ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

„Knigge“ je taká kniha,^[2] ktorú každý spomína a vážne berie a ktorú nikto nečítal.

Každý si myslí, že vie, čo je to gentleman a Knigge tiež.

Angličan hovorí, že a gentleman is, who pays my bill,^[3] z čoho vysvitá, že viac-menej všetky národy sú gentlemanlike,^[4] pretože všetky platia jeho účty, ale žeby sa on sám pritom nezvŕtal na suchom, dokladá, že every englishman is a gentleman too,^[5] teda Salisbury,^[6] ktorý nechce dopriať Írom skyvu chleba, just tak, ako tí robotníci, ktorí kričiavajú po londýnskych uliciach, že they have got no work to do,^[7] že nedostali prácu!

Každý človek, ktorý sa usiluje poznať dobro a podľa svojich síl ho uskutočňovať, je gentleman. Knigge vo svojej knižke Über den Umgang mit Menschen^[8] to chápe trochu inakšie.

Vzal som tú knihu do ruky a začnem čítať. Som už asi na šesťdesiatej stránke. A tu, čo je to? Slzy v mojich očiach, ach!, divné dojatie sa ma zmocňuje, sentimentálnosť sa pokúša o mňa: rozpomienky schádzajú mi na um zo starých dobrých časov, keď som prvý raz odchádzal z rodičovského domu do škôl. Dobré otcovské slová rodičov, starých „báčikov“ a „tetušiek“ zvučia v mojich ušiach: „Dobre sa drž, syn môj, buď poriadny a usilovný, aby sme len dobré o tebe počuli.“ Božemôj, ach, škoda vás, dobré staré časy.

Knigge totiž pozbieral všetky obecné pastviská (loci communes, Gemeinplätze),^[9] ktoré kolujú po svete o mravnom správaní sa človeka.

Komu by napríklad nebol svedomitý rodič kládol na srdce, aby bol poriadny, aby — s dovolením budem citovať — teda, aby: „Mit Arbeitsamkeit und Fleiss verbinde sich strenge Ordnung und Pünklichkeit. — Verspricht wenig. — Gib andern Beweise deiner Theilnahme, um dich der ihrigen zu versichern. Sei selbständig, atď. atď.“^[10]

Má potom, pravda, aj špeciálne veci. Napríklad: Človek nemá sa v spoločnosti tak smiať, aby mu od smiechu až oči vysadilo a aby pritom vydával zvuky ako dobre naladený, dobrosrdečný mamut, ktorý počul nejaký podarený vtip.

Tiež sa nesvedčí — a síce na päťdesiatej tretej stránke — rozprávať pred dámami mnohé háklivejšie veci, ktoré pocvičenejšie mužské uši, nebožiatka, ešte ako-tak znesú.

Takto to ide veselým tempom ďalej. Pritom jeho metóda je táto: postaví si tézu — jednu z tých už spomínaných — a potom ju rozkladá na jednej alebo viacerých stránkach. Teda napríklad: Človeče, buď poriadny, lebo ak nie si poriadny, nenájdeš potme napochytre kľúč a klobúk, keď ho najväčšmi potrebuješ. Aj zápalky budeš darmo hľadať, ak ich nebudeš držať na jednom mieste, takže si ani lampu nebudeš môcť zapáliť, čo je veľmi nemilá vec.

Pri iných zase inakšie rozpráva, ale vždy rovnako do duše. Takýmito znamenite vypozorovanými vecami naplnil Allgemeine Bemerkungen.^[11]

Nasleduje kapitola o zaobchádzaní so sebou samým, v ktorej jadrne a krátko nepovie nič.

Priznám sa, keď som takto ďaleko prišiel, chcel som poslúchnuť Schopenhauera a odhodiť knihu, z ktorej sa nedá ničomu naučiť, ale ako svedomitý referent pokračoval som so zarmúteným srdcom ďalej.

Tretia kapitola pojednáva o zaobchádzaní s ľuďmi rôzneho temperamentu. V tejto kapitole nás poučí o tom, že sú štyri temperamenty — čo tuším už i nebožtík Aristoteles vedel — ktoré sa rôzne kombinujú. Ako s nimi zaobchádzať: s cholerikom sa nevadiť, melancholikom a flegmatikom ísť z cesty, pretože je to fádny národ, a so sangvinikmi že človek môže obcovať, ak sú ináč poriadni ľudia.

Nasledovné kapitoly sú o tom, ako treba zaobchádzať so starcami, deťmi. Ako sa držať v manželstve, na cestách, voči väčším-menším pánom. Ako obcovať s umelcami, učencami atď. atď.

Z podajedných, interesantnejšími sa zdajúcich odsekov, podám krátke klasobranie.

Kapitolu „Obcovanie so ženskými“ (Umgang mit Frauenzimmern) zahajuje osvedčením, že on je veru priateľom krásneho pokolenia. Toto je tu zrejme na to, aby potom mohol pokračovať podľa slávne známej formulky: „Som ti síce priateľom, ale to ti musím povedať, že si hlupák, launista,^[12] držgroš atď.“

Knigge: Mám ženy síce rád a veľmi si ich vážim, ale to im musím povedať, že rady vidia lichotenie, že Alter der Frauenzimmer ist ein kitziger Punkt.^[13] Pochvalne vyzdvihne ich márnivosť, launy, zvedavosť, klebetenie, pretvárky. Nakoniec sumárne odbaví aj ich dobré vlastnosti. Proti istej emancipácii nie je. Nepamätám síce, že by ho Stuart Mill^[14] citoval vo svojom „standardwork“ O područí žien (On the subjection of Woman). Ostatne, čo tam po Millovi, dostal aj on „co proto“, myslí si iste aj pán Strachov.^[15]

V kapitole o zaobchádzaní so zamilovanými je toľko sladkosti, sirupu, nemeckej sentimentálnosti, že by sa dobre čítala s karikatúrami od Reinickeho alebo Oberländera.

