ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[48] [49]}

U nás Zola je nenávidený… Mnohí rozumní ľudia detinsky nenávidia ho preto, že pesimisticky kreslí ľudí, odvodiac i pekné skutky od špatných alebo každodenných pohnútok. Myslia si, že zlým urobí svet, kresliac ho špatným.

Treba povážiť dvoje. Povinnosťou každého muža je mať presvedčenie a presvedčeniu svojmu vydobyť platnosť. Zola je materialista a pesimista, i koná podľa svojho presvedčenia. Kto nesúhlasí s náukami materializmu, nech napadne v prvom rade oných filozofov, ktorí ho kodifikovali. Zola nie je ani jediný ani prvý spisovateľ tohto smeru, a predsa trpí najviac. Filozofovia na základe svojich pozorovaní vyslovili pesimistické náuky. Kým zostali tieto v hrubých foliantoch, málokto si ich všimol; len čo však začali nimi vzdelaní spisovatelia vydávať svoje geniálne romány a drámy, vrhol sa na nich celý svet. Kultúrna história, sociológia a iné vedy zaoberajú sa zjavmi v človečenstve a v spoločnosti sa ukazujúcimi, neberúc do ohľadu jednotlivé fakty. Pre vedu nemá cenu samotný fakt. Len z množstva úkazov možno následkovať, zatvárať a generalizovať. Vážni, naturalistickí spisovatelia robia zrozumiteľnými jednotlivé zákony rečených vied, uvádzajúc dopodrobna vypracované príklady a jednotlivé zjavy. Oni majú doprosta i vedeckú cenu, ktorá je tým väčšia, čím sú pravdivejší. Veliká nespravodlivosť je odsúdiť Zolu preto, že usiluje sa čím pravdivejšie osvetliť najväčšie neresti človeka z tej príčiny, aby sa proti nim brojilo. Zola verí v svoju vec, jeho presvedčenie je, že človek je holý zver, vedený pudmi, nuž ho i tak kreslí. Keby jeho presvedčenie bolo slabšie, boli by bledšie i jeho figúry, bol by jedným slovom menší spisovateľ.

Zola nepíše pre ľudí nedospelých, ani pre skazených potmehúdov, ktorí mrzko užívajú ním naznášané hnusoby a potom mu nadávajú, aby zatajili svoju mravnú mizériu. Nik nemôže naňho povedať, že je nemravný, hoci opisuje oplzlosti (ak niekto vôbec už materializmus nedrží za nemravnosť). Jeho postavy sú nemravné, ale on ich tak kreslí, že normálnemu človeku všetko iné skorej príde na um, než závidieť im postavenia, v akých ich uvádza. Slušní ľudia nehnevajú sa na Ovídia, Ariosta,^[50] Boccaccia,^[51] na Margitu, kráľovnú navarrskú,^[52] atď. atď., ktorí s celkom inakšou tendenciou opisujú scény zolovským aspoň len rovné. Rozdiel je len ten, že títo „učia užívať život“, kým Zola, to je blen.

Zolove romány možno zhruba rozdeliť hlavne podľa šírky deja. (Viem, že je to rozdelenie asi také ako triedenie rastlinstva dľa farby kvetov, mne však nateraz postačí.) V jednej grupe líči ojedinelé postavy, v druhej celé inštitúcie.

V prvej — líči doprosta nerestné vlastnosti človeka — zostanúc verný svojmu úkolu, dopúšťa sa chyby, možno riecť, práve prílišným chcením chcieť dosiahnuť svoj cieľ. Chyba je, že preháňa, a síce nie v jednotlivostiach, ale celkovým účinkom svojich diel. Každý detail v jeho románoch je pravdivý, avšak toľko samých o sebe pravdepodobných, mrzkých podrobností poznáša, aby docielil silnejší účinok, že človek dôjde k presvedčeniu, že nemôže byť na jednej hŕbe toľko skazy, mrzkosti, a len mrzkosti, bez najmenšieho jasnejšieho prifarbenia. Jeho mnohé romány sú v istom ohľade naozajstné práce rétorické. Nie tým, že by snáď v nich rečnil, ale tým, že ako advokát poznáša všetko, čo môže zaňho hovoriť, a vynechá všetko, čo by mohlo oslabiť jeho dôvodenie. Takéto pokračovanie možno ospravedlniť z umeleckého stanoviska — z istého! — ale nie z filozofického, lebo tým stanú sa jeho diela účinnejšie, ale menej cenné práve pre tú vec, ktorej chce slúžiť. Sú síce pravdepodobné, ale nie pravdivé. Skladbe, umeleckej zaokrúhlenosti, povedzme efektu, obetuje pravdu.

