, a vydržali to. Vážny čitateľ premohol chorobu takým spôsobom, že zo tri-štyri dni lumpoval alebo sa zamiloval do inej, a menej vážna čitateľka sa vyliečila dostanúc nový klobúk, „vieš, ani z cukru“, alebo nové šaty. („No, Oľa, som v nich! Nechcem sa chváliť, ale ani anjel, ho-to-vý anjel!“)

Čo potom pomyslí ct. čitateľ, keď vezme do ruky novely napríklad Eugenia Normanského a vidí, že v prvej z nich zmárnil nemilosrdne i dievča i muža, posadiac ich na sánky a spustiac ich dolu zrázom do krásneho norvéžskeho fjordu; v druhej zas utopí „zelenookú“ heroínu a v tretej si nešťastné dievča otvorí žily a vypustí svoju krv do lebky milencovej! Ani parížska fakulta ju nemohla zaratovať. (Myslím, že nechcela.) Richard Voss^[75] zas topí, reže, pichá, trávi svojich hrdinov, že by mu človek doprial, aby sa aj on sám stal hrdinom novely podobného krvožíznivca, ktorý by ho nejakým neobyčajne ukrutným spôsobom konečne urobil neškodným. Sienkiewicz bol v takýchto ukrutnostiach majstrom. Tomu ho do rúk, tomu.

O cudzích spisovateľov sa nestarám, prosím len našich slovenských spisovateľov, aby nemilobohu nemárnili ľudské životy pre každú nevydarenú lásku. Nech si dobre rozmyslia, či by to dievča nemohlo i s iným šuhajom obstáť, veď „čas vše mění“ a láska šťastná sa práve tak pominie ako nešťastná. Nech určite a jadrne vysvetlia svojim ľuďom, aby nerobili nenapraviteľné hlúposti. Nech probujú, či by nepomohlo cestovanie, prípadne aj už spomínaná Amerika a niekedy i zdravý rodičovský výprask?

Ak si všetko dobre rozmysleli a vidia, že zo zápletky, ktorú sami zavinili, inakšie nevyslobodia svoje nevinné obete len trpkou smrťou, tak nech končia šikovne. Odporúčam na častejšie upotrebenie kyselinu kyanovodíkovú podľa receptu Emila Zolu, podaného v Thérese Raquin.^[76] Na nijaký spôsob neupotrebúvajte „chradnutie, suchotiny“ a tomu podobné veci. Ubezpečujem pánov spisovateľov, že obľúbená choroba, následkom ktorej dievča chradne, chradne, až zmizne pre nešťastnú lásku ani gáfor, vôbec nejestvuje, a že nadávka spisovateľov lekárom, že túto chorobu nerozoznávajú, nie je oprávnená.

Alebo sú aj iné choroby, ktoré si spisovatelia povymýšľajú a ktoré sa zakladajú na trúchlivom stave duše hrdinov, a ktorým lekári vôbec nerozumejú. Uisťujem pánov spisovateľov, že takí hrdinovia obyčajne len preto trúchlia, lebo ich práve pán autor opisuje, a že by sa omnoho lepšie cítili, keby sa iný spisovateľ nimi zaoberal. Lekári, čítajúci do tohto odboru patriace poznámky a opisy, sa iste chutne zasmejú, keď sledujú takéto maľovačky najmä dnešných futuristicko-mysticko-symbolických spisovateľov, ktorí počujú kvety spievať a voňajú ohnivočervenú a tmavofialovú farbu amarantu, cinnamonu a amarylisu, a to nie preto, že by tieto rastliny i v skutočnosti pekne voňali alebo krásne farby mali, ale len preto, lebo ich cudzie mená tak pekne cilingajú. Na každý spôsob krajšie ako dríšteľ alebo vytrčpán, ktoré je skutočne trochu ťažko vložiť do rúčky milenej devy.

Je celkom nepotrebné, aby spisovateľ čo i len pochop mal o kvetoch, ktoré spomína, ako nie je potrebné ani to, aby poznal postavy gréckej mytológie. Môže smelo vychytiť meno, ktoré mu pasuje do verša, alebo ktoré v novele primerane pomerom znie. Slovenské obecenstvo to s povďačným úsmevom a bez najmenšieho podozrenia, že je špatne oklamané, prežrie. Stroví, napríklad, ako v hrdom brnení odetého hrdinu Ganyméda,^[77] „číšnika“ a — ako s pomermi oboznámený Lucian^[78] tvrdí — veľmi intímneho miláčika Jupiterovho. Avšak i spisovateľ i obecenstvo môže mať pravdu. Lebo keď Herakles sa mohol obliecť do šiat Omfaliných^[79] a ľan priasť, prečo by sa i Ganymédes nemohol raz po hrdinsky vystrojiť? Lenže je i to pravda, že by tak trochu prekvapilo, keby niekto citoval Herakla, levobijcu, ako prototyp pradúcej ženičky.

Národnie noviny 1921