Atď. atď. atď.

Konečne musím podotknúť, že na veľmi málo miestach príde čitateľ na duchaplné pozorovania, ktoré, možno, Knigge sám porobil, pretože je známe porekadlo o slepej kure.

Z tohto všetkého vysvitá, že Knigge nepísal nijaký „bon ton“.^[16] Jeho „Obcovanie s ľuďmi“ má byť vodidlom pri tvorení, pri vyvíjaní sa povahy. Také čosi ako kniha Samuela Smilesa^[17] Selfhelp (Svojpomoc), ktorá je tiež iba bliktra, ale predsa je omnoho vážnejšia, originálnejšia ako „Knigge“.

Keď vezmeme celý obraz, ktorý Knigge vykreslil, obdržíme filisterského, poriadneho človeka, ktorý sa vie urobiť obľúbeným a ktorý má spôsoby. Aby som uviedol príklad, nuž spomeniem pána štátneho sovietnika Sipjagina z románu Nov.^[18] Pravda, Turgenev trochu karikoval.

Návod stať sa vynikajúcim človekom, stať sa skutočným gentlemanom to nie je. Kniggeho človek sa štíti každej borby, tomu ide o pohodlné, hladké žitie. Odhliadnuc od toho a ešte mnohých iných vecí, ktoré by sa zásadne dali proti takému typu doniesť, je to kniha jednoducho zbytočná, pretože nevyrieši nijakému, hocijako vzdelanému človeku ani jednu pochybnosť. To vie každý, že k starším sa treba slušne správať, že s hlupákmi netreba diskutovať, že muž sa musí usilovať, aby svoju ženu miloval a že na ceste nesmie sa dať od hostinských odierať.

K tomu všetkému tá kniha je nesmierne fádna, starootcovsky písaná. Len tu i tu občerství čitateľa nejaká s veľkou vervou, ako najnovšia myšlienka, prednesená zásada z Konfucia alebo Zarathustru alebo bohvie, ako sa volal ten najstarší moralista. Je v tom pekný kus naivnosti a človek sa musí tomu zasmiať. Adolf-Franz, slobodný pán Knigge, na str. 127 napríklad tvrdí, že bozk je bozk — nichts mehr und nichts weniger als ein Zeichen der Zärtlichkeit.^[19] Máte pravdu, starý pán, hovoríte o dušu múdro — hehehe!

Pre deti tá kniha nie je písaná. Ak dorastení, vzdelaní Nemci také knihy potrebujú, a zdá sa, že potrebujú, pretože ju vydali už dvadsaťkrát, potom ich skutočne ľutujem. Mysliaci človek nemá v nej čo hľadať a nemysliaci beztak v nej nič nenájde. Bude to zrejme ein passendes Weinachtsgeschenk, ako väčšina Ebersových^[20] románov. — Odporúčal by som tú knižku pre dákehosi ňamňam negra, ktorý by mal chorobnú túžbu za civilizáciou.

Pardon! Ešte na jeden účel sa hodí.

Čítal som raz jednu „slabšiu“ nemeckú novelu. (Vo vážnych chvíľach, keď vstúpim vše do seba, cítim vždy trpké výčitky svedomia nad týmto hriechom proti duchu svätému.) V tej novele sa zamiluje hrdina do hrdinky, ktorá ho z akejsi nevyspytateľnej príčiny nechce rada vidieť. Heineho „Sie war liebenswürdig und er liebte sie; er aber war nicht liebenswürdig und sie liebte ihn nicht“^[21] nepasuje tu celkom, pretože ani ona nebola liebenswürdig. Dosť na tom, hrdina to považuje pravdepodobne za nedostatočnú zbehlosť v zaobchádzaní s ľuďmi, i pošpendíruje jej jeden pekný exemplár Kniggeho Obcovania s ľuďmi. Novelista tvrdí, že to účinkovalo.

Možno probovať.

Čo sa mňa týka, cením si obyčajného Galanthomea omnoho viac. Z toho sa človek aspoň dačo naučí. Ten mi povie, kedy si mám navliecť biele a kedy čierne rukavice. Dozviem sa z neho, že paniam slobodno v spoločnosti bozkať ruku, dievčatám nie — iba medzi štyrmi očami. A podobné múdrosti. To je už aspoň niečo hodno. A keď chcem svoju dušu zošľachtiť, keď chcem robotiť na vypracovaní svojho charakteru, tak mám k službám najznamenitejších spisovateľov, ktorí — od starého Homéra počnúc — dávali príklad svojou šľachetne cítiť vediacou dušou každému, kto je vstave ich nasledovať.

Starý Plutarchos spôsobil viac krásnych skutkov než všetci hofmajstri dohromady. Jeden zväzok Macaulaya^[22] je pôvodcom väčšieho šťastia, než všetci ľudia, ktorí formovali svoj charakter z Kniggeho. (Mnoho ich nebude.)

Ostatne, ten Knigge ináč hádam ani nebol taký — povedzme — tento; chyba je len to, že podáva iba samú smotanu, samý povrch. Síce, možno nižšie skutočne bolo len mlieko.

Národnie noviny 1890