Pekne možno študovať jeho spôsob skladania trudných detailov v jeho románe Thérese Raquin. Hysterická Thérese Raquin býva v pošmúrnej parížskej ulici vo veľmi smutnom dome. Za muža má poloidiota. Jej milenec Laurent je opravdivá beštia. Testiná je slabá, biedna žena. Všetci hostia, chodiaci do domu, sú z rôznych stránok mizeráci. A teraz ten dej! Cudzoložstvo, vražda, neslýchané výčitky svedomia a konečne samovražda vinníkov! Všetko okorenené takým množstvom strašných podrobností, že človeku krv stydne v žilách. V celom románe niet lúča svetla. Celok je samá bieda, zhovädilosť, zúfanie. Každá scéna sama osebe robí dojem bezpodmienečnej pravdivosti, avšak celku nemožno veriť. Taký rad hrôz nie je na uverenie.

Podobné sú Nana, La Terre, La Bete humaine. Román La Bete humaine deje sa na železničnej trati Paríž — Havre. Napáše sa v ňom za krátky čas toľko strašných vecí, že Albert Millaud^[53] sa mohol oprávnene posmievať Zolovi, že na onej trati musela zastať premávka vlakov, lebo všetkých nepomordovavších sa úradníkov museli pozatvárať do blázincov a do žalárov.

V druhej grupe kreslí jednotlivé inštitúcie a ich vplyv na spoločenstvo (Au bonheur des Dames.^[54] L’Argent^[55]). Tu pokračuje tiež podľa tej zásady, ako pri prvej grupe. Nekreslí veci, ako sa zbehli, ale tak, ako najlepšie slúžia k podopretiu jeho zákona. Avšak predmet je pestrejší, preto tu i menej hrôzy.

Zola je teda — aspoň chce byť — opravdivým kresličom príkladov pre sociológiu a históriu kultúry. Ešte vždy nedokončil cyklus románov Les Rougon-Macquart, histoire naturelle et sociale d’une famille sous le second empire.^[56] Rougon-Macquartovci tvoria rad románov, inak ničím neviazaný dohromady, len jednou ideou. Tá idea je dedičnosť nemocí, hlavne nervových, následkom ktorej zvrhnú sa celé pokolenia. Každému hrdinovi Rougon-Macquartovcov chýba nejaká duševná vlastnosť na to, aby bol riadnym človekom, alebo je priveľmi vyvinutá druhá. Keď človek vidí tých zdanlivo normálne účinkujúcich ľudí, pýta sa doprosta, či ozaj skutočne jestvujú normálne vyvinutí ľudia, a či kvôli veľkému množstvu výnimiek nemalo by sa obrátiť pravidlo a normálni vyhlásiť sa za bláznov a blbcov. Myšlienka, ktorú si Zola položil za základ, je obrovská a nachádza značné podopretie v náukach modernej psychológie a psychopatie. (Vcelku to bude tak, že psychológia dnes nie je systematizovaná, nevedieť, pokiaľ siaha zdravý rozum a kde začína sa bláznovstvo.)

Nakoľko mi je známe, neprijal Zola nijaký socialistický systém. On len ukazuje, že je zle, veľmi zle, a že i liečiť je veľmi ťažko. Lebo nemoc zakladá sa na duševnej stavbe človeka samého. Ľudia nemôžu byť šťastnejší s takými duševnými vlastnosťami, aké majú. Tiež príklad: peniaze, jeden ich velikánsky prostriedok, ktorý vynašli na svoje poľahčenie, je meč dvojostrý. Robí toľko zla ako dobra. Peniaze sú prostriedok vznešený: stavia azyly, vysúša močiare, civilizuje pustatiny, robí ľudí šťastnými. Peniaze sú najväčšie nešťastie pokolenia ľudského: ničí rodiny, olupuje o mravnosť, šťastie, kradne šťastie, blaženosť i tam, kde by inak podmienky mala — a ženie až do smrti. Toto všetko vykreslí v „L’Argent“.

Saccard, jeden z Rougon-Macquartovcov, burzián, práve prišiel o svoj obrovský, ale nereálny majetok. Svoj úpadok nevie zniesť. Utvorí si plán na svoje povýšenie a prevedie ho s veľkou geniálnosťou a bezohľadnosťou. Saccard je človek naskrze bezzásadový, nie zlého srdca, fantasta, prírody náruživej, nekonajúci podľa rozvahy, ale impulzívne. Jemu je jedno, či je niečo morálne zlé alebo dobré. Zlé spácha bez výčitky svedomia, a dobré bez potešenia, že konal dobre. Tento padnutý človek založí s veľkou energiou kolosálnu banku: Banque Universelle, s niekoľko stomiliónovým kapitálom, účelom ktorej bude dobyť Orient a Stredozemné more Francúzska a — katolicizmus. Pozdejšie, podráždený odporom žida Gundermanna (je to Rothschild), chce svojou bankou zničiť židov-burziánov. V tomto boji zvíťazí chladnosť a logickosť, ako i nevyčerpateľný kapitál Gundermannov. Universelle keď dosiahla najvyšší stupeň svojej slávy, padá naraz, rapídne — až zanikne. Celok krúti sa okolo burzy a okolo Universelle. Avšak toto je iba stĺp na kolotoči. Omnoho zaujímavejšie sú vlastné točiace sa figúry. Kreslí ľudí v každom možnom postavení, bohatých, chudobných, šťastných, biednych, spokojných i nespokojných, ich pomer k peniazom a ich náruživosť chcieť vyhrať. Pre náruživú hru prostituuje sa barónka Sandorffová najškaredším spôsobom. Iní vysokopostavení páni ukážu sa ako lotri, hoci boli čestnými ľuďmi, kým nevzbudila sa v nich náruživosť. Saccard sám je človek, ktorý verí vo všemohúcnosť peňazí, vie pochopiť každú ideu, ba osvojiť si ju, ale jeho hlavným cieľom, jeho náruživosťou je hrať, vyhrať a panovať. So Saccardom je lifrovaná Madame Caroline, sestra inžiniera a direktora banky Hamelina. Madame Caroline a Hamelin sú dvaja čestní ľudia, ktorí tak chápu peniaze, ako sa má. Peniaze sú prostriedkom, pomocou ktorého dajú sa previesť veľké veci, ale nie cieľom. Pre peniaze nestane sa nepoctivou ani Madame Caroline, ani jej brat. Vyhrané milióny vyhodia na zachránenie padajúcej Universelle a po jej zmiznutí z trhu sú práve takí chudobní, ako boli pred jej vznikom. Vykreslí aj pár ľudí, nepoznajúcich cenu peňazí, ktorí to trpko odpykajú. Počnúc židom Buschom a jeho pomocnicou Madame Méchain, týchto hyen burzy, týchto otrokov peňazí, až po Madame Caroline a jej brata, točia sa pred nami všetky povahy, všetky možné názory o peniazoch. Dozvieme sa i o nesvedomitom spôsobe, ako sa zakladajú podobné banky a vidíme i ukrutnú mašinériu burzy v plnom vášnivom behu a rachotení jej kolies, ktoré nemilosrdne rozdrúzgaju každého nepozorného — alebo poctivého smelca. V románe je sústredená blahodarnosť peňazí len vo vysnívaných plánoch Saccarda a v obrovskej dobročinnosti kontesy Orviedo, ktorá svojím mužom nepekne zhrnutých tristo miliónov obetuje biede a chudine.

Tak ako veci stoja, povážiac to chladne a nevymýšľajúc daromné filosofémy, peniaze v našom spoločenstve hýbu všetkým, sú najväčším dobrodincom a najstrašnejším pokušiteľom. Na každý spôsob by sme mnoho získali, keby sa vynašiel prostriedok, majúci všetky dobré vlastnosti peňazí, bez ich zlých.

Neviem, či Zola verí v systém Karola Marxa. Iste si žiada, bárs by bol možný. Svoju najideálnejšiu postavu, brata vydriducha Buscha, Marxovho prívrženca, kreslí totižto až so sentimentálnou zaujatosťou.

Mladší Busch študoval v Nemecku. Naštudoval najideálnejšiu lásku k človečenstvu, silný súcit s jeho utrpeniami a túžbu pomôcť. Presvedčený je, že sústredením všetkých majetkov v jedných rukách, šťastných, stali by sa peniaze nepotrebnými, každý človek dostal by prácu, šťastie, rovnaké postavenie. Mladý, suchotinársky človek žije jedine tejto myšlienke. Napokon umrie. Títo dvaja bratia tvoria najmrzkejší, škaredý, v blate založený podklad, a vysoký, v jasnom éteri sa tratiaci vrch pyramídy.

Nepoznám, ani som nepočul o beletristickom diele, v ktorom účinok peňazí bol by z toľkých strán osvetlený. Zola kreslí hlavne ich neblahodarný vplyv, ako to i skutočne zodpovedá ľudskej slabej prírode. Vášeň a nerozum zneužije i najznamenitejší prostriedok. Peniaz (L’argent est bete, quand on ne le dépense pas)^[57] je v rukách nerozumných ľudí to, čo oheň v rukách detí. Osnova tohto románu je taká vykumštovaná, tak podľa rozmysleného plánu vybudovaná, všetko pohybuje sa tak precízne k osvetleniu otázky peňažnej, že román prechádza až do alegórie. Osobnosti samy osebe — napriek tomu, že sú iste kreslené — málo nás zaujímajú. Reprezentujú isté triedy ľudí, nosičov istých zásad, myšlienok, a tak i hľadíme na nich. Zola napísal vlastne národohospodársky traktát v podobe románu. Predstavme si prvotné hieroglyfy, keď pochopy ešte predmetmi označovali, a takýmito hieroglyfmi písaná rozprava o peniazoch je Zolov „L’Argent“, kde jednotlivé pochopy vidíme predstavované figúrami.

Vyčítať Zolovi jednotlivé, ako hovoria, prehnanosti, odsudzovať ho napríklad pre scénu Sandorffky so Saccardom, znamená neporozumieť jeho intencii. Hovorí o démonickej sile peňazí — i nezastane na polceste, ale vykreslí jej účinok celkom. A taký je Zola vo všetkom, v každom románe.

Jednoduchý filozofický traktát o peniazoch urobil by na veľké obecenstvo, pomerne k románu, taký dojem, aký urobí abstraktná rozprava pomerne ku skúsenosti samej. Zola ukáže: peniaz, hľa, má takúto moc. Abstrahujte si náuky z obrazov sami. Ale obrazy usporiada tak, že musíme si odtiahnuť takú náuku, akú on chce. Tá je v poslednom konci: ľudia sú tvory veľmi nedokonalé, skazia všetko, i najlepšiu vec, i najkrajší cit. Román končí rezignovanou otázkou: Pourquoi faire porter a l’argent la peine des saletés et des crimes, dont il est la cause? L’amour est — le moins souillé, lui qui crée la vie? (Prečo viniť peniaze zo všetkých mrzkostí a hriechov, ktorých sú príčinou? Či je láska, tvoriaca život, menej zašpinená?)

Túto vetu citujem i ako malinký príklad jeho slohu. Povie vždycky rovno, bez okúňania, čo myslí. Kresba jeho pováh je podobná. V L’Argent načrtá každú figúru niekoľkými markantnými črtami. Scény kreslí krátko, na podrobnosti nehľadí. Takže L’Argent upomína na francúzskych romanciérov minulého storočia, ktorí dej mnohozväzkového románu vyrozprávali na sto — dvesto stranách. V iných románoch Zola nie je taký stručný. Práve naopak, všeobecne sú známe do podrobností idúce opisy v Le Ventre de Paris,^[58] La Faute de l’Abbé Mouret,^[59] Nana atď.

Ani moje štúdium, ani schopnosť a konečne ani môj čas nestačí na to, aby som vedel napísať poriadne ocenenie Zolu. Cieľom mojich terajších riadkov je vzbudiť aký-taký záujem o tohto veľkého muža, ktorého štúdium odporúčam každému vážnemu človeku.

Slovenské pohľady 1891